Viezol som sa na prívese voza a hľadel na východ slnka. Hrkotajúci voz mieril rovno do Tilie, veľkého mesta, kde sa práve konajú oslavy jarnej rovnodennosti. Tilia je dosť bohaté mesto a každý druhý človek alebo nečlovek (a to rátam aj deti) má plné vrecká cenností. Pomädlil som si ruky. Chvíľu si budem užívať, a potom z tade vypadnem. Ale najprv by som mal čo najskôr vybaviť to, prečo som tu. Keď sme vyšli spoza zákruty, uvidel som Tiliu v celej svojej kráse. Otvoril som ústa v nemom úžase a zbadal som sa až keď mi do nich vletela muška. Zakašlal som, rýchlo som si zobral batoh a lutnu a zoskočil z voza. Moja práca sa začína. „Kailis, kam utekáš! Myslela som, že pôjdeš s nami až do mesta,“ z voza vykuklo polonahé dievča so strapatými svetlými vlasmi splývajúcimi pozdĺž guľatej tváričky. Bola celkom pekná (a tá postava!), a potreboval som aj odvoz. Veľmi rád som s ňou strávil tých pár nocí, čo som sa s nimi viezol, ale to už pominulo. Som na mieste! „Nie, ďakujem, už pôjdem po vlastných,“ zakričal som a ani som sa neobzrel. Rýchlym krokom som vykročil po prašnej ceste, vychodenej mnohými vozmi a koňmi, a zamiešal sa medzi húfy ľudí smerujúcich do mesta na oslavy. Okolo mňa precválal kôň s nejakým nafúkaným pánkom v sedle. Natiahol som ruku a zovrel v nej plný mešec. Jazdec pokračoval v ceste a ani mu na um neprišlo, že by mohol byť okradnutý počas jazdy na koni. „To ešte nestretol mňa,“ uškrnul som sa pre seba. Strčil som mešec do vaku a napravil som si lutnu na pleci. Aby sme si to vyjasnili, moje povolanie je bard a kradnem, lebo sa mi to páči. Jednoducho sa mi páči riskovať. Ešte ma nikto nikdy nepristihol, som profík! Väčšinou niečo potiahnem nejakému boháčovi alebo inému zlodejovi. Neviem odolať pekným veciam! Ale do tohto mesta som neprišiel len tak náhodou. Mojím predchádzajúcim miestom pôsobenia bolo mesto Taras. Pred týždňom som sa len tak potuloval po uliciach tohto neveľkého mesta, keď tu zrazu počujem nejaké hlasy. Zbystril som pozornosť a lepšie sa započúval. Hlasy prichádzali z bočnej uličky. Mysleli si, že ich nikto nepočuje, ale ja som elf a moje uši sú veľmi citlivé na zvuky. Nuž, tak som „nenápadne“ počúval rozhovor pritisnutý na roh budovy. „Chápeš? Ak to nedoručíš, šéf mi odtrhne hlavu a tebe tiež!“ zamrmlal hrubý hlas, „ Je to veľmi vzácne tak na to dávaj dobrý pozor!“ Pri slove „vzácne“ som zbystril pozornosť ešte viac. „Fajn, a teraz by si mi konečne mohol povedať, kde to mám zaniesť!“, nahnevane zafučal tenší hlások. „Neosopuj sa tu na mňa, ty fagan! Pôjdeš do Tilie a vyhľadáš Marduka Zëa.“ Chlapec sa začal dusiť. „Marduk Zëo! Ten kapitán tilienského podsvetia? Nie, to nie! Ruším náš obchod!“ Bolo počuť nejaký šuchot a potom ston chlapca. „Tak na tomto sme sa nedohodli. Odnesieš mapu Mardukovi do Tilie, lebo sa nedožiješ rána! To ti sľubujem...ha ha ha“ Hrubo sa zasmial. „Áno, odnesiem. Inú možnosť nemám. Pusť ma!“ V chlapcovom hlase nebol žiadny strach. „Presne o týždeň odovzdáš zásielku Mardukovi na Starom námestí, rozumieš?!“ Bolo počuť pád na zem. „Nemaj obavy, Lob, tvoja hlava bude strašiť malé deti ešte nejaký ten čas...“ Ľahké nohy bežali na opačný koniec uličky. Hromový hlas niečo zamrmlal a potom vyšiel na ulicu. Rýchlo som sa obrátil k najbližšiemu stánku s keramikou a tváril sa, že ma to zaujíma. Našťastie ma ten tučko so zjazvenou tvárou nevidel. Takže mapa, zlomyseľne som sa uškrnul v mojej hlave. Vtedy sa vo mne zrodil záujem o tú mapu. Nevedel som čo je to zač, ale keď ju potrebuje sám kapitán podsvetia, musí byť veľmi dôležitá. Možno nejaký poklad alebo čo... Začala ma lákať predstava dobrodružstva, že okradnem samotného kapitána podsvetia, a ešte k tomu