Dvere hostinca ticho zavŕzgali, keď som vychádzala do chladného rána. Slnko už svietilo a zohrievalo rannú hmlu, ktorá pozvoľne stúpala k nebu. Zaclonila som si oči a naprávajúc si tašky na pleci, vykročila som smerom k stajni. Pri dverách sa ospalo opierajúc stála nočná smena, mohutný strážca z včerajšieho večera. Prešla som bez pozdravu a vydala sa priamo k Salmearovi. Pohladila som ho po lesklej šiji a osedlala ho. Stál pokojne. Keď som mu prehodila sedlovú kapsu za sedlo, vyviedla som ho na čerstvý, včasný vzduch.
Ulice boli rušné a plnšie ako včera; preháňali sa po nich vozy, kone či len samotní pocestní, smerujúci dolu k prievozu, obyvatelia vykonávali svoje bežné záležitosti a nepríliš sa starali o iných.
Zobrala som Salmeara za uzdu a pustila sa dolu vŕškom k prievozu, kde sa už na oboch stranách nahromadil pekný zástup ľudí. Býva tu dosť rušno, pomyslela som si. Niet divu, veď toto je obchodná cesta a táto osada je jedno z mnohých miest, kde sa vetví do ostatných častí Dalcornu. Cesta, vedúca na východ, smeruje pozdĺž Maloninu, obchádza ho a mieri ďalej na východ, okolo pohoria Berath do krajiny Khurgal k úpätiu Ošumelých vrchov, do sídla dalcornských trpaslíkov. Cesta, postupujúca na západ, križuje rieku Malon, ktorá sa tesne pred Maloninom spája s Tilienským potokom a ďaleko na juhu sa vlieva do Plačúceho jazera, a za mestom Taras sa rozvetvuje – jedna cesta vedie do západného prístavu Sinar, druhá na juh do orientálneho mesta Myró pri Plačúcom jazere a posledná smeruje na sever, popri Achernanskom zálive a Tulorských lesoch až do obchodného mesta Faryn. Ďalšia cesta ide na sever do Tilie a posledná cesta, vybiehajúca z Tichej osady, sa tiahne cez rieku, potom na juhovýchod rovno do Maloninského lesa. Táto cesta je však málokedy používaná, zarastená a viac-menej pripomína poľnú cestu než diaľnicu. A to bol práve môj smer...
Prievozník mal čo robiť, aby sa nezbláznil. Aspoň som si to myslela, avšak opak bol pravdou. Zjavne mu to vyhovovalo. Z oboch strán naňho kričali zákazníci všelijakými rečami a on im odpovedal vždy v príslušnom jazyku. Bol to maličký človiečik ľudskej rasy, líca mal červené od námahy a tvár neustále rozžiarenú. Očividne ho práca veľmi bavila, neustále s niekým na kompe debatoval a ostošesť sa plieskal do kolien, zatiaľ čo kormidloval cez rieku na druhú stranu.
Netrvalo dlho a poslední zákazníci (nebolo ich už veľa) začali nastupovať. Potiahla som za uzdu a Salmear poslušne vykročil na kompu. Prievozník posmutnel, keď uvidel, že jeho kompa je poloprázdna a začal ju odrážať od brehu.
„Postojte,“ ozvalo sa nečakane.
Všetci zdvihli hlavy k slnkom prežiarenej dedine. K rieke kráčali štyria lesníci a viedli za sebou svoje kone. Ani ma to neprekvapilo. Na sedlách mali sedlové kapsy, u troch ľudských pohraničníkov nadúvajúce sa do strán dosť povážlivo, pričom kapsy na elfovom koni boli skôr prázdne ako plné.
Prievozník začal ozlomkrky priťahovať kompu k brehu a keď drevo jemne žuchlo o vlhké sedimenty, počal sa rýchlo uväzovať lano, aby mohli nastúpiť aj kone.
Ako boli všetci na svojich miestach a kompa voľná, prievozník sa poriadne zaprel a ja som pocítila ako nás strhol kľudný prúd rieky. Netrvalo dlho a muž, čo to tu mal pod palcom (prievozník, rozumie sa), odštartoval otvorenú konverzáciu. Otočil sa na jednu postaršiu pani v modrej sukni, pri ktorej aj on, svieži šesťdesiatnik, vyzeral ako chlapčisko, a zľahka ju drgol lakťom.
„To máme dnes pekné počasíčko, mladá pani, že?“ žmurkol na ňu očkom. Starká sa už naťahovala, že mu jednu vlepí, ale potom si to rozmyslela a nemo sa naňho usmiala.
„Hej, chlapče, nenakláňaj sa cez tú bariéru!“ zakričal náhle na mladého holobriadka-lesníka. „Ani to nevyzerá, ale tá rieka je dosť divoká. Má silný spodný prúd a keby si tam zletel, už by sme ťa sotva vytiahli bez ujmy na zdraví.“ Zachechtal sa na vlastnom vtipe.
