Elina sa otočila od výčapného pultu a tvárila sa celkom spokojne, ale na prvý pohľad mi bolo jasné, že za tým bude nejaký háčik. So strojenou dôstojnosťou pristúpila k stolu a položila naň dva malé kovové kľúče opatrené dvoma veľkými drevenými kolieskami. ,,Máme ubytovanie!" oboznámila nás so situáciou. Potom si siahla rukou pred ústa, ako keby ju dráždilo na kašeľ. ,,Sú to dve ...ehmechm...posteľové izby." dokončila akoby nič a sadla si späť k nám dvom na lavicu. Už, už som sa chcela spýtať čo znamenalo to ehmehm, ale...
Drak si skrížil ruky na prsiach, zdvihol obočie a prezrel si nás spýtavým pohľadom. Bolo mi z tej situácie dosť smiešne. ,,Ja nehryziem..." oznámil nám ľahkým konverzačným tónom. ,,Čo?..." spýtala sa El neprítomne trochu zamračená, očividne ešte rozmýšľala o niečom inom. Znovu mi zišiel na rozum ten háčik... ,,... aha..."usmiala sa na draka a už sa chcela zdvihnúť z lavice, aby si presadla k nemu na druhú stranu. ,,...teda, v tejto podobe VAČŠINOU nehryziem." dokončil , tentokrát telepaticky, svoju výpoveď. Eli sa na chvíľku zarazila, hneď na to sme všetci vybuchli do smiechu. ,,Počula som, že bronzoví si radi z ľudí uťahujú, ale nemyslíš, že na môj účet už toho bolo dosť?!?" bránila sa telepaticky El, nedala sa prehliadnuť irónia v jej hlase. Drak rezignoval s ospravedlňujúcim úsmevom. Poklopal rukou lavicu vedľa seba, na čo sa El konečne spokojne usadila. Začali sme sa rozprávať, ale bolo to pomerne zložité, lebo Bronzový ostal verný svojej povesti a každú chvíľu nás niečím rozosmieval. Aby sme okolo seba neprskali omrvinky z chleba, do ktorého sme sa konečne pustili, zvolili sme netradičný variant, teda telepatiu.
Po chvíli sa mi začalo z našej suchej večere poriadne štikútať. Pre ostatných som síce bola len ďalšou zámienkou na salvy smiechu, ale mne sa to zase až také vtipné nezdalo! Rozhliadla som sa po obsluhe, ale podarilo sa mi nájsť len dobre živeného hostinského. Pri pulte niečo živo vykladal akémusi dievčaťu s kučeravými vlasmi. Zdalo sa mi, že som ju videla na trhu, ale nebola som si istá. Vlastne to bolo aj tak jedno. Nevyzerala, že by chlapíka, ktorý na doplnenie svojho rozprávania ešte aj divoko rozhadzoval rukami, nejak extra počúvala. Mračila sa a rozhliadala sa po hostinci. Nakoniec povedala hostinskému pár slov, zhrabla svoje veci a odfrčala hore po schodoch.
,,Dani? zbehnem ti po niečo na zapitie, čo si dáš?" zľutovala sa nado mnou Terka. Chcela som sa jej poďakovať, ale zmohla som sa len na hlasné a jednoznačné: ,,...HIK..." a potom ešte na ,,...hik...!!!" ,,Dobre, dobre, len si neublíž, vyberiem ti niečo sama!" povedala mi a s tlmeným smiechom sa pobrala za hostinským. Bola som rada, že to urobila, lebo sama by som to s týmto tempom reči zvládla najskôr do Vianoc. (čo je dosť blbé, pretože tu s najväčšou pravdepodobnosťou Vianoce neoslavujú!!!)
