Zúrivo som za sebou zatresla dvere hostinca. Dlhými krokmi som zamierila do ulíc zaplavených sliepňavým ranným svetlom. Odkedy som prišla do tohto mesta, nestretlo ma nič dobré, hromžila som. Ako inak, veď keď som včera vošla do svojej izby s úmyslom, že konečne zistím, kam sa podela moja matka, zistila som, že na otvorenie jej denníka potrebujem ešte jeden kľúč, iný ako ten, ktorý mi dal strýko! A to nie hocijaký! Práve medailón mojej matky! A ten mi včera ukradol ten bardský zlosyn! Zaťala som päste až mi obeleli hánky. Ale ja ho nájdem, povedala som si, aj keby som mala prehľadať celé mesto! Zamierila som na najbližšie námestie. Ulice boli také plné ako v predchádzajúci deň, možno plnšie. Ľudia vyzerali ustato, ale nevedela som posúdiť, či to bolo z tých osláv, alebo z včerajšej hviezdnej udalosti. Aj mne to ešte stále vŕtalo v hlave, čo sa to vlastne stalo, ale veľa pozornosti som tomu teraz nevenovala. Keď som ho nenašla na námestí, zabočila som do ďalšej uličky a potom na ďalšie námestie. Spytovala som sa ľudí na ulici, predavačov v stánkoch, cirkusových akrobatov na námestiach... Nikto mi nevedel odpovedať. Sem-tam sa mi zviezol na rameno Harun a zvestoval mi, že ho nevidel. Harun bol moja jediná pomoc. Ale nešlo mi do hlavy, ako to, že ho nevidí, keď lieta nad Tiliou a celú ju má pod sebou ako na dlani. Niekde neďaleko odbilo osem hodím. O deviatej mám byť u strýka, pomyslela som si a zabočila som na ďalšie námestie. Toto už bolo najmenej desiate, ktoré som prezrela. Aj na takú rannú hodinu bolo dosť teplo a slnko už pekne pražilo. Práve som si utierala pot z tváre, keď priletel Harun. Netrpezlivo zakrákal a poskákal mi po pleci. Potom odletel a nechal ma tam len tak stáť. Odfúkla som si a pobrala sa za ním. Toto urobil už po piaty raz. Prvýkrát som vytiahla svoju dýku až ľudia splašene odstupovali, ale teraz som už len z povinnosti ťahala nohu za nohou. Mala som ho vtedy podrezať! Harun zakrúžil nad neveľkým námestím a bez jediného zakrákania si sadol na jednu z ošarpaných zožltnutých budov. „Ó fajn,“ mrmlala som si popod nos. Kebyže je v dostrele, hodím po ňom niečo veľké a poriadne tvrdé! Najskôr jednu z tých čudných škaredých topánok (?), čo sa predávali vo vedľajšom stánku. Ale žena, ktorá ich predávala sa na mňa vyplašene pozerala, akoby som jej chcela odtrhnúť hlavu, a tak som sa len trápne usmievala a znova zagánila na havrana. Lenže zrak mi padol o niečo nižšie ako sedel Harun. To je...
***
Som najmenší slepačí mozog na svete! Neviem prečo ešte trčím v tomto trafenom meste! Opieral som sa o roh jednej z budov starého, asi toho najzastrčenejšieho, námestia a čumel na ľudí. Čo si chceš dokázať?, spytoval som sa samého seba. Čo vlastne chceš? Vidieť rusovlásku alebo tú čiernovlásku! Si vôl, inak by si už bol najmenej pätnásť míľ od Tilie a tešil sa plnému zdraviu. Ale nie! Ty si musel ešte raz vidieť aspoň jednu....! Čím rozmýšľaš, chlape, rozumom alebo... Na pleci som pocítil bolestivé stisnutie. Skôr ako som stihol zareagovať, niekto mi cez hlavu natiahol vrece. Z oboch strán ma stisli mocné ruky a ja som hneď vedel, že som sa zase ocitol v spoločnosti Mardukových mužov. No, čo som ti vravel?, ozvalo sa moje druhé ja. Drž hubu!, ako keby nestačilo, že sa rozprávam sám so sebou. Cítil som, že sme nekráčali dlho, ale zrazu som stratil pevnú pôdu pod nohami a ocitol sa vo vzduchu, pričom ma ešte stále zvierali mocné paže niektorého z obrov. Potom ma ovanul hnusný zápach mestskej kanalizácie...
