Lúče vychádzajúceho slnka mi dopadali na chrbát a príjemne ho hriali. Harun sa nepokojne zamrvil na mojom pleci a potom radšej odletel. Neznášal pohľad na veľké množstvo ľudí, nie to ešte na tie zástupy, čo dnes celý deň vchádzajú do Tilie, aby sa zúčastnili na majestátnych oslavách jarnej rovnodennosti, ktorými je toto mesto preslávené. Nachádza sa tu aj jedna zo slnečných veží, známa ako Veža úsvitu. Vzdialenosť medzi mojím koňom a mestskou bránou sa skracovala, ale ja som nemohla odtrhnúť oči od tej nádhery. Mesto bolo opevnené, ale hradby neboli až také vysoké, aby zakryli všetku tú krásu. Vysoko nad hradby sa týčili obrovské budovy, veže, chrámy a vežičky zhotovené zo žuly, kremeňa a travertínu, dozdobené zlatom, striebrom, rôznymi drahokamami a kryštálmi či slonovinou. Najvyššia bola veža uprostred. Bola vytesaná z bieleho mramoru, ale bola začarovaná tak, aby sa slnečné lúče od nej odrážali vo farbe ranného úsvitu. Bola vysoká a štíhla s malými okienkami umiestnenými zároveň s točitým schodiskom vo vnútri veži. Na vrchole sa otvárala ako ružový púčik a vytvorila tak malé kruhovité priestranstvo ohradené zdobeným zábradlím, kde sa slávili obrady. Teraz sa tam spievali piesne na slávu boha slnka Ierona. Okolo celej veže sa obkrúcal veľký posvätný drak Valeär najvyššieho boha Meldora, jeho krídla boli rozprestreté smerom na východ a pritom sa celý drak zelenkasto leskol. Vzápätí som pocítila tlak na nohe. Ihneď som tušila o čo ide. Neznášam takýchto zlodejíčkov, ktorí vycítia svoju príležitosť uvidiac viac ako päť ľudí pokope. Potom sa vám ospravedlnia slovami ako: „Prepáčte, niekto do mňa zozadu vrazil...bla bla bla...ešte raz sa ospravedlňujem, že som vás vyrušil...“ Automaticky som sa ho zbavila silným odkopnutím a rýchlo som si siahla na mešec peňazí, boli tam. Odletel veľkou rýchlosťou do neďalekej kopy sena. Niečo zamrmlal, ale ja som si ho už nevšímala a spolu s ďalšími som „vplávala“ do Tilie. Predierala som sa plnými ulicami a prezerala si mesto. Príležitosť osláv využilo mnoho obchodníkov. Po uliciach boli rozložené stánky a prístrešky s rôznym tovarom od výmyslu sveta. Zazrela som stánky s rybami, dobytkom, autentickými suvenýrmi (maličké Veže úsvitu na kľúče, snehové gule s drakom Valeärom, postavičky najvyšších kňazov, ktoré sa sami pohybujú, slnečné hodinky s podtlačou slnka a pod.), ovocím a zeleninou, maškrtami, kobercami, dokonca aj s košeľami, tunikami a vestami s erbom Tilie, košatou lipou a harfou. Mesto bolo veľké a malo mnoho ulíc a uličiek. Musím si rýchlo nájsť nocľah, inak budem spať pod holým nebom, pomyslela som si. Zabočila som do bočnej uličky a potom som prešla ešte zopár ulíc a spýtala sa v niekoľkých hostincoch, kým som nenašla volnú izbu v hostinci „Na severnej strane“. Za nocľah som zaplatila až príliš veľa, ale dalo sa to tolerovať vzhľadom na to, že bol vrchol turistickej sezóny. Koňa Salmeara som si odložila v hostinskej stajni. V meste som nemala vybaviť až tak veľa, a preto mi postačí zostať len noc, dve. Vzala som si veľký kľúč s číslom 15 na malej kovovej tabuľke od zavalitej ženy a vyšla som zase do ulíc. Predierala som sa takmer dve a pol hodiny, a keď na Zelenom námestí zvonili zvony jedenásť, našla som, čo som hľadala. Areál Univerzity mágie. Vstúpila som cez masívnu kovovú bránu do univerzitného parku a udržiavaným chodníkom som zamierila do jednej z hlavných budov. Nevšímala som si vyplašené pohľady študentov a vstúpila do kabinetu profesora dejín mágie Haralda Musculusa. Bol to asi šesťdesiatšesťročný muž (ale vyzeral staršie) drobného vzrastu v čiernom profesorskom habite. Keď sa za mnou zavreli dvere, zdvihol zrak od knihami zaprataného stola (ledva ho tam bolo vidno) a uprel na mňa prekvapený pohľad. „Alwara, pre najvyššieho boha Meldora, čo tu robíš dievča!