O minútku sa vrátila s plným pohárom....čohosi. ,,Tak, tu máš, len sa prosím ťa nezadrhni!" dodala, na moje vďačné: ,,hik" ako inak? ,,Objednala som nám aj nejakú polievku k tomu chlebu, ako prevenciu proti ďalšiemu čkaniu." ostatní, tentoraz vrátane mňa, sa opäť zachechtali. Dala som sa do skúmania toho môjho čohosi. ,,Eee, Teri? nechcem vyrývať, ale čo to je?" vysypala som zo seba na jeden nádych a bez začkania!!! Úspech! ,,Noo, neviem presne...čo?" to posledné čo? patrilo síce Meldeanovi, ale Terka ešte dodala: ,,je to jediný nealkoholický nápoj, aký tu majú, ak nerátam horúci čaj a mlieko." na slovo mlieko vždy reagujem príšernou grimasou, a ani tento raz nebol výnimkou. Nenávidím mlieko! Drak sa nezaoberal mojím výrazom tváre a odpovedal na našu otázku: ,,Je to sirup z lesných kvetov, ktoré sa pomačkajú, zalejú medom a na pár týždňov sa v hlinených džbánoch zakopú do zeme." povedal to akoby nič, na naše zdesenie. Hlavne El sa tvárila pobúrene: ,,Nemyslíš vážne?!?" ,,Prečo? je to dobré!" na demonštráciu svojich slov sa natiahol za mojím pohárom a nalial do seba poriadny dúšok. Potom mi pohár s hlasným buchnutím vrátil. Nedôverčivo som jeho obsah najskôr oňuchala. Voňalo to trochu ako kvapky od kašľa, ale inak celkom dobre. S odhodlaním som sa napila. Bolo to studené, sladkasto-trpké a naozaj dobré, stiahla som plný pohár. ,,No nevravel som?" okomentoval môj výkon Meldean.
Po tomto pohári nasledoval ďalší, potom tá Terkina prevenčná polievka (mimochodom, vlasy v jedle sú tunajšou módou?!?) a ešte niekoľko krčahov rozmanitého obsahu a celé to bolo korenené historkami na tému ,,Zo života drakov" a ,,Zo života študentov". Popri tom sme si ani nevšimli ako sa okolitá krajina ponára do tmy a miestnosť osvetľovalo čoraz viac sviec, až sa nakoniec načisto zotmelo a na každom stole a v kozube veselo svietili plamienky. S postupujúcim časom som usúdila, že som akurát tak správne unavená na to, aby som odišla z taverny a pobrala sa do izby, bez toho, aby som padala mŕtva od únavy. Môj návrh bol prijatý bez vážnejších námietok.
Vstala som od stola a pozbierala svoj objemný batoh aj s príslušenstvom a pobrala sa krížom cez miestnosť ku schodisku. Počula som, že aj ostatní sa začali baliť. Ignorovala som začudované a zvedavé pohľady prevažne mužského osadenstva a pomaly som vystúpala hore strmým schodiskom a zamierila k dverám s číslom 5. Takto bol označený aj kľúč, ktorý som predtým ukoristila zo stola. Vstúpila som do izby. Bola malá a zariadená skromne, ale považovala som ju za celkom vyhovujúcu. Na ľavej stene od dverí bol približne v strede kozub s veľmi sympatickým ohníkom, ktorý miestnosť vyhrieval a zároveň osvetľoval. Na opačnej strane boli rovnobežne vedľa seba dve postele. Zariadenie dopĺňal stolík umiestnený medzi lôžkami, zájdené zrkadlo zavesené nad ním a v jednom rohu stála trojnožka so širokou hlinenou miskou, veľký krčah plný čistej vody a dva kusy bieleho plátna, zrejme na utieranie. Presne oproti dverám bolo okno.
Hodila som svoj vak na bližšiu z postelí a aj ja som sa na nej uvelebila s nohami vyloženými na batohu. O chvíľu sa dnu vrútili aj El s Terkou, ktoré o niečom živo diskutovali. ,,Ahojte!" pozdravila som ich veselo. ,,´hoj" odpovedali mi unisono, ale akosi podozrivo. ,,Tak ako? nebude vám vadiť ak si nechám túto posteľ? už som sa tu....tak moment!!!" práve v tomto okamihu mi došlo, čo značilo to Eliškino ,,ehmechm". Boli to dve dvojposteľové izby! ,,Typujem, že prístelky tu asi nemajú..." odpoveďou mi bolo dvojnásobné pokrútenie hlavou. Už som začínala tušiť, ako to dnes dopadne (nepamätám sa, že by som niekedy vyhrala pri kameň, papier, nožnice, alebo iných spôsoboch losovania), ale aj tak som sa naivne spýtala: ,,Tak, čo s tým urobíme?" dvojnásobné pokrčenie plecami, pre zmenu. ,,No aby ste sa nepretrhli!" pre pokoj v ,,rodine" som sa rozhodla tentokrát rezignovať. Však ja im to raz vrátim. ,,Však ja vám to raz vrátim." oznámila som svojim kamarátkam na oko výhražne. Viditeľne z nich opadli obavy a Terka už obsadzovala MOJU posteľ. Pozbierala som svojich pár švestek a s povzdychom som sa pobrala preč. ,,Držte mi palce. Tě péro." ,,Budeme!!! Tě péro!" Odrazu aké zhovorčivé!