Pozrela som na Dalibora. Bol v tvári celý červený a keď sa k nemu priblížil Gorien, sťažka preglgol. Gorien mu niečo ticho hrozil do ucha, zatiaľ čo Gamadovi vykúkali spoza koňa len nohy, ale podľa ich kmitania sa dalo poznať, že sa veľmi nezdržiava, aby nevybuchol do hlasného smiechu.
„Taurm! Sebder, bahderu fularete ogotal! Tu valiner...,“ zakričal nejaký nazlostený hlas z opačného brehu. Prievozník svižne zdvihol bradu a ostrým hlasom odpovedal: „Ogota, ogota!“
Ďalej sa venoval diskutovaniu s ľuďmi, aj keď mnohí ho nebrali na vedomie a cesta bola o chvíľu u konca. Všetci vystúpili na druhý breh a rozišli sa po svojom. Noví cestujúci sa už nalodili a kompa bola zase v pohybe.
Odviedla som Salmeara nabok a vysadla do sedla. Je čas vydať sa do Maloninu... Chystala som sa popchnúť ho do vlažného cvalu, ale do môjho zorného pola sa dostal Gorien. Skôr ako som mohla niečo namietnuť, povedal:
„Možno sa vám to bude zdať podozrivé, ale...,“ zastavila som ho rukou.
„Nič mi nevysvetľujte. Idete na juh, však?“ povedala som vecne, aj keď som si nebola istá, či mám pravdu, iba som hádala. Otočila som sa na Quingara: „Pýtali ste sa miestnych, či niečo nevedia?“
Elf, ktorý už stihol vysadnúť na svojho hnedáka, sa zahľadel na juh, kde mal ležať les. „Jeden muž spomenul svoj včerajší návrat z Tarasu. Hneval sa, pretože ich neďaleko odtiaľto zastihla nečakane hustá hmla a....zvláštny smiech....“
Zvraštila som obočie. „Ale cesta do Tarasu je na druhej strane rieky.“
Do rozhovoru sa vložil Gamad: „Ten muž naznačil, že sa uberali vlastnými chodníčkami, ale nechcel prezradiť akými.“
„Máme ísť po maloninskej ceste až k lesu a potom zahnúť na západ,“ zabručal Gorien. „Vôbec sa mi to nepozdáva, Quingar. Ten chlap sa mi ani trochu nepáčil.“
„Mali by sme sa vydať na cestu a zbytočne nestrácať čas,“ vyriekol elf a slabým stisnutím stehien prinútil koňa ísť. Gorien, Gamad a Dalibor sa pomaly vydali za ním. Pohladkala som Salmeara po krku a pohnala som ho vpred, aby som nezaostávala.
Nebo nad nami začalo pomaly, ale isto sivieť a po pár hodinkách už bolo úplne zamračené. Nevyzeralo to na dážď, ale človek si tým nemohol byť nikdy istý. Zdvihol sa južný vietor. Bol vlažný, ale s každou míľou bol silnejší a silnejší. Na juhu sa už pomaly začal rysovať tmavý les, ledva rozoznateľný na pochmúrnom horizonte. Keď bol však pás lesa dostatočne veľký, elf zdvihol ruku a ukázal naň:
„Niečo sa tam deje,“ zakričal smerom k ostatným, ale nápory vetra mu brali slová z úst. Zaostrila som smerom k lesu, ale nič som nevidela. Elfský zrak je ďaleko lepší ako zrak ktorejkoľvek inej rasy. Nebol však dôvod neveriť mu.
Všetci sme naraz popchli svoje kone a s vetrom opreteky sme cválali vpred. Obrys lesa sa rýchlo zväčšoval a aj my, čo sme neoplývali orlím zrakom, sme uvideli bledé siluety pred temným lesom. Už sa dali rozoznávať postavy a keď sme prišli ešte bližšie, dali sa rozpoznať jednotlivé tváre. Odrazu Quingar prudko zastal a zostal pokojne sedieť v sedle, ak sa to v tom vetre dalo.
Zarazilo ma jeho správanie. Ostala som ticho sedieť, no moje ruky zvierali opraty tak tuho až mi beleli hánky. Vedľa mňa si zastal Gamad a Gorien, z druhej strany elfa si stal Dalibor. Ani jeden nechápal, prečo sme zastali.
Na kraji lesa stála neveľká karavána s štyrmi vozmi. Na tak malú karavánu tu však bolo až primnoho ľudí. Niektorí sedeli na koňoch, zatiaľ čo väčšina behala po svojich. Všetci do jedného držali v rukách nejaké zbrane - meče, sekery, palice, dýky, kuše... Kone sa spínali a ich majitelia sa snažili ovládnuť ich rozrušenie, hlasne vykrikujúc nadávky.
