Už sa zmrákalo, keď som dorazila do Tichej osady s prievozom cez Tichý potok. Nemalo by zmysel cestovať nocou, keď som mala pred sebou ešte taký kusisko cesty – najmenej ešte deň smerom na juh, kým by som čo i len uvidela vrcholky stromov v Maloninskom lese. Osada nebola opevnená, čo znamenalo, že ju vystavali len v posledných dvoch storočiach, určite kvôli kompe. Tam, kde sa stavajú kompy, väčšinou vznikne aj dedina. V uliciach horeli pochodne a sem-tam bolo možné zahliadnuť aj nejakú živú dušu. Inak bola dedina verná svojmu názvu. Salmear bol pokojný, ale po celodennej rýchlej ceste už aj on chcel trochu oddychu. V prvom rade som musela nájsť nocľah preňho. Na pohľad to vyzeralo, že tu verejné stajne nemajú, ale našťastie mali jednu stajňu hneď pri hostinci, ako je to v týchto končinách bežné. Para išla od úst a medzi domami sa začala usádzať vlhká a chladná hmla. Od tmavej oblohy sa odrazilo vzdialené krákanie a zamierilo na sever ku skalnému previsu, ktorý sa týčil nad kľukatou riekou. Dnes v noci bude Harun spať vonku. Mala by som ho začať liečiť z tej jeho fóbie, pomyslela som si otrávene. Zamierila som k taverne a pri jej stajni som unavene zoskočila z koňa. Pri vchode stál mocný chlap a zahatal mi cestu. Trochu zamračeným pohľadom som si ho premerala. Nič nepovedal, odstúpil sa, ale naďalej ma pozoroval nedôverčivým pohľadom. Priviazala som Salmeara k voľnému miestu, odsedlala ho a nasypala trochu ovsa, aby sa najedol. Vzala som svoju tašku a sedlovú kapsu a zamierila von zo stajní. Odmerane som prešla okolo strážcu, hodila mu zlatku a otvorila vchodové dvere. Celé mužské osadenstvo tunajšej spoločnosti bolo dnes večer v tejto krčme. Akonáhle som vošla, všetky pohľady sa obrátili k dverám. Pokojne som za sebou zavrela dvere a podišla k výčapu. Pritom som si okázalo odhrnula plášť z boku, aby mali všetci lepší výhľad na moju dýku. Kým som prišla až pred výčap, znovu sa vrátili k svojim krígľom. Položila som pár zlatiek na pult a neutrálnym hlasom som oznámila: „Potrebujem izbu na jednu noc a teplú večeru.“ Hostinský bol chlap nemastný neslaný. Ani vysoký, ani krpatý, ani plešatý, ani vlasatý, ani pekný, ani ohyzdný, ani starý, ale ba, starý bol. Jednoducho nezaujímavý. Jediné, čo nezapadalo do jeho zovňajšku boli jeho oči, keď uvidel zlato. Boli to oči človeka bažiaceho po bohatstve, oči lakomca a chamtivca. Myslím si o takých svoje... „Ale isteže, milostivá,“ zachrapčal, pritískajúc si mince k hrudi. „Dám pre Vás pripraviť najlepšiu izbu.“ Otočil sa a zamieril do dverí, z ktorých sa vyrútil mastný, ťažký dym. Pravdepodobne kuchyňa, pomyslela som si. Chvíľu som sa rozhliadala po miestnosti, až kým som si nenašla stôl dostatočne vzdialený od miestnych týpkov. Sadla som si na drevenú lavicu a tašku so sedlovou kapsou som položila vedľa seba. Lakte som si oprela o stôl a hlavu si zložila do dlaní. Ako som sa naklonila, z výstrihu sa mi oslobodil medailón. Matkin medailón! V spomienkach som sa opäť vrátila do Tilie. Od vtedy ako som ju opustila, som poháňala Salmeara do nepretržitého cvalu. Strčila som ruku do vrecka a nahmatala pokrčený kúsok pergamenu od strýka. Malonin je už blízko... Znovu som pozrela na medailón. Ten bard mi ho dal vcelku dobrovoľne po tom, čo som z neho takmer vytrieskala tú jeho prehnitú dušu. Viac som oňho ani nezakopla. Dievča sa rozhodlo ísť domov