„Nenávidím ťa, ty hnusný zradca!“ Polohlasne som nadávala celou cestou, kým ma hegalo zo strany na stranu na tom našom rozheganom voze…Sem tam po mne niekto nechápavo fľochol, najviac začudovane pokrútil hlavou nad mojou samomluvou. „Inak som v úplnom poriadku“, povedala som na svoju obranu zazerajúcej tetke. „Veď počkaj! Ja ti to raz zrátam aj s úrokmi, takto ma podraziť…“,šomrala som si ďalej. „To som až taká hrozná sestra, že som si toto zaslúžila?!“ Položila som ďalšiu rečnícku otázku nášmu starému koňovi, ktorý napriek pokročilému veku a nedoslýchavosti, bez akéhokoľvek vzdoru poslušne ťahal voz aj so mnou. Napredovanie bolo stále pomalšie, davy ľudí hustli a mne už začínali byť tie nechápavé pohľady starých klebetníc nepríjemné, preto som s ohováraním môjho milého bráška radšej prestala. Keď sa to tak vezme, ten môj hnev bol trošičku prehnaný…No dobre, tak trošičku viac…Nemôžem za to, že z celej duše neznášam jarmoky a vlastne nakupovanie celkovo…a samozrejme, však čoby nie, vždy to zostane na mňa. Viac, ako nakupovanie, mi však lezie na nervy to handrkovanie o cenách. Nech sa snažím ako chcem, nestretnem sa s pochopením. Doma je to vždy to isté- „to pivo sa určite dalo zjednať aj za rozumnejšiu cenu, nemyslíš?“ Alebo- „drahšie zemiaky si už nezohnala?! Chceš nás dostať na mizinu?! To sa nemôžeš aspoň raz usmiať, použiť nejakú tú ženskú zbraň a zjednať nejaký výhodnejší obchod?! Veď nie si až taká špata…“ Nie som až taká špata??? To mal byť akože kompliment?! Tak díky, oci…Najviac ma však vie dojať: „chceš mi povedať, že celé toto víno stálo len jednu zlatku? To si robíš srandu? Čo to asi bude za brečku?!“
Už som niekedy vážne na pochybách. Všetci ma považujú za akúsi čiernu ovcu rodiny a najhoršie na tom je, že ja sama sa už začínam tak aj cítiť! A ešte ten môj podarený brácho! Naňho ocko nedá dopustiť, však jediný synáčik, nie? Som mu toľkokrát kryla kožu, keď sa zabudol s kamošmi bohvie kde….A keď potrebujem menší záskok ja, tak má tréning! Keď bol ešte mladší, dal sa celkom fajn podplatiť, viete, takému dospievajúcemu faganovi sa nejaké tie prašule vždy zídu…pekne som mu napísala zoznam zásob, čo má nakúpiť, za mestom prebral opraty, ja som si mohla ísť po svojom a bráško zatiaľ pekne nakúpil…
„Došľaka s ním“, začuli okoloidúci zasa moje myšlienky, keď som si spomenula, že teraz som sa mohla učiť nejakému ďalšiemu druhu sebaobrany s…….. Ak mám pravdu povedať, na tie hodiny som viac ako kvôli sebaobrane, chodila kvôli tomu elfovi…Otec ma tam zapísal pred tromi mesiacmi, aby som sa vraj vedela brániť na cestách za obchodmi…Bože, ako som najskôr nadávala…ale celkom sa mi tá „sebaobrana“ začína páčiťJ!