Prešla som kúsok do prava po chodbe a vošla do izby číslo 6, hneď vedľa. Bola podobná ako päťka, len zrkadlovo obrátená a o niečo kratšia, takže postele stáli, tentoraz naľavo odo mňa, celkom v rohoch izby. Meldean ležal na posteli bližšie k dverám a spokojne sa na mňa ceril. ,,Čakal som, ktorá z vás príde. Losovali ste?" spýtal sa s náznakom pobavenia v hlase. ,,Nebolo treba. Prišla som dobrovoľne." odpovedala som mu rovnakým tónom. Vstal z postele a prišiel ku mne tak rýchlo, že som to ani nestihla poriadne zaregistrovať. ,,Ale no tak, kazíš mi ilúzie," šepkal sklonený tesne k mojej tvári, ,,nevraveli ste, že v rozprávkach boli drakom obetované panenské princezné? nebojíš sa spať v jednej izbe s drakom?" ten chlap, totiž, ten prerastený krokodíl, mi začínal svojimi rečami liezť na nervy. Čo má nejaký komplex, alebo je taký namyslený? Nezdalo sa mi, že by sa ho bála tá čašníčka, čo s ňou dole flirtoval, tak prečo by som sa mala ja? ,,Nebuď smiešny, síce sa cítim tak trochu ako v rozprávke, ale nie som nijaká panenská princezná!" snažila som sa ho trochu usadiť chladným tónom. Nevzdával sa ľahko. Privrel svoje hadie oči a sklonil sa ešte nižšie: ,,Tak čo nie si? princezná? alebo žeby panenská? Alebo oboje?" toto ma skoro zabilo, dúfala som, že sa nečervenám, do značnej miery by to kazilo efekt ľadového hlasu. Jeho blízkosť ma tiež dosť rozptyľovala. ,,Do toho ťa absolútne nič nie je, ty jeden zvedavý plaz!" Potichu zavrčal. Dúfala som, že som to veľmi neprehnala, ale aj tak, nemal začínať. Asi sa neurazil, lebo som cítila, ako mi berie z rúk môj ťažký batoh a pomaly odo mňa odstupuje. Položil mi veci na druhú posteľ a na moje zdesenie sa mi v nich začal bez okolkov prehrabovať! ,,Hej?!? čo to robíš?!?" Hodil na mňa škodoradostný úsmev: ,,Som predsa zvedavý plaz!" Tak toto bolo na mňa priveľa. V momente som stála pri ňom a preplesla som ho cez ruky. Neskoro. Stihol mi vo vaku všetko rozbŕlať a už vyťahoval knihy, ktoré boli úplne na spodku. Knihy to je moje. Nemohla som si to odpustiť a keď sme sa sem chystali napchala som ich do batoha koľko sa zmestilo.
Drak sa aj s korisťou uvelebil na svojej posteli a začal si moje knihy prezerať. ,,Môžem?" opýtal sa nevinne. Prevrátila som očami. ,,Len si poslúž..." Začala som upratovať svoje veci rozhádzané po posteli. Pri tom mi napadlo, že taký horúci kúpeľ by mojim nervom spravil dobre. A keď sme už pri tom, tak aj telu. Boli sme tam už dva dni, ale zaoberať sa telesnými schránkami zatiaľ nebolo kedy. Až teraz som si uvedomila ako ma bolia nohy, svaly na chrbte, že chcem zo seba konečne zmyť ,,prach ciest". Toto mi stálo za udobrenie sa s drakom. So závisťou som si všimla, že na ňom cesta nezanechala nijaké vedľajšie účinky. Grrr.Vrrr. Nahodila som milý výraz. ,,Eee, Meldean?" začala som. ,,Hmm?" očividne začítaný ma vnímal len okrajovo. ,,Myslíš že tu nájdem miesto, kde by som sa mohla umyť?" Spravil rukou gesto smerom k džbánu s vodou. Ach jo, snáď sa nebudem musieť kúpať v potoku! to sa mi fakt nechcelo. Dúfam, že sa tu ľudia umývajú!!! Skúsila som to znova. ,,Vieš, myslela som skôr na niečo väčšie s teplou vodou..." ,,Ach tak, no, mal by tu niekde byť kúpeľ, skús hľadať." spadol mi kameň zo srdca!!! ,,Tak ja bežím..." a rozbehla som sa von z izby. Buchla som dvermi, prudko som zahla do prava a ... prudko som sa s niekým zrazila!
