Po lesnej cestičke sa k starému domu blížili muž a žena. Muž svoju spoločníčku podopieral, pretože kládla nohy pred seba len veľmi sťažka. „Už tam budeme,“ povedal ticho, keď v diaľke zbadal obrysy zanedbanej stavby. Mladá žena neprehovorila, len vyčerpane prikývla. Vedela, že sú skoro doma.
~
„Fay, počkaj ma,“ kričal na ňu Alvin. Otočila sa, no nezastavila. „Tak si švihni,“ vykríkla a bežala hlbšie do lesa. Alvin si vzdychol. „Prečo ju musím strážiť ja?“ opýtal sa sám seba. V malej dedinke tesne blízko lesa stálo len pár domov. Žili tu ľudia, ktorí boli...ako ich iní nazývali...zvláštni, divní, odlišní. Oni sami si vraveli výnimoční. Ale bolo ich málo a ostatní sa ich stránili. Hoci, keď bolo potrebná pomoc pri chorobe, či iných problémoch, objavili sa aj obyvatelia okolitých dedín. Keď im „lesariani“ pomohli, rýchlo sa vzďaľovali, často bez poďakovania, či odmeny.
Medzi lesarianmi sa rodilo čoraz menej detí a existencia zvláštneho národa bola ohrozená. Malé skupinky boli roztrúsené po celom ostrove, veľa z nich putovalo. V tom čase medzi lesarianmi žijúcimi pri Pustovníckom lese boli len dve deti. Fay, dcéra všeobecne uznávaného vodcu ich malého spoločenstva a Alvin, syn veštkyne Leily. Deti sa poznali odmalička, Fay bola o dva roky mladšia, ale oveľa živšia a roztopašnejšia ako starší a pokojnejší Alvin.
„Fay, no tak,“ Alvin vbehol do húštiny na mieste, kde sa mu Fay stratila z dohľadu. Počul jej smiech a išiel podľa zvuku. Nakoniec ju našiel ako stojí bez pohybu pri obrovskom strome. „Fay, koľkokrát som ti hovoril, že mi nemáš utekať,“ začal jej dohovárať no dievčina ho len gestom zahriakla. „Pst,“ priložila mu prsty na ústa a druhou rukou ukázala na starý dom.
Bol kamenný, všetky okenice boli pozatvárané a po stenách sa ťahal brečtan a popínavé rozkvitnuté rastliny. V záhrade okolo rástli pestrofarebné kvety a celé miesto pôsobilo rozprávkovo. „Alvin, poď, pozrieme sa bližšie,“ pošepla mu Fay a bez váhania sa pustila rovno k domu. „Fay, stoj!“ Alvin ju chcel zastaviť, no Fay už stála pri kovanej bráničke. Tá sa pred ňou otvorila a dievča vkĺzlo do záhrady. Alvinovi neostalo nič iné, len ju nasledovať. Fay trošku váhavo otvorila dvere a vošla do domu. Alvin s povzdychom šiel za ňou.
„Haló, je tu niekto?“ zakričala Fay. Nikto sa neozval. „Asi nikto,“ veselo prehodila smerom k Alvinovi a začala sa obzerať dookola. Dom bol väčší ako tie, na ktoré boli lesariani zvyknutí. Na prízemí bola kuchyňa, jedáleň a ešte jedna veľká izba, na poschodí tri izby, ktoré slúžili zrejme ako spálne. Vzduch však bol zatuchnutý, akoby v dome už dlho nikto nebol. Zariadenie bolo honosné, no celý dom pôsobil opustene a smutne.
„Ešte je tu povala,“ šibalsky pohodila hlavou Fay a vybehla po schodoch. Alvin odrazu začul prekvapený výkrik. „Fay, čo ti je?“ zakričal a vybehol za ňou. Keď vyšiel hore, už vedel prečo Fay skríkla. V podkroví visel obraz nádhernej ženy...ten istý obraz, ktorý visel v dome Fay a jej otca. Obraz jej matky. Fay zdesene odvrátila zrak a utekala preč. Zastavila sa až v lese. Keď ju Alvin dobehol spýtal sa: „Rozumieš tomu?“ Fay len nemo pokrútila hlavou. Mlčky prišli až k dedine.
Zrazu sa Fay prudko otočila k Alvinovi. „Musím hovoriť s otcom. Okamžite. On určite vie, čo je to za dom.“ Alvin sa zarazil. „Ale veď teraz je rada.“ Myslel na zhromaždenie troch ľudí dediny, ktorí sa schádzali každý týždeň. Severin, vodca a otec Fay, Leila, veštkyňa a matka Alvina a Jalen, dospelý syn Severina a najlepší bojovník v dedine.