“ Pomaly vstal a opierajúc sa o paličku, krivkal ku mne. Mala som ho veľmi rada. Bol mi oporou po celý môj život. Bol vlastne mojím jediným príbuzným. „Dobrý deň aj vám , strýko!“ zatiahla som s úškľabkom na tvári. Prikrivkal až ku mne, postavil sa na špičky a stisol ma okolo pŕs (vyššie nedočiahol) v naňho pevnom objatí. „Som rád, že ťa opäť vidím, dcérenka. Už som sa ťa chystal navštíviť, ale niečo mi do toho prišlo, vieš? Niečo dôležité....hm....nemohol som to odložiť,“ povedal vyhýbajúc, naoko sklamane. Opäť som sa nebadane uškrnula. Vedela som, že to nie je pravda. Jednoducho zabudol ako je uňho zvykom už od môjho útleho veku, kedy na mňa pravidelne zabúdal. Ale klamať vedel dobre, uličník, pobavene som si pomyslela. Netrvalo dlho a sklamanie na jeho tvári vystriedal široký štrbavý úsmev. „Tak tam len ak nestoj a posaď sa, lebo tam prirastieš o zem a ako by potom vchádzali ku mne študenti pomáhajúci mi s upratovaním kabinetu a knižnice? Potrebujem to ako mágiu, sám už na to nestačím...“ Odsunul mi kreslo pred jeho obrovským dubovým pracovným stolom. Pobaveným pohľadom som si poprezerala jeho pracovňu. Mal tam strašný neporiadok a veľa starých páchnucich kníh o mágii alebo o čom. „Povedala by som, že sem chodia za trest,“ prehodila som akoby nič. Robil sa ako keby to nepočul, ale mne neušiel jeho spokojný úsmev. „Ako som už vravel, rád ťa vidím, Wara. Čo ťa ku mne privádza? Ty už smieš vychádzať?“ Uprel na mňa zvedavý pohľad. Zrazu sa plesol po čele. „Som to ja ale tĺk!“ Vyskočil akoby ho niekto pichol do zadku a tak rýchlo ako sa len o poličke dalo, prešiel do miestnosti vedľa pracovni. O chvíľu bol napäť aj s miskou rôznych maškŕt. „No tak, dievča, ponúkni sa,“ a strkal mi do ruky lepkavý čokoládovo-jahodový koláčik. Zasadol za jeho obrovský stôl a chvíľu odkladal knihy, aby na mňa videl, potom sa ponad stôl naklonil a vytreštil na mňa veľké oči oblečené do vrások. „Tak čo sa deje?,“ zašepkal sprisahanecky. Vždy som sa s ním cítila veľmi detinsky napriek tomu že som mala zohrávať úlohu vážnej a serióznej Skathy. Usmiala som sa naňho čokoládovými zubami. „Ale strýko, nerob zo všetkého takú drámu! Nemôžem ťa prísť jednoducho navštíviť? Ty si ma chodil navštevovať tak často, že kňažka Raimdala začínala uvažovať o nariadení nepustiť ťa do kláštora, aby si ma tými koláčikmi a darčekmi priveľmi nerozmaznal. Môj učebný program si také niečo nemohol dovoliť,“ povedala som naoko prísne. Zatváril sa zahanbene. „Len som chcel, aby si sa tam mala dobre. Nechcel som nahnevať Raimidalu.“ „Raimdalu,“ kľudne som ho opravila. „Raimdalu. To je jedno. Aj tak neverím, že si ma prišla len tak navštíviť! No? Čakám!“ Zhlboka som si povzdychla a oblízala si prsty po čokoláde. „Tak dobre. Nedávno som podstúpila Prijatie a Premenu.“ Harald sa nahol ešte viac a uprene sa mi zadíval do očí.