Východ slnka. Každodenný úkaz, a predsa jedinečný. Dedko vraví, že východ slnka je, akoby sa Ieron (boh Slnka a syn Meldora, boha Nebies) znovu narodil. Od rána dospieva, na poludnie je mužom a zvyšok dňa starne. Ja viem, že je to len rozprávka, ale...aj tak považujem východ slnka za úžasný. Utrela som si pot z čela, nadvihla si sukňu a sadla si na vyvrátený kmeň vŕby pri tilienskom potoku. Pozrela som sa do pláteného vrecúška a usmiala som sa od ucha k uchu. Ešteže som to stihla do východu slnka! Nechcela by som prepadnúť z herbológie. Valmitas (alebo Potôčník bledý) rastie iba pri potokoch a veľmi ťažko sa hľadá, lebo, okrem toho, že je maličký a bledý, väčšinou je zahrabaný vo veľkej tráve na brehu potoka. A musí sa zbierať ešte pred východom slnka, lebo potom stráca svoju moc. Viete, taký čarodej musí toho o liečivých rastlinách vedieť mnoho. Musí vedieť, ako určitá liečivá rastlina vyzerá, lebo keby došlo k zámene, bylina by nemala taký účinok, alebo možno horší. Musí vedieť kde ju má hľadať; na brehoch vôd, na poli, v lese, v záhradách, v horách alebo v dolinách, v suchu, v tieni, na slnku, v močiaroch alebo na stepiach alebo v blízkostiach ľudských obydlí. Musí vedieť, kedy sa byliny zbierajú a či sa zbiera vňať, kvet, listy, kôra, koreň, plody alebo semená. A tiež by mal vedieť, čo sa z nich dá pripraviť (čaje, rastlinné extrakty, zápary, odvary, oleje, mazadlá, sirupy alebo masti...) a akú majú moc. Vložila som si vrecko s bylinou do vrecovej tašky, ktorú som mala prevesenú cez plece a vykročila som smerom do mesta. Zajtra sa v Tilii slávi deň jarnej rovnodennosti, ale už dnes je plná návštevníkov, obchodníkov a pravdaže zlodejov. Tilia je totiž jedným z hlavných sídel uctievačov slnka ako aj jeho boha Ierona. Nachádza sa tu Veža úsvitu, v ktorej sa slávi každý rok jarná rovnodennosť. Okrem Tilie sú ešte ďalšie tri mestá, v ktorých nájdete ostatné slnečné veže: Veža súmraku (oslavy jesennej rovnodennosti), Veža poludnia (oslavy letného slnovratu) a Veža zatmenia (oslavy zimného slnovratu, pričom táto je najväčšia, keďže zatmenie slnka je ojedinelý a najúžasnejší úkaz zo všetkých). Slnečné veže nesú mená štyroch najdôležitejších úkazov slnka. Okrem toho, že sa na nich oslavujú rovnodennosti a slnovraty, na veži Úsvitu, Súmraku a Poludnia sa spievajú piesne Ieronovi v tých fázach dňa, ktoré sú zasvätené jednotlivým vežiam (na úsvite, súmraku a na poludnie) a na veži Zatmenia sa spievajú vždy pri zatmení, čo býva približne raz za 18 rokov. Práve teraz sa začala Pieseň úsvitu. Ako vždy ju spieval Mernoc, veľmi oddaný klerik. Okrem toho, že sa modlieva v slnečnom chráme, veľmi často je ho vídať v hostinci „Lipový háj“, kde majú tú najlepšiu medovinu v meste. Skoro nikdy sa mu nezatvoria ústa a vytára aj to, čo nechce. Hlavný klerik Rufus ho už chcel tisíckrát vyhodiť z funkcie ranného obradného pevca a dať ho za trest do funkcie nosiča obradných sviec, ale vždy si to nakoniec rozmyslel (alebo ho Mernoc úpenlivo prosil, kľačiac pred ním na kolenách a roniac horké slzy, pričom pomedzi vzlyky habkal ospravedlnia a prosby, aby mu prepáčil, že sa to viackrát nestane). Ak by ho aj vyhodil, nikdy by nenašiel klerika s krajším hlasom, pretože Mernoc veľmi krásne spieval. Hneď ako som vošla jednou z bočných brán do Tilie, ohromilo ma, koľko ľudí je už v meste v takú skorú hodinu. Stánky obchodníkov a davy návštevníkov zapĺňali ulice a ja som sa len s námahou pretláčala domov. Párkrát som sa aj ja zastavila pri nejakom stánku, ale vždy ma ťahala vpred myšlienka na školu. Aj keď nám dnes skrátili vyučovanie, to neznamená, že sa z neho ulejem! Som svedomitá študentka, aj keď niektorí si to mýlia s pojmom šprtka. Nešprtám sa, iba sa poriadne učím! Dobehla som k nášmu domu a rýchlo som vybehla po schodoch. Prudko som otvorila dvere. „Som domá!!!!“ zakričala som s plných pľúc. „Musíš tak ručať?!“ Arika vybehla z vedľajšej miestnosti, v jednej ruke hrniec, druhou miesila cesto na chlieb. Arika je moja sesternica najmenej z ôsmeho kolena. Chodieva predávať liečivé byliny na trhy a darí sa jej celkom dobre. Je z dedkovej rodiny a keďže nemá, tak ako ja, žiadneho iného príbuzného, žije s ním. A so mnou. A s jej dvoma mladšími bratmi, lebo na rozdiel odo mňa, ona má súrodenca. A rovno dvoch. Maudh je mladší (desaťročný) a vkuse behá po celej Tilii a stvára všelijaké lopotiny aj s jeho najlepším kamarátom Feofanom. Feofan je taký ufúľaný fagan, ktorý sa veľmi rád túla po okolí Tilie a vyvádza kadejaké zverstvá. Druhý Arikin brat je odo mňa o dva roky starší a volá sa Brand a odvtedy ako sa k nám nasťahovali (asi štyri roky dozadu) mi „dvorí“. Aj on, ako Arika a dedko, prispieva do domácnosti nejakými mincami. Vypomáha kováčovi Todovi v kovárni na Dlhej ulici. Ja ešte nezarábam, lebo som ešte nevychodila školu. Všetci traja súrodenci sú vysokí, majú kučeravé čierne vlasy a aj pokožku majú tmavú. Úplný opak mňa, červenovlasej pehavej krpane. Jediné, čo máme spoločné, sú tie kučery. Prešla som do kuchyne s Arikou za zadkom. „Uf, ledva som to stihla! Pozri na moje ruky. Celé sú doškriabané! Neverila by si koľko je pri potoku tŕnia.“ Zhodila som tašku s bylinou na drevený kuchynský stôl a išla si umyť boľavé ruky do studenej vody. „Áh!