Z mojich úvah ma prebral zmätok, ktorý práve vypukol. S nezáujmom som sledovala, ako nejaký čierny chlapík s poriadne mastnými vlasmi vytiahol smiešny žabykláč na iného hrdinu, mimochodom tiež dosť zanedbaného vzhľadu…Neprikladala som tomu veľkú váhu, lebo už sa k výtržníkom predierala skupinka gorenov. Títo miestni muži zákona vedeli veľmi razantne riešiť podobné situácie…
Prechádzala som od stánku k stánku a robila si aký- taký obraz o cenách, pričom som sa držala už mojej overenej zlatej strednej cesty…veď komu sa chce furt počúvať vyratovanie: „tak tieto koreniny neboli hodné toľkých peňazí a s týmto lacným medom budeme akože čo robiť?!?“
Po niekoľkých hodinách som už mala takmer všetko z krku. Zostalo ešte pár maličkostí, no to už vybavím aj cestou domov. Teraz by som mala zájsť do toho pajzla, čo vždy…ten majiteľ nám je nejaká rodina, no vždy zabudnem aká…Dúfam, že mi nechali nejakú izbu a dúfam, že tam nebudem musieť zostať trčať celý týždeň ako naposledy, keď som tu bola nakupovať. Nášmu ctenému najdôležitejšiemu dodávateľovi z východu sa totiž uráčilo prísť až po zastávke v neďalekých kúpeľoch, kde si údajne týždeň liečil pleseň na nohách. Vraj choroba z jeho profesie…teda ja sa tiež dosť nacestujem, ale žiadnu pleseň som nikdy nedostala…asi by som si mala poklepať po dreve…keď tu teraz nemám nič poruke, došľaka…
No ešte pred hostincom by som si mala zohnať niečo pod zub…čo by som si len dala…….nemala by som tak dlho rozmýšľať, lebo mi moje tráviace enzýmy natrávia vlastnú stenu žalúdka…ts.
„Tuto to vyzerá celkom fajn“ povedala som si viac-menej sama pre seba a objednala som si moje obľúbené olarezdo. No skoro ma prešla chuť do jedla, keď som zachytila chlípne pohľady toho, síce ešte mladého, no poriadne vypaseného predavača. Zagánila som, ako sa len dalo. Niežeby to nejako pomohlo, no snažila som si nevšímať slinu, tečúcu po jeho brade…
„Hmmmm“…. Vychutnávala som si moje raňajky, obed a asi aj večeru zároveň a myslela som na to, že si dnes budem musieť ísť zabehnúť za tento môj malý prehrešok…
Zrazu ma upútala iná skutočnosť a na moje potešenie zaujala aj prerasteného predavača, lebo už sa snažil opaľovať nejakú inú obeť. Bolo to na miestne pomery dosť vysoké tmavovlasé dievča. Vyzerala tak…čo ja viem, nejako inak, určite nebola odtiaľto. Nezapadala medzi túto populáciu ani oblečením, ani vyjadrovaním… „No jasné“, došlo mi sekundu neskôr, „nerozumie tunajšej reči“, čo bol hlavný kameň úrazu. Tá prerastená chodiaca slanina od nej pýtala za chlieb zlatku a keby len jednu! Slanina chcela očividne zarobiť na jej nevedomosti. Tak to teda nie! Nie v mojej prítomnosti! My ženy musíme držať spolu! Už som sa chcela ozvať, keď sa zrazu odnikadiaľ vynoril ten…hm…kto to vlastne bol? Vždy mi to vŕtalo hlavou…Videla som ho už viackrát, no vedela som o ňom len toľko, že nemal medzi tunajšími najlepšiu povesť. Naši ma pred takými týpkami vždy vystríhali. Raz som sa o ňom dokonca dopočula, že je to drak…Samozrejme, ja neverím takýmto pindom starých babiek! A koniec- koncov, s tou kozou briadkou nevyzeral práve ako nejaký veľký búchač. Musím uznať, bolo na ňom niečo zaujímavé, možno až príťažlivé, ale mňa osobne na ňom veľmi znepokojovali tie oči. By som dala ruku do ohňa za to, že mali žltú farbu a pripomínali mi oči nejakého plaza, alebo čo…A ja teda žiadne plazy nemusím, ale fakt vôbec….Až neskôr som si všimla, že k dievčine patria ešte dve ďalšie baby, tiež také…také...iné…Potom ich pán záhadný niekam odviedol a ja som na tento incident skoro zabudla…aj keď som si povedala, že ak tie baby ešte stretnem, poviem im, nech si dávajú pozor na toho…hm…mala by som mu dať nejaké meno…čojaviem…slizák?…alebo radšej python?.. nie, nie, hady fakt nemám rada…potom niečo vymyslím…