***
Zrazu mi zmizol z dohľadu. Dofrasa! Pustila som sa cez námestie, odstrkujúc od seba ľudí. Tí za mnou dvíhali päste a hromžili, ale ja som si to nevšímala. Pred sebou som videla len toho zlodeja a matkin medailón. Pretlačila som sa až do uličky, kde mi zmizol, ale až tam som videla pravú príčinu jeho náhleho zmiznutia. Mardukovi muži! Ale čo tu robia? Veď Marduk je už dávno tuhý ako skala! Asi im to nikto nepovedal... Počkala som, kým všetci nezmizli pod poklopom kanálu a potom som tam vkĺzla aj ja. Ovanul ma neznesiteľný smrad a obkolesil ma pokazený vzduch. Na konci jedného z kanálov, dosť veľkých pre takých obrov ako sú tí Mardukovi (alebo komu teraz slúžili...), som začula hlasnú vravu a silné čľapkanie nôh vo vode. Vybrala som sa tým smerom, opatrne našľapujúc. Všade bolo počuť piskot potkanov a z tmavých tieňov svietili oči, ktoré mohli patriť komukoľvek alebo čomukoľvek. Sem-tam ma osvetlil kužeľ svetla z ulice pod mrežovým poklopom. Bol to jediný zdroj svetla v týchto tmavých smradľavých priestoroch. Zabočila som za ďalší roh a zbadala koniec tunela, kde zmizol bard s Mardukovými mužmi. Pomaly som sa priblížila k okraju a nahliadla, čo je za ním...
***
„Hej, dievča?,“ začula som nejaký hlas v mojom podvedomí. Myseľ sa mi začala pomaly vyjasňovať a udalosti z predchádzajúceho večera sa mi vyplavili na povrch. Otvorila som oči a zahnala sa po gawhainovi, v snahe ubrániť sa. Cítila som ako niekto pod mojím úderom odletel o kúsok ďalej. „A....u....“, dychčal ten niekto. Potom ma zovreli nejaké ruky a prudko mnou zatriasli. „Preber sa!,“ hmla pred očami sa mi rozplynula a ja som nad sebou zbadala tvár holohlavého muža, ohňového klerika v Gotanovom chráme, oblečeného v červenom rúchu. V hlave mi brnelo a keď som sa zodvihla, zatočila sa mi. O kúsok ďalej sa zbieral na nohy nahnevaný človiečik malého vzrastu tiež v červenom rúchu a škaredo na mňa škúlil. Ale nič nepovedal. Aj ten vyšší vyzeral nahnevane. Až teraz som si uvedomila celú pravdu a pomaly som sa postavila. Zarazene som sa pobrala k mohutným dverám chrámu von, kde ma zastavilo ostré slnko, ktoré mi preniklo až do mozgu a trhalo mi ho na cucky. Zohla som sa a hlavu si chytila do rúk. Ťažké chrámové dvere sa za mnou zabuchli a odstrčili niečo malé jagavé, čo sa pri nich povaľovalo. Môj prsteň! Zohla som sa poň a rýchlo si ho natiahla späť na prst. Ako to, že mi skĺzol? Odjakživa mi pevne sedel na prste! Zbehla som dolu veľkými schodmi na hlavnú ulicu. Stredom ulice sa tiahol široký a hlučný sprievod, bol veľkolepý. Zberal sa priamo k Veži úsvitu na slávnostné obrady jarnej rovnodennosti. Dnes sa začala jar! A keby len to! S príchodom jari sa začal nový rok! Ľudia spievali a tancovali, ale popri tom stále udržiavali štruktúru sprievodu. Úplne vpredu niekto niesol zelenú vetvičku - symbol jari. Niektorí mávali farebnými stuhami, iní rozsýpali lupene kvetov. Zdalo sa, že všetci zabudli na chaos hviezd. Vnorila som sa do davu ľudí a začala sa pretláčať na druhú stranu. Zrazu som ale začula tichý šepot: „Marduk včera večer otrčil kopytá! Som zvedavý, kto sa teraz bude hrabať na jeho miesto?“ Zarazila som sa. Čo? Marduk je mŕtvy? Dav nás však rozdelil a tak som už nezachytila odpoveď. To znamená, že mi už nehrozí žiadne nebezpečenstvo?! Opustila som sprievod a rozbehla sa ulicami k nášmu domu. Pribehla som na Obchodnú ulicu. Na mieste, kde stál náš dom, bolo už len zhorenisko. Susedia mi povedali, že dedko aj Arika dočasne bývajú u pani Krani na opačnom konci mesta. Napravila som si tašku na pleci a vykročila tým smerom, keď mi na um prišla jediná osoba, ktorá by mi mohla vysvetliť včerajšie udalosti, vŕtajúce mi v hlave. Profesor Musculus...