,,Ou.." Pozbierala som zo zeme svoje úbohé polámané telo, a zistila som, že persóna, do ktorej som narazila musí toho zo zeme pozbierať omnoho viac ako len svoje telo. ,,Jejda! prepáč, hrozne ma to mrzí! ukáž, pomôžem ti!" Druhou účastníčkou zrážky bolo to dievča, ktoré sa predtým rozprávalo s hostinským a výdatne sa mračilo na svet okolo seba. Bola asi o 10 cm nižšia ako ja, mala zelené oči a hnedé kučeravé vlasy s fialovkastým nádychom jej siahali po lopatky. Teraz sa už nemračila, ale... (prepána!je to modrina? to, čo sa jej rysuje na čele? to som tomu zase dala!!!). ,, Nemohli by ste sa nabudúce pozerať pod nohy?" spýtala sa ešte stále sklonená pri svojich veciach na zemi a ojoj, jednou rukou si ohmatávala čelo. ,,Fakt ma to mrzí! pomôžem ti" zopakovala som, ale tentokrát som sa aj ja sklonila k rozsypaným veciam. ,,Och, to si ty!" ozvala sa len čo si ma stihla lepšie pozrieť. ,, Všimla som si tvoje kamarátky a teba dnes na trhu, a boli ste aj v hostinci. Aj s tým divným chlapíkom." dodala rýchlo na vysvetlenie keď videla môj pohľad typu: My sa poznáme?. ,,Ach tak!...aj ja som si ťa dole všimla," prehodila som len tak, aby reč nestála ,,rozprávala si sa s hostinským." ,,Mmh, môj milý strýčko...asi som nevyzerala veľmi nadšene." len som sa usmiala. Medzitým sme pozbierali jej veci a ponúkla som sa, že jej to pomôžem odniesť do izby. ,,Vlastne je to čiastočne aj vaša chyba, to že som sa tak mračila." začala mi rozprávať, teraz už s úsmevom. ,,Naša? ako? nikdy predtým som ťa nevidela." ,,Vyfúkli ste mi poslednú izbu, už som sa bála, že budem musieť spať na povale! zase! našťastie na poslednú chvíľu niekto odišiel...a, už sme tu!" Vošli sme do izby, bola jednolôžková a asi o polovicu menšia než naše. Hodila veci na posteľ a naznačila, aby som urobila rovnako. ,,Tak, sťahovanie ukončené!" poznamenala a s vydýchnutím sa zvalila do perín. ,,Ja pôjdem. Zatiaľ sa maj!" pobrala som sa na odchod. ,,Ozaj, ešte som chcela...hľadám tu nejaké miesto, kde sa dá vykúpať. Môžeš mi pomôcť?" posadila sa na posteli. ,,Jasné! aj tak som tam chcela skočiť, tak môžem ísť rovno s tebou. Inak, ja som Aira!" vstala a podala mi ruku (zaujímavé, niektoré gestá sú medzinárodné, teda vlastne medzidimenziárne). ,, Ja som Dada." stisla som jej dlaň. ,,Tak ideme?" ,,Hej! len si...vezmem...pár vecí..." fučala, zatiaľ čo sa prehrabovala v kope na posteli. ,,Môžme!" vystrelila víťazoslávne.
Keď sme prechádzali okolo päťky, tak som baby oboznámila so situáciou a predstavila som im Airu. Boli práve zabraté do rozhovoru, zdalo sa mi, že sa celkom dobre bavia (dúfam, že nie na môj účet!!!). Vyjadrili sa, že očistu spáchajú neskôr, keď skončím ja. Terka poznamenala, že v tom prípade majú ešte čas na také dve- tri partičky šachu. Čo tým myslela?!?