Cestou do hostinca som sa ešte zastavila u pernikára. Trvalo mi hodnú chvíľu vybrať z tých množstva nádher tú najkrajšiu. Viete, to už mám taký zvyk. Z každej cesty mojej drahej starkej vždy donesiem nejaký pekný perník, tak ako to vždy robila ona, keď ešte chodila na tovar. Párkrát ma zobrala so sebou. To boli asi jediné nákupy, ktoré som fakt milovala. So starkou bolo všetko také iné, pekné, vzrušujúce, bez starostí a hlavne plné odpovedí na moje zvedavé otázky. Mám ju fakt rada, vlastne, iba ona mi vždy rozumela, chápe moje pocity, nechuť k obchodu a nikdy ma za to neodsudzovala. Vždy ma podporovala v mojich záľubách, teda až na to topenie žiab, ale s tým som potom prestala…Neodbila ma ako môj bráško: „ti šibe?!“, keď som jej rozprávala, že sa chcem stať odvážnou bojovnicou. Že chcem byť nezávislou, neohrozovanou a nespútanou a nie skončiť pri staraní sa o nejaký hostinec, prať, variť a obsluhovať pocestných. Je vám do plaču, najradšej by ste niekoho uhryzli a vy sa musíte usmievať a byť ešte k tomu aj milá! A ešte je tu aj to otravné zásobovanie takého hostinca…
„Tak chceš ten perník, či sa aj naďalej budeš tváriť ako by si práve zazrela draka?“, drzo sa ma opýtal pernikár. „Čo? Drak? Kde?“, vyletelo zo mňa od zaskočenia, no namiesto draka som uvidela len vychrtlého pernikára zabávajúceho sa na svojom vtipe. Nemám rada ľudí, ktorí sa smejú na vlastnom vtipe, najmä keď ten vtip vôbec nie je vtipný! Neviem prečo, ale v poslednom čase som prestala mať rada slovo drak…
„Vezmem si tento, ďakujem“, ukázala som na žlto- zeleno- fialovo- oranžovo- modrý domček. Vyzeral fakt moderne. Mojej modernej starkej by sa mal páčiť…Popchla som náš rodinný inventár a tátoš sa bez akéhokoľvek reptania vydal smerom k hostincu. Zamierila som rovno do stajne, vypriahla som Kafa a zakryla tovar. Pri odchode som ešte cez plece zazrela paholka ako sypal ovos nášmu Kafovi a zrazu som sa ocitla pred tými nevkusne vyrezávanými dverami do hostinca. S hlbokým nádychom som ich otvorila a ovanul ma nechutný závan potu, hluku a liehu. Všetky okná boli síce pootvárané, ako som si neskôr všimla, no nátresk upotených, opitých a unavených tiel urobil svoje…Keď som sa konečne predrala k výčapu, zazrela som prevrátené oči hostinského, keď si ma všimol. „Aj ja vás rada vidím, strýko“, povedala som s najčarovnejším úsmevom akého som bola po tomto únavnom dni schopná, no zaúčinkoval iba na už dosť „unaveného“, starého, spoteného, smradľavého, zarasteného pána, s perfektne vyvinutým pivným svalom. „Máte ešte niečo voľné?“ položila som viac- menej rečnícku otázku môjmu strýkovi. „Je mi ľúto, krásavica, no dnešnú noc asi stráviš na povale“, povedal vysmiaty. HAHAHA, mne teda do smiechu nie je… „ Tamtí v tom kúte ti pred nosom vyfúkli posledné dve izby“, dokončil. Nahnevane som fľochla zadaným smerom, no hnev ma od údivu rýchlo prešiel. Okamžite som si spomenula, že mám ešte tie cudzinky varovať pred tým ….to je ono, budem ho volať drak….. drak…. „nevravela si pred chvíľou, že to slovo nemáš rada?“ škodoradostne sa ma opýtalo moje druhé ja. No jasné, moje druhé ja…Teba inak irituje, keď si protirečím, čo?! Áno, nemám to slovo rada, ale údajného draka tak volať môžem, nie?!