***
Hodili ma na zem. Au, nemôžte dávať lepší pozor?, rozčuľoval som sa v duchu. Nie! Moju lutnu nie! Zronene som sa načiahol za chlapíkom, čo mi strhol lutnu z chrbta a odniesol ju nabok. Z druhej strany do mňa niekto kopol. Ešte predtým ako ma hodili na zem ako nejakého prašivého psa, som sa tu trošku rozhliadol. Typický kanál! Tmavý a páchnuci. Z tunela sme zliezli po malom klzkom kovovom rebríku a potom sme sa museli ešte kúsok prebrodiť cez kanál, až sme vystúpili na kamennú štvorcovú vyvýšeninu. Bolo to akési rázcestie kanálov. Veľký štvorcový priestor, z každej strany vybiehala jedna veľká kamenná chodba zaliata vodou. Na stenách bolo vidieť veľa čiernych otvorov, ďalších kanálov, ako ten, z ktorého sme práve vyliezli, a zo všetkých sa rinula slizká smradľavá voda (?). Bola všade, jedine v strede bola vyvýšenina, na ktorej som práve kľačal. Chabé svetlo z ulíc sa kĺzalo po vode a lámalo sa na všetky smery; malo modrozelenú farbu a mihalo sa po stenách ako sa vlnila voda. Zdvihol som hlavu a pozrel na vysokú postavu pred sebou, zahalenú v čiernom habite. Do čoho som sa to zase zaplietol? Z tohto už asi živý nevyviaznem, prehltol som na prázdno. Čierna postava si odkryla tvár a nechala kapucňu spadnúť na plecia. Strhol som sa dozadu a z pier sa mi vydral krátky zhrozený výkrik. Ešte nikdy som nevidel nič čudnejšie. Muž v čiernom mal sivú pokožku, v tomto kanálovom šere ešte tmavšiu, a biele vlasy, ktoré až ťahali oči. Na tvári mu sedel sebavedomý úsmev a v očiach záujem. „Tak sa konečne stretávame! Myslel som si, že budeš vyzerať trochu nebezpečnejšie... Nechápem ako si mohol ujsť Mardukovým mužom...ehm...teda chápem...,“ hrubo sa zasmial. Ozvalo sa pár nesúhlasných mrnčaní, keď pointa týchto slov po chvíli došla aj niektorým zo svalnatých obrov. Zrazu sa tvár muža predo mnou zmenila na nepoznanie. Bol na nej hnev a nedočkavosť. „Kde sú mapy?!,“ ozval sa chladným hlasom. „Čo?... ehm...ne-neviem o čom hovoríte...,“ koktal som. Vysoký muž sa o krok priblížil. „Neklam! Včera si bol v Mardukovom sídle. V tom čase zmizli aj mapy. Potiahol si ich! Kde sú?!“ Nestačil som ani žmurknúť a zrazu mi hlavou preletela ostrá bolesť a pomedzi záblesky svetla sa mi pred očami začali premietať udalosti z predchádzajúceho dňa. Nádherná dievčina pred bránou, zlomená lutna v rukách neznámeho chlapa, ruka vo vrecku vyťahuje mešec mincí, kostnatá žena s vyškerenými žltými zubami, stánky na ulici a bezhluční vykrikujúci predavači, nádherná lutna, červenovlasé dievča miznúce v uličke, temné bludisko so značkami na stenách, krvavočervený záves, bezhlavý útek, cigánska liečiteľka, Námestie slávy, beznádejný súboj s polobrom... Zvuky a hlasy sa mi zliali, nedali sa rozoznať jeden od druhého, raz boli tichšie, raz hlučnejšie. S námahou som pozrel na muža predo mnou, na čele sa mi perlil pot. Uprene mi pozeral do očí a ja som zistil, že bola chyba vôbec sa mu do nich pozerať. Potom ma jeho pohľad odhodil dozadu. Bolesť hlavy prestala. Mužovi sa oči leskli hnevom. „Nemá ich...,“ hlesol. Potom sa obrátil chrbtom a povedal ľadovým hlasom: „Zabite ho!“ Natiahol si kapucňu na hlavu. K hlave sa mi oprel šíp z kuše. Vedel som, že môj koniec nie je ďaleko. Ale šíp z môjho spánku zmizol a chlap, ktorý sa chystal zabiť ma, skĺzol na zem vedľa mňa s veľkým červeným fľakom medzi očami. Vedľa neho ležal kameň veľký ako päsť. Chchrrrrrr, zapriadol som nad presnosťou vrhača, ktorý mi (chtiac-nechtiac) zachránil život. Tvrdé kamene zasiahli aj ostatných chlapov, niektorí spadli na okraj kamennej plochy a pod ťarchou svojho tela, žuchli do kanála. Pozrel som sa na sivého muža. S údivom a rešpektom sa pozeral niekde k stene a na perách mu pohrával pobavený úškrn. Sledoval som jeho pohľad až k otvoru, z kade ma priviedli, a sánka mi klesla až po zem...