tilienského!... Už som bol skoro pri bráne, keď som zbadal prekrásne dievča na koni. Celé bolo oblečené v čiernom, aj vlasy zviazané do pevného a hrubého vrkoča mala čierne ako havran, čo jej sedel na pleci (alebo čo to bolo...), a pokožku malo bielu ako smotana. Na koni vyzerala veľmi krehko a pôvabne a aj trochu nebezpečne. Ale potom som uvidel dlhú rukoväť za jej opaskom. Plecia sa mi začali natriasať a skoro som sa udusil vlastným smiechom. Pri Meldorovi! Čo je to za zbraň?! Tým akože utlčie každého k smrti? Ľudia okolo sa na mňa nechápavo pozerali a mimovoľne sa usmievali. Ale musel som uznať, že aspoň tá dýka po jej pravici vyzerá nebezpečne. Obzerala si mesto. Ešte viac ako jej prekrásne krivky a zvláštne obušky, ma zaujal jej mešec, pohojdávajúci sa jej na opasku. Nešla rýchlo, a preto som sa pustil jej smerom. Chcel som to odbaviť bežnou stratégiou: pád spôsobený nevychovaným deckom, rýchle sa ospravedlniť a potom čo najrýchlejšie sa vypariť. Zasmial som sa. Nebude to ťažké. Potknutím som sa dostal až k jej nohe a už som sa načahoval k jej opasku, keď ma prudko odkopla. Zastal som až na neďalekej kope sena. Došľaka, zahromžil som v duchu. Zdvihol som zrak, ani sa na mňa nepozrela. „Prepáčte, nechcel som, niekto do mňa vrazil a...,“ chcel som za ňou zakričať, ale len som to nezrozumiteľne zamrmlal. Akýsi chlap mi pomohol vstať a zdvihol mi aj lutnu, ktorá odletela ešte ďalej ako ja. „Nie je vám nič? Bohovia, niektorí návštevníci sa nevedia slušne správať, hlavne ak vyzerajú ako ona...,“ zahromžil päsťou jej smerom. „Nič mi nie je. To je v poriadku, ďakujem.“ Ukázal na môj nástroj. „Je mi ľúto vašej...ehm...gitary?“ ospravedlnil sa, akoby to bola jeho vina. „...lutny...“, automaticky som ho opravil a ešte som sa pozeral za tou kráskou v čiernom, ktorá práve vchádzala do Tilie. Až po chvíli mi došlo, čo povedal chlap vedľa mňa a rýchlo som sa k nemu obrátil. „Oh, nie!,“ zvolal som a vzal si od neho svoju lutnu, prelomenú na dve polovice, akoby v nej bolo stelesnené nejaké božstvo. Zdvihol som sa zo zeme a oprášil sa. S nešťastným výrazom v tvári a smutnými očami upretými na zničenú lutnu som sa ešte raz zdvorilo poďakoval a vstúpil do slávnej veľkej Tilie. Už tu bolo veľmi veľa ľudí a ešte viac stánkov. Všade bolo počuť výkriky predávajúcich, ktorí sa márne, ale aj úspešne, pokúšali niečo predať. Poobzeral som si pár bohatých a namyslených vreciek, tašiek a opaskov. Možno si aj niečo pekné kúpim, rozmýšľal som. Prechádzal som sa ulicami a obzeral si mesto. Už z diaľky som videl Vežu úsvitu a obrovského draka obkrúcajúceho sa okolo nej. Vedieť tak kresliť, tak si ju nakreslím! Ech, radšej si kúpim jej podobizeň. Mal by som si pohľadať nejaký vhodný hostinec, pomyslel som si. Po troch hostincoch som konečne našiel voľnú izbu. „Výborne, bard sa nám teraz bude hodiť!,“ vycerila na mňa žlté zuby kostnatá žena za pultom. Koketne mi začala hladkať ruku položenú na pulte a pravdepodobne sa chystala som mnou ďalej flirtovať. „Áno, ale musím si kúpiť novú. S touto by som toho veľa nezahral,“ opätoval som jej kyslý úsmev a radšej som sa pobral von. Nemal som ani najmenšiu chuť hrať v hostinci pre tucty ožranov, ktorí ani nevedia, čo slovíčko bard znamená, svoje krásne piesne a balady. A vôbec som nemal chuť byť obťažovaný nejakou ženskou. Kráčal som preplnenými ulicami a pohmkával si melódiu mojej najnovšej balady. Skoro všetky ženské oči na mňa vrhali túžobné a uznanlivé pohľady. Muži na mňa len zazerali so závistlivým až nepriateľským pohľadom a ťahali svoje ženy a dcéry preč. Už som si zvykol. Ďalej som si spokojne vykračoval ulicou. Po hodine tmolenia sa po preplnených uliciach, som konečne zbadal stánok s hudobnými nástrojmi a bardskými pomôckami. Boli tam lutny, flauty a píšťale rôznej veľkosti, harfy aj harfičky, bongá, husle, trúbky, ústne harmoniky a iné. Ale aj doplnky ako náhradné struny, čističky na píšťale a trúbky, brnkátka pre citlivé ruky, noty niektorých slávnych balád a príbehov („Héj, to je...