Kvázi kúpeľňa bola poriadne skrytá. Dobre, že som stretla Airu, lebo inak by som to hľadala ešte teraz. Dole schodmi, potom dvakrát doprava, doľava a na konci chodby dvere v ľavo. Zašiváreň ako sa patrí, ale aspoň som nemala obavy, že mi tam niekto vtrhne v nevhodnej chvíli. Nebola to síce výrivka, ale mohlo to byť aj oveľa horšie. Miestnosť bola relatívne čistá, ale očividne používaná už dosť dlho. Na moje veľké potešenie vodu nebolo treba donášať z kuchyne, alebo nejakej inej paže. Priamo v miestnosti bola totiž pumpa a v kozube stál veľký kotol, z ktorého sa valila hustá, horúca para. Stačilo vodu zmiešať na správnu teplotu a naliať do kovovej kade stojacej uprostred. Tá mala dokonca odtok! No nestíhala som sa čudovať!
Aira sa vyzliekla a hnedo- zelené šaty prehodila cez paraván v rohu. Pod nimi mala biely korzet a spodničku. ,,Asi si len zmyjem vlasy, zajtra už budem snáď doma, predsa len to tam bude istejšie...počula som už kadečo o plesni na nohách!" oznámila mi so smiechom. Čo som na to mala povedať? o plesni som už počula tiež a aj o horších veciach, ale táto kúpeľňa bola mojím jediným východiskom. Rozhodla som sa pre istotu zmeniť tému: ,,Prečo si vlastne tu? a čo ten voz? máš voz, však?" Aira veľavýznamne prevrátila očami. ,,Ani mi nehovor, nakupujem zásoby pre hostinec v meste, ktorý vlastní môj ocko, je to riadna otrava...Raz som tu musela trčať týždeň ako taká krava!!! skoro som umrela od nudy!" rozprávala mi a zároveň si namáčala vlasy. ,,A vás sem čo zavialo? a kde ste splašili toho chlápka?" konverzovala ďalej, napriek tomu, že bola predklonená nad kaďou a liala si na hlavu vodu, takže som ju ledva počula. Hm, odkiaľ sme prišli? rozhodla som sa improvizovať, vzhľadom na to, že neviem v akej frekvencii sa tu zjavujú ľudia z iných svetov. ,, My sme sem prišli ...eee...zďaleka, aby sme sa venovali štúdiu..." ,, Á, takže študentky, určite ste sa prišli učiť na našu univerzitu, že? podáš mi prosím ťa uterák? tam vzadu." Univerzita?!? tu je nejaká univerzita? fajn, jak je libo! ,,Áno, áno, univerzita, prišli sme študovať na univerzite, má, ehm, veľké meno v ...ďalekých krajinách!" pána, asi by som si to mala zapisovať a povedať to babám, aby sme aspoň rozširovali tú istú verziu! ako sa to povie? mali by sme si zosúladiť výpovede! Aira prijala podávaný uterák a urobila si na hlave turban. ,,Tak vám držím palce, aby vás zobrali! ja už idem. Dobrú noc!" ,,Dobrú..." opäť na seba natiahla šaty a už aj bola preč.
Konečne som mala čas venovať sa sama sebe. Podrobnejšie som si prezrela vaňu. Nevidela som nijaké závady, ale keďže pleseň je mikroskopická tak som ju pre istotu vydrhla hubkou, čo som našla. Potom som ju naplnila horúcou vodou. Vyzliekla som si košeľu, dlhú sukňu aj spodné prádlo. Uterák, ktorým bol vlastne veľký kus bieleho bavlneného plátna, spolu s kusom mydla, čo som pri ňom našla, som dala na miesto dosiahnuteľné aj z kúpeľa. Potom som sa ponorila do horúcej vody! Konečne! OR! Ležala som tam dosť dlho, až kým sa mi spravili čiarky na prstoch. Ležérne, ale zato dôkladne som sa poumývala. Mydlo bolo očividne veľmi naturálneho pôvodu a na dotyk bolo drsné, penilo však ako divé a pekne voňalo. Medom a škoricou. Nevšimla som si, čím si vlasy umyla Aira, ale nenašla som nič, čo by som mohla vyhlásiť za šampón, tak som si namydlila aj vlasy.
Poriadne som sa opláchla od bubliniek, zabalila sa do plátna a vyliezla som von. Nebola mi zima, lebo miestnosť sa medzičasom účinkom môjho kúpeľa zmenila na saunu. Spravila som po sebe poriadok, veci som si zaviazala do uzlíka a vyšla som na chodbu. Doliehal sem tlmený hluk z hostinca. Na sebe som mala len spomínané plátno, siahalo mi po kolená a veľa nezakrývalo. Pri každom rohu som preto najskôr nenápadne vykukla a monitorovala situáciu za zákrutou. Vyšla som až keď som sa presvedčila, že na chodbe nikto nie je. Nekrytý úsek okolo schodiska som prebehla najvyššou rýchlosťou aká sa dala vyvinúť v tej plachte.