***
Zoskočila som na vyvýšenú plôšku rovno z otvoru na stene s pohľadom stále upretým na gawhaina. Ešte stále som nemohla uveriť svojim očiam! Keď som ho uvidela tu dole, keď si zložil kapucňu, myslela som, že zle vidím. Sivá pokožka, biele vlasy, čítanie myšlienok... Nemôžem sa mýliť! „Čo robí gawhain na takomto mieste?“ Záhadne sa usmial. „Čo robí skatha na takomto mieste? Vari si ma len neprišla zabiť!?,“ zatiahol, ale bez irónie. „Bohužiaľ nie. Prišla som si po tohto,“ ukázala som na blonďatého barda (modrina na oku dnes mala tmavofialový odtieň). Ten sa na mňa neveriacky pozrel, ale čušal. Gawhain sa lišiacky uškrnul a pokrčil plecami. „Ako chceš. Je tvoj. Ja ho už nepotrebujem.“ Jeho oči mali zaujímavú zelenú farbu. Potom zmizol, ale ešte predtým sa mi naposledy pozrel do očí. Pri tom pohľade som stŕpla na mieste a ešte hodnú chvíľu som sa dívala na miesto, kde zmizli jeho oči. Bol to pohľad akého gawhain nie je schopný... Zo šoku ma prebral zlodej. „Uf, to bolo niečo! Ako si trafila toho obra rovno medzi oči!,“ zvolal, zašermoval rukou vo vzduchu a kopol do bezvládnej hory svalov. „No a ten chlapík! Vyzeral ako skazené mäso. Naháňal mi hrôzu. Ako si povedala, že sa volá? Gluvain, Gabain, Gereth....hmm...Geralt?“ Prešiel cez vyvýšeninu k ďalšiemu omráčenému a zohol sa po svoju lutnu. „Gawhain,“ opravila som ho a nespúšťala z neho pohľad. „Oh, jasné. Gawhain...Hrozné meno.“ Oprášil si lutnu, akoby od smradu z mŕtveho chlapa (aj k nej privoňal) a potom si ju prevesil cez chrbát. „To nie je meno. Je to pomenovanie skupiny mágov,...,“ zase som ho opravila. „Aha,“ zohol sa k ďalšiemu chlapovi a prezeral mu vrecká. „...ktorí sa živia myšlienkami... spomienkami....vedomosťami, tak nejako,“ dokončila som s pohľadom stále na ňom. Zamrzol v polovici kroku k ďalšiemu obrovi, ktorý sa spolovice nakláňal nad smradľavou vodou a zhrozene sa na mňa pozrel. „Č-č-čo?“ Zdvihlo mi kútiky. (Gawhaini patria medzi najsilnejších mágov na Abadione. Myšlienky im dávajú energiu a životodarnú silu. Môžu ich vysávať aj viac naraz. Môžu vytiahnuť nejakú spomienku a vymazať ju. Navždy. Alebo si ju len pozrieť, prípadne čítať myšlienky. Môžu dokonca vysať všetky vedomosti z učeného človeka a tak z neho spraviť tupého imbecila. Brániť sa však proti nim môže hocikto, nie len mágovia, ktorí vidia... Lenže málokto si vie uvedomiť, že práve v tej chvíli mu niekto vysáva myšlienky. Že prichádza o spomienky, skúsenosti, vedomosti, o rozum...) Nasucho preglgol. Znovu som sa uškľabila na pol úst, potom som vystrela ruku a zmenila tému. „A teraz mi daj môj medailón!“ Zaklipkal očami. „Čo? Aký medailón?“ Tváril sa zmätene, ale oči ho prezradili. Zdrapila som ho za chlopne tuniky. „Neklam, lebo ťa rozpáram!“ Sebaisto sa usmial. „Potom ale nedostaneš naspäť svoj medailón.“ „Daj mi ten medailón! Lebo...“ Niekde hore v meste začali zvony odbíjať desať hodín. Pozrela som hore. Zlodej sa tiež začudovane pozrel hore, očakávajúc niečo zaujímavé. Začala som ho ťahať smerom k rebríku, ktorý viedol do otvoru v stene. „Ak ho nedostanem podobrotky, dostanem ho pozlotky!“ Bard zastal a obrátil ma k sebe. „Si krásna, keď sa hneváš...,“ uškrnul sa a prisal svoje ústa na moje. Kolenom mi roztiahol nohy a trochu ma ním zdvihol vyššie. Jednou rukou ma objímal, druhú mi držal na tyle a jemne ňou koordinoval pohyby mojej hlavy pri jeho dokonalom bozkávaní. No, vedel ako na to. Prevrátila som oči v stĺp a zahryzla som mu do pery. Keď cúvol, vrazila som mu koleno medzi nohy. Bola som jemná, nechcela som ho veľmi vyradiť z hry, keďže mi ešte nevrátil, čo je moje. Skrivil tvár od bolesti a zrútil sa na zem, držiac sa medzi nohami. „Chceš ma pripraviť o potomstvo?,“ zapišťal. „Neboj, určite si si už niekde nejaké spravil,“ odvrkla som a ťahala ho za golier k rebríku...