„To už? Bože, ani to nevidno, také máš tmavé oči! A máš aj ...?“ Zatajil dych ako malé decko. Pomaly som prikývla a ukázala mu ľavú stranu krku poodhrnutím goliera. Na krku mi vytŕčal stredne veľký kvet ľalie, vyzeral ako živý a keď sa človek nahol bližšie, zdalo sa mu akoby sa pohojdával v letnom vánku. Za ním sa matne a veľmi nezreteľne rysovalo písmeno S, napísané veľmi prastarým a už aj pomaly zabudnutým eÿlamnijským štýlom, na mojej bielej pokožke sotva viditeľné. „Neuveriteľné, úžasné...“, oči mu žiarili. Prísne som na neho pozrela. „Teda, prepáč, bolelo to?,“ spýtal sa, ale aj tak nemohol zakryť nadšenie. Strýko miloval všetko, čo súviselo s mágiou a jej históriou a to sa týka aj čarodejnice Veľkej Skathy, nesmrteľnej zakladateľky rádu. Najviac ho fascinovala Premena. „Nie! Môžem pokračovať?“ Fascinovanosť v jeho očiach opäť vystriedala zvedavosť. „Pravdaže, na čo ešte čakáš! A ešte sa ponúkni...“ Zaklipkal očami na ospravedlnenie, že ma prerušil. „Nie, vďaka. Takže, po Prijatí a Premene som dostala svoju prvú úlohu, ktorú som už úspešne zvládla.“ Skôr ako som mohla pokračovať, skočil mi do reči strýko: „Gratulujem, dieťa moje! To musíme osláviť!...,“ a už sa dvíhal zo stoličky. „Strýko!,“ mierne som ho okríkla. Vždy musí niečo robiť alebo hovoriť. Je nenapraviteľný! „Veď už čuším...,“ a opäť si sadol do kresla za stolom. „Som rada. Ďalšia úloha sa nachádza v Tilii a volá sa Marduk Zëo. Nie, strýko, nič nehovor. Počúvaj ma! Za tebou som prišla kvôli mojej matke. Ty si ju po otcovi poznal najlepšie a povedal si, že po Prijatí mi dáš niečo, čo patrilo jej.“ Harald smutne sklonil hlavu. „Vedel som, že táto chvíľa bude musieť nastať. Áno, po tvojej matke zostala len jediná vec, ak nerátam ten medailónik,...“ ukázal mi na krk, „...a tú od smrti tvojho otca vlastním ja. Teraz ju musím dať tebe.“ Sklonil sa k boku stola a otvoril zásuvku. Niečo z nej vytiahol a potom ju opäť zavrel. Vzápätí vstal, ponáhľal sa k polici plnej kníh a vystúpil po rebríku až úplne na samý vrch. Ja som ho len mlčky sledovala. Siahol do zaprášených kníh a jednu vybral, zišiel z rebríka a zasa si zasadol na svoje miesto. Podal mi malú knižku viazanú v hadej koži, na jej predku svietila malá zlatá korunka. „Bazilisk,“ nečakane sa ozval. „Čo?“ Pozrel na mňa sponad hŕby kníh. „Bazilisk. Z jeho kože je vyrobený.“ Otvoril knihu z police, vybral z nej maličký kľúčik, podal mi ho a skôr než som stihla niečo povedať, pokračoval: „Je to denník tvojej mamy. Od jej zmiznutia ho nikto neotvoril, dokonca ani tvoj otec. Možno práve tam je napísané, prečo tak náhle zmizla bez stopy, a možno práve ty si určená na to, aby si sa to dozvedela prvá. Si na to pripravená, Alwara?“ Trhane som sa nadýchla. „Já...neviem. Matku som nikdy nepoznala. V podstate som od malička vyrastala v chráme. Od smrti otca. Ale ak moja mama ešte žije, tak potom ju nájdem za každú cenu!“ Pevne som stisla mamin medailón v dlani. Haraldovi sa do očí tisli slzy. „Viem, že je to pre teba ťažké, ale mala by si poznať pravdu, dievčatko. Choď, v kľude si ho prečítaj a zajtra opäť príď a povieš mi, ako si sa rozhodla konať ďalej...“ Zrazu niekto zaklopal na dvere pracovne, tie sa ticho otvorili a ja som počula spoza chrbta tenký dievčenský hlas povedať: „Prepáčte, pán profesor, hodina už dávno beží a ja...“ „Pravdaže, Myia, hneď som tam...