Jack pomaly prechádzal pomedzi náhrobky. Bol sychravý jesenný deň a začínalo mrholiť. Pod jeho drahými koženými topánkami sa miesila zmes blata, trávy a listov. Okolostojace stromy sa majestátne kývali v slabom vetre. Celé toto miesto pôsobilo skľučujúcim dojmom.
Bolo tu dosť ľudí, prišli si uctiť pamiatku zosnulých. Ale priekupník už dávno stratil súcitnosť. Pozoroval ľudí, prechádzal pohľadom od jednej tvári k druhej a stále si všímal čiernovlásku, ktorá stála pri jednom s hrobov. Niečo ho na nej priťahovalo. Možno to boli len obyčajné nízke pudy, ale mal ten dar poznať osobnosť človeka už pri pohľade naňho. Začínalo pršať viac a viac. Pomaly k nej pristúpil a rozprestrel nad ňou dáždnik.
„Ďakujem,“ odvetila, ale stále sa neprestala dívať na náhrobok. Držal nad ňou dáždnik a jedným očkom su pozoroval. Mala dlhé čierne vlasy, alabastrovú pokožku, bledomodré oči, úzke pery. Bola nádherná. Stáli tam asi 10 minút a Jack študoval náhrobok.
Čítal:
John a Andrea Stevensonovci
* 17.7. 1968
* 27.10. 1972 † 20.4. 2021
Naraz sa spustila nehorázna lejavica.
„Poďte už, odprevadím Vás k autu,“ začal prešľapovať na mieste.
„Nie som tu autom.“
„Tak v tom prŕpade by som Vás mohol hodiť domov.“ V očiach mu zableskla malá iskra.
Prikývla na súhlas a pomaly vykročili. Dážď zúrivo bubnoval o dáždnik a z neho sa valili na zem prúdy vody. Pridali do kroku. Dobehli k autu. Otvoril jej dvere, vkĺzla ladne dovnútra. Rýchlo obehol auto, zložil dáždnik, hodil ho dovnútra. Za tú chvíľu, čo bol vonku, pekne premokol. S nadávkou na jazyku vliezol do auta.
Dali sa do pohybu. Zároveň s nimi sa od steny odlepilo tmavé auto a asi v 50 – metrovej vzdialenosti ich nasledovalo. Po 15 minútach bolo strále za nimi. Jack prerušil ticho.
„Čo to auto za nami,“ začal nervózne klepkať prstami po volante. Žena sa otočila.
„Nó, asi nás sledujú.“
„A-ha, takže NÁS sledujú.“
„Asi áno.“
„A keby som zastavil a pohovoril si s nimi ?“ Nechcel to spraviť, ale chcel vedieť, ako zareaguje. Stúpil na spojku, hodil neutrál a začal zachádzať na krajnicu. Mladá žena si skryla tvár do dlaní a Jack si ešte stačil všimnúť, ako sa jej na líci objavila veľká slza.
„Sú z EIA.“ Cez dlane to znelo tlmene.
EIA ! Tieto tri slová mu vohnali do tela nepredstavitelnú hrôzu. Spomenul si na svoj „pracovný zájazd“ do Berlína. To bolo pred siedmimi rokmi. EIA spolu so špeciálnymi jednotkami STF vtedy zmarila najväčší obchod zo zbraňami v dejinách. A on mohol mať teraz v banke pekný balík prachov za sprostredkovanie, nabiehali by mu úroky a bol by šťastný jak blcha. A tieto kurvy mu to celé posrali.
TAK TO BY SME MALI PRVÝ DIEL. DÚFAM, ŽE SA VÁM PÁČIL. DJANGO