***
Pribehla som k bráne Univerzity mágie, ale bola zavretá. Pokúšala som sa ju otvoriť, ale ťažká mreža nepovolila. Zrazu sa odnikadiaľ vynoril mohutný počerný strážnik v tesnej tunike. „Čo tu chceš dievča? Nevidíš, že škola je dnes zavretá?“ zaručal na mňa hromovým hlasom. Poznala som ho, stráži tu už veľa rokov. Prilepila som sa na kovanie brány a zatvárila sa zúfalo. „Ramgad, pusti ma prosím! Musím ísť za profesorom Musculusom vo veľmi vážnej veci. Závisí od toho moja budúcnosť!“ Ramgad nezmenil výraz tváre. „Je mi to ľúto, ale to nejde. Univerzita je zatvorená. Pre všetkých! Profesora tu nenájdeš.“ Nato zmizol tak náhle ako sa objavil. Zvesila som plecia. Čo teraz? Myslela som, že profesor tu bude. Vždy tu býva! Zamyslene som sa otočila od brány. „Hej ty!“ Prekvapene som sa obzrela za nezvyčajne tenkým hlasom. Patril mladému chlapcovi, asi rovnako vysokému (malému) ako ja. Mohol byť o tri-štyri roky mladší. „Si Alwara, Myia alebo Ewald....no, to asi niesi...“ tónina jeho hlasu sa zmenila najmenej trikrát. „My-Myia,“ zmätene som odpovedala. Mutujúci chlapec pozrel na tri malé listy uzavreté pečatným voskom s pečaťou Univerzity a začal si potichu čítať mená na nich: „A...EL....DVOJITÉ VÉ....A...ER...A. Alwara. Nie. EM...YPSILON....I....A. Myia. Hej. Tak tu je to,“ povedal, teraz už nahlas a otrčil mi jeden z listov. Potom sa uklonil a trielil preč. Nechápavo som si prečítala meno na liste. Rukopis patril profesorovi. Poobzerala som sa po námestí. Nič podozrivé som nevidela, ale radšej som sa stiahla do bočnej ulici a skryla za vrecia s múkou. Sadla som si na zem a oprela sa o stenu. Zlomila som pečať, roztvorila list a čítala: „Malonin “ to bolo všetko. „Malonin?“ začudovane som prečítala to slovo. Prečo práve Malonin?! Hodnú chvíľu som len sedela a udivene civela na profesorov odkaz. Čo tým chcel povedať? Zdvihla som sa opäť na nohy. Zložila som lístok a zastrčila som si ho do tašky. Zamierila som na koniec uličky, preč od Univerzity mágie. Čo teraz? Mám ísť za dedkom a Arikou alebo mám odísť do Maloninu, veď je to len kúsok odtiaľto. Hej, môže to byť zaujímavé. V Malonine vraj žijú víly. Alebo tam ísť nemám? Možno Malonin znamená niečo iné. Ale najprv by som mala ísť za dedkom a povedať mu o tom, určite sa už znepokojuje. Ach...Zachmúrila som čelo a poškrabala sa na zátylku. Z úvah ma vytrhol hluk. Práve som prechádzala stredom Desiateho námestia, keď sa strhol krik a rev. Zdvihla som hlavu, námestie sa rýchlo vyprázdňovalo. Čo sa deje? A vtedy som ich zbadala... Bolo ich najmenej desať. Záhadné postavy v čiernom habite a veľkou kapucňou stiahnutou hlboko do tváre. Rovnomerne sa rozostavali po celom námestí. Ľudia sa tlačili okolo nich preč z námestia a oni ich nechali ísť. Pretože tí ľudia ich nezaujímali. Všetky oči, ktoré sa dali tušiť v tej tmavej prázdnote kapucní, sa upierali na mňa. V tej chvíli sa zdvihla ruka jednej z tmavých postáv, vystrel sa prst sivastej farby a do ticha priestranstva sa rozľahol tak chladne známy hlas: „To je ona...!“