Išla som ohlásiť El a Terku, že som hotová. Chvíľu som počúvala za dverami. Nič. Žeby ozaj hrali šachy?!? Pomaly som odchýlila dvere na úzku štrbinku a nakukla dnu. Spali! Nechala som ich tak a nečujne som dvere znovu zavrela. Vošla som teda do vedľajšej izby. Meldean ešte stále ležal na posteli a čítal. Meno ruže, celkom dobrý výber, ale na bronzového trochu vážna literatúra... Pozrel sa na mňa ponad okraj knihy. ,,Som si myslel, že si sa už utopila. Chcel som ťa ísť skontrolovať..." žmurkol na mňa. (???) kontrolovať? to ako že by mi vliezol do kúpeľne? bola som rada, že som neostala dlhšie! alebo nebola? Radšej som to ďalej neriešila. ,,Vyhodila by som ťa aj s dverami." ubezpečila som ho pokojným, oznamovacím tónom. ,,Viem," odpovedal mi rovnako, ,,preto som sa rozhodol prečítať si ešte jednu kapitolu." usmiala som sa naňho. Tuším si začíname rozumieť.
Od trojnožky som uchmatla suchý uterák, do ktorého som si zabalila vlasy. Z vaku som si vytiahla čistú bielizeň a čierne bavlnené tielko na spanie. Stála som chrbtom k Meldeanovi a už, už som sa chcela obliecť, keď som kútikom oka zaznamenala, že Meno ruže stratilo značnú časť jeho pozornosti. Rozhorčene (ale nepopieram, že mi to lichotilo) som sa k nemu obrátila a zložila som si ruky na hrudi. Mea culpa, neuvedomila som si, že takto som len zvýraznila svoje krivky. ,,Ocenila by som, keby si sa aspoň tváril, že si ma otvorene neprezeráš!" moje slová mu ani omylom nevohnali trochu červene do tváre. Zareagoval ďalším skúmavým pohľadom. ,,Keby bolo po mojom, tak si ťa prezriem z bližšia a zapojím do toho aj iné zmysly..." usmial sa na mňa. ,,Ha! kto si teraz koho prezerá?" vrátil mi rovnakou kartou. Na rozdiel od neho som sa ja teraz okamžite začervenala, ale nemohla som si pomôcť, oči sa mi od neho nepodarilo odtrhnúť. Ležal vysoko podopretý vankúšmi (jeden očividne pochádzal z mojej postele!!!nemám slov!!!) s knihou v ruke. V úzkych nohaviciach a košeli rozopnutej až k pásu vyzeral DOSŤ dobre. Mal štíhle, svalnaté telo, ale to, čo ma skoro dostalo na kolená bola jeho hladká bronzová pokožka, ktorá priam žiarila od plameňov v krbe. Nakoniec predsa len zvíťazil rozum a pomaly som sa od neho odvrátila. Meldean sa ešte raz potichu, sám pre seba, usmial a vrátil sa ku knihe.
Ja som sa mohla konečne nerušene prezliecť. Zvyšné veci som zabalila naspäť a mokrú osušku som rozprestrela k ohňu. Z bočného vrecka vaku som si vytiahla puzdro na šošovky. Nemohla som sa dočkať, kedy si ich vyberiem z očí, veď už aj bolo na čase, pretože včera som na ne úplne zabudla. Pozrela som do zrkadla. Meldean ma opäť sledoval, ale tentoraz z čistej zvedavosti. Vysvetlila som mu, že som krátkozraká a cez šošovky vidím normálne. Uložila som ich a nechala na stolíku, aby som ich ráno našla. Chcela som si ľahnúť, ale spomenula som si, že Meldean mi zobral vankúš. So škodoradostným úsmevom som k nemu priskočila a vytiahla som podušku, o ktorú sa opieral. Vzápätí som to však oľutovala, opäť som mala možnosť presvedčiť sa, aký je rýchly. Provokačne sa zasmial. Objal ma okolo pása a stiahol na seba. Jeho obnažený hrudník vyzýval k dotyku. Dlaňou som mu zľahka prešla od kľúčnej kosti až k bokom. Spokojne povzdychol. Potom pomaly pokrčil ľavú nohu v kolene, cítila som, ako mi látka jeho nohavíc hladí pokožku na stehne. Bol to zúfalo príjemný pocit. Jeho objatie zosilnelo, pravou rukou sa posúval vyššie, až na lopatku a odhaľoval mi chrbát.
