Prší. Kvapky odmietavo máčajú sklá môjho auta, statočne odolávajú stieračom. Po nerovnom boji mám opäť čisté sklá, mračná sa stratili niekde vo vymyslenom vzdušnom svete. Prístupnom nám dvom len lietadlom. A vtáky nič netušiac aké výsady majú radšej plachtia blízko pri zemi. Aj my dvaja sme sa ocitli blízko seba, možno bližšie ako sme chceli. Ty ešte nič netušíš, spokojne spíš na mojom pleci ako dieťa s pocitom bezpečia. Križovatka na prvý pohľad tváriaca sa zložito a neprístupne, nám odovzdane poskytla zelenú, vediac, že nemá zmysel sa nami príliš zaoberať. Vlastne občas sa hodinám zdá, že čas je aj tak veľký pokrytec, ktorý sa nemysliac na oddych ponáhľa nemilosrdne dopredu. Možno chce niečo stihnúť, skôr, ako... ako čo? O čo sa môže starať čas? Pekná otázka. Ak by bol čas hmotný ako človek, predstavujem si ho ako nervózneho starca, ktorý odchádza ešte skôr, ako sa naplno rozhorí svieca, ktorú práve zažal. A tak postihnutý krutou kliatbou, že nikdy neuvidí to čo stvoril, beží ďalej. Čítala som, že niektorí herci nikdy nepozerajú filmy, v ktorých sami hrali. Ktovie, či sa boja, že to, čo stvorili nebude stáť za vynaloženú námahu. Alebo už dopredu vedia, že nevytvorili nesmrteľné dielo? Môže vlastne tvorca tušiť osud svojho diela, matka osud svojho dieťaťa? Mnohí asi tú budúcnosť radšej poznať nechcú, ostávajú v prekrásnej ilúzii, že to čo vytvorili, je dokonalé. Vlastne zostávajú v bludisku pocitov, ktoré ich zachvátili pri tvorení. Zväčša sa totiž aj mne zdá, že tvorím niečo jedinečné. Ale keď sa na to s odstupom času pozriem, zistím- ďalší zúfalo chabý pokus. A znovu a znovu sa pokúšam o uchvacujúce veľdielo, ktoré by ľudí ohromovalo ešte nekonečno času, bez hraníc veku, vyznania či rasy. Neprestávam dúfať v splnenie skutočného sna. Snáď som naivná, slepo veriac v svoje možnosti... ,,Už sme tam? Som celý dolámaný.“ ..ááa, už sa zobudil, celý strapatý, oči zúžené na potrebné minimum. ,,Nie, pravdepodobne sme zablúdili. Ako inak, keď môj svetaskúsený navigátor zaspal už pri hraniciach.“ Môže sa zdať, že som ironická- napokon, mohla som ho zobudiť. Ale vedomie, že niekomu napriek divokej jazde dávate taký pocit bezpečia, že zaspí, je príjemný. O to viac, ak dotyčný je neznámy stopár, ktorý sa vám pred pár dňami ponúkol ukázať cestu- za zvezenie. ,,Sorry, ani som si neuvedomil, že som spal tak dlho. Skús zastaviť niekde na benzínke, pozrieme do mapy a hodíme niečo do žalúdka. Ten môj už vydáva také hrôzostrašné zvuky, že sa obávam o svoj život,“ zaškeril sa Tomáš. Medzi nami, keď sa usmial, tak bol celkom sympatický... Na želanie svojho spolucestujúceho teda poslušne odbočujem na osvetlenú prístupovú cestu k benzínke. Nezvyknem len tak hocikoho poslúchať, ale môj hlad momentálne prudko prevyšuje zakorenenú rebéliu. Hrdinsky som vytiahla svoj menší cestovný kufor, a pobrala som sa vyčistiť si zuby na záchody. Ospalej babizni som vhodila do nastavenej misky päť korún a so zadosťučinením som sa pozrela do zrkadla. Najskôr mi len potrhávalo kútikmi, ale potom som sa už neovládla a na plnú hubu som vybuchla smiechom. Teda, keby som sa takto prešla v našom malom meste, zaručene sa na druhý deň objavím na titulnej strane miestneho bulváru s nadpisom: ,,Pozor, zanedbanosť sa vkráda do ulíc.