***
Už ako sme vstúpili na Zelené námestie, som tušila, že niečo nie je v poriadku. Brána Univerzity mágie bola zatvorená! Pokiaľ si pamätám, brána tejto univerzity bola vždy otvorená. Dokonca aj v noci, pretože vyučovanie prebiehalo aj v noci, teda aspoň niektoré vyučovacie hodiny. Poobzerala som sa dookola, potom som strčila do vysokého barda predo mnou a vykročili sme k mohutnej bráne. Skúsila som ju odsunúť, ale bola zamknutá. Čo to má znamenať? čudovala som sa. Zrazu sa vedľa brány objavilo telnaté chlapisko a zvrchu na nás zaškúlilo. „Škola je dnes zavretá!“ Zdvihla som bradu, aby som naňho lepšie videla. „Áno, to vidím. Prečo je dnes zatvorená? Nikdy nebýva zatvorená. Vždy som mala pocit, že táto brána je tu len pre okrasu,“ povedala som s pohľadom na mohutnom strážnikovi a snažila sa zatriasť mrežami ťažkej brány. Strážnik nemihol ani brvou. „Univerzita je dnes zavretá! Nikoho tu nenájdete. Odíďte!“ Zostala som prekvapená. „Nikoho? Nie je tu ani profesor Musculus?“ Strýko trávi na Univerzite väčšinu svojho času, domov chodí len spávať aj to veľmi nepravidelne. Jeho husté obočie sa spojilo. „Nikoho tu nenájdete. Škola je zavretá pre všetkých!“ Ďalej sa s nami nezaťažoval a zmizol. Zamračila som sa, obrátila sa a skúmala námestie pozorným pohľadom. Za mnou sa ozvalo nehorázne rinčanie kovovej brány. Rýchlo som sa zvrtla a zbadala zlodeja celou váhou zaveseného na bráne a nohami zapretými v mrežiach, triasol ťažkou bránou. „Okamžite sa vráť a vysvetli nám, prečo je táto škola zamknutá! To si frajer keď si za tou bránou, čo? Keby som tam mohol za tebou, takú by som ti dal cez hubu, že by ťa krv zaliala! Vráť sa a postav sa mi ako sa patrí na také hovädo ako si ty!“ Natiahla som ruku k bardovmu golieru a zasyčala: „nie!,“ ale to sa už zjavilo dotyčné „hovädo“ aj s kušou v jednej ruke. Zamieril ňou na bardovu hlavu. Ten zbledol, lebo s tým nepočítal, a skĺzol z brány ako krotký baránok. „Vypadni, lebo budeš v krvi ty! Padaj a už sa nevracaj!“ zreval obor celý červený v tvári. Nato zmizol tam, odkiaľ sa zjavil. Zlodej sa poškrabal na tyle. „Iba som chcel, aby otvoril tú....bránu,“ zaškeril sa za mužom. „To sa ti podarilo! Neviem, čo skôr - prejsť bránou alebo ťa nakopať do zadku,“ chytila som ho pod krkom a k tvári som mu priložila ostrú dýku, „a teraz mi vráť...“ nedopovedala som, obzrela som sa na nevysokého chlapca s plavými vlasmi a tvárou s vysokým stupňom akné. Začal trasľavým hrubým hlasom: „Ty si Alwara? Mám pre teba odkaz...,“ skončil tenkým pozorujúc moju dýku. Zdvihla som jedno obočie a odvrátila sa od zlodeja. „Tak kde ho máš?“ Pozrel sa na dva listy vo svojej ruke a plný strachu mi podal jeden z nich. Vzala som ho a prečítala meno na ňom. Rukopis bol strýkov, ale... „Ewald?“ opýtala som sa s posmešným úškrnom na tvári. Bard si stal vedľa mňa, povzbudzujúco sa usmial na „mladíka“ a postrapatil mu vlasy. Vymenil listy a potom hodil chlapcovi strieborný tiliáč. Chlapec sa uklonil a utiekol. So zdvihnutým obočím som zazrela na vlasatého barda. „Tak už otvor ten list,“ ukázal mi na ruky, kde som zvierala kúsok pergamenu. Zlomila som pečať a otvorila list. „Malonin“ stálo na ňom. „Malonin?“ ozvalo sa mi pri uchu. Bard mi nakúkal cez plece. „Ten les na juh od Tilie...?“ Vrazila som mu lakeť do brucha, ale už som nestihla mu niečo odseknúť, lebo z jednej strany námestia sa hrnuli poplašení ľudia a berúc aj tých pár, čo sa tu nachádzali, mizli na opačnej strane. Za chvíľu bolo všade mŕtvo a ticho. Nikde ani pohyb. „Čo sa deje?