“ Dvere sa znova ticho zavreli. „Už budem musieť ísť, Wara, ale očakávam ťa zajtra ráno o deviatej hodine tu aj s odpoveďou.“ Naraz sme vstali a pobrali sa k dverám. Denník som si vložila do koženej tašky. „Dovidenia zajtra, strýko,“ povedala som nevýrazne. „Dovidenia, dušička,“ odpovedal a pobral sa krivkajúc na opačnú stranu obrovskej kamennej chodby. Vyšla som von a v miešala sa do mora ľudí na ulici. Mesto voňalo všelijakými vôňami a ozývalo sa rôznymi zvukmi. Z hora sa mi na plece zniesol Harun a pohladkal ma svojou čiernou hlavou po líci. Usmiala som sa naňho. „Kde si sa túlal, kamarát? Ak si mi ešte nenašiel darček, tak ho ihneď leť hľadať, lebo ja som ten tvoj už našla a práve ho idem kúpiť!“ uškrnula som sa a Harun za to na mňa veselo zakrákal, ponaprával si perie a ostražito sledoval ľudí na ulici. „Krásna pani, nekúpite zrkadlo, aby sa mohli vaše oči kochať tou nevýslovnou krásou vašej jemnej pleti a hlbokých očí...?“ Zvolal jeden predavač. „Neotravuj!“ Prevrátila som očami a už ma nebolo. Harun sa nepokojne zamrvil. Znechutene zakrákal a potom opäť odletel do výšav. Tlačila som sa davom ako baran v stáde oviec. Už mám denník a teraz musím splniť druhú úlohu. Dlho som len tak blúdila ulicami, rozmýšľala o maminom denníku a pritom podvedome palcom šúchala jej medailón. Ako je to možné, aby sa nejaký človek vyparil bez najmenšej stopy? Pozorne som si prezrela medailónik na dlani. Bol veľký ako minca a vyrobený z čudného kovu ohnivej farby. „To je orichalkum, dieťa,“ povedal mi raz strýko Harald. „Je to veľmi vzácny a ojedinelý kov. Po zlate je najvzácnejší. Nachádza sa len na jednom jedinom mieste na Abadione, na súostroví Antilia. Je pomenovaný po jednom bájnom mieste zo Sveta Ľudí. Nachádza sa tam aj hlavné a najväčšie mesto sylfov, Adal. Tvoja matka, sylfida, pochádzala z tohto mesta a tento medailón nosila celý svoj život. Je to dedičný šperk z matky na dcéru, raz ho zdedí aj tvoja dcéra, Wara, ale na to si ešte maličká!“ Vtedy mi zdvihol bradu a jemne mi brnkol po nose. Usmiala som sa pri tej spomienke. Mala som vtedy iba šesť rokov. Vrátila som sa naspäť k medailónku. Bolo na ňom vyryté veľké H v starom ozdobnom štýle písma. Na druhej strane boli slová: „Chrániť bude dcéry moje naveky“ a dole pod tými slovami bolo maličké, akoby v zátvorke, (E). Celý medailón bol orámovaný bielym zlatom a uško na šnúrku bolo z červeného maїlerského diamantu, najvzácnejšieho z diamantov. Celá čačka bola nevyčísliteľne drahá vec, pre iných kvôli peniazom a pre mňa kvôli matke. Ani som sa nenazdala a už bolo šero a práve zapaľovali pouličné pochodne. Ochladilo sa, pevnejšie som sa zakrútila do teplého plášťa. Len teraz sa začínala naozajstná oslava jarnej rovnodennosti. Odniekadiaľ sa ozvali tóny hudby, spevu a bolo počuť dupot nôh o dláždené chodníky v rytme tanca. Bolo počuť aj radostné výkriky a smiech detí prizerajúcich sa trikom a kúzlam putovného cirkusu. Dokonca objednali aj veľkolepý ohňostroj, ktorý osvetľoval okolie široko ďaleko od Tilie. Zajtra sa budú sláviť obrady na Veži. Ešte hodnú hodinu a pol som sa pretĺkala ulicami a uličkami a prezerala si tú nádheru, keď tu zrazu prerušil príjemnú atmosféru ruch na konci ulici. Obrátila som hlavu tým smerom a zaostrila zrak. V dave ľudí sa tvoril koridor. „Stoj, ty bastard! Nám neujdeš, zlodej! To si ešte odskáčeš!