samo a tak len čo som si vyzdvihla Salmeara a svoje veci v hostinci „Na severnej strane“, už mi nič nebránilo vydať sa na juh do Maloninu. Od tej noci, čo skonal Marduk, som nedostala nijakú úlohu a tak som nemala žiadny iný konkrétny cieľ, len nájsť matku. Moje úvahy prerušil „neslaný“ hostinský, ktorý predo mňa kládol pariacu sa polievku s krajcom chleba a syrom a varené víno. Potom si siahol do nohavíc a vytiahol kovový kľúč, ktorý nešikovne položil vedľa polievky. „Prajem dobrú chuť, milostivá,“ poklonkoval sa. „Vaša izba je už pripravená, milosťpani. Izba s číslom 9.“ Prikývla som a kľúč si strčila do vrecka. Bez ďalších náznakov štedrosti som ignorovala jeho nastavenú dlaň a pustila sa do teplej polievky. Po chvíľke ho to omrzelo a odšuchtal sa na svoje miesto za výčapom, kde potichu poškuľoval. No nezazeral dlho. Jeho a aj pohľad všetkých prítomných zrazu upútali noví prichodiaci. Spolu s nimi sa dnu vohnal aj nepríjemný chlad. Boli štyria – traja ľudia a jeden lesný elf. Boli to lesníci, hraničiari, či ako sa im hovorí. Oblečené mali zelené uniformy severských pohraničníkov. Všetci štyria ohromovali svojou výškou. Dvaja boli mladí, nie viac ako dvadsať zím. Tretí vyzeral najstaršie, ale určite nebol starší ako elf, ktorý ich sprevádzal. Lesný elf sa pozná podľa bronzovej pokožky so zeleným nádychom. Vlasy mu siahali pod lopatky a boli nezvyčajnej hnedastej farby, podobnej farbe čerstvo pooranej zeme. A oči... Tie sa prehliadnuť nedali. Boli až neuveriteľne zelené. Všetci vyzerali unavene, po dlhej namáhavej ceste. Dlho nečakali a zamierili rovno k jednému z prázdnych stolov. Nestačili si ani sadnúť a už bol pri nich hostinský s pokorným výrazom v tvári. Mlčky som ich pozorovala. „Čím Vám môžem poslúžiť, urodzení páni,“ podliezavým hlasom sa im prihovoril hostinský. Ozval sa jeden z ľudských lesníkov, ten, ktorý z nich vyzeral najstaršie. Vlasy mal neumyté, dlhé až po plecia, na tvári mal niekoľkodňové strnisko. Pohľad mal vyčerpaný, ale rozvážny. Keď prevravel, jeho hlas bol čistý a trochu hlboký. „Štyri teplé večere a tri krígle piva.“ Hostinský sa trikrát poklonil a bežal do kuchyne. Zdalo sa, akoby toto bol jeho najlepší deň za posledný rok. Pomaly som sŕkala polievku a snažila sa veľmi nepozerať k stolu, kde sedeli cudzinci. Lenže sa mi to nedarilo, napokon som sa stretla s upretým pohľadom lesného elfa. Rýchlo som sa pozrela do vlastnej misky a pre istotu som si aj vyhrnula golier hrubej vesty vyššie, aby som zakryla svoje tetovanie. Dojedla som polievku a pustila sa do chleba so syrom, ktorý som si zapíjala vareným vínom. Ruch v miestnosti začal vzrastať, až vyústil do hádky. Najprv som nezachytila, prečo zvada vznikla, ale po tom, čo som započula slová „zahnusený elf“ a „zelený bastard“, som pochopila, čoho sa hádka týka. Od vedľajšieho stola vstal zavalitý chlap v špinavej zástere a so zlovestným výrazom v tvári vykročil smerom k stolu, kde sedeli prišelci. Tušila som krčmovú bitku a podľa stavu triezvosti a taktiky pohybu miestneho obyvateľa, som vedela, kto ju vyhrá. Keď nacenganý chlapík míňal môj stôl, akoby náhodou (ale náhoda to rozhodne nebola) som mu podložila nohu. Snáď to bude pripisovať svojej nemotornosti, pomyslela som si a ďalej jedla. Mýlila som sa. Chlapák sa rozzúrene zdvihol zo zeme a odhodil môj stôl jednou rukou nabok. Muselo to vyzerať hlúpo