“ vyšiel zo mňa slastný povzdych, keď mi voda ochladila škrabance.„Bol tam aj Srdcovník. A Modrý učiteľ, Satyrovo kopyto, Hobitie tajomstvo a aj Puchorka.“ Arika na mňa vytreštila oči. „Satyrovo kopyto?! Pri našom potoku?! Robíš si srandu?! Nemohla si mi z neho zobrať?!!!!“ Arika od zlosti takmer hystericky vrieskala. Ja som len zošpúlila pery do kyslého výrazu a pomaly pokrútila hlavou. „Prepáč, ale už musím bežať do školy. Inak som ten Valmitas zbierala zbytočne! Počuješ? Iba ma zdržuješ!“ Nahnevane som zagánila na zmätenú Ariku, ktorá len nechápavo klipkala očami, uchmatla som si svoju školskú tašku, vybrala bylinu z plátenky a už som sa predierala plnými ulicami k Univerzite mágie na Zelenom námestí. Zvony na veži odbíjali sedem a tak som zrýchlila. Študenti sa schádzali zo všetkých strán a tlačili sa cez veľkú bránu do areálu. „Myia, počkaj!“ Zmätene som sa obrátila a zbadala Branda ako si ku mne kliesni cestu. „Počkaj, musím sa s tebou rozprávať!,“ kričal na mňa ponad ľudí. „Ale ja sa ponáhľam do školy, Brand! Teraz nemôžem!,“ kričala som aj ja. Brand si zatiaľ prerazil cestu až ku mne, prerývane dychčal. Postavil sa ku mne a zovrel mi plecia. Bol odo mňa takmer o hlavu a pol vyšší. „Myia, je to dôležité! Musím sa s tebou rozprávať!“ Neveriacky som sa na neho pozrela. „Počuj, kvôli tebe sa predsa nenechám vyhodiť zo školy!“ Brandovi sa na chvíľu stratil vážny výraz z tváre a rozrehotal sa na plné ústa. „Myia, zlatko, v živote si nevynechala ani jednu jedinú hodinu a kvôli jednej ťa predsa zo školy nevylejú!,“ povedal s nežným pohľadom v očiach a zastrčil mi neposlušný kučeravý pramienok vlasov za ucho. Od rozpakov som bola červená ako Kúzlo plodnosti. Nahnevane som mu celou silou dupla na nohu. „Aby si vedel, nemienim vynechať ani tú jednu!,“ odpovedala som s nosom dohora, zatiaľ čo Brand skackal na jednej nohe po polovici námestia. Nečakala som kým sa spamätá a vbehla som cez bránu do školy. Keď som prišla do triedy, ešte stále som bola červená. Vždy horím ako fakľa. Neznášam to! Nešťastne som si vzdychla a usadila sa do lavice. Začala sa hodina herbológie, ale ja som sa nemohla sústrediť. V hlave sa mi ozval Brandov hlas: „Musím sa s tebou rozprávať! Je to dôležité!“ Čo odo mňa chce? Prečo sa so mnou chce rozprávať? Vari nechce...? Opäť som zahorela až po končeky vlasov. „Myia, zlatko,...“ Jeho nežné oči a jemné dotyky...To hádam nie?, energicky som krútila hlavou. „Povedala som niečo nesprávne, slečna Merlinová? Hm?,“ spýtala sa profesorka herbológie. Všetky oči sa upreli na mňa. „N-nie! Prepáčte...ja...nemyslela som...,“ namiesto mňa sedela na stoličke vatra. Do konca druhej hodiny som sa ani nepohla (stolička podo mnou už zhorela) a ja som už nemyslela na dôvody Brandovho rozhovoru a nabrala som prirodzenú farbu pokožky. Odvážila som sa pohnúť na stoličke a povystierať si stuhnutú šiju keď...„Myia, niekto za tebou prišiel,“ zašepkala mi zozadu do ucha Myrtha a potom si obdivne premerala Brandovu silnú mužnú postavu (výsledok Todovej kovárne). Zasekol sa mi dych. „B-B-Brand? Č-čo tu robíš!“ Teraz som pre zmenu zbledla. „Prepáč, Myia, ale je to vážne dôležité! Nepočká to!“ Zdvihol mi tašku s knihami a vzal ma za ruku. Nechala som sa viesť ako malé dieťa. Tváril sa veľmi čudne. Prešli sme cez železnú bránu univerzity a vtiahol ma do tesného davu ľudí. Okamžite som si chytila tašku a pevne ju držala. „Brand, kam ma to vedieš? Nemohol si mi to povedať pred školou?“ Začala som pochybovať. „Nie. Týka sa to nás a nikoho iného!“ Ups, tak je to pravda! Požiada ma o ruku? Vtiahol ma do bočnej uličky a obrátil k sebe. Pozrela som mu do očí. Horúčkovite mu horeli, ale keď videl aká som nervózna, zmäkli mu. „Čo ti je, Myia? Prečo sa tváriš tak vyplašene?“ Nechcela som, aby vedel, že viem, čo mi chce povedať, a tak som to prehltla a tvárila sa nahnevane. „Ty sa ešte pýtaš? Veď ma kvôli tebe vyhodia zo školy! A čo budem potom robiť? Neviem robiť nič! Mám azda pomáhať Todovi v kovárni ako ty? Nie! Chcem sa stať čarodejkou a vlastniť magickú palicu! A tú mi dajú jedine po skončení štúdia.“ Teraz som sa už naozaj rozhnevala. „Myia, spomaľ! Nevyhodia ťa! Chcem sa ťa iba opýtať, či si videla dnes Maudha alebo Feofana?“ Prekvapene som na neho vyvalila oči. „Čo?“ „Videla si dnes Maudha? Mám čudný pocit. Ráno som ho videl iba na chvíľu. Tváril sa veľmi čudne. Potom sa stretol s Feom a od vtedy som ho nevidel. Vôbec sa mi to nepáči!“ Zamyslene sa oprel o stenu a zviezol sa na zem. Trochu som sa spamätala a podišla k nemu. Sadla som si vedľa neho. „Čo tým myslíš? Chceš povedať, že Maudh a Feo niečo vyviedli?“ Pokrútil hlavou. „Neviem, ale mám taký čudný pocit, že sa niečo zmenilo. Aj v meste sa niečo deje. Všade sú Mardukovi muži. Niekoho hľadajú.“„Ty si myslíš, že hľadajú nášho Maudha? Nie, on by sa s Mardukom nezaplietol!“„On nie, ale Feo áno. A tam kde je Feo je aj Maudh. Od nášho posledného stretnutia dnes ráno som narazil aspoň na tridsať jeho obrov. Ani Arika ich nevidela, ale povedala, že sa po nich poobzerá po uliciach. Mám Maudha rád, nechcel by som, aby sa mu niečo stalo.“„Ja viem, Brand. Aj ja ho mám rada. Tak poď, pôjdeme ho hľadať!“ Zdvihla som sa z dlažby a vystrela k nemu ruku, aby som mu pomohla vstať. Brand na mňa pozrel s ustarostenými očami. „Nie, Myia. Musíš sa vrátiť do školy.