Ale Fay ho nepočúvala. Vrazila do domu a išla rovno k otcovi. Severin chcel namietať, ale proti malému orkánu, ktorý vletel do jeho izby nemal šancu. „Otec, bola som v lese a videla starý dom!“ začala rázne Fay. Alvin len ticho stál pri dverách. Severin sa zarazil a rýchlo pozrel na Jalena. „Áno, Fay?“ povedal tichým hlasom. „V tom dome visel rovnaký obraz!!!“ zakričalo dievča a prstom ukázalo na obraz visiaci na stene.
V izbe ostalo ticho. Fay hľadela na svojho otca, ktorý mlčal. Ozval sa Jalen. „Čo si tam robila? Nemáš sa túlať tak hlboko v lese.“ Pohľadom prebodol Alvina. „Prečo si na ňu nedával pozor?“ „On za to nemôže,“ odvrkla Fay, „ušla som mu.“ Jalen vstal. „Fay, vždy si bola príliš zvedavá a raz na to doplatíš.“ Pristúpil k nej a chytil ju za ruku.
„Jalen, nechaj ju tak,“ povedal Severin, „možno prišiel čas.“ Leila vstala a podišla k Fay. „Predtým, ako si sa narodila, tvoji rodičia žili v tom dome. Prišla si na svet v búrlivú noc. Severin a Jalen boli v dedine na deň cesty odtiaľto. Jenerea, tvoja matka, bola vyčerpaná. Strážila som ju. Vtom vtrhli do domu noreti.“ Fay sa prudko nadýchla. Noreti boli znepriatelenou rasou. Temní bojovníci rozosievajúci smrť, zlo a strach. Ale Leila pokračovala. „Boli vysokí, temní. Vtrhli do izby k tvojej matke, ktorá ťa práve uložila spať. Ich vodca zvolal: ‘Jenerea, je čas splatiť dlh. To dieťa patrí nám. Vďaka nemu naša rasa ovládne svet.’ Jenerea sa bránila, no za svoju statočnosť zaplatila životom. Nemohla som jej pomôcť. Noreti vzali dieťa a zmizli.“
Leila stíchla a Fay nevedela, čo si má myslieť. „Ale...veď ja som tu,“ povedala nechápavo. Severinov hlas preťal následné ticho. „Fay, ty si tu, ale tvoje dvojča majú v rukách noreti.“ „Moje dvojča?“ Fay bola šokovaná. „Ja mám dvojča?!“ Leila opäť prehovorila. „V búrlivú noc sa narodili dve deti. Staršie sa volá Fay, mladšie dvojča nosí meno Elaine.“ „A s ňou v rukách majú noreti ovládnuť svet?“ nešlo Fay do hlavy. Severin urobil zamietavé gesto. „Keby vzali správne dieťa, tak áno. Ale nevzali.“ Fay konečne pochopila. „Ja som to dieťa. Chceli mňa,“ vyrazila zo seba. „Presne tak. Ty si bola predurčená, ale napriek tomu, že Elaine nie je taká silná ako by si bola v ich rukách ty, štrnásť rokov medzi noretmi v nej muselo zničiť všetko dobro,“ trpko povedal Severin.
„Možno je mŕtva,“ poznamenal Alvin, ktorý mal pocit, že sa ocitol v jednom z desivých príbehov, ktoré mu v detstve rozprávala Leila. „Čo si zabudol všetko, čo vieš o našej rase, syn môj?“ netrpezlivo povedala Leila. „Lesarianské dvojčatá sú prepojené, Fay by cítila obrovskú bolesť, keby Elaine umrela.“ Fay stále nerozumela všetkému. „Prečo ste ju nehľadali? A ako to, že sa noreti odvtedy nezjavili?“
„Dlho som ich hľadal,“ prehovoril Severin, „no nič...akoby sa pod zem prepadli. Elaine som späť nedostal.“ Zahľadel sa na dcéru a pokračoval. „Ešte sem neprišli, lebo Elaine nie je pripravená, rovnako ako ty nie. Ale nadišiel tvoj čas.“ Fay sa opäť zatvárila nechápavo. „Čas na čo?“ opýtala sa bezradne. „Čas na výcvik,“ povedal Severin.