„Aké boli dnešné nákupy?“, ozval sa mi za chrbtom strýko, snažiac sa nadviazať konverzáciu. „Ále, celkom to ušlo“, zaklamala som. Rozhodla som sa správať priateľsky, možno sa niečo dozviem…. „Aj vám sa tu celkom darí“, pochválila som preplnené priestory. „Čo sú to tam za ľudia?“, opýtala som sa kývnutím hlavy smerom k cudzinkám, vďaka ktorým som mala spať na povale. „To mám poznať všetku zberbu, čo sa tu zastaví?“, s prekvapením sa ma opýtal môj „milovaný“ strýko. Toto som na ňom neznášala, chcel konverzovať, ale len keď kládol otázky on. Nedajbože sa ho niečo opýtať, to ste už potom mali počúvania o nevychovanej mládeži, prehnitej spoločnosti, potulných zberbách a o tom, ako on chudáčik, sa nadrie pre svoju rodinku…. „Sa len obzri okolo seba, koľko tu je zberby“, pokračoval, „táto naša prehnitá spoločnosť nemá ani oči! Ale keď zaplatia, prosím, dám najesť! Vieš čo ma to tu stojí síl, obracať sa? To vy takto plno nemávate, čo? Aspoň budeš mať oteckovi čo doma rozprávať…A čo sa tu ja nadriem…všetko čo robím, robím pre rodinu…a bla, bla, bla“. Veľmi rýchlo som stratila niť o čom stýko hovorí…Konečne som mala trochu času lepšie si obzrieť tie neznáme…Sedeli s drakom v tom najzadnejšom rohu miestnosti. Drak sedel na jednej strane stola, majúc celú lavicu sám pre seba a ony na druhej, tlačiac sa jedna na druhú ako yknidras v konzerve. Ten drak vyzerá fakt príťažlivo, pomyslela som si uznanlivo. Mal po plecia siahajúce zlatohnedé vlasy, bronzovú briadku a nebyť tých plazých očí, povedala by som, že je v celku sexy. Zrazu všetci štyria vybuchli do smiechu. Trochu čudné, lebo sa mi nezdalo, že by sa rozprávali. Keď dozneli prvé výbuchy smiechu, prišli ďalšie a najviac sa rehotali tie dve na kraji. Tá vysoká tmavovláska sa zdala byť urazená, jej stisnuté pery a výhražne zomknuté obočie asi mali varovať spolusediacich…Čo to má na ksichte? Až teraz som si všimla, že má oči orámované nejakými čiernymi rámikmi. Nová móda z východu? Dúfam, že moja moderná starká nebude po mne chcieť, aby som si čosi také nosila… A ďalší výbuch smiechu… Sú normálni??? „…alebo ma už aj ty totálne ignoruješ?“, vytrhlo ma z úvah. „Čo si hovoril, strýko? Prepáč, trochu som sa zamyslela…“. „Že či si hladná…Táto dnešná nevychovaná mládež…..si tu môžeš vyliať srdce a“, „ďakujem, strýčko, si zlatý, že sa o mňa tak staráš, už som jedla“, rýchlo som mu skočila do reči. „Pôjdem si zaniesť hore veci, dnes bol fakt namáhavý deň, ďakujem.“ to som už hrabala svoje pakšamenty a ponáhľala som sa hore schodmi. Prechádzajúc okolo dobre sa baviacich cudziniek, som ďakovala bohu, že som sa dnes tak ľahko vyhla tunajšej večeri. Tie vlasy v polievke mi fakt vôbec nešmakujú…