“ spýtal sa bard. Zdrapila som ho za plece a prešla som cez námestie do bočnej uličky. Na druhej strane sa niečo dialo. Pomalými krokmi som zamierila na koniec uličky. Stále držiac barda za rameno, vošla som na Desiate námestie. Námestie bolo prázdne až na.....Sudcovia, prebehlo mi mysľou. V tom som zbadala jedného so zloženou kapucňou ako ukazuje prstom na mladú červenovlásku. To nebol Sudca, ale......gawhain. Veľa gawhainov! Zamračila som sa. Čo sa to deje? Vidieť toľko gawhainov pokope je nezvyčajné. Dokonca veľmi nezvyčajné! Gawhain so zloženou kapucňou pozrel na mňa a barda. Starý známy z kanála! „Na nič nemysli,“ zašepkala som k bardovi a rýchlo som podišla pred mladé dievča, bard sa postavil po jej boku. „Opäť sa stretávame, skatha,“ prevravel zvučným, trochu zaskočeným hlasom, „dúfal som, že sa už nestretneme.“ „Aj ja,“ mračila som sa naňho a premýšľala, čo majú za lubom. „V tom prípade radšej pôjdeme,“ povedal bard a otočil sa na odchod, ťahajúc za sebou červenovlásku. V tom okamihu sa zdvihli všetky ruky gawhainov do vzduchu. „To by som vám neradil,“ uškrnul sa gawhain bez kapucne. Zdvihol ruku a opäť ju namieril na mladé dievča. O kúsok sa zdvihla nad zem, až sa špičkami prstov nedotýkala dlažby. Začala sa pomaly vznášať ku gawhainovi. Ale nikto z prítomných si nevšimol ešte jedného diváka, ktorý bol doteraz nevidený. Okrem mňa. Harun sa nečujne, ale značne veľmi rýchlo a obratne, zniesol nad gawhaina a vlietol mu do tváre (očividne sa ho len snažil vystrašiť, inak by to vyzeralo trochu krvavejšie...). Akonáhle gawhain stratil koncentráciu a vizuálny kontakt s dievčinou, dievča padlo na znak na tvrdú dlažbu. Pod dievčaťom to zaiskrilo a ja som už vedela, čo bude nasledovať. Rýchlo som sa obrátila k bardovi, silno som ho potiahla za rukáv a hlavou ukázala na jeho opasok, kde mal zastrčené zbrane. „Priprav sa...,“ zasyčala som. Ostatní mágovia nelenili a začali odriekavať svoje smrtiace zaklínadlá...
***
„Priprav sa,“ zasyčala na mňa bojovnica predtým, ako sa spustilo zborové odriekanie zaklínadiel, ktoré nás (podľa možností) mali zbaviť životov. Po tom, čo som si za opaskom nahmatal svoje strieborné dýky, obloha stmavla a v uliciach zavládla temnota, námestie stmavlo ako pred búrkou, úplne sa odrezalo od ostatného sveta. Zdvihol sa vietor a pohrával sa s našimi vlasmi, ako na posmech tejto situácii. Odlepil som pohľad od oblohy. Na mágovi s odhalenou tvárou ešte skákal dobre známy havran (ten výjav je mi povedomý...) a ostatní chlapíci v splývavých róbach sa starostlivo pripravovali vypustiť z nás dušu, keď sa malá červenovláska zdvihla zo zeme, sršiac iskry a blesky, a vykríkla: „Na dhakanes doub minor!“ Pred každým z gawhainov to zaiskrilo a z priestoru pred nimi vystúpili zrkadlá, každé vo veľkosti „svojho“ gawhaina. Čierny havran vzlietol k tmavému nebu a sadol si na jednu z budov, tým umožnil dezorientovanému gawhainovi zorientovať sa v situácii. Nechápavo sa zahľadel na tmavé, len temnotu odrážajúce, zrkadlo. My traja sme sa radšej zhrčili v strede priestranstva a pozerali na ten zvláštny úkaz. „Čo to má znamenať? Ako si to urobila?“ zašepkal som smerom k dievčaťu. Ani na mňa nepozrela, ale spod zmrašteného obočia pozorovala gawhainov. „Taký malý trik. Snáď sa to podarí,“ neisto sa na mňa usmiala. Zrazu zo zrkadiel vystúpili postavy, na chlp rovnaké ako boli postavy gawhainov. Na to sa zrkadlá zavlnili a zmizli. Pred čarodejmi zostali stáť len ich obrazy. Neveriacky som pozeral to na malú študentku, ktorá mi včera tak počarila, to na dvakrát viac gawhainov, ktorí mi počarili dnes. „To sa ti teda podarilo! Teraz je ich dvakrát toľko!