2.kapitola
~
Severin už kričal. „Fay, ak sa nenaučíš ovládať, prvý nepriateľ ťa zničí!!!“ Nahnevane mávol rukou a jeho pätnásťročná dcéra odletela o meter ďalej. Fay rýchlo vstala a pokúsila sa na otca zaútočiť. Skrížila ruky a potom prudko jednou vyrazila proti Severinovi. Ten jej útok odblokoval a dievča sa ocitlo znovu na zemi. Severin prišiel k nej a pomohol jej vstať. „Ak sa nebudeš sústrediť na to, čo chceš spraviť nikdy sa ti nepodarí vyvolať v rukách silu, akú by si mohla. Príliš sa nechávaš uniesť citmi.“ Otočil sa a kráčal smerom k domu.
Fay ho sledovala a s nevôľou si uvedomovala, že má pravdu. V starom dome bývala s otcom takmer rok. Odkedy sa dozvedela o Elaine, otec ju každý deň učil využívať moc, ktorá jej bola daná. Chodili spolu po lese, učil ju všetko o liečivých rastlinách. Naučil ju základy boja zblízka, i to, ako používať rôzne zbrane. Keď otca pomocou zbraní prvýkrát dostala na lopatky, venoval jej krásny meč. Ten spolu s dýkou a malými vrhacími nožmi tvoril jej výstroj. V mysli však tkvela jej najväčšia sila, ale tú Fay ešte nevedela použiť. Snažila sa, ovládala pohyby rúk, bola rýchla, vedela sa uhýbať, no nedarilo sa jej zraziť protivníka pomocou rúk a mysle. A to ju hnevalo.
Rovnako jej chýbal Alvin. Vedela, že keď s otcom odišli, vedenie dediny prebrala Leila a Alvin odišiel na výcvik k iným lesarianom. Nevidela ho už rok a veľmi jej chýbala jeho tichá spoločnosť.
Vošla za otcom do domu. „Máš pravdu, nesústredím sa dosť,“ povedala kajúcnym tónom, „budem sa viac snažiť.“ Severin sa usmial. „Ale až zajtra. Poobede ti poviem ďalší príbeh.“ Fay sa rozžiarila tvár. Otec jej niekedy rozprával príbehy o bojoch medzi lesarianmi a noretmi. Príbehy boja dobra a zla.
Poobede prišla za otcom do veľkej izby na prízemí. „Už?“ opýtala sa netrpezlivo. „Poď sem a sadni si ku mne,“ kývol jej Severin. „Tak čo chceš počuť dnes?“ Fay sa zháčila. „No, povedz,“ povzbudil ju. „Otec,“ odvážila sa začať, „čo bude, keď skončí môj výcvik? Elaine sa tiež učí, však? My dve sa stretneme, že?“ vychrlila zo seba všetky otázky, ktoré ju už dlho ťažili. Severin sa zachmúril. „Fay, musíš prejsť výcvikom ako každý lesarian.“ Pozrel na ňu. Videl, že mu neverí. „Ale máš pravdu, Elaine sa tiež teraz zrejme učí medzi noretmi. A raz to príde. Stretnete sa. Ale neviem, čo sa stane. Neviem,“ povedal ešte raz, presviedčajúc skôr seba ako dcéru, ktorá mu v očiach všetko videla.
Videla pravdu. Pravdu o tom, že ona bude tá, čo sa Elaine raz postaví. Boj dvoch sestier. Jedna bola určená dobru, druhá zlu. No už pri narodení boli vymenené. Čo sa s nimi stane vo vzájomnom súboji? Ktorá z nich sa dokáže vyrovnať s tým, že bojuje proti sestre?
Fay mlčky objala otca. „Nechcem to počuť,“ povedala potichu. Už nikdy počas výcviku nespomenula sestrino meno.
~
„Výborne,” povedal Severin sťažka, keď sa už po tretí raz zdvíhal zo zeme. Fay stála desať metrov od neho a tvárila sa posmešne. „Znovu som ťa dostala,“ zakričala veselo. Jej otec vstal a nečakane na ňu zaútočil. Fay si ho všimla a takmer sa jej podarilo odblokovať otcov útok, no Severinovo zaklínadlo ju predsa zasiahlo. Na chvíľu sa zapotácala. „To bolo podlé,“ zamračila sa, keď nadobudla rovnováhu.