“, našiel som tam aj svoju pieseň Veštba, až na to, že nikto nepoznal meno jej autora) alebo malú skladaciu stoličku, aby bard nemusel sedieť na špinavej, prašnej zemi. Poprezeral som si lutny vyvešané v rade za obchodníkom. Zrazu ma niekto poťahal zozadu za plášť. „Hej, pane“. Prekvapene som sa obrátil na asi desaťročného chlapca, divoko sa obzerajúceho okolo seba. „Čo chceš? Neotravuj mi zákazníka! Už aj sa prac!“, zakričal na chlapca statný predavač a hodil po ňom špinavú handru. Ale chlapec sa nedal odradiť a ďalej ma ťahal za plášť. „Pane! Vidím, že potrebujete novú lutnu. Ja by som vám vedel pomôcť. Tieto lutny tu nestoja za nič, („Ako sa opovažuješ takto hovoriť o mojich kvalitných lutnách!“) ale ja mám jednu, ktorá sa vám bude určite páčiť!“ A už ma aj ťahal k druhému stánku s hudobninami. Hm, takže konkurencia, s úsmevom som si pomyslel a nechal sa ďalej ťahať malým smelým chlapcom. Odtiahol ma za neďaleký stánok, kľakol si k malej debničke a otvoril ju. Vytiahol z nej prekrásnu lutnu. Oči sa mi rozšírili a sánka mi poklesla. Chlapec nič nepovedal, iba mi ju mlčky podával. „Kde si to zohnal, chlapče?!“, ledva som zo seba vysúkal. Šibalsky sa na mňa usmial: „Mám kontakty, pane. Je jemne opracovaná, z drahého bazového dreva rovno z Carmellských záhrad!“ Zdvihol som jedno obočie. „Nepreháňam, pane. Struny sú vyrobené z jemnej srsti andorského soba! A pozrite na tie ornamenty...“ Prešiel prstami po krásnej drevorezbe, akoby nejaké znaky, či čo. „Nie je síce doladená, ale už som ju počul hrať, pane, spieva ako slávik! Pre vás, pane, za 18 tiliáčov.“ Ukázal mi rad štrbavých zubov. „18 tiliáčov! Za to by som si kúpil celý voz zo záprahom aj s tovarom!“ Naoko som bol šokovaný. Chlapec sa nedal. „Je to kvalita, pane. Ani o mincu menej!“ Hľadel som na tú nádheru hodnú chvíľu a ani neviem ako už bola moja a 18 tilienských mincí v chlapcovom vrecku. Prehodil som si novú lutnu cez plece a začal som si hľadať miesto, kde si ju doladím. O chvíľu som našiel malé námestíčko označené veľkou drevenou tabuľou ako „Drevené námestie“. Dlho som pohľadom skúmal, prečo sa tak nazýva, ale nič som nenašiel. Možno to súvisí s jeho históriou, pomyslel som si. Neskôr sa na to niekoho opýtam a keď sa mi to bude páčiť, možno mu venujem jednu baladu. Baladu o Drevenom námestí, zaškeril som sa v duch. Predral som sa k stene jednej z budov námestia a usalašil som sa tam, že si ju naladím. Hodnú chvíľu som si pobrnkával po strunách a naťahoval ich, kým sa každá z nich krásne nerozozvučala sladkým tónom. Takto som si brnkal a pritom si spieval, až kým som nezbadal, že som sem pritiahol množstvo ľudí a teraz stoja okolo mňa v polkruhu a s úžasom ma počúvajú. Niektorí mi hodili aj nejakú tú mincu, dve. Široko som sa usmial a hral ďalej. Po takmer troch hodinách som vyčerpal moje najkrajšie balady a piesne a začal som spievať celoabadonské obľúbené, ako napríklad Čaro noci, Dolal, Z lásky k Iorin, (podľa mňa najkrajšiu) Labutí rok a baladu Tajomný osol, prepáčte posol. Na plášti vedľa mňa sa skvela už pekná hŕbka mincí. Počestne si zarábam!, blyslo mi mysľou. Okolo mňa stálo mnoho ľudí, niektorí kvôli môjmu spevu, niektorí kvôli môjmu výzoru... Usmial som sa na červenovlasé dievča s veľkými zelenými očami a jemnými črtami tváre. Výrazne sa zapýrilo a pretlačilo sa von z davu. Trochu ma zamrzelo, že neostala, ale