“ „Ale, ty ma teraz potrebuješ! Maudh ma teraz potrebuje!,“ zvolala som. Brand nesúhlasne pokrútil hlavou a vstal. „Nie, Myia. Vrátiš sa do školy! Po vyučovaní, ak sa dovtedy nevráti, mi ho môžeš pomôcť hľadať. Ani neviem, či sa vôbec zaplietol s Mardukom, alebo zase stvárajú blbosti aj s Feom. Pri takejto slávnosti sa ani nečudujem! Tak už bež!“ Zamračila som sa. „Dobre, Brand,“ povedala som pomaly, „ale o jednej sa stretneme na Kamennej uličke pri zadnom vchode do „Tretieho potoka“.“ Brand pomaly súhlasne prikývol, ale nepovedal nič. Obrátila som sa a vyšla do rušnej ulice. Azda by som spravila lepšie keby som bola Maudha išla hľadať hneď, lebo odkedy som sa vrátila na Univerzitu, stále som rozmýšľala o všetkom len nie o škole. Čo mohol Maudh vyviesť, že ho hľadajú Mardukovi muži? Alebo niečo vyviedol Feo a vtiahol so sebou aj Maudha? Ja ho snáď pretrhnem ako žabu! V duchu som sa hnevala na Feofana a trápila sa kvôli Maudhovi, že som ani nezbadala, že profesor dejín mágie sa oneskoril na hodinu. Niežeby to bolo nezvyčajné, profesor pravidelne chodil neskoro (buď zaspal alebo sa zahĺbil do nejakej zaujímavej knihy o mágii; raz sa stalo, že dlho nechodil na hodinu a potom ho našli v krčme „Lipový háj“ popíjať medovinu a rozprávať vtipy), ale dnes to bolo nejako dlho. Mala som profesora Musculusa veľmi rada, bol mojím najobľúbenejším učiteľom, ale bola to posledná hodina a ja som nechcela meškať na stretnutie s Brandom. Energicky som sa postavila a vypochodovala na studenú chodbu kamennej budovy. Moje kroky sa rozliehali po obrovských stenách. Zastala som až pri pracovni profesora Musculusa. Chcela som zaklopať, ale začula som spoza dverí tlmené hlasy. „...ešte žije, tak potom ju nájdem za každú cenu!,“ počula som neznámy ženský hlas. Potom sa ozval profesor Musculus s nezvyčajne skormúteným hlasom: „Viem, že je to pre teba ťažké, dievčatko, ale mala by si poznať pravdu. Choď, v kľude si ho prečítaj a zajtra opäť príď a povieš mi ako si sa rozhodla konať ďalej...“ Nemala by som počúvať cudzie rozhovory! Očervenela som od hanby a zaklopala som. Keď som otvorila dvere, zbadala som okrem malého profesora za veľkým stolom aj neznáme dievča oproti nemu v kresle. Videla som jej len chrbát, ale musela byť veľmi pekná. Keď som vošla, ani sa neobzrela, iba nemo niečo zvierala v dlani. „Prepáčte, pán profesor, hodina už dávno beží a ja...“ Nestihla som dopovedať, že sa ponáhľam, lebo profesor mi skočil do reči: „Pravdaže, Myia, hneď som tam...“ Radšej som hneď zavrela dvere. Aké zvláštne... To dievča som tu v živote nevidela, ale zdá sa, že profesor sa k nej správal, ako keby to bola jeho dcéra. A možno aj je. Len čo som si sadla do lavice, dokrivkal profesor Musculus a už od dverí vykrikoval. „Tak, študenti, vytiahnite si učebnice a otvorte si ich na Ére portálov.“ Začal si rozkladať mapy a listiny po stole a pomedzi to ma mňa priateľsky žmurkol. Potom začal vysvetľovať: „Éra portálov bola veľmi zložitá doba. Každý z vás už počul o období dejín Abonionu, keď sa otvorili všetky portály...“ Ale ja som ho nepočúvala. Prvýkrát odvtedy ako som začala študovať mágiu som nedávala pozor na hodine dejín mágie. Ani som sa nenazdala a študenti sa dvíhali na odchod. Neprítomne som vstala, ale zastavila ma profesorova ruka. „Myia, čo sa deje? Prvýkrát si na mojej hodine nedávala pozor.“ Len som pokrútila hlavou. „To nevadí. Každý z nás máva z času na čas slabé chvíľky. Prečítaj si to v knihe...“ A už sa zberal, krivkajúc o paličke, preč. Vybehla som z areálu univerzity tak rýchlo ako sa len dalo a zamierila som do centra Tilie. O dvadsať minút som už kráčala po Kamennej uličke k Brandovi. „Tak čo? Už sa vrátil?“ Brand sa ani nepohol. „Áno.“ Zažiarila som radosťou, ale Brandov pohľad ma schladil. „To je dobre, že sa vrátil, nie? Prečo sa tváriš tak kyslo? Čo sa ti zasa nepozdáva?“ Brand sa rýchlo poobzeral a potichu mi povedal: „Povedal mi niečo, čo ma veľmi trápi. Tak sa mi vidí, že moje dohady boli správne. Mardukovi muži hľadali jeho a Feofana.“ Zhrozene som zhíkla. Brand mi rýchlo zakryl rukou ústa. „Ticho! Teraz už nehľadajú len tých dvoch, ale aj mňa! Ak ma tu nájdu s tebou, bude koniec s nami oboma.“ Neveriacky som pokrútila hlavou. „Hľadajú aj teba? Prečo? Prečo hľadajú teba, Maudha a Fea? Čo ste vykonali?“ Brand si sadol, stiahol na zem aj mňa a začal vysvetľovať. „Pred týždňom bol Feofan v Tarase na trhu kupovať zásoby do otcovho hostinca. Stretol tam chlapíka, Loba, ktorí potreboval niečo poslať do Tilie. A vieš aký je Feo. Nech už mal akékoľvek plány, hneď sa ponúkol, že to zanesie. Vysvitlo, že je to zásielka pre Marduka Zëa a tá zásielka je veľmi vzácna mapa. Keď sa to Feo dozvedel, chcel od obchodu upustiť, ale ten chlapík sa mu vyhrážal, a tak musel sľúbiť, že ju doručí v správny čas aj miesto Mardukovi.