ako sa nakláňam nad imaginárnym stolom s krajcom chleba v jednej ruke a ubabraným nožom v druhej. Pomaly som ich položila na lavicu a rýchlo som sa postavila. Pijan mi nedal nijaký náskok a hneď sa po mne vrhol. Uskočila som, chlap preletel popri mne, ale to už stáli na nohách aj lesníci a keď k nim priletel dotyčný občan, stačil jeden pohyb zarasteného hraničiara a už utieral podlahu obliatu mojím vareným vínkom. Z kuchynských dverí sa vyrútil ustrašený hostinský a kričal na bijúcich sa mužov. „Čo to stvárate, veď mi tu všetko porozbíjate!“ zavíjal. „Ako to, že hostíš elfa, Bron? Zasratého elfa!?“ vrieskal po ňom nahnevane jeden z prizerajúcich. „Je mi jedno, koho tu mám a koho budem hostiť, hlavne, že má čím zaplatiť!“ odvrieskal mu nazad hostinský. Nahnevane zdvihol dochrámaného muža zo zeme a postrčil ho k jeho kamarátom. „Ak sa neviete správať v mojom hostinci, už sem nelezte, Radom,“ oznámil mu ľadovým hlasom „Neslaný“. Ten sa teda drží svojich hostí, pomyslela som si. My odídeme, ale títo tu zostanú a budú ho nenávidieť asi do konca života. Len, aby mu to tu nepodpálili... Hŕstka dedinčanov sa namrzene vyvalila do mrazivej noci a zaplesla za sebou dvere. Ustráchaný hostinský sa otočil na svojich hostí a ospravedlňujúcim hlasom začal: „Je mi to veľmi ľúto. Neviem, čo to do nich vošlo. Všetko Vám vynahradím...“ Ruka jedného z mladých hraničiarov, ho umlčala. „To nie je vaša chyba! Nemusíte sa ospravedlňovať,“ povedal zmierlivým tónom. Uzmierovanie, prevrátila som očami, to na tom najviac milujem. Pobrala som sa k lavici a zobrala som si svoje veci. Neznámi ešte o niečom hovorili s hostinským, ktorý bežal k výčapu splniť ich požiadavky, kým ja som zamierila k drevenému schodisku, ktoré viedlo k obytným izbám. Zastavil ma však nečakane jasný hlas lesného elfa. „Počkajte, prosím.“ Pomaly som sa obrátila k štyrom postavám. Dvaja z nich práve dvíhali prevrátený stôl a pohraničník s viacdňovým strniskom ukázal k stolu, kde predtým sedeli. S nedôverou som na nich pozerala. Čo to má znamenať?, premýšľala som. Vari chcú byť zdvorilí? V dnešnej dobe? S neochotou som si sadla za ponúkaný stôl a tašky som si znovu zložila k nohám. Oproti si sadol elf a mladý hraničiar, ku mne si prisadol zarastenec a posledný hraničiar s krátkymi hnedými, hustými vlasmi a malou kozou briadkou si pritiahol stoličku od vedľajšieho stola. Nikto neprevravel, až kým nepricválal hostinský celý šťastný, že sa jeho drahocenní hostia nerozhodli odísť. Položil na stôl tri pivá a jedno varené víno. Hraničiari si rozdelili pivo a mne bolo posunuté víno. Elf nepil nič. Každý si odpil a potom sa na mňa obrátil mladý holobriadok. „To bolo od Vás odvážne, že ste sa postavili na našu stranu,“ prehovoril odvážne, ale potom si uvedomil stupídnosť svojich slov a radšej stíchol. „Zmĺkni, Dalibor! Dáma si o tebe bude myslieť, že vôbec nerozmýšľaš predtým ako niečo povieš. Zlý príklad pre lesníka,“ oboril sa naňho len o pár rokov starší mládenec s briadkou. Nechápavo som pozerala raz na jedného, raz na druhého. Kvôli tomuto som sa mala k nim pridať? Hraničiar vedľa mňa sa od smiechu len tak natriasal. Zamračene som sa naňho pozrela. Zo mňa si tu nebude nikto robiť blázna. Siahla som si na opasok. Myslia si, že môžu mať každú v posteli...? „Prepáčte im to, sú to mladí bažanti, neprešlo veľa času, čo sú v teréne,“ prevravel na ich obranu, „pre nich je dáma ako dáma a nevedia ako sa správať k bojovníčke.