potom som zazrel krajšiu a hneď som zabudol na ohnivé kučery mladej študentky. Prsty mi tancovali po strunách, oči po vysokej blondíne a tóny z mojich úst v ušiach zhromaždených. Náhle moju pozornosť upútali dvaja vysokí chlapi. Týčili sa v dave ako dve farynské veže. Okrem ich výšky ma upútalo aj ich zvláštne správanie. Predierali sa pomedzi ľudí a niekoho hľadali. Mnohých ľudí vyľakali a tí sa rozutekali na všetky strany. Aj ja som sa radšej zdvihol zo zeme, ale nie prv, ako som si nepozbieral zárobok. V (už) riedkom dave som zbadal červenovlasú študentku ako beží do bočnej uličky. Chcel som ísť za ňou, ale z romantických myšlienok ma vytrhli dvaja obry, ktorí nielenže do mňa surovo vrazili a neospravedlnili sa, ale ešte sa aj pustili za tým dievčaťom. Pomyslel som si, možno sú to jej ujovia alebo bratia, že niečo vykonala a idú ju hrešiť, ale z tohto omylu ma vyviedol (jej?) prenikavý výkrik. Bratia nebratia, česť dámy je mi prednejšia. (A to som povedal práve JA!) Preskočil som vrecia slamy, odkotúľané vyľakaným davom z pôvodného miesta, a hnal som sa do uličky. Zbadal som len miznúci plášť. Ako som sa snažil, bežal o dušu, vždy som videl len miznúci odev prenasledovateľov na konci ulici! Už som sa chcel vzdať, keď som sa skoro prezradil tým, že som takmer vletel do tých chlapov za rohom jednej ulice podobnej tým, ktoré som pred chvíľou absolvoval. Prudko som zabrzdil a vrátil sa za roh. „Stratila sa nám!“ zachrčal ten vyšší. „Kapitán nás zabije! Musíme ju ešte pohľadať...“, tentoraz sa ozval nižší, ale najmenej o pol hlavy vyšší odo mňa (a to mám viac ako šesť stôp). „Dobre, ty ju pohľadaj a ja zájdem Mardukovi povedať o tom chalanovi.“ „Marduk...“, zamyslene som zašepkal. Potom mi to došlo, vytreštil som oči a zašepkal ešte tichšie: „...Zëo.“ Bolo počuť plesnutie veľkej a pevnej ruky na ešte väčšie a pevnejšie rameno. Rýchlo som si hodil šípku za staré sudy pri zadnom vchode nejakého hostinca. Bolo mi vidno iba oči... Začínam sa cítiť akčne, vlastne sa tak cítim posledný týždeň, odkedy viem o tej mape. Spoza rohu vyšiel ten vyšší chlap a zamieril do uličky oproti. Nenápadne som ho začal sledovať. Tam, kde je Marduk Zëo, je aj tá mapa. Skrýval som sa za všetko, za čo sa dalo skryť: za rohy, za nepotrebné, ale i potrebné debny a sudy, za stánky, ľudí, vozy, žobrákov, či ľahké ženy na rohoch ulíc. Cítil som sa ako slávny Thietmar. Ale v koži Thietmara som neostal dlho. Onedlho veľký muž zastal v slepej uličke, pekne zastrčenej, a poobzeral sa dookola. Našťastie ma nezbadal. Chudák Marduk, ak má takýchto chlapov aj ostatných, bohovia s ním! Na konci uličky odhrnul zo steny staré handry, ktoré boli dobre maskované v smetisku okolo. Odkryl sa nepravidelne vysekaný vchod. Obor bez váhania vošiel. Chvíľu som sa ani nehýbal. Potom som sa poobzeral ako to urobilo to chlapisko a rýchlo som sa stratil za páchnucimi handrami. Počkal som kým si oči zvyknú na tmu a pobral som sa tmavým schodiskom dolu. Všade bolo ticho. O necelých päť minút som sa dostal do hotového labyrintu chodieb. Ešte šťastie, že na stenách boli značky. Asi pre nováčikov. Predpokladal som, že malá korunka bude Marduk, a tak som sa vybral po chodbách s touto značkou. O desať minút som natrafil na strmé schodisko a tak som vyšiel hore. Ocitol som sa vo veľkom priestrannom dome. Na stenách boli nejaké maľby, dosť ošúchané. Nestihol som sa ani poobzerať a už som sa musel ukryť. Spoza rohu vyšli traja muži, celý odetí v koži. Na niečom sa smiali. „Hej, a tak som povedal: Tu dnes nemôžete nikomu dôverovať...“ Niekto si nahlas odgrgol. „To ešte netušil, že som zlodej!