„Cŕŕŕŕn,“ „Cŕŕŕŕŕŕŕŕn“, strhol sa zo sna, ospanlivo zatápal po nočnom stolčeku, zdrapil nepokojný budík a celou silou ním šmaril do diaľky. Hodiny preleteli cez miestnosť, odrazili sa od steny a rozbité na desiatky kúskov dopadli na koberec. Chvíľku bolo ticho, potom sa však súčiastky na dlážke pohli, vzniesli sa do vzduchu kde sa opätovne sformovali do pôvodného tvaru: „Cŕŕŕŕŕn,“ „Cŕŕŕŕŕŕŕn.“ Ležiaci muž si zúfalo prikryl hlavu vankúšom, na čo vznášajúci sa ciferník zareagoval niekoľkonásobným zvýšením hlasitosti: „CŔŔŔŔŔŔŔŔN!“ „Dobre, dobre, už idem, veď už idem,“ rozospato sa posadil, pošúchal si viečka, otvoril krvou podliate oko a vstal z postele. Budík konečne stíchol. Pomaly sa došuchtal k umývadlu, otočil modrý kohútik, nabral do rúk vodu a špľechol si ju do tváre. Chvíľku len tak stál, zírajúc na svoj obraz v zrkadle, následne zobral do ruky uterák a dôkladne sa osušil. Takto prebudený došiel do izby, otvoril skriňu, obliekol sa, z kúta pri dverách zdvihol kýbeľ z mopom a vyšiel na ulicu. Šiel pešo – k CPÚT, Centru Pre Údržbu Tunelov to mal len päť minút. Na vrátnici runami zapísal dátum príchodu a veľkými otáčacími dverami vstúpil do budovy, prešiel cez vestibul, výťahom sa vyviezol na štvrté poschodie určené upratovačom a vošiel do kancelárie z rozvrhovou tabuľou. Pri jeho mene bolo napísané 58467A-25B – PKÚ, PKÚ! - Po Kompletnej Údržbe, kurva!, nenávidel upratovanie sajrajtu po robotníkoch – na druhej strane sú však takéto tunely uzavreté, aspoň bude mať kľud – tie bezprízorné duše ho vždy nepredstaviteľne rušia. Napriahol ruku, dotkol sa veľkého nápisu „Odchod “, umiestneného pod nástenkou, svet okolo neho zavíril a on sa ocitol v dlhej, čiernej chodbe z intenzívnym svetelným bodom na jednom konci. Na novej dlažbe boli cákance malty, kachličkového lepidla, špárovacej hmoty, tehlového prachu a čiernej farby. Nervózne si odpľul, namočil mop a dal sa do umývania. Asi po dvoch hodinách driny, keď už mal hotový takmer kilometer, prebehlo smerom od svetla desať biele oblečených postáv, očividne nerešpektujúcich zákaz, a zanechali za sebou špinavé šľapance. Potichu zanadával, zdvihol kýbeľ a vrátil sa na začiatok svojho úseku, niekedy mal chuť vrhnúť sa na tých drzúňov, ale nemohol ,bál sa, On by ho kruto potrestal, svojich si vždycky chránil.
Prešli ďalšie dve hodiny, z ticha sa ozvali pomalé kroky, blížil sa vysoký muž, v pravej ruke držal kladivo, v ľavej mal tašku z náradím. Za ním klusali štyria kentaurovia nesúci krabice kachličiek, vodu a papierové sáčky z lepidlom. Prišelec podišiel k upratovačovi a prehovoril úctivým hlasom:
-„Čo tu robíš?, táto časť ešte nemá obložené steny.“
-„Mal som to predsa v rozpisoch... tí... !,“ zvyšné slová radšej prehltol.
-„Mal by si ísť, určite už pre teba majú niečo iné.“
Upratovač ticho prikývol a pobral sa preč, po pár krokoch však zastal a zadíval sa na červenovlasého siláka, ktorý svojim zlatým kladivom dôkladne obíjal staré obloženie.
–––––––––––––
Vírenie vzduchu, tunel, ďalší, ďalší z miliónov, všetky sú rovnaké – tma a na konci svetlo, nie sú prázdne, kráčajú nimi mŕtvi, väčšinou jedným smerom, rovno do náruče osudu. Opačne chodia len tí, ktorých čas ešte nenastal a potom Jeho služobníci. O tunely sa starajú oni – zvrhnutí.
–––––––––––––
Starý bradatý muž v sivom plášti, z ktorého tváre, skrytej v tieni širokého klobúka svietilo jediné, vedúce oko, si povzdychol, pevnejšie stisol dlhú, drevenú rúčku kopije, na ktorej bola z druhej strany nasadená hlavica metly, zohol sa nad špinavou podlahou a pustil sa do práce.
