Zahalená postava schytila šperkovnicu a nedbajúc na práve aktivované Kúzlo Varovania utekala po hlavnej chodbe zrážajúc veľkým obuškom ospalých zvedavcov, zobudených kvílivými zvukmi magického alarmu. Dobehla k veľkému schodišťu, šikovne sa zviezla po tenkom drevenom zábradlí, vyhnúc sa tak skupinke prekvapených stráží ponáhľajúcich sa na miesto poplachu, a zamierila smerom k východu z obytnej veže Hradu D’Aralinov. Keď o pár okamihov neznámy votrelec, využívajúc zmätok na nádvoriach, dobehol k malej bočnej bránke, slúžiacej v časoch obliehania na výpady, čakalo ho tam nepríjemné prekvapenie. Namiesto otvorených dverí a pripraveného koňa ho privítal tucet ozbrojencov s kušami. Zlodej sa rýchlo otočil, ale únik druhou stranou mu už stihlo zablokovať dvadsať víťazoslávne sa škľabiacich halapartníkov. Vojaci sa postupne približovali a uzatvárali tak vydesenému lupičovi aj tie posledné, najbláznivejšie únikové cesty. Vtom sa však...
Škrípanie bŕzd.
Výkrik.
Bolesť.
Sirény.
Tma.
„Vôbec neviem čo sa stalo, verte mi, pán policajt“
„Ten chlapec mi vbehol rovno pred auto, bol úplne mimo, ako keby bol niekde úplne inde, bol ako sfetovaný, vôbec nedával pozor, naozaj... .“
„Snažil som sa zabrzdiť, smrk, snažil, smrk.“
„Ja naozaj za nič nemôžem, smrk, vždy jazdievam opatrne, smrk, pomaly, smrk, naozaj.“
„Čo len ja úbožiak budem teraz robiť, smrk, čo ja budem robiť?“
„Panebože, čo tam tí doktori toľko robia!“
„Uáááááá, ja nechcem aby braček zomrel, uáááááá!“
„Buď už ticho, určite bude v poriadku, dneska už dokážu takmer zázraky, však ocko?“
„Ak to neprežije, nájdem si toho zkurvisyna, čo mu to urobil a vykrútim mu kr-, ale samozrejme zlatíčko, určite ho dajú dohromady.“
„Vŕŕŕŕŕŕŕzg!“
„Tak čo, pán doktor?“
„Ako?“
„Bude v poriadku?“
„Váš syn mal vážne zlomeniny chrbtice a lebky, vážne pomliaždený hrudník, robili sme, čo sa dalo, ale... .“
„Niéééééééé!!!“
„Ááááááách!“
„Je mi ľúto, že vám to musím povedať takto na rovinu, ale v prípade smrti vášho syna neexistuje žiadna pochybnosť o nevine vodiča. Všetky svedectvá jednoznačne hovoria o tom, že mu bezmyšlienkovite vbehol pred auto.“
„Zacitujem Vám z jedného: Ten chlapec vybehol na cestu ako keby bol myšlienkami na inom svete, stále si pre seba niečo šepkal, nikdy som nič podobné nevidela atď., atď., atď. “
„Mohol by som vám prečítať aj ďalšie, ale tie hovoria zhruba to isté.“
„–––––!“
„Ja som to tušil! Ja som to tušil! Vždy som hovoril, že na tie svoje fantasmagórie raz doplatí.“
Svetlo, svetlo na konci tunela, konečne, obloha, slnko. Dláždený chodník, vysoká budova obložená bielym mramorom s veľkými, nádherne vyrezávanými drevenými dverami.
Otvárajú sa. Vestibul výzdobou ničím nezaostáva za nádherou vonkajška. Z veľkých vikierov, posadených v najmenej dvadsať metrov vysokom strope tryskajú svetelné lúče a osvecujú majestátnu, čiernym, červeno - žilkovaným kameňom vykladanú halu, na konci ktorej sa rysuje trojica dverí. Tesne za bránou sa nachádza moderný kancelársky stôl, za ktorým sedí šarmantná, v bielych šatách oblečená recepčná.