“ Spustil sa hurónsky rehot a zanikol v chodbe pod schodmi. Vyliezol som z tieňa a zakrádal sa po chodbách budovy. Prišiel som k miestnosti kruhovitého tvaru. Miestnosť lemovalo po obvode nastavané ozdobné stĺporadie a fakle na stenách. Aj tu boli steny pokreslené rôznymi výjavmi a znakmi ako na chodbách, akiste táto budova patrila niekomu významnému, ale teraz bola ošarpaná a zanedbaná novým majiteľom mestského podsvetia. Okná na stenách nahrádzalo jedno veľké na kupole stropu, z rôznych farebných sklených tabuliek, zakryté zvonku starou špinavou handrou, ktorá tlmila denné svetlo. V strede miestnosti sedel na širokom tróne sám Marduk Zëo a pred ním skláňal hlavu už dobre známi obor. Marduk bol taký istý obor ako jeho posluhovači. Aj keď sedel, hádal som mu najmenej dva metre. Jeho mohutná postava zapĺňala celý trón. Ťažko som preglgol, keď som zbadal ozrutný meč po jeho ľavici. Schoval som sa za špinavý šarlátovo červený záves pri dverách. Zachytil som rozhovor. „...mŕtvy, ale dievča nám uniklo. Arth ju ešte hľadá. Chlapec pri sebe nemal mapu. Musel ju niekde skryť alebo ju dať niekomu inému.“ Obor stíchol a zavládlo hrobové ticho. Potom sa ozval Marduk. „Tá mapa je veľmi dôležitá. Zober si toľko chlapov, koľko potrebuješ, a choď to dievča pohľadať. Keď ju nájdeš, priveď ju sem. Bez nej alebo bez mapy sa ani nevracaj!“ Veľký chlap sa poklonil. „Áno, pane.“ „A, Woran, nájdi mi aj toho malého fagana, čo mi mal tú mapu priniesť z Tarasu. Musím mu pripomenúť, že Marduk Zëo sa neokráda.“ Posluhovač sa zasmial. „Pravdaže, pane. To nebude ťažké.“ V tom do miestnosti vošiel iný obor, s páskou na ľavom oku. „Pane, práve idem od Grendela. A stalo sa niečo hrozné ...“ Nenápadne som sa vytratil spoza závesu k schodisku. „Hej, kto si? Ako si sa sem dostal? Stoj!“ ozvalo sa za mnou. Bol to ten chlap, ktorého som sem sledoval, akiste ho kapitán už prepustil. Bolo by preňho trápne, keby sa dozvedel, že to on ma sem doviedol. Radšej som to prežrel a vbehol do labyrintu pod schodmi. V chodbách som sledoval nápis VÝCHOD, ale aj tak som párkrát zablúdil. Za sebou som neprestajne počul krik a dupot ťažkých nôh. Ak za mnou nebežali desiati, tak ani jeden! Po takmer pätnástich minútach som odkryl páchnuce handry a vybehol von, ale na inom mieste ako som vošiel. Za mnou sa vyrútilo von so sedem chlapov abnormálnej výšky. Moje nohy dostali krídla. Bol by to krásny beh, nebiť toho padania, potkýnania, vrážania a šmýkania (no áno, keď bežíte o život šmyknete sa aj na suchej dlažbe!). Chcel som sa ich striasť, ale vôbec sa mi to nedarilo. Predieral som sa ľuďmi na uliciach, ale IM sa rozostupovali. Všetko hralo proti mne. Až na jedného žobráka, nepovšimnute stojaceho na rohu jednej z budov, celého v čiernom. Ten práve keď som okolo neho bežal, skočil do cesty mojím prenasledovateľom a na chvíľu ich zadržal. Ja som ten čas pekne využil, vbehol som do jednej uličky a použil som rôzne sudy, debny, okná a výklenky na to, aby som sa dostal na strechu. O chvíľu som sa díval na skupinku v koži odetých obrov dole v slepej uličke. „Kde, do čerta, zmizol?“ Posledný sa obzeral okolo seba. „Asi sme zle zahli. Musí byť niekde blízko...“ Všetci sa rozbehli späť na hlavnú ulicu a tam sa rozdelili. Zhlboka som si vydýchol. Začína to byť nebezpečné. Do čoho som sa to pustil? Keď som sa ako-tak spamätal, spomenul som si na žobráka, čo mi chtiac-nechtiac pomohol. Prešiel som krížom cez plochú strechu a nahol som sa nad okraj v očakávaní, že sa pozriem naňho trošičku z hora. Len, čo som pozrel dolu od prekvapenia som stuhol. Zdola na mňa letel obrovský čierny vták. Bohužiaľ, potom si už na nič nespomínam, pretože ten vták mi vletel priamo do hlavy a ja som sa sklátil na strechu ako mŕtvy. Ale iba ako