“ Brand sa na chvíľu odmlčal, akoby hľadal správne slová. „Hneď po návrate do Tilie sa stretol s Maudhom. Povedal mu všetko a zaprisahal ho, aby o tom mlčal. Keď prišiel čas, aby mapu odovzdal, Feo sa zľakol. Až vtedy začali chlapci rozmýšľať načo je Mardukovi mapa. A ešte k tomu veľmi vzácna mapa. Možno s ňou chce ovládnuť Tiliu alebo rovno celý svet! Možno je na nej zakreslený poklad a chce si ho nechať pre seba. Tak sa rozhodli neprísť na určené miesto v určený čas. Ale pozorovali ho z úkrytu. Keď ich tam Marduk s jeho obrami nenašiel, veľmi sa rozhneval. Chlapci dostali strach a mapu ukryli. Na druhý deň, teda dnes, ju aj s predmetom, kde ju ukryli, predali, aby s ňou už nemali nič spoločné. Marduk sa ale nejako dozvedel, kto mu mal doniesť mapu z Tarasu a Feofana chytil. Ten mu sľúbil, že mu mapu vráti späť a tak ho Marduk pustil. Ale nechal ho sledovať. Tak zistil, že sa stretáva s Maudhom.“ Brand na mňa pozrel. „Skúšali nájsť chlapíka, ktorému predali mapu, ale nikde ho nemohli nájsť. Potom prišiel Maudh za mnou a všetko mi povedal. Pravdaže ho sledovali. A preto Mardukovi muži teraz hľadajú aj mňa. Myslia si, že by som mohol mať mapu.“ Zmĺkol a nastalo ticho. „Ale ty ju nemáš,“ povedala som len aby som niečo povedala. „Nie, nemám,“ povedal Brand potichu. „Pravdepodobne už vedia aj o tebe. Preto by si mala ísť hneď domov.“ Nesúhlasne som pokrútila hlavou. Brand sa nahneval. „Myia, nehraj sa na hrdinku. Pôjdeš domov a hotovo!“ Vypúlila som oči. „A čo budeš teraz robiť ty? Aj ty sa musíš skryť!“ Brand sa ešte v živote netváril tak vážne ako teraz. „Maudh povedal, že mu Feo spomínal, že mapa, ktorú mal odovzdať, nebola celá. Myslím si, že Marduk mal aj ďalšie časti tej mapy a dokopy tvorili jeden celok. Ale bez podstatnej časti mapy, ktorú mal Mardukovi priniesť z Tarasu Feofan, nemohol Marduk nič podniknúť. Ak je tá mapa taká dôležitá, je v Mardukových rukách veľmi nebezpečná.“ Zahľadel sa do prázdna. „No dobre, ale ako to teraz súvisí s nami? Musíme sa skryť a aj Maudh!,“ veľmi som sa bála. Brand na mňa pozrel s odhodlaným výrazom v tvári. „Pôjdem Mardukovi zobrať zvyšné časti mapy.“ Kebyže nesedím, asi odpadnem. „Brand, ty si sa zbláznil?! Chceš ísť okradnúť kapitána podsvetia! To ti nedovolím! Zahrávaš sa so svojím osudom? Brand, spolu sa ukryjeme, nikdy nás nenájde. Utečieme z Tilie.“ „Myia, ty nič nechápeš? Čo ak Marduk nájde aj posledný kúsok mapy? Ktovie, čo môže skrývať?“ Videla som v jeho očiach zúfalstvo. Zrak mi zahmlili slzy beznádeje. Brand ma chytil do náručia a hladkal po vlasoch. „Myia, ešte nie je všetko stratené. Pôjdem do Mardukovho brlohu a zoberiem mu tú prekliatu mapu a potom ju spálim! Myia...“ Zdvihol mi bradu a palcom mi pohladkal líce, akoby mi chcel zotrieť slzy. Oči mu náhle znežneli, „...si taká krásna. Nevieš si predstaviť ako veľmi ťa milujem...“ Sklonil sa a pobozkal ma, stále ma držiac v náručí. Potom sa pomaly odtiahol a ja som zostala zmätená. „Myia...,“ zašepkal. Potom sa mykol, doširoka otvoril oči v prekvapení a mne na tvár dopadla spŕška teplej krvi. Vykríkla som a vyskočila na nohy. Na druhej strane uličky stáli traja obrovskí muži, jeden držal ťažkú kušu. Mardukovi muži, zhrozene som si pomyslela. Pozrela som sa na Branda. Bol mŕtvy, z chrbta mu trčal dlhý šíp. Do očí mi vyhŕkli slzy. „Nie...Brand,“ ešte som cítila na perách jeho teplý bozk. Počula som ako sa približujú Mardukovi obry. Neváhala som už ani minútu a pustila sa do behu. Bola som ako strela. Hnal ma strach a bolesť. Pre slzy som ledva videla, a tak som si ich utrela do rukáva. Dovolila som si pozrieť sa dozadu. Bežali za mnou dvaja a vyzerali naozaj hrôzostrašne. Musím sa stratiť v dave, napadlo mi. Zahla som do hlavnej ulici a vmiesila sa do masy ľudí. Pretláčala som sa v prostriedku ulice, tam, kde bolo najviac ľudí, len aby som sa stratila z ich dohľadu. Onedlho som prišla na malé Drevené námestie. Bolo tam dosť ľudí a najviac sa ich hrčilo v pravom rohu priestranstva. Ihneď som tam zamierila a pretlačila sa dopredu. Vysvitlo, že ľudia načúvajú nejakému bardovi. Musela som uznať, že spieval veľmi pekne. Aj dobre vyzerá, pomyslela som si. Okamžite som sa zapýrila a keď sa na mňa usmial, očervenela som ešte viac. Radšej sa zamiešam do inej skupiny, pomyslela som si a pretlačila som sa von z polkruhu. Ale kým som sa spamätala, zazrela som svojich prenasledovateľov. Našťastie, oni si ma nevšimli. Nespravila som ani tri kroky a ľudia začali vyľakane cúvať a rozutekali sa na všetky strany. Nezostávalo mi nič iné, iba ich napodobniť. Rozbehla som sa do bočnej uličky a vyľakane som jačala, napodobňujúc jednu tučnú hrnčiarku. Videla som, ako sa za mnou pustili tí dvaja obri. Čo budem teraz robiť? Mapa! Brand chcel ísť Mardukovi zobrať ostatné časti mapy! Musím to urobiť namiesto neho, teraz je to na mne. Pri spomienke na Branda sa mi do očí zase tisli slzy. Prenasledovatelia mi boli stále za chrbtom. Musím sa ich striasť! Bežala som v spleti tilienských uličiek. Zrazu mi nad hlavou zakrákal havran. Pozrela som sa hore a videla som ho, ako krúži nad budovami a potom si na jednu sadol. To je ono! Strecha! Rýchlo som sa vyšplhala na strechu, išlo mi to dosť nešikovne, ale dostala som sa hore skôr ako ma uvideli. „Stratila sa nám!“„Kapitán nás zabije! Musíme ju ešte pohľadať...“„Dobre, ty ju pohľadaj a ja zájdem Mardukovi povedať o tom chalanovi.“ Poplieskali sa po ramenách ako dvaja drevorubači a rozišli sa. Uľahčene som si vydýchla a unavene skĺzla na strechu. A teraz sa musím dostať do Mardukovej skrýše...Opäť mi nad hlavou zakrákal havran. Pozrela som hore. „Ďakujem, kamarát. Zachránil si mi kožu.