“ Po nadľudskom úsilí som našla v svojom kufri čosi ako hrebeň. Keď som to vymotala z hodvábnych pančúch- ktorým som neplánovane ukončila život, zistila som, že je to naozaj hrebeň! Aké šťastie v tejto divočine... Po tom, ako som vyzdobila kachličky nevídaným množstvom zubnej pasty a prinútila moje vlasy pôsobiť aspoň polo učesane, som sa rozhodla, že práve nadišiel dlho očakávaný okamih raňajok. Slávnostne som vstúpila do malej jedálne rýchleho občerstvenia, a po zaslúženom obdivnom vzdychu Tomáša- adresovaného mojej zlepšenej vizáži, som sa pustila chlipkať odpornú kávu, za ktorú sme vysolili majland. S chuťou som zahryzla do trojdňových rožkov, a usúdila som, že až taká hladná zatiaľ nie som... Po doplnení našich zásob takými dôležitými vecami ako sú paprikové chipsy a nealkoholické pivo, sme sa opäť vydali na našu púť. Tomáš si tento krát po menšej hádke sadol za volant a ja som sa slastne zvalila na jeho plece. Za ten týždeň sme si už akosi na seba zvykli- ja na jeho chrápanie a on na moju nešetrnú jazdu. ,,Ak sa nemýlim, okolo deviatej by sme mali doraziť k jednému motelu. Už sa neviem dočkať postele,“ sníval nahlas Tomáš. ,,A majú tam niečo normálne pod zub?“ táto myšlienka ma úplne prebrala. Tomášova odpoveď predčila moje tajné túžby: ,,Ak pokladáš za normálne praženicu so slaninou, tak hej.“ V mojej hlave sa zapelešil pocit príjemného očakávania, ktoré ma učičíkalo k spánku. Snívalo sa mi, že naše auto zastavil sympatický čašník, ktorý bol oblečený len v zástere... a ponúkal mi cez okienko tanier voňavej praženice... ,,Tina! Zobuď sa, Tina!“ drastické Tomášovo budenie nenechalo na výsledky čakať, a tak som s plným vedomí poskočila na sedadle a hlavou narazila do stropu auta. Ale namiesto polonahého čašníka sa v okne mračil policajt. ,,Slečna, ste v poriadku? Ste v tomto aute dobrovoľne?“ veľa nechýbalo a začala by som sa pochechtávať, ale ustarostený výraz na Tomášovej tvári mi to akosi nedovolil. ,,Pravdaže, veď je to moje auto, nie?“ ,,Prosím Vás vystúpte obidvaja z auta, otvorte kufor a ukážte mi doklady.“ Kým Tomáš otváral kufor pod dohľadom druhého policajta, mňa si ten prvý odviedol nabok: ,,Môžete mi prosím vysvetliť, aký máte vy dvaja vzťah?“ V mojej hlave zablikalo červené svetielko na znak toho, že sa mi do súkromia stará niekto, kto na to nemá právo a ja som zdvihla svoje pravé obočie k nebesiam a osopila som sa na toho úbohého človiečika: ,,Môžete mi VY vysvetliť čo vás je do toho?!“ Policajt zneistel vidiac moju nahnevanú tvár, a nesmelo vykoktal: ,,Le.. len mi pripadalo divné, čo tvrdil Váš spolucestujúci.“ Tentoraz som zaváhala ja, a urputne premýšľajúc, čo im ten tĺk mohol povedať, som sa spýtala: ,,čo také??“ Že je len stopár- ktorého ste nechali riadiť svoje auto, kým spíte, a že ani nepozná Vaše priezvisko...“ vychrlil, a čakal moju reakciu. Vyzeral dosť prekvapený, keď som sa usmiala a s hlasom školáčky som odpovedala: ,,Ale to je pravda!“ Myslím, že sa ešte dlho bude spamätávať z našej zvláštnej dvojice... Niekedy veci vyzerajú úplne inak, ako by mali, však?