“ To ma malo ukľudniť?, spýtala som sa v duchu. Dala som si veľký dúšok vína. „Pozrite, nemusíte mi byť prečo vďačný. Ak ide o toho miestneho opilca, ja...“ „O to nejde,“ ozval sa pokojný hlas lesného elfa. Trochu som sa naňho zamračila. „O čo teda,“ môj hlas vyznel nahnevanejšie ako som chcela. „Dovoľte najskôr, aby sme sa predstavili,“ začal zarastený hraničiar, „tento tu, ako ste už počuli je Dalibor,“ ukázal na mládenca, ktorý sa teraz išiel od hanby prepadnúť pod zem, „toto je Gamad,“ ukázal na ceriaceho sa mladého muža hustých vlasov, ktorý sa stále nevzdával flirtovania a stoj čo stoj ma chcel očariť svojím šarmom, „Quingar z lesných elfov,“ elf nepohol ani brvou, „a ja sa volám Gorien,“ predstavil sa aj posledný hraničiar. Svoje meno som im nemala v úmysle povedať, ale nakoniec by to vyzeralo veľmi neslušne a tak som zdráhavo povedala: „Ja som Alwara.“ Gamadov úsmev sa rozšíril, ale to čo mal práve na jazyku radšej prehltol, pretože sa nechcel znemožniť pred ‚bojovníčkou‘. „O čo vám teda ide?,“ opýtala som sa znovu. Mladí lesníci nechali vysvetľovanie na svojich starších kolegov a kradmými pohľadmi si ma neustále prezerali. „Prichádzame od severu. Predvčerom sa stalo niečo, čo sa stať nemalo,“ oznámil do ticha lesný elf. Pozrela som mu do očí, kde sa mu zrkadlilo niečo, čo sa mi nepáčilo. „Áno, tie hviezdy. Zvláštne,“ mykla som plecom. V podstate to bolo len včera, ale bazilišok to ber. „Nie, to nie je zvláštne. Je to hrozné,“ opravil ma zarastený lesník. Nahnevane som naňho pozrela. „Ako to, doparoma, myslíte?“ Namiesto neho mi opäť odpovedal Quingar. „Naozaj si nepamätáte, čo sa včera stalo?“ odpovedal mi otázkou, na ktorú sme obaja odpoveď poznali. Znovu nastalo ticho, cez ktoré som si hľadela s elfom do očí. Pomaly si siahol na krk a naznačil odhrnutie goliera. Pochopila som okamžite. To, že som skatha, vedel určite a možno to vedeli aj ostatní (aspoň zarastený Gorien). Nezostávalo mi nič iné, len sa zmieriť s neželaným výsluchom, ale ako novopečená skatha som nemala veľa skúseností s takýmito situáciami. V Chráme ma učili, že nemám dôverovať cudzím ľuďom, že nemám dôverovať nikomu. Bojovať proti nim by nemalo zmysel, sú to vycvičení hraničiari, plus lesný elf. Takmer nemožné. No najprv by som mala o nich vedieť niečo viac, kým im niečo poviem. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly som povedala: „Kto vlastne ste...“ Myslela som tým konkrétne elfa, pretože sa mi z nich najviac nepozdával, ale odpovedal mi Gorien. Začal tichým a miernym hlasom, aby to nepočuli nezasvätené uši hostinského, ale bol v ňom aj akýsi strach z neznámeho. „Sme lesníci z Tulorských lesov, ale prichádzame z Berathu, kde sme mali isté poslanie,“ na chvíľu prerušil svoj výklad a pozrel sa na elfa, akoby si pýtal povolenie, či mi má povedať niečo, čo by malo byť mojim ušiam zakázané. Elf sa ani nepohol a tak Gorien pokračoval: „Naším poslaním bolo strážiť mýtus,“ pozrel na mňa, či som všetkému pochopila. Prirodzene, že nie, inak by som sa netvárila tak nechápavo. Okamžite začal vysvetľovať. „Je to mýtus týkajúci sa starého božstva. Určite poznáte mýtus o stvorení sveta ako Šamurgal-izmak na počiatku sveta stvoril mocných bohov-tvorcov. Meldora, boha Vzduchu, Nebies a Vetra, Runu, bohyňu Zeme a Matku prírody, Gotana, boha Ohňa, Vojen a Sily, Morion, bohyňu Vody, ochrankyňu námorníkov a Strážkyňu Prameňa. Tí potom stvorili svet, aký poznáme my teraz. Tento príbeh je známy na celom Abadione. Ale len málo je tých, ktorí vedia, že okrem štyroch najvyšších bohov, stvoril Šamurgal aj piateho, ktorý vdýchol do celého sveta život. Otázka, ktorá mnohým nadá spávať... Ktorý z bohov oživil mŕtvy svet? A práve ten posledný z tvorcov, o ktorom nerozpráva žiadny z príbehov, Moltram, bol bohom Života a Smrti.