“ Cez jeho stred utekal vysoký muž svetlých vlasov a odstrkoval od seba ľudí. „Uhnite! Nezavadzajte!“ Keď sa blížil ku mne, zdvihol zrak. Jedno oko mal opuchnuté a čierne od silného úderu. Na chvíľu sa zarazil (v tom pohľade nebolo len prekvapenie, ale akoby ma spoznal), ale už bolo neskoro zabrzdiť. Vrazil do mňa veľkou silou, rýchlo sa obzrel a keď videl, že jeho prenasledovatelia sú ešte za ním, rozbehol sa do jednej z tmavých uličiek. Nemala som najmenší dôvod zastaviť toho zlodeja, moje poslanie bolo iné. Obrátila som sa a zbadala utekajúcu postavu v dlhom tmavozelenom plášti miznúcu v tme uličky. Okolo hlavy mu poletoval svetlý vrkôčik vlasov, spletených na tyle a na chrbte mu poskakovala lutna. Rýchlo som si siahla na krk. Medailón! Je preč! Teraz už ten dôvod mám! Okamžite som tasila svoju štíhlu dýku, ľudia zhrozene odo mňa odskakovali. Z výrazom lovca v očiach som sa pustila za zlodejom. Zahla som do tmavej uličky, tam, kde som ho videla zmiznúť. Hnala som sa ako víchor jednou tmavou uličkou za druhou. Zlodej sa asi v tomto meste dobre vyzná, zatínala som zuby až sa mi chvela sánka. Za sebou som nepočula nijaké zvuky, jeho prenasledovatelia to radšej vzdali, keď ma uvideli s mečom v ruke, nechceli sa mi pliesť do cesty. Ale zrazu mi cestu skrížil obrovský muž. Chcela som ho obísť, ale nepustil ma. „Uhni tlsťoch, nevidíš, že ten zlodej mi niečo ukradol?,“ zrevala som od zlosti a opäť som ho chcela obísť. Nepustil ma. Už by bol ležal na zemi v mláke vlastnej krvi, ale nemohla som ho zabiť. Skatha môže zabiť len Vyvoleného. Cez jeho plece som videla vzďaľujúceho sa zlodeja. Ticho som zakliala. „Vidím, pusinka, no a čo? Kašli naňho a poď sa so mnou trochu zabaviť.“ A začal sa po mne lepiť. Silným úderom kolena medzi nohy som ho zrazila na zem. Teraz pre zmenu zaklial on. „A ktože si, že som kvôli tebe musela prerušiť lov na zlodeja, jediné moje potešenie?,“ povedala som so sarkazmom a veľkým hnevom v hlase. V uličke za ním som začula tlmené hlasy a hneď mi došlo, prečo ma tento odporný chlap zastavil. Tí chlapíci sa nevzdali toho zlodeja, musel ukradnúť niečo vzácne! Vypol sa predo mnou v celej svojej, najmenej dvojmetrovej, výške. „Marduk Zëo, sám kapitán tilienského podsvetia! Spravilo si veľkú chybu, dievča, že si ma odmietlo,“ zahučal povýšenecky z výšky na mňa. V očiach sa mi hrozivo zablyslo, trochu sa mu rozšírili oči. Medailón, nemedailón, povinnosť bola prednejšia. Chtiac, nechtiac, musela som naň aj na jeho zlodeja nateraz zabudnúť, neskôr bude čas ho pohľadať. „Ani si nevieš predstaviť ako ma to mrzí,“ odpovedala som s pohŕdavým úsmevom na tvári. „Ale som veľmi rada, že som ťa stretla. Aspoň ťa nemusím hľadať. V tvojom prípade, ako sa pozerám,“ pohľadom som si ho premerala, „by to bola strata času.“ V ruke som ešte stále zvierala svoju dlhú dýku. Zastrčila som si ju späť za opasok a na miesto nej som spoza neho vytiahla dlhú rukoväť. Mnohí, ktorých som stretla sa ma pýtali, prečo nosím rukoväť bez ostria, veď to nie je nijaká zbraň. Je to zbraň Skathy, vlastní ju každá jej bojovnica. Marduk sa nechápavo pozrel na vec v mojich rukách a kútiky úst sa mu mierne zvlnili. Ale úsmev mu na tvári zamrzol. Z jednej strany rukoväte vystrelila ako záblesk svetla dlhá mierne nahnutá čepeľ. Už mnohokrát predtým som ju obdivovala a zakaždým ma