“ ovesil som sa na ňu. Tá sa začervenala, ale nevedel som rozpoznať či od zahanbenia alebo od rozhorčenia. Našuchoril som si perie a výrečne som pozrel na rozvážnu bojovnicu, očakávajúc malé uznanie. Namiesto toho som schytal jeden štípanec do ramena. „Sklapni a vydrž chvíľu, to nie je všetko,“ znova mi zasyčala do ucha. Šúchajúc si rameno, znovu som pozrel na zdvojených čarodejov. Tí skutoční gawhaini znovu vystreli pred seba ruky (od toho šoku vlniacich sa zrkadiel a toho, že konečne zistili ako odpudivo vyzerajú, prestali zaklínať...) a znovu začali drmoliť tie svoje frázičky. Zároveň s nimi ruky zdvihli aj ich dvojníci a tiež začali odriekať tie isté slová. Mágovia sa zarazili a začali sa pozerať jeden po druhom a krčiť plecami. Všetky pohľady nakoniec skončili na gawhainovi s odhalenou tvárou. Ten sa zlostne mračil na mladú čarodejku. Ich pohľady akoby bojovali. „Je to iba trik! Zbavte sa ich!,“ snažil sa prekričať prudký vietor a hrmenie. Všetci mágovia sa znovu obrátili na svojich dvojníkov a bolo vidieť ich blýskajúce sa oči spod tmavých priestorov kapucní. „Faun se charnek ni nues di fui! Shelli nekaar! Chaum defu lli domi!...“ zneli ich zaklínadlá. Ale žiadne z nich nemalo účinok, pretože každé z nich sa stretlo s protikúzlom, ktoré ich vymazalo. Nech vysielali akékoľvek smrtiace čary, nepôsobili. Nič neznamenali, boli to len prázdne slová hovorené do vetra (toto slovné spojenie - „hovoriť do vetra“ - teraz malo dvojaký zmysel...). Keď už nepôsobili zaklínadlá toho najhoršieho razenia, mágovia vyskúšali päste. Oháňali sa päsťami (zručne a podaktorí aj neskúsene a ťarbavo), ale malo to rovnaký výsledok ako predtým so zaklínadlami, nijaký. Viac-menej zúfalí gawhaini vyzerali akoby sa pomiatli na rozume. Ich presne mierené údery prechádzali ich dvojníkmi ako nôž maslom; len sa slabo zavlnili ako z dymu vytvorené postavy a znovu sa zhmotnili do presnej kópie svojej oprotistojacej predlohy. „Dosť!“ zavelil zrazu mohutný čistý hlas hlavného čarodeja. „Vyzeráte ako šašovia! Je to urážka našej profesie a ešte väčšia nášho poslania! Ak ich nedokážete zabiť čarami, zabite ich zbraňami,“ zakončil chladným hlasom a už aj ťahal svoj ostrý meč spod čierneho habitu. Zároveň s ním tasili meče aj ostatní gawhaini. Všetci. Ako živí tak i ich dvojníci. Mágovia zostali zarazení. Nevedeli, čo urobiť. Ale ja som to vedel. Čo tak odtiaľto rýchlo zmiznúť, vy trápne napodobeniny Nazgûlov?! Ale oni to predsa len skúsili a rozohnali sa mečmi na svojich nepriateľov, mysliac si, že ich dymové meče im ublížiť nemôžu. Mysleli si však zle. Zatiaľ, čo ich ťažké zbrane rezali do vzduchu, zbrane ich dvojníkov rezali do živého. Spôsobili ľahké aj ťažké zranenia, ale žiadne neboli smrteľné. To bol zároveň ich posledný pokus. Všetci naraz zložili zbrane. „Toto nie je naše posledné stretnutie,“ vyhrážal sa náš známy gawhain. Krátko nato sa zavlnil vzduch a všetci (živí) gawhaini zmizli v zlomku sekundy. Potom sa zjavili zrkadlá a nepraví gawhaini sa pomaly zliali s ich temným odrazom. Nakoniec aj tie znovu vstúpili do priestoru a zmizli tak, ako sa objavili. Obloha sa vyjasnila, vietor utíchol a námestie vyzeralo opäť ako predtým...