Severin spokojne stál oproti nej. „Myslíš, že nepriateľ ťa najskôr upozorní a až potom bude útočiť? Nie, tvojou úlohou je byť vždy pripravená.“ Videl, že jeho slová ju nepotešili. „Vždy pripravená. Najmä vtedy, keď sa cítiš najviac v bezpečí.“ Fay sa pousmiala. „Prečo máš stále pravdu?“ „Lebo som tvoj otec,“ uškrnul sa Severin a trochu vážnejšie pokračoval. „Dnes ti to išlo, tvoj výcvik sa blíži ku koncu.“
„To som rada,“ vzdychla si Fay, „už sme tu skoro dva roky, neustály tréning, žiadni priatelia, žiadni ľudia okrem teba.“ Pozrela na otca. „A keď skončím, čo bude ďalej?“ Otázka ostala visieť vo vzduchu. Potom Severin prehovoril. „Najskôr musíš nazbierať skúsenosti. Najskôr budeme spolu putovať, ukážem ti náš kraj, veľké cesty i tajné skratky. Potom ťa pošlem niekam samu, budeš si všímať svet, pomáhať ľuďom okolo seba. Hlavne sa musíš naučiť prežiť vo svete ľudí. A potom...,“ odmlčal sa a o chvíľu pokračoval, „potom uvidíme, čo sa stane.
Fay sa zamyslene usmiala a spolu kráčali k domu, v ktorom to celé začalo.
3.kapitola
~
„Teraz ty,“ povedal Severin. Fay nerozhodne stála s koňom na rázcestí. „Je to na tebe, povedz kadiaľ a pôjdeme,“ jej otec upieral zrak na cestu pred nimi. Fay sa zamyslela. „Už sme touto cestou raz šli,“ zvraštila čelo a pozrela na slnko, aby určila správny smer do najväčšieho mesta ostrova. Po chvíli sa jej čelo narovnalo a rozhodne ukázala na najužšiu cestičku, ktorá bola takmer nebadateľná. „Táto je správna,“ ozvala sa a dodala, „do večera by sme tam mohli byť.“
Severin pokrútil hlavou. „Smer správny, ale neodhadla si čas. Do tmy určite neprídeme, lebo po tejto ceste sa nedá ísť tryskom a kone tiež treba šetriť,“ prešiel rukou po štíhlom krku svojej belky. Fay sa zamračila. „Pár hodín hore dole, nie je to jedno?“ Otec ju prebodol pohľadom. „Takýto prístup ti bude na nič,“ odvetil a popchol kobylku do rýchleho klusu. Fay šla namosúrene za ním.
Podvečer zastali. Severin rýchlo prezrel miesto, kde chceli zostať na noc. „Mohli by sme ísť ešte ďalej ale nechcem riskovať, že zostaneme bez úkrytu,“ ukázal na spleť krovia. „Teraz zostaneme tu a zajtra doobeda budeme v Gestre.“ Fay sa ešte stále tvárila nahnevane, no v duchu sa potešila, že uvidí hlavné mesto. Nikdy tam nebola, len raz s otcom išli okolo, no vtedy tam Severin nechcel zastaviť.
Otec na ňu pozrel. „Netvár sa tak,“ naliehal. „Nechcem ti zle, radšej ti vytknem tvoje chyby ja, ako by si mala za ne zaplatiť, keď raz pri tebe nebudem.“ Fayin výraz sa uvoľnil. „Prepáč,“ povedala so smiechom, „ale keď ja som si naozaj myslela, že mám pravdu.“ Voľne priviazala kone k stromom. „Takže tu zostaneme,“ rozprestrela prikrývky na miesto chránené krovím neďaleko cestičky. Vybrala zásoby a rozdelila jedlo. „Dobre, že ideme do Gestry, aspoň môžeme doplniť zásoby.“ Severin sa usmial. „Les ti dá všetko, čo potrebuješ.“ Fay na neho pozrela. „Ja viem, otec, ale aj tak sa teším, že Gestru konečne uvidím.“
Keď sa najedli Fay sa opýtala: „Budeme v noci strážiť?“ Severin pokrútil hlavou. „Už netreba, kone by si všimli neželanú návštevu a ani jeden z nás nemá tvrdý spánok.“ „Dobre,“ odvetila veselo Fay a ľahla si. Severin ju nasledoval. Obaja už o chvíľu spali.