Podľahla som panike. Skôr ako ma stihol pobozkať som medzi nás strčila vankúš, ktorý som prstami kŕčovito zvierala, a trošku som naň pritlačila. Ozvalo sa pridusené protestné zaprskanie. To som sa už z neho dvíhala. ,,...kto sa smeje naposledy..." konštatovala som viac-menej sama pre seba. Vzala som prekvapenému Meldeanovi môj vankúš a napravila som si vyhrnuté tielko. Dotknuto sa na mňa mračil. Tak som ťa konečne predsa len vyviedla z miery!!! juchúú! Fakt, že sama som bola z miery vyvedená ešte viac, som okázalo ignorovala. ,,...odchádzam spať..." oznámila som mu a ľahla som si do postele. Otočila som sa tvárou k stene. Napriek všetkému, čo sa stalo, alebo možno práve preto, som zaspala hneď ako som zavrela oči.
Nespala som však dobre. Prehadzovala som sa a snívali sa mi totálne bludy. Definitívne som sa zobudila na to, že mi je príšerná zima. Oheň už vyhasol, v krbe tlelo len pár uhlíkov. Celý obsah periny sa mi zhrnul na jednu stranu, takže som bola zakrytá len obliečkou a mokré vlasy ma nepríjemne chladili na krku a pleciach. Ruky a nohy som mala studené ako kusy ľadu.
Z druhej strany izby sa ozýval pravidelný dych. Otočila som sa a pozrela na draka. Spal zvinutý do klbka zakrútený do prikrývky. Vôbec nevyzeral ako nebezpečná šelma, za ktorú sa stále vyhlasoval. Skôr mi pripomínal prítulné mačiatko.
S povzdychom som sa potichu vykotúľala z postele, aby som si našla niečo na oblečenie. Pristavila som sa pri okne. Opatrne som poodhrnula záves. Typické! príčina mojej nespavosti bola vysvetlená. Vysoko na oblohe sa na mňa škeril veľký bledý mesiac. V splne, pochopiteľne. To nebolo to najhoršie. S udivením a zdesením som zistila, že ten mesiac tam nie je jeden!!! Okolo spomínaného bledého v splne boli dva dosť malé, modrý a zelený. Ďalší, temne červený, trošku menší ako náš pozemský, práve vychádzal nad horizont. Skvelé! O zábavu mám postarané!
Zamyslená som chcela odstúpiť od okna, keď sa mi v tom niečo obtrelo o ruku a vzápätí som chrbtom do niečoho narazila. Tak som sa zľakla, že ma skoro ranila mŕtvica. Rýchlo som sa obzrela s vidinou nejakého monštra pred očami. Stál tam Meldean s rozšírenými očami. Vydýchla som si, ale srdce mi aj tak splašene bilo. ,,Meldean, toto mi už nikdy, nikdy nesprav! už nikdy sa ku mne tak nezakrádaj. vydesil si ma." požiadala som ho na pokraji zrútenia. ,,Prepáč, nechcel som..." zašepkal a upokojujúco ma objal. Nechala som ho a tesnejšie som sa k nemu privinula. Oprela som si hlavu o jeho rameno a ruky som si zložila na jeho nahej hrudi. ,,Je ti zima..." nebola to otázka. Zavrela som oči. Bolo mi tak dobre v jeho objatí. Jeho telo ma hrialo, rukami ma hladkal po šiji a pleciach. Tentoraz som sa nebránila, keď sa ma pokúsil pobozkať. Meldeanove pery spočiatku nežné ako motýlie krídla boli čoraz žiadostivejšie. Nedokázala som mu už nijako vzdorovať ani ho zastaviť. Ani som nechcela. Pootvorila som ústa, aby som mu to uľahčila. Keď mi prešiel jazykom po podnebí podlomili sa mi kolená, ale on ma bezpečne objímal. Obtočila som si ramená okolo Meldeanovho krku. Posmelený týmto gestom ma odviedol k svojej posteli a opatrne položil. Predtým ako si ku mne ľahol sa zbavil oblečenia, s rýchlosťou preňho typickou. Poslednou objektívnou myšlienkou pri pohľade na Meldeana skláňajúceho sa ku mne bolo, že z tejto postele už nevstanem taká, aká som si do nej ľahla...Už nebolo kam utiecť.