“ Na moje veľké prekvapenie sa havran vzniesol vedľa mňa. Skackal raz sem, raz tam a pritom akoby si do rytmu krákal. Máličko som sa usmiala. „Ach, si taký zlatý! Ale mne je smutno...Keby si len vedel...Musím sa dostať až do Mardukovho brlohu, ale nemám ani poňatia, kde to je.“ Zrazu mi havran skočil na kolená a potom vyletel hore. Zakrúžil mi nad hlavou a potom sa pustil letieť smerom od Veže úsvitu. „Ty to vieš? Počkaj...“ Potkýnajúc som sa pustila za ním po strechách. Som veľká hlupaňa, keď dôverujem havranom, pomyslela som si, ale čo iné mám robiť? Trvalo to iba krátku chvíľu a havran sa zniesol na jednu z dosť starých a veľkých budov. „Veď to je Hlaywionov starý dom! Čo by tu Marduk robil?,“ nesúhlasne som pokrútila hlavou, ale havran iba zakrákal a sadol si na strechu. Uprostred strechy bolo veľké kupolovité mozaikové okno sčasti zakryté páchnucou handrou. „Tak fajn, a čo teraz? Ako sa mám dostať dnu a ukradnúť tie sprosté mapy?“ Odula som spodnú peru, detinsky som si sadla na zadok, skrížila si ruky na hrudi a zagánila na havrana. „Povedz mi, prečo som bola taká hlúpa a išla za tebou? Spravila by som lepšie, keby som sledovala toho chlapa, čo išiel za Mardukom!“ Havran iba zakrákal. Už som to nevydržala a rozplakala sa. „Už ďalej nevládzem, počuješ? Brand je mŕtvy, možno aj Maudh, ty si tu len hlúpo krákaš, a ja...čo mám robiť? Domov už nemôžem, lebo by som vbehla Mardukovi rovno do rúk.“ Naprázdno som roztvorila ruky. Cez slzy som videla ako havran skacká k okraju strechy a krídlom mi ukazuje, aby som ho nasledovala. Neveriacky som si utrela slzy, aby som lepšie videla. Ten havran sa správa ako človek, pomyslela som si. Pozorne som sa naňho dívala, ale havran to gesto už nezopakoval. Tak som sa zdvihla a pustila sa za ním na kraj strechy. Pozrela som sa nadol. V uličke nebol nikto, lebo to bola jedna z bočných a v tento deň boli všetci na hlavných, kde boli oslavy. Havran zletel dole na jedno z malých okienok a pozrel hore na mňa. „Ako sa tam podľa teba mám dostať? Ja nemám krídla!“ Vták len zaklipkal očami a vletel do okna. Hlupák, hnevala som sa. Chvíľu bolo ticho a nahnutá som počúvala, čo sa deje dole v okienku. O chvíľu z tade vyletel havran a v zobáku niečo niesol. Prekvapene som sa vystrela. Bežala som za ním po strechách až kým nezosadol. Kľakla som si vedľa neho. „Mne sa snáď sníva...“ Pri havranových nohách ležali kúsky starého špinavého pergamenového papiera. Vzala som ich do rúk a prezerala som si ich. Na každom kúsku boli pokreslené hory, lesy, staré cesty a diaľnice, rieky a mestá. „Mardukove mapy!? Ako si vedel...?“ Pozrela som sa na záhadného havrana, ale on tam už nebol. Zrazu mi niečo silno vrazilo zozadu do hlavy a ja som upadla do bezvedomia. Prebrala som sa až po západe slnka. V hlave mi trešťalo, akoby mi do nej niekto mlátil celý čas, čo som bola v bezvedomí. Chytila som sa za tyl a bolestne som zastonala. „Áú,“ na veľkej hrči som mala zaschnutú krv. Niekto musel do mňa nevedomky niečo hodiť. Niečo poriadne tvrdé. Pozbierala som sa na nohy a oprášila si špinavú sukňu. Rýchlo som sa zohla a pozbierala roztrúsené mapy. Mala by som odísť z mesta, pomyslela som si. Ale kam? Otvorila som si tašku a vytiahla z nej všemastičku, ktorú pri sebe nosím stále. Natrela som si s ňou bolestivú hrčisko a odložila ju späť na dno tašky aj so starými mapami. Zišla som dole na ulicu a na chvíľu som musela zatvoriť oči, lebo sa so mnou zakrútil svet. Musím ísť domov za dedkom a Arikou a povedať im, čo sa stalo. A rovno si zoberiem aj všetky svoje veci a ešte dnes odídem z Tilie. Ale kde to vlastne som? Vyšla som na jednu z hlavných ulíc. Oslavy sa len teraz začali a ľudia si spievali, tancovali, smiali sa a oslavovali. Ulice osvetľovali farebné fakle a pomedzi domy boli naťahané všelijaké transparenty. Motala som sa ulicami ohúrená oslavami. Minulý rok neboli ani zďaleka také veľkolepé, aké sú tento rok! Na pozadí sa na obzore črtala obrovská Veža úsvitu, ešte aj v noci žiariaca ako úsvit. Podľa veži som sa zorientovala a vydala sa správnym smerom domov. Úplne som zabudla na Marduka, ale jeho obri sa nedajú prehliadnuť! Na konci ulici som v dave zazrela dve vyčnievajúce hlavy. Od hrôzy sa mi rozšírili oči a z úst sa mi vydral vzlyk. Mardukovým mužom sa ľudia vyhýbali zďaleka a ani teraz tomu nebolo inak. Za chvíľu bolo okolo nich voľné miesto. Prikrčila som sa a rýchlo som sa predierala k bočnej uličke. Neskoro...zbadali ma. Vytiahli svoje ozrutné mečiská a rútili sa na mňa. Mojím plusom bolo, že som bola ľahšia a nemala som na sebe toľko ťažkých vecí, a preto som bola aj rýchlejšia. Vykasala som si sukňu a pustila sa do behu. Taška, ktorá mi visela na ramene už od školy, ma bolestne búchala do boku. A zrazu mi to zaplo. Mágia! Prečo utekáš ako zbabelý pes?, nadávala som si. Nadarmo si sa tú mágiu neučila! Zastala som a ostro som sa obrátila. Prenasledovatelia zastali tiež. Najprv boli ohúrený z môjho zmeneného správania, ale potom sa škodoradostne usmiali popod fúzy. „Slečinka si to rozmyslela?“ Aj ja som sa usmiala a vystrela som ruky pred seba. Rozcvičila som si prsty až mi zapraskali kĺby. „Áno, rozmyslela. Povedala som si, prečo by som mala pred nimi utekať, keď môžu oni utekať predo mnou?“ Asi im to nedošlo, lebo pokročili ešte bližšie. Strach ma na chvíľu opustil. „Tak dobre, ako chcete!