“ To meno sa mi ozývalo v hlave ako ozvena. Skôr ako som sa stihla spamätať, lesník pokračoval: „Spočiatku to bol boh ako všetci ostatní, ale neskôr začal využívať svoju moc nad životom a smrťou. To sa síce nepáčilo ostatným bohom, ale Moltram bol stále najslabším bohom spomedzi všetkých, piatym bohom, a preto mu nevenovali veľkú pozornosť. Bol príliš mladý a jedinou jeho úlohou bolo dávať život, keď sa mal niekto narodiť, a vziať ho, keď mal niekto umrieť. Mali iné povinnosti ako naňho dozerať. Ale celé tie veky, kedy ho ignorovali kvôli jeho nedôležitosti, sa im vyplatili. Duše zosnulých Moltram neodvádzal do Ríše večnosti, ale posilňoval sa nimi, a tak rástli aj jeho sily. Čoskoro Moltram získal moc, akú by uňho nečakali. Zaumienil si, že sa stane vládcom bohov a ľudí namiesto Meldora a od vtedy sa viedli nekonečné boje medzi mocným Moltramom a ostatnými bohmi. Vojny bohov natoľko oslabili Abadion, že pomaly ale isto umieral. Všetky tvory sveta pozvoľna hynuli a niektoré aj vymreli. Takto to bolo, až kým sa neobjavila mladá vedma menom Skatha...“ „Tak počkajte!“ nahnevane som ho prerušila, „O čom to tu rozprávate? Skatha nikdy... Poznám život Veľkej Skathy naspamäť a to, čo tu rozprávate je...“ „Pravda,“ ozval sa elf pokojným hlasom. „Je len málo stvorení, ktoré poznajú pravdu o Stvorení a bohovi Života a Smrti,“ elf pokračoval v rozprávaní namiesto Goriena. „Skatha získala svoju nesmrteľnosť tým, že porazila Moltrama a uväznila ho do väzenia, z ktorého sa už nikdy nemal dostať. V samom srdci prastarého sveta, pri koreňoch pohoria Berathu. Práve nesmrteľnosťou sa jej bohovia odvďačili za tento skutok. Ostatné, čo poznáte zo života tejto veľkej čarodejky je pravda.“ Zazerala som na lesného elfa tým najnepriateľskejším pohľadom, akého som bola schopná. To, čo mi tu vykladajú títo cudzinci sú bohapusté lži. „My, tulorský strážcovia, sme žili v týchto horách a strážili tajomstvo Berathu,“ pokračoval Gorien. „Ale predvčerom sa stalo niečo, čo vypustilo Moltrama na slobodu. Nevieme, čo sa stalo, nevieme, kto to urobil, ale Moltram musí byť zastavený. Viete si domyslieť, aké to bude mať následky...“ Konečne nastalo ticho. S absolútnym kľudom som si prezerala tváre, ktoré ma sledovali, a nedávala som na sebe nič poznať. Gorien dopil svoje pivo a dopovedal: „Od včera ideme po jeho stopách...“ Posmešne som sa zasmiala. „Stopy? Aké stopy,“ opýtala som sa, plná znechutenia, „ten tvor nezanecháva za sebou nijaké stopy!“ Elfovi sa zaleskli oči. „Gorien nemal na mysli obyčajné stopy v zemi či tráve. Myslel stopy jeho moci.“ Musela som priznať, že všetko, čo hraničiari povedali, do seba zapadalo, aj keď som si to nechcela pripustiť. Po tom, čo sa odohralo v Tilii, som si nemohla nepripustiť, že mi to dáva zmysel. „Určite ste už počuli, čo sa odohralo v Tilii,“ spýtala som sa ich a pozorným pohľadom som si ich prezrela. Pomaly prikývli, jeden po druhom. „Áno, počuli. Ľudia boli vystrašení, nikto o tom nechcel hovoriť.