~
Okolo polnoci sa Fay strhla na neurčitý zvuk. Pozrela na otca, ktorý bol tiež hore. „Pst,“ priložil jej ruku na ústa, keď chcela niečo povedať, „počúvaj.“ Fay zbystrila sluch. „Jazdci na koňoch,“ naznačila perami. Severin prikývol a pružne ako mačka sa priblížil k cestičke. Fay sa posunula k nemu. Ticho čakali na neznámych jazdcov, ktorí sa blížili. Vtom si Fay niečo uvedomila. „Otec, kone,“ zasyčala. Severin hodil pohľad na kone, ktoré stáli neďaleko. Jemne zapískal a kone sa posunuli do temného lesa. Z cestičky už neboli badateľné. Fay si vydýchla.
Pocestní sa priblížili. Boli traja. Fay neboli známi, no Severin zbledol. „Noreti,“ zavrčal a vrhol sa dopredu. Jeho dcéra ho nestihla zastaviť. Severin prudko strhol jedného z jazdcov u koňa. Ďalší dvaja sa otočili, viditeľne prekvapení útokom. Fay sa vrhla na pomoc otcovi. Keď noreti zbadali, kto proti nim stojí, zastavili sa. „To hádam nie je možné,“ zasmial sa jeden z nich, „koho že sme to nestretli.“ Fay zmätene prechádzala pohľadom z otca na noretov. Potom vystúpila z otcovho tieňa.
Noreti ustrnuli. Prvý sa spamätal ten, na ktorého Severin zaútočil. „Takže je to pravda,“ zašepkal. „Druhá dcéra žije a je pripravená.“ Fay vystrčila bradu, aby niečo povedala, no otec ju zastavil. „Kde je moja druhá dcéra?“ jeho hlas preťal ticho lesa. Noreti sa zasmiali. „Neboj sa, je v skvelých rukách. A my máme skvelú príležitosť priniesť nášmu vodcovi telá tých, ktorých tak veľmi chce vidieť mŕtvych.“ S tými slovami sa vrhli na Severina a Fay.
Fay sa prvýkrát ocitla v priamom boji s niekým iným ako bol jej otec. Preto zaváhala a takmer ju výpad jedného z noretov stál život. Na poslednú chvíľu sa uhla smrtiacej čepeli. Podarilo sa jej vstať a urobiť odvetný výpad. Severin zatiaľ bojoval s ďalšími dvoma. Fay sa podarilo omráčiť svojho protivníka. Vrhla sa na pomoc otcovi, ktorý sa medzitým zbavil jedného noreta, no posledný stále kládol odpor. Vo chvíli, keď sa Fay priblížila k dvom bojovníkom, noret zasiahol jej otca do pleca. Dievčina s výkrikom vstúpila medzi nich a vrazila meč do noreta. Ten sa stonom zviezol na zem.
Fay s ohromením pustila meč a bezradne pozrela na otca, ktorý sedel na zemi a ruku si pritláčal k zranenému plecu. „Ja...ja...“ začala, no nemohla pokračovať. Severin na ňu pozrel. „Zachránila si mi život,“ povedal tichým hlasom, v ktorom bolo počuť potláčanú bolesť. „Zabila som ho,“ odvetila Fay bezvýrazne a mechanicky začala otcovi ošetrovať plece. „Musíme zmiznúť skôr ako sa tí dvaja preberú,“ povedal Severin a vstal. Fay ho poslušne nasledovala. Nasadli na kone a zmizli v tme.
~
Mladá žena sa dlho spamätávala zo svojho prvého boja a zo svojho činu. Celé dni sedávala na strome neďaleko domu, v ktorom podstúpila výcvik. Vrátili sa tam so Severinom hneď po návšteve Gestry. Len tu mohla Fay opäť nájsť pokoj. Dlho sa rozprávali. Severin líčil dcére svoje bojové výpravy, rozprával jej o svojej minulosti. Nakoniec sa so svojím údelom bojovať proti noretom vyrovnala. Prvá smrť, ktorú spôsobila ju však stále mátala. Jedného dňa možno zabudne na tvár poznačenú bolesťou a prekvapením.
4. kapitola
~
Alvin zbadal vysoké svetlovlasé dievča. Skláňalo sa nad malým dievčatkom, ktoré malo poranenú nohu. Ošetrovalo ju rýchlo, ale dôkladne. „Vidíš, už to je,“ začul Alvin veselý hlas, „ani to nebolelo.“ Svetlovláska vstala a otočila sa smerom, kde stál Alvin.