Keď som sa zobudila už svietilo slnko. Drak v izbe nebol, ale stále som ležala v jeho posteli, čo bolo dostatočným dôkazom toho, čo sa tu dialo v noci. Niežeby som sa sťažovala. Po tom, čo som zažila s Meldeanom mi bolo jasné, že celibát nie je nič pre mňa...
Okrem toho mi bolo jasné, že som celú noc spala v jeho náručí. Že ako som na to prišla? Empirickou dedukciou. Mala som totálne zaležaný krk a nemohla som poriadne otočiť hlavou, hlavne smerom doprava to bolo v. nepríjemné. Inak som sa cítila výborne, len by ma zaujímalo, kam sa vytratil môj milenec. Môj milenec, zaujímavé slovné spojenie. Celkom ma to potešilo. Blažení, ktorí sa radujú z maličkostí... No, to sa sem asi veľmi nehodilo, ale neva...
Vstala som z postele a umyla som sa v studenej vode. Potom som si nasadila oči, čo je môj familiárny názov pre šošovky. Všimla som si že na mojej posteli ležia akési šaty. Vyzerali byť tunajšie, takže ich tam musel položiť Meldean. Pozostávali z tmavočervenej sukne, bielej košieľky s voľnými rukávmi a manžetou, čierneho korzetu, čiernych pančúch a koženého opaska. Hm, pekné!
Všimla som si, že niektoré ženy tu nosia korzet navrchu. Páčilo sa mi to, takže som si obliekla najprv košeľu, sukňu a pančuchy na vlastné spodné prádlo. Meldean vošiel vo chvíli keď som rozmýšľala, ako mám sama seba zašnurovať do korzetu, ktorý má navyše šnúrky vzadu. ,,Ahoj..." pozdravila som ho trochu bezradne. ,,Dobré ránko!" milo sa na mňa usmial. ,,Ukáž, pomôžem ti." ponúkol sa a jemne si ma otočil chrbtom. Namiesto toho, aby začal viazať mi položil ruky na pás a pobozkal ma na krk. Zlatý, vie ako zaželať dobré ráno. Potom sa chopil toho šnurovania. ,,Prichyť sa stolíka." poradil mi a ja som poslúchla, lebo ma už silno sťahoval. Po chvíli som mala zmačkané všetky vnútornosti. ,,To by už aj stačilo, čo povieš?" len pokrútil hlavou a zväzoval ďalej. ,,Tie šaty sú veľmi pekné, ďakujem..." pokračovala som v rozhovore, ,,za čo sú?" začala som nenápadne vyzvedať. Zdvihol obočie, naše pohľady sa stretli v zrkadle. ,,To je odškodné!" povedal mi. Nechápala som. ,,Za čo?" ,,U nás je taký zvyk, že po prvej noci dievča dostane darček, odškodné za stratené panenstvo." Bolo by mi zabehlo, keby sa mi v tom korzete dalo dýchať. Toto som nečakala, no ale budiž, priečiť sa nebudem. ,,Ja to beriem skôr ako vykúpenie, nemusel si ma odškodňovať!" ubezpečovala som ho so smiechom. Otočila som sa k nemu keď dokončil šnurovanie. ,,Ja viem, že nie. Chcel som ti urobiť radosť..." zrazu mi pripadal neistý ako malý chlapec. ,,Stalo sa, ďakujem!" usmiala som sa. Pritiahla som si ho nižšie za golier košele a dala som mu pusu na čelo.
Vybehla som von z izby. El, Terka a Aira akurát vychádzali z päťky. Mali tiež nové šaty, teda až na Airu. Eliškine boli zeleno- fialové a Terka bola oblečená v modrom. Pozdravila som ich zakývaním. Nestihli mi odpovedať, lebo sa k nám pridal Meldean a rozhodla som sa ho trochu potrápiť. ,,A teraz som zvedavá, za čo odškodňuješ ich..." opýtala som sa ho provokačne, ale priateľským tónom. Baby nechápali, o čom hovorím, tak sa len pozerali. Meldean tiež akosi stratil reč. Tuším začínam vyhrávať, jo! som borec! už druhýkrát sa mi podarilo umlčať užvanenú ješterku! Toto víťazstvo mi stačilo, tak som ho ďalej nenaťahovala. Pobozkala som ho na ústa, len kútikom oka som zazrela začudované pohľady svojich kamarátok.