“ Na končekoch prstov mi preskakovali iskry a malé blesky. Zrazu im to došlo a začali cúvať. Potom sa rozbehli preč. Ale už bolo neskoro... „Adifaler mear di ka meru er dichaserim tu al!“ Z prstov mi vyleteli plamene a zasiahli tých dvoch. Zlomene vykríkli a začali sa hádzať na zem, aby uhasili svoj horiaci odev. Ja som sa iba zasmiala. Bola to dobrá voľba - ohnivé kúzla mi vždy išli najlepšie. Zvrtla som sa a pustila sa do behu. „Už nemôžem byť ďaleko od domu.“ Zrazu ma chytili mocné ruky a zovreli sa mi okolo tela ako železné obruče. Jeden si predo mňa stal a ja som s hrôzou zistila, že je to samotný Marduk Zëo. „Už nemôžem byť ďaleko od domu,“ zapišťal napodobňujúc môj hlas. Potom sa mi zachechtal do tváre, až som cítila jeho odporný dych. „Obávam sa, moja malá, že ty už žiadny domov nemáš. Alebo...ty asi myslíš ten, čo ešte tlie na Obchodnej? Je z neho pekná vatra!,“ kruto sa zasmial, zatiaľ čo mne slzy stekali po tvári a zmáčali mi jemnú plátenú halenku. Dedko, Arika... Už som mala len ich... Nemohla som zastaviť príval sĺz, keď som si pomyslela, že ešte ráno sme boli šťastná rodina s piatimi členmi a teraz som zostala úplne sama, bez rodiny a domova. Kývol na dvoch svojich mužov, z ktorých jeden bol dvakrát taký vysoký ako ja. Skutočný polobor! „Zoberte ju! Ešte sa nám môže hodiť.“ Surovo ma schmatli medzi seba až mi takmer prestala prúdiť krv v tele. Už mi bolo všetko jedno. Brand, Maudh, Arika, dedko...všetci boli mŕtvi. Ako sa Marduk dozvedel, že to ja som mu ukradla tie mapy? Prečo inak by ma ešte hľadal? Marduk sa vôbec nesnažil vyhýbať ľuďom z mesta, ale zamieril rovno cez davy na ulici. Pozerala som sa okolo na tváre neznámych kupujúcich s nemou prosbou o pomoc, ale nikto sa ani nepohol, všetci sa priam triasli od strachu pred Mardukom. Ulica sa otvorila do námestia. Nezachytila som jeho názov, ale bolo tu dosť ľudí. Okolo celého námestia boli rozostavané stoly a na nich porozkladané všelijaké zbrane. Medzi ľuďmi nastal zmätok. Všetci sa tlačili von z námestia. Na mágiu som ani nepomyslela, lebo tí dvaja mi zvierali ruky tak tuho, že bolo nemožné použiť ju a nezraniť samú seba. Zrazu nastal nový zmätok a do cesty Mardukovi sa s bojovým výkrikom postavil vysoký štíhly muž s dvoma dlhými dýkami v rukách. Mardukovi muži hlasno zafučali a tasili meče. Vysoký muž sa vystrel a odhalil tak tvár, doteraz ukrytú za dlhou strapatou ofinou. S prekvapením som v ňom spoznala spievajúceho barda na Drevenom námestí. „Nehľadali ste náhodou mňa?“ Zaútočili naňho dvaja obri, ale bard si s nimi rýchlo poradil. Bojoval naozaj veľmi presne a rýchlo. Jeden z chlapov, čo ma držali, ten menší, zlostne zavrčal a vyrútil sa na pevca. Už ma držal iba jeden, ale mágiu som aj tak ešte nemohla použiť. Polobor ma zovrel medzi svoje medvedie laby. Všimla som si ako k Mardukovi, ktorý stál obďaleč, pristúpil jeden z jeho poskokov a niečo mu šepká do ucha. Potom sa Marduk obdivne pozrel na nebojácneho barda a výsmešne pokýval hlavou. Bard zatiaľ zmetal Mardukových mužov ako nejaký víchor a potom sa obrátil na môjho väzniteľa. S úžasom si ho premeral a potom pozrel na mňa. Na čele mal veľkú opuchnutú hrču. „Uteč,“ zakričal na mňa a potom polobrovi vrazil do čeľusti. Na chvíľu zovretie povolilo a mne sa podarilo z neho vykĺznuť. Ešte som zachytila ako polobor vrátil ranu chudákovi bardovi, ktorý odletel dobré tri metre dozadu, a potom som sa už rútila dlhou uličkou dvíhajúc si sukne. Prečo tak riskoval ten bard? Kvôli mne? Ťažko! Aj jeho Marduk hľadal. Veď to sám povedal - nehľadali ste náhodou mňa? Počula som za sebou dupot ťažkých čižiem. Vystrela som za seba ruku. „Meor di me kase hu ladiam sami!“ Blesk ich zoškvaril na popol. Vôbec som neľutovala Mardukových mužov, boli zlí. Bežala som smerom k Obchodnej ulici. Za sebou som už nepočula žiadne zvuky. Spomalila som a vkročila na rušnú ulicu. Okolo nášho horiaceho domu stálo veľa ľudí a zhrozene si niečo šepkali. Vedľa nich som spoznala dedka, Ariku a Maudha. Tak teda žijú! Chcela som sa za mini rozbehnúť a vyrozprávať im, čo sa stalo, že Brand je mŕtvy. Ale niekto mi v tom zabránil, ucítila som na pleci silné zovretie. Otočila som hlavu a zbadala najmenej piatich Mardukových poskokov. Och nie! Chcela som zavolať o pomoc, ale ústa mi zakrývala ruka. Ťahali ma preč od ľudí. Snažila som sa im vytrhnúť, ale nedalo sa. Kopala som, hrýzla, vysielala všelijaké kúzla, čary a zaklínadlá, ale nič nepomáhalo. Toto bola práca nejakého mága, pomyslela som si zlostne. Skôr ako som si to nechala uležať v hlave, spoza rohu vyšiel muž zahalený v čiernom habite a zabával sa na niečom mimoriadne smiešnom. Keď prišiel ku mne, ešte stále sa usmieval od ucha k uchu. Hlboká kapucňa nedovoľovala nazrieť lepšie do jeho tváre a tak som mala možnosť pozerať sa mu len na vyškerené ústa. Zdalo sa, že pokožku má mierne sivastú a pery namodralé, ale určite to nebolo od chladu. Nepoznala som ho, ale už na prvý pohľad mi bol nesympatický. Natiahol svoju chorobne sivasto vyzerajúcu ruku, stiahol si kapucňu viac dole, a tak si zahalil aj posledný kúsok svojho tela do dlhého čiernočierneho habitu. „Ty si ale vnímavé a múdre dievča,“ vysmial sa mi do tváre, aj keď som nevedela o čom hovorí, len som sa ďalej mračila. Hlas mal síce pekný, ale vonkoncom nie príjemný. Miešala sa v ňom irónia s aroganciou. „Áno, to s čím si sa mala možnosť oboznámiť je Obranné kúzlo proti mágii.