Úsmev jej zamrzol na tvári, no potom sa jej výraz prudko zmenil. Rozžiarená mu vbehla do náručia. „Alvin,“ rozosmiala sa, „čo tu robíš?“ Alvin na ňu šokovane pozrel. „Fay? Čo tu robím ja? Prechádzam tadiaľto často, ale prečo si tu ty?“ Fay zvážnela. „Môj výcvik sa skončil, teraz som na ceste do Kelitey, vraj potrebujú liečiteľku. Rozmohla sa im tam nejaká choroba, tak idem na pomoc.“ „Ideš pomáhať do Kelitey?“ začudovane sa opýtal Alvin. „Ale prečo? Nemáš dôležitejšie úlohy, ako hrať sa na liečiteľku a pomáhať ľuďom, ktorí nikdy nedocenia tvoje kvality?“
Fay sa otočila a začala kráčať po ulici. „Severin mi povedal, že mám najskôr nazbierať skúsenosti a potom príde čas aj na boj.“ Prišla k domu, pred ktorým mala priviazaného koňa. Stíšila hlas. „Počula som, že v Kelitey sa objavila skupina noretov. Vedie ich mladá žena a nejaký muž. Musím zistiť viac.“ Vysadla na hnedáka. „A kam máš namierené ty?“ Obrátila koňa. Alvin sa zamyslel. „Idem s tebou,“ poznamenal. Zapískal a o chvíľu sa pri ňom objavil nádherný vraník. Fay sa zháčila. „To nemôžeš,“ namietla, „nie...“ ale Alvin ju nenechal dohovoriť. „Ak tam naozaj sú noreti, bude lepšie, ak pôjdem s tebou.“ „A čo tvoje poslanie?“ Alvin mávol rukou. „Nedôležité, tiež je to len príprava na budúcnosť.“ „Tak dobre, poďme,“ popchla koňa a vyrazila z dediny.
~
Kelitea bola tichá. Fay a Alvin zosadli z koní a pomaly kráčali po hlavnej ulici. „Kde sú všetci?“ opýtala sa Fay. Domy mali pozatvárané okenice, niektoré boli priklincované a nikde ani živej duše. „Tá choroba,“ začal Alvin, „možno je to horšie ako vraveli chýry.“ „Musíme zistiť, kde všetci sú,“ poznamenalo dievča.
Nechala koňa stáť a priblížila sa k jednému domu. „Fay, počkaj, nemôžeš tam len tak vojsť,“ zavolal za ňou Alvin. Fay si skontrolovala ľahký meč, pripevnený na boku a pohodila hlavou. „Už nie sme deti Alvin, nestrážiš ma.“ Chytil ju za ruku. „Máš pravdu, nie sme deti a ja nie som ten chlapec, ktorému môžeš ľahko utiecť.“ Obišiel ju a vošiel prvý. Dom bol úplne prázdny. „Nič tu nie je,“ povedala Fay a chcela vyjsť von, keď začula šuchot.
Obrátila sa a pozrela na dvere na konci izby, ktoré si predtým nevšimla. „Niekto tam je,“ zašepkala. Alvin priskočil k dverám a prudko ich otvoril. V malej izbe sa pri posteli krčil malý chlapec. Alvin k nemu pribehol. „Neboj sa,“ povedal potichu. „My ti neublížime.“ Za Alvinom vošla do izbietky aj Fay. Keď ju chlapec zbadal, oči sa mu rozšírili od strachu a posunul sa úplne k stene. Zúfalo pozrel na Alvina. „To je ona,“ zvolal a potom sa v bezvedomí zosunul na dlážku.
Alvin sa otočil na Fay. Stála vo dverách a mlčky sledovala chlapcovo telo. „Čo to má znamenať?“ opýtal sa jej. „Už si ho niekedy videla?“ Fay pokrútila hlavou. „Nie, nikdy,“ odpovedala akoby mimochodom a na tvári sa jej usadil zamyslený výraz. Alvin zdvihol chlapca a položil ho na posteľ. „Musíme ho prezrieť, či je zdravý,“ prehovoril, „ak Keliteu zachvátila nejaká nebezpečná choroba, treba vedieť, čo je to za pliagu.“ Pozrel na Fay. „Hej, vnímaš ma?“ povedal hlasnejšie.
Fay sa strhla a podišla bližšie. Pozrela na chlapca a začala ho lepšie skúmať. Nakoniec vyhlásila. „Myslím, že je úplne zdravý.“ Zahľadela sa na jeho tvár. „Naozaj som ho ešte nikdy nevidela, ale viem ako mohol on vidieť mňa.“ Pomaly od chlapca odstúpila. „Za chvíľu sa preberie. Bude lepšie, ak ma hneď nezbadá, zbytočne by ho to rozrušilo.“ Alvin prikývol a Fay sa pohla smerom von z izby. „Keď sa preberie, opýtaj sa ho na to, čo tu zažil...chcem vedieť všetko, nech sa máme o čo oprieť,“ povedala stojac vo dverách.