očarila. Jej základ tvorí kosť z dračieho hrudného koša, na ktorom sú vyryté zákony nášho Rádu, a z nej sa dookola vinie strieborná obojstranne brúsená čepeľ. V tme sa matne zaleskla. Mojím telom začala prúdiť sila získaná v obrade Prijatia. Oči mi prudko zažiarili a vlialo sa do nich viac energie, rýchlo mi vírila okolo zreničiek. V podstate mi tam tá energia prúdi stále, ale ľudia si ju nevšimnú, lebo mám príliš tmavé oči. (U iných Skatha ju možno vidno lepšie.) Zëo na mňa vytreštil zmätený pohľad plný hrôzy. Presne som vedela, ako sa cíti a čo vidí. Aj ja, keď som uvidela Skathu pri Príprave prvý krát, som bola zdesená. Ľalia na mojom krku mi začala matne svetielkovať a pulzovať a odrazu mi z pokožky vystúpilo na povrch S, ktoré bolo zatiaľ len nezreteľné, a sfarbilo sa do žiarivého krvavočerveného odtieňu. Ocitla som sa vo víre slabého vánku, ktorý rozvlnil moje vlasy a odev. Mardukove oči sa zastavili na mojich vlasoch. Od korienkov sa mi začala po vlasoch rozlievať strieborná beloba a zahalila ich do farby mesačného svitu. Čierna stužka výrazne kontrastovala s tou žiarivou farbou. Nakoniec mi pod očami, na lícnych kostiach, vystúpili na pokožku červené znaky písma nášho rádu Skatha, ktoré predstavovali Najvyšší zákon rádu. Zëovi klesla sánka. „Ty si...“ Zdvihla som meč vyššie. „Áno. Som. A som aj tvoj Osud. Chceš poznať svoj Osud?“ Nestihol o tom ani popremýšľať a už som sa naňho vrhla. Prvý úder odrazil ľahko, ako aj ďalšie štyri. Pomaly nabral odvahu a začal si myslieť, že poraziť ma nebude až také ťažké ako počul. „Myslíš si, že ťa nikto neporazí, skatha? Práve si našla výnimku!,“ zasmial sa mi do tváre. Ja by som si nebola až taká istá, usmiala som sa v duchu. Zbrane sa nám opäť stretli. Bol to veľmi dobrý bojovník, mocný a obratný. Bojovali sme dlho. On už bol pravdepodobne na dne so silami a keď videl, že na mojom čele nie je ani jediná kvapka potu, vyburcovalo ho to na posledný útok. Šikovne som mu uhla a spravila okolo neho obrátku. Dlhá vesta popri mne len ticho zašušťala a zase sa vrátila na svoje miesto, splývala mi až po kolená. Nohy robili malé rýchle kroky a vysoké čižmy pritom nevydávali skoro žiadne zvuky. Dlhé husté vlasy takmer spívajúce s mojou pokožkou sa pohojdávali vo vzduchu. Urobila som ešte jednu otočku a sekla som ho do boku. Marduk sa hodil na kolená, jednou rukou stále zvieral meč a druhou svoj krvou zaliaty bok. Výborne, pomyslela som si. Pripravovala som sa na posledný rozhodujúci zásah, ale zarazila som sa. Videla som, že s Mardukom sa niečo deje. Stuhol a potom sa roztriasol. Vyvrcholilo to do neľudského smiechu. Zrazu prevravel zmeneným drsným hlasom s náznakom posmešku. „Ty si myslíš, že ma môžeš poraziť, Skatha? Nie, tentoraz ma už neporazíš! Tentoraz už nie! Vrátil som sa, aby som sa ti pomstil! Tie tvoje smiešne zverenkyne sa mi nemôžu vyrovnať, to dokážeš iba ty! Zapamätaj si, tentoraz ma už neporazíš!“ Strnula som v úžase. Toto už nebol ten Zëo, ktorý so mnou pred chvíľou bojoval. Zëovo telo sa zdvihlo z chladnej dlažby a jeho pohľad sa stretol s mojím, jeho oči boli oči zmije. „Kto si?,“ spýtala som sa. Naklonil hlavu na bok a zahľadel sa na mňa pohľadom krotkej ovečky. „Ó, Skatha vám o mne nepovedala?“ Vrátil hlavu na pôvodné miesto a chrapľavo zašeptal: „Som Moltram, odveký nepriateľ...