mŕtvy. Prebral som sa asi po štyroch-piatich hodinách, usudzujúc podľa toho, že slnko už dávno zašlo a stmievalo sa. Ako po prehýrenej noci som sa posadil a potriasol hlavou, aby som sa úplne prebral. Zastonal som a chytil sa za čelo. Nahmatal som veľkú boľavú hrču. Pozrel som sa na lutnu, ale zdalo sa, že nie je poškodená. Tak som teda vstal a prehodil si ju cez plece. Pomaly som zišiel až do uličky a z tade na hlavnú. Zábava sa práve rozbiehala a to ma tešilo. Tí gangstri ma nenájdu v takej tlačenici. A takto si aj niečo potiahnem. Zišla by sa mi nejaká hojivá masť na tú hrču. Au! Á, tu je nejaký stánok... Zachytil som mešec. Na druhej strane stánku stála mladá predavačka, počerná s veľkými očami a šatkou na hustých kučeravých čiernych vlasoch, vyčaril som neodolateľný úsmev Kailisa Ľú...ehm...Elfa a zroneným hláskom som sa opýtal: „Potreboval by som niečo na toto,“ a pritom som si odhrnul z čela strapatú svetlú ofinu, aby videla moje trápenie. Na moje prekvapenie sa nečervenala, ani neobšívala ako ostatné dievčatá, ktoré som stretol, ale vyčarila na mňa úsmev a zvonivým hlasom odvetila: „Ale iste, pane. Druidské tajomstvo, Bolestihlav alebo Pastierkin dych. To všetko by vám malo pomoc zbaviť sa bolesti a zahojiť ranu.“ Vybrala z hromady vrecúšok tri a položila ich predo mňa. V jednom boli červené bobule, v druhom iba sušené listy a v treťom sušený fialový kvet. Poškrabal som sa na hlave. „Á, ktorá bylina je podľa vás najlepšia? Pretože ja sa v tom vôbec nevyznám.“ Úprimne sa zasmiala. „Nó, podľa mňa sú dobré všetky, ale ak veľa cestujete, poradím vám Pastierkin dych,“ ukázala na vrecko s fialovými kvetmi, „lebo mám z nej vyrobenú aj masť. Alebo ak bývate tu alebo neďaleko, odporúčam Bolestihlav. Z neho sa dajú robiť čaje aj obklady.“ Tentoraz ukázala na vrecko so sušenými lístkami. „Ach, výborne! Tak si vezmem tú masť, lebo skutočne sa chystám odísť na cesty,“ obrátila sa a hľadala masť v polici za sebou, „a to čo najrýchlejšie,“ dodal som potichu a poobzeral sa. Hodila malú drevenú tubičku do pláteného vrecúška, v akých mala sušené byliny. „Bude to pol tilienskej.“ Siahol som do mešca a vytiahol mincu. Podala mi vrecko a ja som si ho strčil do batoha. Opäť som sa vmiesil do ľudskej tlačenici. Konečne som si mohol vychutnávať oslavy ako sa patrí. Pocestný cirkus, ohňostroj, lúpané oriešky na každom rohu, tanec, spev, akrobati... Ako keď som bol malý! Uplynula pomaly hodina a ja som nemohol odtrhnúť oči od výstavy všakovakých zbraní zo všetkých kútov Abadonu. Meče, šable, luky a šípy rôznych veľkostí a tvarov, nože (krátke aj dlhé), praky, sekery, kuše, oštepy, bojové palice a kladivá, halapartne, palcáty... No proste, krása! Pre muža je to ako keby bol v raji. Ako som si to tam prezeral s posvätnou úctou, nevšimol som si rozruch, ktorý nastal na malom Námestí slávy, kde stála celá výstava. Uvedomil som si to až vtedy, keď do mňa vrazilo zopár ľudí a tlačili ma von z námestia. „Héj, zbláznili ste sa? Čo...?“ Vysoký muž vedľa mňa ukázal na húf obrovských chlapov na opačnom konci námestia. Mardukovi muži! Nasucho som preglgol. No, a už je to tu. Ale zdalo sa, že mňa nehľadajú. Dvaja chlapi zovierali medzi sebou malú tenkú osôbku. Keď sa mi odkryl výhľad, prekvapene som sa strhol. Veď to bola tá malá študentka! Jej vlasy svietili široko ďaleko. Tvár mala uslzenú a oči smutné. Neváhal som už ani sekundu. Načiahol som ruku a „požičal si“ z výstavy dve dlhé dýky zo striebra s obojstranne brúseným ostrím. Pravdaže som neplánoval to tam zase vrátiť. S hlasným výkrikom, aby som odpútal ich pozornosť, som sa vyrútil do stredu námestia. Zastal som a vražedne som sa na nich pozeral. Keď ma spoznali, tasili meče aj oni. „Nehľadali ste náhodou mňa?