“ Zamračila som sa. Povedala som to snáď nahlas?, spýtala som sa v duchu. Alebo to bola snáď iba náhoda... Znova sa zasmial: „Nie, nie je to iba náhoda.... “ Čo? V mysli sa mi zrazu vynorila sivá pokožka a schopnosť poznať odpovede na moje otázky...tak potom... „...gawhain. Áno, správne. Si bystrá. Gawhaini a myšlienky,“ pozrel sa na chlapov okolo, akoby si len teraz uvedomil, že sú tu aj oni a vydal zvuk, ktorý by sa dal pomenovať aj ako ironický posmešok. Znechutene zamrmlal a kývol rukou. „Tak ju berte! Mám jasný príkaz ...“ Plačlivo som zastonala a znova som sa začala vzpierať a trhať. Jasne som videla biele hmlovité čiary spájajúce Mardukových mužov s gawhainom. Živil sa ich myšlienkami, načerpával z nich myšlienky, pomaly a postupne a oni si to vôbec neuvedomovali, lebo neboli schopný rozoznať, kedy im ich vysáva a kedy nie. Nečarodej nemá proti gawhainovi žiadnu šancu. Jedine čarodej mu dokáže vzdorovať. Jedine on vidí tenké nitky myšlienok. Dôležité je neposkytnúť gawhainovi žiadne myšlienky, čiže na nič nemyslieť. Čarodej sa pomaly obrátil a ja som mimovoľne vystrela ruku pred tvár na obranu. Dlho na mňa hľadel, potom sa bez slova zasa obrátil. Jeho hlas znel zlovestne. „Výborne, dievča. Si naozaj veľmi múdra a šikovná. Ale vidíš, že teraz tvoje myšlienky nepotrebujem.“ Širokým gestom ukázal na mohutných chlapov. Ďalej kráčal hlbšie do mesta, ktoré stále hýrilo a bavilo sa, nič netušiac, čo sa deje medzi jeho múrmi. Čarodej kráčal po odľahlých uličkách pokojne a uvoľnene, akoby to robil dennodenne. Zdalo sa mi, že ideme už celú večnosť. Míňali sme budovu za budovou neprehovoriac slovo, ale aj keď Mardukovi muži nevideli, žeby sa na okolí niečo dialo, ja som si jasne uvedomovala žiariace čiary medzi nimi a gawhainom. Už som neplakala, ale za to mi na čelo vystúpil studený pot. Po dlhých minútach sme konečne zastali, ale keď som zbadala kam sme dorazili, dych sa mi zasekol v hrdle. Stáli sme pred Ohňovým chrámom boha Gotana. Nenáhlivo sme doňho vošli. Tam temný mág zastal presne v strede chrámu pri Večnom ohni, ktorý horel vo veľkom kamennom ohnisku. Nad našimi hlavami sa do noci otváralo kupolovité okno a vpúšťalo dnu striebristé svetlo mladej noci. Gawhain sa rýchlo obrátil a drzo vyhnal tupých Mardukových mužov. „Odpáľte, čvarga jedna! Vaša úloha sa skončila! Vráťte sa k Mardukovi a povedzte mu, že dievča je u mňa!“ Hromada svalov sa roztriasla od strachu z mágovho zlovestného hlasu a pratali sa jeden cez druhého von z chrámového komplexu, len aby boli čo najďalej od tohto čarodeja. Keď sme osameli, zavládlo ťaživé ticho. Stál ku mne chrbtom a díval sa do posvätných plameňov. Pomaly som chrbtom začala cúvať k chrámovým dverám. „To nech ti ani nenapadne!“ Prudko sa otočil s vystretou rukou a zatresol dvere aj ich zapečatil kúzlom, na ktoré som ešte určite nepoznala protikúzlo. Zase sa obrátil k plameňom a vôbec sa mi nevenoval. Dala som si ruky v bok a poklepkávajúc nohou o podlahu, som čakala. Tieto dlhé hodiny strachu a rýchleho spádu ma tak zocelili, že som si trúfala už na každého. Z citlivého dievčatka z dnešného rána vyrástla mladá žena, ktorej v žilách prúdil hnev a odvaha. Poobzerala som sa dookola. Chrám bol tichý a tmavý. Chrámy sa síce na noc zapečaťujú, ale vôbec ma neprekvapuje, že tento je otvorený. Musela to byť práca tohto mága. Ako na príkaz sa otočil. „Áno, otvoril som ho.“ Trošku som sa začervenala, úplne som zabudla, že vie čítať myšlienky. Vôbec si to nevšímal a ďalej hovoril: „Si veľmi bystré a vnímavé dievča. Môj rozkaz znel: priviesť dievča Mardukovi. Ale keď som zistil, že nie si len taká obyčajná pipka, čo šľahá bleskami kade tade, ale ti to pomerne dobre myslí, využil som príležitosť.“ Zmĺkol, aby sa mi to trochu uležalo v hlave a chcel pokračovať, ale ja som mu nedala šancu. „Prečo taký mocný čarodej ako je gawhain pracuje pre obyčajného tuctového kapitána podsvetia ako je Marduk Zёo? Tvoje miesto je po boku silného vládcu a myslím, že aj ty si to uvedomuješ, tak prečo?“ Slabo sa zasmial. „ Stále ma prekvapuješ! Áno, prečo? Mám s Mardukom isté plány. Ale nemysli si, že som Mardukovi nejak podriadený. Skôr naopak. Bojí sa ma ako smrti. Je pod moju úroveň stýkať sa s takými ako je on, ale dostal som príkaz od Vyššieho a preto som tu.“ Zase som mu skočila do reči: „Ale prečo potrebuješ mňa? Čo odo mňa chceš? A prečo práve tu?