Minúty plynuli a Alvin rozmýšľal nad slovami, ktoré vyriekol chlapec pred tým ako sa jeho myšlienky stratili v tme. Ako mohol ten malý Fay vidieť? Lesarian nebol, Fay bola posledné dva roky na výcviku...a vtom sa mu vyjasnilo. Bola to Elaine! Tak to Fay myslela! To ale znamená, že Elaine má tiež výcvik za sebou. Stretnutie dvoch sestier sa blíži. Len dúfam, že sa to neskončí zle, pomyslel si Alvin.
Z myšlienok ho vytrhol slabý ston. Chlapec opäť nadobúdal vedomie. Alvin sa k nemu naklonil. „Neboj sa, si v bezpečí,“ zašepkal potichu. Chlapec na neho pozrel so strachom v očiach. „Ale bol si s tou ženou, čo...“ chlapec sa zarazil. Alvin ho však povzbudil. „Hovor ďalej,“ povedal pokojne. „Tá žena, ona prišla s družinou mužov a hľadali niekoho, zisťovali kde ho nájdu a... potom veľa ľudí zabili, lebo naša dedina im nechcela pomôcť. Kto mohol ušiel, kto nestihol, zomrel. Mňa nenašli, schovával som sa v pivnici, ktorej dvere sa zasekávajú. Nešli tam.“ Chlapcovi sa do očí nahrnuli slzy.
Alvin ho chlácholivo upokojoval. „No tak, neboj sa, už sa ti nič nestane,“ dohováral mu. „Ako sa vlastne voláš?“ Chlapec sa pomaly upokojil. „Talien,“ odpovedal chlapec. Alvin sa usmial. „No vidíš, teraz je to lepšie. Pozri, tá žena, s ktorou putujem sa zrejme veľmi podobá na tú, ktorá tu bola s čiernymi mužmi. Ale moja priateľka je dobrá, nemusíš sa jej báť.“ Na Talienovi bolo vidieť, že je zmätený, ale nakoniec prikývol.
Fay, ktorá počúvala za dverami, vošla dnu. „Talien, som rada, že ti je lepšie,“ povedala, „volám sa Fay.“ Talien sa pri pohľade na ňu strhol, ale potom sa mu na tvári objavil náznak úsmevu. „Máš niekde rodinu, ku ktorej by sme ťa mohli zaviesť?“ opýtal sa Alvin. Talien opäť prikývol. „V Dornothe mám strýka, je to asi deň cesty odtiaľto,“ zosmutnel, „ale čo ak tam tiež boli?“ V očiach mal znovu strach. „To zistíme len ak tam pôjdeme,“ vyhlásila Fay. „Zvládneš cestu so mnou alebo Alvinom na koni?“
5. kapitola
~
Cesta do Dornothu prebehla hladko. V dedine sa noreti zatiaľ neukázali a Talienov strýko chlapca vzal do opatery. Fay a Alvin išli krokom a rozoberali, kde sa môžu noreti teraz nachádzať. „Kelitea má s lesarianmi dobré vzťahy,“ uvažoval Alvin, „možno zisťovali, kde môžu nájsť teba a Severina.“ Fay sa to nezdalo. „Už raz boli v našej dedine, prvé ich kroky by viedli tam.“ Alvin namietol. „Nie, neboli...boli len vo vašom starom dome.“ „Máš pravdu, ale aj tak neviem prečo práve Kelitea.“
Na obed sa zastavili, aby si oddýchli. „Tak kam teraz?“ nadhodil Alvin. Fay chvíľu rozmýšľala a potom povedala. „Vrátime sa do dediny. Tam oznámime, čo sa stalo a poradíme sa s Leilou a Severinom.“ Na chvíľu sa zatvárila bezradne. „Ja naozaj neviem, čo spravím, keď ju stretnem,“ dodala potichu. Alvin ju objal. „Keď ju raz stretneš, budeš presne vedieť čo máš robiť, to mi ver.“
Fay vyskočila. „Mali by sme sa ponáhľať, čím skôr budeme doma, tým lepšie,“ s týmito slovami vysadla na koňa a otočila ho smerom k dedine, ktorú volala domovom. Alvin sa cvalom hnal za ňou. Ako sa blížili k dedine Fay bola čoraz nepokojnejšia a koňa hnala do trysku. „Fay, kam sa tak ženieš?“ kričal na ňu Alvin. „Mám zlé tušenie,“ zakričala mu späť Fay, „niečo sa deje.“ Keď boli kúsok od dediny, zrazu začuli krik a rinčanie zbraní. „Vravela som to,“ vykríkla Fay a ešte zrýchlila. Na koňoch sa náhle ocitli uprostred boja.