“ Namiesto odpovede podišli ku mne dvaja z tých obrov. Mysleli si zle, ak ma považovali za ľahko zvládnuteľného. Oháňal som sa dýkami akoby boli mojou súčasťou a od malička s nimi bojujem. Za malú chvíľu už veľký nebojácny chlapíci meravo ležali pri mojich nohách. Pustili sa do mňa ďalší, tí však odo mňa odletovali, akoby to boli vankúše a neohrabane sa zbierali z dlažby zo všetkých možných strán. Otočil som sa na chlapa, čo držal dievča. Bol obrovský, ešte väčší ako ostatní. Musel to byť naozajstný polobor. Tvár mal zohyzdenú od ohňa a svalnaté ručiská posiate jazvami odhalené, akoby dával najavo, že by dokázal zabiť holými rukami. O čom som vôbec nepochyboval. Pozrel som na červenovlásku, od hrôzy sa ledva udržala na nohách. „Uteč,“ zakričal som na dievča a obrovi som vrazil päsť do sánky. Hlavu mu hodilo nabok, ale nič viac. Vyvalil som oči, ale nie preto, že ten chlap nepodľahol môjmu super úderu, ale preto, že som si zrazu necítil ruku. Ten chumaj mi zlomil ruku, zapišťal som v duchu. Ani som si nestihol poriadne uvedomiť, že s ňou môžem hýbať, a že nie je zlomená, a úder sa mi vrátil späť. Odhodilo ma to o dobrý kus od neho. Rýchlo som sa pozbieral na kolená, alebo skôr ma na ne zdvihlo to rozzúrené hovädo s „ohnivou“ tvárou. Ale prv ako mi stačil dať osudnú facku, po ktorej by som upadol do sladkého vyslobodenia, ozvalo sa za mojím chrbtom: „Priveď ho sem, Grendel!“ Ľudia v dave zhrozene stíchli. Marduk Zёo. „Konečne ťa stretávam.“ Obdivne na mňa pozeral a pritom mávol rukou na niektorých svojich ľudí, aby išli pohľadať dievča, ktoré medzitým ušlo. „Tak to ty si sa opovážil vojsť až do môjho sídla a okradnúť ma?“ s pobaveným obdivom si ma prezeral. „Myslel som si, že budeš vyzerať trošku hrôzostrašnejšie a ty... si ešte k tomu aj bard!“ Ozval sa hurónsky rehot jeho chlapov, v dave vládlo aj naďalej ťaživé ticho očakávajúc, čo sa so mnou stane. „Zdvihni ho na nohy!“ zavelil polobrovi a keď tak urobil, prikročil ku mne. Chytil mi bradu medzi palec a ukazovák: „Odpovedz mi na niekoľko otázok...“ Keďže ma zozadu držala „kamenná stena“, zdvihol som obidve nohy, zaprel som sa do Mardukovej hrude a silno som ho odkopol. „Neskôr! Teraz sa mi nechce.“ Potom som vykĺzol z povoleného zovretia a rozbehol som sa do najbližšej uličky. Po ceste som si ešte stihol zdvihnúť zo zeme strieborné dýky a zasunúť si ich za opasok. Kým sa Mardukave gorily spamätali, bežal som už cez druhú uličku. Moje nohy dostali krídla už po druhý raz tento deň. Dostal som sa na jednu z hlavných ulíc a predieral som sa davom. O chvíľu sa za mnou vynorili aj prenasledovatelia. „Stoj, ty bastard! Nám neujdeš, zlodej! To si ešte odskáčeš!“ zahrmel nejaký hlas. Odstrkoval som ľudí, niektorí vleteli do stánkov, iní padali na zem alebo na svojich susedov. „Uhnite! Nezavadzajte!“ Rútil som sa ulicou nepozerajúc pred seba. Keď som napokon zdvihol zrak, skoro som spadol z nôh. Zvedavo na mňa hľadeli oči tej krásky v čiernom z rána. Vôbec som nečakal, že ju stretnem práve v takejto situácii. Prebehlo to veľmi rýchlo, nestihol som zabrzdiť. Vrazil som do nej v plnej rýchlosti, až takmer spadla na zem, ale našťastie som ju stihol zachytiť. Rýchlo som sa obzrel, ale keď som zbadal polobra, prestal som sa obzerať a namieril si to do tmavej uličky v ľavo. Ulička bola pomerne dlhá, ale ja som si ju predĺžil, keď som neodbočil pri najbližšej križovatke. Už som sa nazdal, že som im unikol, keďže som nepočul ich hlasy, ale ruka pod krkom ma vyviedla z omylu. Vtiahla ma do bočnej ulice. Stáli tam traja chlapi-obry, vrátane polobra. Ten sa na mňa nebezpečne mračil. Bohovia, ešte to neskončilo! „Tak a máme ťa! Teraz ťa naučíme ako sa máš správať k Mardukovi a k jeho mužom!