Pomaly utvárali nepravidelný kruh. V jeho strede stála mladá žena v mäkkých nohaviciach a hnedej košeli. Tmavé, kučeravé vlasy stiahnuté do chvosta tenkým pásom kože, zápästia spevnené koženými manžetami a nohy obuté do vysokých čižiem. V rukách nemala žiadnu zbraň, ale stačil mi jeden pohľad na jej opasok a oči sa mi zablysli poznaním...
Muži okolo sa už neudržali a jeden po druhom na ňu útočili, s hlasným revom. Odrážala ich údery s ľahkosťou a silou, jej pohyby boli presné a jasné, stačil stisk na správne miesto a dotyčný útočník ležal v bezvedomí na tráve. Ale aj napriek jej umnému boju to vyzeralo, že agresorov je na ňu priveľa. Zostala som však pokojne sedieť v sedle. Nestarať sa - to bolo pravidlo.
Gamad a Dalibor to však netušili. Z ich pohľadu to bola žena, ktorá potrebuje pomoc záchrancu pred presilou zloduchov. Obaja naraz pohnali svoje kone do cvalu. Dalibor však nestačil ani zdvihnúť ruky, aby plesol uzdou, pretože Quingar ho hneď zastavil rukou. Poslušne vrátil ruky do pôvodnej polohy. No Gamada už zastaviť nikto nestačil. Tryskom cválal ku karaváne, vlasy mu divoko viali a nohami trhavo popchýnal chudáka žrebca do slabín.
Žena si aj v zápale boja všimla blížiaceho sa koňa. Už predtým musela postrehnúť našu prítomnosť a to, že ani v najmenšom nepatríme ku karaváne. Keď zazrela letiaceho Gamada, ani na okamžik nespomalila v boji - odrazila tvrdý úder, vrátila pár kopancov, vyhla sa šípu, zlomila nos, preskočila jedného útočníka a ďalšieho poslala do mdlôb. Keď sa ocitla za hromadou útočníkov, chvatne vytiahla kožený prak a nasadila doň malú guličku. V momente strela zasiahla šialeného ochrancu medzi oči a Gamada to strhlo z koňa. Zatiaľ, čo sa mu okolo hlavy usádzal obláčik svetlého prachu, jeho kôň veľkým oblúkom a v dosť veľkom rozrušení, kam sa podel jeho pán, priklusal naspäť k nám.
Všetci štyria sme pozorovali boj ženy s veľkým napätím, teda samozrejme okrem elfa. Ten sedel ako vždy pokojne a na tvári mu dokonca sedel záhadný úsmev. Vetrisko sa pohrávalo s naším oblečením aj s vlasmi, ale už bol značne pokojnejší, až nakoniec prešiel do južného vánku. Zdalo sa mi to zvláštne - prišiel tak náhle, v takom silnom poryve a zrazu utíchol tak rýchlo ako začal.
Počet mužov rapídne klesol. Posledné zvyšky sa namiesto aktívneho boja, snažili vyvolať už len predstavu nejakého nebezpečenstva a symbolicky dvíhali svoje zbrane do vzduchu. Na druhej strane, mladá bojovnica nevyzerala vôbec vyčerpane. Stála v strehu až kým sa neukázal vysoký muž so starým klobúkom, posadeným hlboko do tvári. Zbití muži okolo nej sa s úctou odplazili spopod nôh svojho kapitána.
Teraz pred našimi očami vyrástol obraz lúky s mnohými pobitými telami, s jednou nízkou ženou a jedným lotrom, ktorí na seba uprene pozerali. Nebo sa pomaly halilo do chmúrnych farieb, ale to tým dvom neprekážalo. Gamad stále nevládny, ležal na zemi s naširoko roztiahnutými údmi.
Muž vytasil mohutný meč a hlasno sa zaškľabil. „Vedel som, že nie si žiadna poddajná otrokyňa. Suka si!“ zavrčal tak nahlas, že sme to počuli aj my. Potom povedal ešte niečo, čo sme už nezachytili.
Vodca karavány sa vydal k mladej žene a nebezpečne sa usmieval. Žena pred ním neustupovala, vytiahla spoza opaska dlhý predmet a namierila ho na muža. Z predmetu ako šíp vystrelila zahnutá čepeľ, vyrastajúca z dračej kosti, a takmer zasiahla muža do hrude, ale ten včas uskočil a zmätene aj poľakane hľadel na mladú ženu. Stála tak, že sme jej mohli vidieť do tváre. Oči sa jej rozžiarili a na krku sa jej zrazu zjavilo krvavé eÿlamnijské S. Vedela som, že energia Prijatia sa jej pomaly rozlieva po tele a dodáva jej nadľudskú silu. Vánok sa stočil okolo jej mladého tela a pohral sa s jej voľnou košeľou a rozcuchanými vlasmi, po ktorých sa začala rozpíjať striebristá šeď. Nakoniec jej na lícach zasvietil červený Najvyšší zákon rádu...
(-ea-)