„Vitajte v budove posledného súdu, pán ?, ale...,“ obráti hlavu, chvíľu naštvane hľadí na monitor počítača a mrmle pri tom niečo o „výhodách výpočtovej techniky“, „aha, tu to máme.“ Vysloví meno a pokračuje: „Momentálne nie je voľný žiaden tribunál, takže musíte počkať, čakáreň je pravé dvere rovno a potom doľava, na dverách je štítok.“
Odvráti sa, ale vtom jej oči znova prebehnú po obrazovke: „Moment!, Nie!, Skoro som si to nevšimla, počkajte tu.“ Zdvihne telefón, vytočí číslo a chvíľu cezeň z niekým hovorí.
„V poriadku,“ položí slúchadlo, „príjme vás, prejdite strednými dverami a potom miestnosť na konci chodby, veľa šťastia!“
Chodba je dlhá, lemovaná desiatkami vchodov, zaklepanie, tichý starecký hlas: „Poďte ďalej pane, už vás čakám.“
Dvere zaškrípu, kancelária za nimi je vykladaná drevom so zariadením z obdobia niekedy zo začiatku dvadsiateho storočia, za starožitným stolom sedí starší muž bafkajúci malú drevenú fajku. Tá tvár je strašne povedomá.
„Vitajte, asi ste ešte trochu zmätený, takže stručne, tu v tejto budove sa rozhoduje o osudoch zomretých ľudí z nášho sveta. Sudcovia rozhodujú podľa kritérií tej viery či presvedčenia, ktoré človek za života vyznával, takže napríklad, ak ste bol kresťan a správal ste sa za života príkladne, dostanete sa do „neba“, inak vás čaká „peklo“, a tak ďalej.“
Starý pán sa na chvíľočku odmlčí, potiahne si z fajky, zahľadí sa niekde do prázdna:
„Viete čo je to fantázia?,“ Kde vzniká?“
Po majstrovej otázke nastáva zmätené ticho.
„Ospravedlňte ma, tieto hádanky sa vám asi zdajú nezmyselné, no v skutočnosti veľmi úzko súvisia s tým, prečo nečakáte na proces, ale sedíte tu u mňa.“
„Vo všeobecnosti sa má za to, že nové nápady vznikajú u ľudí viac – menej náhodnými spojeniami spomienok a poznatkov, čo vo väčšine prípadov aj v skutočnosti funguje, Avšak!,
niektorý jedinci, tak ako napríklad vy, majú schopnosť príjmať ozveny udalostí z iných svetov, a ak ich tí potom zapíšu...“
„Prekvapený?. Áno, tak vzniká väčšina fantastických poviedok a románov.“
„Teraz konečne môžeme prejsť k najdôležitejšej veci, tým, že vidia veci z iného alebo iných svetov, stávajú sa takéto osoby zároveň ich súčasťou, a preto je ich zaradenie do tej – či onej jurisdikcie problematické, takže majú na výber – buď dobrovoľne predstúpia pred súd vlastnej sféry, alebo je im daná možnosť prežiť ďalší život niekde inde a tak získať právo byť tam súdený, Takže aj vy si môžete vybrať – musím vás však upozorniť, že ak si zvolíte druhú možnosť, môžete sa narodiť v podstate ako hocijaký inteligentný tvor – od mocného boha až po najúbohejšieho človiečika.“
„Ako vidím, už ste sa rozhodol, chcete to risknúť?, dobre, tu to podpíšte a vyjdite von, o všetko je postarané., Zbohom!“
Mier.
Teplo.
Čakanie.
Tunel.
Svetlo.
Babica pleskla novorodeňa po zadku. Dieťa zakašlalo a rozrevalo sa.
Stará elfka podala zmäteného chlapčeka vysilenej matke, tá si ho privinula na hruď a začala spievať prastarú uspávanku.