“ Rozhliadla som sa okolo seba a potom som sa pozrela naňho. Ale on sa na mňa nepozeral. Pozeral sa hore, ešte stále celý zahalený v čiernom háve, cez veľké okno v strope chrámu. Nesmelo som sa tam pozrela aj ja aj keď som už tušila, čo sa deje, videla som na stenách a dlažbe chrámu neprirodzene sa mihať mesačné svetlo. Ale keď som vzhliadla von na oblohu, čudne som zachrapčala. Hviezdy! Zbláznili sa! Skákali po oblohe ako šialené, kimácali sa zo strany na stranu. V nemom úžase som otvorila ústa. Dnes sa udialo toho toľko, že sa čudujem, že ma toto vyviedlo z miery. Pozrela som sa na čarodeja s otázkou v očiach. Nevzrušene hľadel na oblohu a vôbec ho to nezmiatlo ako mňa. Zrazu mi po líci skĺzla teplá slza. Plačem? Zotrela som si ju chrbtom ruky, ale zarazila som sa, lebo to nebola slza, ale krv. Nechápavo som sa pozrela na mága a trochu som cúvla. Mal zloženú kapucňu a ja som mala možnosť konečne vidieť, čo pod ňou skrýval. Prekvapilo ma, že je veľmi pekný. Predstavovala som si ho oveľa staršieho. Lícne kosti mu mierne vystupovali a pery mal jemne krojené. Áno, bol to veľmi pekný muž aj napriek sivastej pokožke a snehobielym, zvláštne zapleteným, po pás siahajúcim vlasom. Stavila by som sa o čokoľvek, že pod veľkým neforemným habitom sa skrýva vysoké mužné telo so všetkým čo k nemu patrí. Tichom chrámu sa ozval jeho pekný zvučný smiech a vytrhol ma z úvah. „Ešte pred chvíľou by som prisahal, že ma nenávidíš a pokladáš za netvora! A teraz ma pokladáš za veľmi pekného a mužného... Zmenila si vari názor?“ Tak toto už bolo priveľa! Očervenela som ako paradajka, od hanby aj od hnevu. Rýchlo som sa to snažila vysvetliť. „Bol by si vari radšej, keby som ťa považovala za príšeru a hnusného čarodeja? Skazeného a odporného? A vôbec! Prečo vkuse špehuješ a čítaš mi myšlienky!? Pre teba slovo súkromie nič neznamená? Hm?“ Zdvihol ruky, že sa vzdáva, ale naďalej sa smial. Zostala som zarazená. „Prečo sa ku mne zrazu takto správaš? Čo odo mňa chceš? No, odpovedz!“ Aj on sa zarazil, akoby si práve uvedomil svoju chybu a zrazu to bol úplne iný človek. V jeho tvári sa zjavil hnev a v očiach chlad, tak ako predtým. Ukázal mi na ruku. „Všimol som si tvoj prsteň,“ zlovestne stíšil hlas. Začali sa mi potiť ruky a tak som si dodala trochu odvahy tím, že som nesmelo zdvihla jedno obočie. „No a?!“ Skrížil si ruky na hrudi a prižmúril oči. „Odkiaľ ho máš?“ „Prečo to chceš vedieť?“ Začali ma zožierať pochybnosti. „Chcem len vedieť odkiaľ ho máš.“ Tiež som si založila ruky na prsia. „To je jediné čo mi zostalo po smrti rodičov.“ Ani sa nepohol. „Kto boli tvoji rodičia?“ Trochu som sa zamračila, ale on to ignoroval a uprene na mňa ďalej hľadel s prižmúrenými očami. „Mama zomrela pri pôrode. Otca som nikdy nepoznala. Ani dedko mi o ňom nechce povedať. Tak si myslím, že to bol obyčajný barbar, ktorý mamu využil a potom ju opustil a nechal napospas jej osudu!“ Veľmi som sa hnevala, že mu tu vykladám osobné veci. Čo to má znamenať? A ešte aj slzy, hnevala som sa. Nahnevane som si utrela oči. Gawhain sa zlovestne zamračil - ak sa to dalo ešte viac. „Ako sa opovažuješ hovoriť takto o...,“ zasekol sa. Nahnevane som si dala ruky v bok. „Skončime to! Nemienim sa s tebou o tom baviť, jasné? Čo odo mňa vlastne chceš? Prečo si chcel vedieť, kto mi dal ten prsteň?“ Vystrel svoju pravú ruku pred tvár. Vypúlila som oči, lebo na jeho prste trónil na chlp presne rovnaký prsteň ako mne. Posplietaný z tisícok jemných zlatých nitiek a v jeho strede akoby zväzovali veľký ohnivý jantár. Bola som nahnevaná. Veľmi nahnevaná. Dedko vravel, že tento prsteň je výnimočný! Že je jediný svojho druhu! Že je čarovný! „Kto ti ho dal?“ vyblafla som. Postúpil o krok dopredu a v očiach nenávisť. Ja som o krok ustúpila a v očiach som mala strach z tohto muža. Že vraj odvážna žena! Pche! „To ja by som sa mal spýtať, kto ho dal tebe?!“ Medzi nami vzduch zhustol a napätie vrcholilo. Na prstoch mi začali preskakovať iskričky. Zúrivosť mnou metala a ja som sa nedokázala na nič sústrediť. Aj ním zmietala rovnaká zlosť. Akoby na príkaz sme obidvaja naraz zdvihli ruky. „Tafale ku damear mi sami te raa,“ zakričal na mňa zaklínadlo a na to som mu odpovedala: „Alechasem se pa rikade tu valior!“ Ale už bolo neskoro. Moje zaklínadlo bolo vyslané príliš neskoro a bolo príliš slabé, aby prekonalo to gawhainovo. So strachom v očiach som sledovala ako sa žiarivá guľa sršiaca blesky valí rovno na mňa a požiera moje úbohé kúzlo. Pred búrkou býva ticho... Chvíľu pred tým než ma guľa zasiahla, zacítila som na tvári slabý vánok a ovalilo ma ticho. Potom to prišlo a sila mágie ma celou silou hodila do ťažkých chrámových dverí. Nestihla som ani dopadnúť na zem a už som cítila, že ma niečo drží vo vzduchu a gniavi mi telo. S námahou som sa pozrela na zlého gawhaina. Hneval sa, strašne sa hneval. Ruku držal vystretú smerom ku mne a niečo si ticho šeptal. Už sa to nedalo vydržať. Pomaly som prestávala vnímať okolie. Ako vo sne som videla vzbĺknuť Večný oheň a začula hromový hlas, ale nerozoznala som slová. Potom som už len cítila ako ma pustil a ja som sa bezvládne sklátila na kamennú dlažbu. Ak som nemala polámané všetky kosti v tele, tak ani jednu. Mág niečo hovoril, ale ako som sa snažila, slovám som nerozumela. Nemusela som veľmi obracať hlavu, aby som naňho dovidela. Zase stál ku mne chrbtom a hovoril do plameňov Večného ohňa. Privrela som ťažké viečka. Len na chvíľku, ale keď som ich zase otvorila, mág tam už nebol. Všetko sa udialo tak rýchlo... Večný oheň náhle vyhasol. Chrámové dvere sa rozleteli dokorán a dnu vbehol studený vietor, ktorý mi z tela vyhnal aj posledné zvyšky síl. Bláznivé svetlo nočných hviezd ešte stále pojašene skákalo a tak robilo túto noc absurdnejšou. Ticho som ležala pred otvorenými dverami Gotanovho chrámu, pomaly som prestávala vnímať a opúšťali ma všetky zmysly. Zahalila ma hustá mliečna hmla a posledné, čo som dokázala rozoznať, bol chrapľavý smiech v ťaživom chrámovom tichu. Potom som konečne stratila vedomie...(-ea-)