“ Z úst mu vychádzali obláčky pary. Ani som nezbadal, že sa ochladilo. Vytiahol som (už) svoje dve dýky a zaujal bojové postavenie. Najprv sa na mňa vrhli dvaja menší (?). Tí mi zabrali desať minút života. Bezvládne sa zrútili na dlažbu ulice a zostali na mieste. Ešte ma čakal polobor. Tak, a toto je môj koniec. Pozrel som naňho hore a prežehnal sa. Ten sa chrapľavo zasmial a značne sa tešil ako zo mňa vytrieska dušu. Z diaľky sa ozval zvuk boja, údery meča o meč. Ale počul som aj približujúcich sa Mardukových chlapov. To som však už nemal možnosť presne zistiť, lebo polobor ma už dvíhal zo zeme. Nevídanou silou ma odhodil do steny jednej z budov na ulici. Zastonal som. Už po tomto prvom útoku som nemal síl. Zachytil som pravým zdravým okom (to druhé mi opuchlo a sfialovelo po údere na Námestí slávy) ako sa približuje moja smrť. Už sa nado mnou skláňal a počul som jeho chrapľavý dych, keď... sa prudko vystrel a divo sa začal oháňať ručiskami okolo svojej hlavy. Zdvihol som hlavu, aby som lepšie videl, čo oddialilo moju popravu. Po polobrovej hlave skákal veľký čierny vták (asi veľký havran) a zúrivo do nej ďobal. Ozrutnému chlapovi už tiekli pramienky krvi po hlave a spôsobili, že vyzeral polomŕtvo. Nakoniec to ten vták zakončil vyďobnutím mu pravého oka, čím sa polobor zrútil na zem a zostal nehybne ležať. Namáhavo a zadychčane som sa posadil a oprel o stenu. Čierny veľký havran (teraz som videl lepšie) zletel ku mne na dlažbu. Vykrútil hlavu na bok a zvedavo si ma obzeral. Potom odskackal k jednému mŕtvemu mužovi a niečo zdvihol zo zeme. Z vedľajšej uličky bolo stále počuť zvuky boja, ale nemal som ešte síl ísť sa pozrieť kto to je. Havran sa zatiaľ vrátil ku mne a položil mi do lona nejaký prívesok. Zvedavo som sa naňho pozrel. „Nestretli sme sa už náhodou? To ty si mi spôsobil tú hrču na hlave, však? Vieš, že si ma vtedy odrovnal na pekných pár hodín?“ zasmial som sa. „Počkať! Ty si ten havran tej čiernej krásky. Sedel si jej na pleci ráno pri bráne mesta.“ Ako keby mi rozumel, súhlasne zakrákal. Pozrel som sa na prívesok, čo mi položil do lona. Už na prvý pohľad bol z veľmi vzácnych kovov. Uško bolo z červeného diamantu a orámovaný bol bielym zlatom. Ale nemal som ani potuchy, ako sa nazýva červený kov, z ktorého bol vyrobený. „Hej, aká pekná čačka! Prečo...“ Ale havran už odlietal preč. „Počkaj! Prečo si mi to dal?“ Potom sa mi rozjasnilo. On mi ho nedal. Zostalo mi to v ruke, keď som vrazil do toho dievčaťa. A jej vlastný havran mi ho ešte doniesol, keď mi vypadol pri boji! Možno mi tým chcel niečo povedať, keďže mi zachránil život, nemôže byť až taký hlúpy. Zrazu sa ozvalo jačanie a výkriky zdesených ľudí. „Pozrite na oblohu!“ Zdvihol som pohľad na hviezdnu oblohu. „Sakra, čo to...“ Po oblohe sa zúrivo krížili hviezdy. Lietali sem a tam, bez ladu a skladu. Premiestňovali sa po oblohe, kde sa im zapáčilo, ale aj tak nevydržali na jednom mieste dlho. O chvíľu si hľadali iné. Obloha akoby sa mala zrútiť na zem. Zdalo sa akoby nastal koniec sveta, úplný chaos, ako aj na nebi tak aj na zemi. Ľudia vrieskali a ziapali. Behali hore dolu, ťahali za sebou svoje rodiny, plakali alebo sa smiali. Unavene som si vzdychol. Zrazu sa mi po líci spustil pramienok teplých sĺz. Siahol som si na tvár, že si ho zotriem. Na ruke mi však ostala krv. Plakal som krv! Čo som čakal! Tento deň je plný prekvapení....A cez tú haravaru som sa predieral preč, strácajúc sa v jemnej hmle. Nemalo zmysel, aby som sa vracal do hostinca. Nechcel som riskovať Mardukových obrov. Vyliezol som na strechu jedného opusteného domu a tam som sa zložil...
(-ea-)