~
Noreti zaplavili dedinu. Lesariani sa bránili, no vyzeralo to tak, že ich temní bojovníci zaskočili. Fay pricválala k jednému z nich a s vytaseným mečom mu skrížila cestu práve vtedy, keď chcel zaútočiť na ženu s novorodencom. „Nájdi si seberovného,“ skríkla a znamením ruky ho zhodila z koňa. Noret sa okamžite zdvihol a prvýkrát pozrel na súpera. V jeho tvári Fay zbadala úžas. „Genara,“ zašepkal a rozbehol sa preč.
Fay nestihla ani porozmýšľať nad tým, čo noret povedal, keď k nej pribehla Leila. „Fay, dobre že si tu, niekto musí odviesť tých, čo nemôžu bojovať do bezpečia.“ Mladá žena prikývla. „Dobre, choď s nimi ty, to bude najlepšie.“ Leila protestovala. „Tu budem užitočnejšia.“ Fay sa nedala. „Niekto ich tam musí odviesť, Jalen a Alvin sú bojovníci, oni musia zostať, ale ty si múdra a obratná, ak ich niekto dokáže ochrániť a priviesť do bezpečia si to ty.“ Fay hovorila rýchlo a pritom sledovala boj okolo. „Kde je môj otec?“ spýtala sa vrhajúc malý nôž do ďalšieho nepriateľa.
Ako odpoveď sa spoza rohu vynoril Severin, bojujúci s vysokým noretom. Fay sa mu vrhla na pomoc. Skrížila ruky a pomocou energie poslala noreta na zem. Severin zdvihol hlavu a zbadal dcéru. „Práve včas,“ usmial sa a pribehol k nej. „Čo to má znamenať?“ spýtala sa Fay neustále vrhajúc malé nože, ktoré sa jej už míňali. „Noreti majú pocit, že sú pripravení a poslali predvoj,“ podotkol Severin.
Medzitým si noreti uvedomili, že nemajú šancu, tak sa dali na útek. Lesariani si vydýchli. Fay sa začala obzerať za Leilou, no Jalen ju videl odchádzať so staršími do lesov, kde mali lesariani úkryt. Keď bola dedina ako-tak v poriadku, zišli sa Severin, Jalen, Alvin a Fay, aby sa poradili čo ďalej. „Mali by sme ich hľadať,“ navrhol Jalen. Fay pokrútila hlavou. „Radšej ukryť všetkých, ktorí nemôžu bojovať a rozostaviť hliadky okolo dediny.“ Alvin dodal: „Keď s nimi budeme bojovať v známom prostredí, máme výhodu.“
Severin len počúval rozhovor troch mladých ľudí a potom rozhodol. „Rozostavíme hliadky, budeme mať pohotovosť. Starší sú už v bezpečí. Nepôjdeme ich hľadať, ak by sa zjavili chýbali by nám sily.“ Potom pozrel na Fay. „Musíme počkať, kým prídu ich vodcovia. Toto bola len skúška.“ Fay sa zachvela a uvedomila si, že stretnutie s tou, ktorú nepozná a pritom majú toľko spoločné sa blíži.
Prešlo niekoľko dní a okolie dediny bolo stále pokojné. Lesariani sa snažili normálne ďalej žiť, ale vo všetkých stúpalo napätie z očakávaného boja. Leila nechala starších v ich úkryte a vrátila sa do dediny. Dobrí bojovníci trávili čas na hliadkach a precvičovali boj tela i mysle. V jednu noc mala Fay zlé sny. Stále sa jej v nich objavovala vlastná tvár, no ona vedela, že to Elaine sa blíži k nej.
Mladá žena vstala a išla sa prejsť. Zahliadla Alvina a Jalena na stráži. Potichu im dala znamenie, že je to ona a pokračovala v prechádzke. Priblížila sa k lesu a vkĺzla medzi prvé stromy. Vtom začula tichý smiech. Otočila sa a zbadala svetlovlasé dievča. Za ňou stála Elaine.