“ „Ja by som možno mohla,“ pripustila som zdráhavo. Na ich tvárach som videla, že to očakávali. „Do Tilie som prišla včera na svitaní,“ začala som. „Mala som tam úlohu. Kapitán tilienského podsvetia,“ nikto sa na nič nevypytoval. „Stretla som sa s ním náhodne, neskoro večer v jednej zastrčenej uličke. Jeho banda naháňala nejakého zlodeja. Skrížili sme zbrane, nebol veľmi dobrý bojovník,“ uškrnula som sa. „Keď spadol na zem, myslela som si, že už to nebude trvať dlho, ale potom sa niečo zmenilo. Vstal, ale už to nebol Zëo, bol to niekto iný. Povedal, že je Moltram. Odveký nepriateľ. Hovoril o pomste. Nakoniec som zabila Zëa, ale Moltram sa zabiť nedal. Vyletel k oblohe a rozplynul sa do mliečnej hmly, ktorá pokryla celú Tiliu.“ Napila som sa už takmer studeného vína a zostala som ticho. Naše ticho prerušil opäť hostinský, čo sa už stávalo permanentne. Pomaly sa došuchotal k vchodovým dverám a zvrtol kľúčom v zámke. Potom nerozhodne zamieril k nám a spýtal sa, či nám nebude prekážať ak si už pôjdu ľahnúť. Hraničiari jednohlasne odpovedali, že im to vadiť nebude a že aj oni už pôjdu spať. Ja som len slabo prikývla. Hostinský sa vrátil za pult, niečo tam porobil a zamieril ku kuchynským dverám. Z nich vyšlo mladé zlatovlasé dievča v tvári trochu ružové z kuchynských výparov. Dvaja mladí lesníci sa vzpriamili na stoličkách a ich oči sa rozžiarili. Gorien ich spražil pohľadom, ale očividne ho ignorovali. Hostinský s dcérou sa pobrali k drevenému schodisku, a len čo položili nohu na prvý schod už boli pri nich Dalibor s Gamadom a pomáhali mladej dievčine, aby si náhodou neublížila na tých strááášne nebezpečných schodoch... Gorien iba mlčky krútil hlavou, smial sa popod nos a so želaním dobrej noci sa vybral za samopašnými mládencami. Quingar zostal sedieť. Zrazu na mňa doľahla únava z celého dňa. Alebo som len nechcela zostávať sama s týmto elfom. Schytila som svoje tašky a rázne som sa postavila. Už bolo načase ísť si ľahnúť. „Už je neskoro,“ oznámila som mu. Vstal ako šľachtic, keď je v miestnosti dáma a zaželal mi dobrú noc. „D-dobrú noc,“ zarazene som odpovedala a pobrala sa k schodisku. Naposledy som sa obzrela za elfom. Zas sedel a pozeral sa neprítomne von oknom. Predsa je len pravda, že lesní elfovia nikdy nespia?, spytovala som sa samej seba. Na prvom poschodí som vyhľadala izbu s číslom 9 a odomkla ju. Udivene som sa rozhliadla okolo seba. Toto má byť najlepšia izba? Nebola síce najhoršia, ale lepšia ako tá, ktorú som mala v Tilii, určite nebola. Zhodila som svoje tašky k posteli a začala sa pomaly vyzliekať zo šiat. Položila som svoje ubolené telo do mäkkých perín a vtedy som si na niečo spomenula. Hrabla som po mojej taške a nedočkavo ju otvorila. Vytiahla som z nej mamin denník a maličký kľúčik, ktorý mi dal strýko ešte v Tilii. Kľúčikom som otvorila maličkú zámku. Keď sa denník otvoril, biele strany zostali zlepené a nedali sa otvoriť žiadnym násilím. Na obale z vnútornej strany však bola maličká priehlbinka, presne na mamin medailón. Trasúcimi sa rukami som si zložila prívesok z krku a opatrne ho vložila do preliačiny. Zapadol. Tep sa mi zrýchlil. Strany sa zrazu dali od seba oddeliť a v knižke sa dalo bez problémov listovať. Ibaže stránky boli čisté...