“ S hnevlivým výkrikom sa na mňa vrhol. Odrazila som jeho výpad. Bol úplne iný bojovník ako Marduk, aj keď bol v jeho tele. Bol oveľa rýchlejší a mocnejší a aj skúsenejší. Bolo to rýchle. Naše zbrane sa mihali vzduchom a takmer nebolo možné ich sledovať. Netrvalo dlho a bola som už vyčerpaná. Kvapky potu mi tiekli po čele a krku, vtekali do očí a štípali ma. Moje ruky ledva udržali meč v zovretí. Bola to tvrdá skúška. Zasiahol ma rukoväťou svojho meča do chrbta a ja som sa zvalila dolu tvárou na zem. Nečakala som dlho a vytiahla malý kris spod koženej manžety. Zacielila som a dýka sa hlboko zaryla do Mardukovho srdca. Hnev vystriedal sklenený pohľad, hadie oči modré dúhovky. Ťažké telo sa na mňa zvalilo a znemožnilo mi akýkoľvek pohyb. Nado mnou sa vznášala akási jemná hmla, ktorá sa v mesačnom svite striebristo leskla. Pomaly stúpala k nočnému nebu. „Ešte si ma neporazila. Ber to ako varovanie, Skatha! Čoskoro sa opäť uvidíme. Neprestanem, kým ťa nevykynožím spolu s tvojimi bojovnicami!“ Posledné slová zneli už z veľkej diaľky. Pocítila som pálenie v očiach, niečo teplé mi stekalo po tvári. Zaprela som sa do veľkého smradľavého tela Marduka Zëa a s veľkou námahou ho odvalila zo seba. „Toto je tvoj Osud,“ chrapľavo som zašepkala. Zostala som ležať na zemi vyčerpaná z nedávneho súboja. Siahla som si na spánok stŕpnutou rukou, zostala mi na nej krv. Namiesto sĺz mi z očí vytekala krv. Zdvihla som zrak k nebu a otvorila ústa v nemom úžase. Hviezdy na oblohe krúžili a tancovali akoby zabudli, kde je ich miesto. Akoby tam hore niekto stratil zoznam usporiadania hviezd, nastal úplný chaos. Hviezdy sa premiestňovali jednotlivo alebo v celých súhvezdiach. Svetlo nočných hviezd vírilo po budovách a stavbách mesta a vytváralo chaotické vlniace obrazce. Dlho som nechápavo hľadela na hviezdy. Až teraz som si uvedomila, že už aj hudba a tanec stíchli a živo som si vedela predstaviť užasnutých ľudí čumieť na oblohu. Po chvíli nastal zmätok aj na zemi, ľudia sa stali hysterickými. Ulice sa razom zaplnili šialiacim davom. Deti plakali, muži kričali na svoje ženy, zlodeji využili čas na obohatenie vlastných vreciek... A nad tým všetkým sa vznášala ľahká mliečna hmla a bolo počuť tichý chrapľavý neľudský smiech. Ešte raz som pozrela hore a potom som pomaly vstala. Celé telo ma bolelo. Pomyslela som si na zlodeja a na zvuky boja. Pomaly som sa pobrala na koniec uličky, aj preto, aby som si rozchodila mravčenie v nohách. Keď som nazrela za roh ohromilo ma, že tam vidím troch bezvládnych mužov. Ale toho zlodeja nikde nebolo. Asi ušiel. Nevyzeral, že by zvládol troch a medzi nimi aj polobra! Z diaľky som začula približujúcich sa Mardukových chlapov. Vrátila som sa naspäť. Zohla som sa, aby som zdvihla zo zeme svoju rukoväť, do tváre mi spadol vrkoč teraz už opäť čiernych vlasov. Odrazu priletel Harun, sadol si mi na plece a zatrepotal čiernymi havraními krídlami. Akoby ho vôbec nezaujímalo, čo sa deje okolo neho. „Dúfam, môj starý dobrý kamarát, že aspoň ty si mal pekný deň. Čo si videl? Dúfam, že si zase celý deň nelietal za peknými vranami! Hm?“ Harun otvoril zobák a súhlasne zakrákal. Kútiky úst sa mi zvlnili v širokom úsmeve. Zdvihla som svoj meč a tašku, ktorú som na začiatku odložila na bok, z dlažby ulice a pomalým krokom sa pobrala na jej koniec...
(-ea-)
(kris - dýka s vlkovitým ostrím)