Aj moje auto teraz vyzeralo úplne inak ako by malo- nánosy prachu a blata zmenili môjho golfíka na nepoznanie. Namiesto solídne vyzerajúceho autíčka v najlepších rokoch, pôsobil môj golfík ako niečo neurčité, čo má však najlepšie roky za sebou.. Kúpila som ho pred rokom od môjho suseda. Rozviedol sa a zároveň sa rozhodol splniť si sen o dvojsedadlovom červenom športiaku- ten počas manželstva z praktických dôvodov nemohol mať. A tak kým sme sa my napchávali chutnou praženicou, zamestnanec motela za určitý priateľský poplatok drhol karosériu ostodušu. ,,Nedáme si k tomu pohár červeného vína?“ ponúkol Tomáš. ,,Lepšie by sa nám spalo.“ Mimochodom, do motela sme dorazili čosi po desiatej, obaja umierajúc od hladu. Neviem ako sa to tomu trpákovi podarilo, ale tak ma opil, že ma musel do izby odniesť. Teraz iste čakáte, že opíšem niečo veľmi nemravné, alebo že mi aspoň ukradne kľúče a zmizne... ale nič také sa nestalo. Určite ho napadla minimálne jedna z týchto možností, ale boli sme natoľko unavení, že sme proste nudne zaspali. Obutí, krížom cez posteľ. Ráno to bol trochu šok, neviem síce kto sa koho viac zľakol, ale rozhodne sme museli vyzerať úchvatne... Na raňajky sme mali ako inak, praženicu. Keď mi Tomáš opisoval tento skvelý motel, zabudol dodať, že okrem praženice na jedálnom lístku nič jedlé nevypátram. Teda iba ak by ste mali chuť na brokolicové karbonátky alebo španielske vtáčiky, ktoré z duše neznášam. Cestou z motela sme na šťastie prechádzali okolo hypermarketu, kde sme nakúpili všetko potrebné. Teda, aspoň ja, pretože Tomáš nakúpil samé somariny... ale nemôžem poprieť, že on to isté tvrdil o mne. Tak ja som kúpila kukuričný chlieb, zelený čaj, jablká, dvoje pančuchy, sponu do vlasov (v aute mám síce tri, ale táto bude v mojich vlasoch vyzerať náramne dobre), a kartón žuvačiek. Musím sa vám priznať, že som tak trochu žuvačkový maniak- ale pssst! Za to Tomáš kúpil napríklad kartón konzerv (minule tam sesternica našla potkaní chvost- bŕŕ), ďalej háčiky na ryby (to je vôl) a aby doplnil svoju zbierku cenností, tak hodil do košíka dva reklamné zapaľovače- nefajčí...Keď sme nákup roka napchali na zadné sedadlá a čiastočne sme zbavili auto odpadkov, pobrali sme sa ďalej. ,,Čo vlastne robíš keď necestuješ?“ vyzvedal Tomáš. ,,Občas píšem články do miestnych novín, ak mám čas a chuť. Ale väčšinou som zavalená objednávkami na večerné alebo svadobné šaty. Neveril by si koľko chaosu môže byť pre svadobné šaty. Kým sa nevesta definitívne rozhodne čo chce mať na sebe, pričom ju ovplyvňujú zástupy kamarátok a príslušníkov rodiny... Už sa mi stalo, že som musela dvakrát zväčšovať šaty, pretože nevesta od nervozity priberala až do svadby. Ale milujem túto prácu!“ ,,No teda ty to máš pestré! Ja by som ich poslal do čerta, nech idú aj nahé, veď mne by to nevadilo...“ Tak tebe rozhodne nie,“ vybuchla som do smiechu a pár sekúnd za mnou aj Tomáš. ,,A čo robí pán ľahostajný, keď necestuje?“ ,,Ale, samé bežné veci, skáčem bungii jumping bez lana a tak...“ zaškeril sa. Chvíľu sme do seba strkali, ale potom sme skoro vyleteli z diaľnice, takže sme sa začali tváriť vážne. ,,A nejaký job nemáš, nechceš mi predsa tvrdiť, že sa ničomu profesionálne nevenuješ?“ ,,Noo, hej. Som hudobník. Hrávam po baroch na celom svete. Z času na čas sa pripojím k nejakej skupine, ale radšej som bez záväzkov.“ ,,Ale, tak teda divoch bez záväzkov,“ usmiala som sa. Na to sa na mňa pozrel takým pohľadom, že som radšej začala hľadať svoje slnečné okuliare medzi kopou prázdnych pivových fliaš. Môj pokus sa skončil ako inak neúspešne- moje okuliare som asi zabudla v tom moteli. ,,Sakra! A toto sa mi stáva vždy, potom prečo nemám rada motely.“ ,,Nehľadáš náhodou tieto slnečné okuliare,“ spýtal sa načahujúc sa na zadné sedadlo. ,,Ty si mi ich schoval?!“ ,,Nie, to by ma ani vo sne nenapadlo, len som ich odložil na bezpečnejšie miesto. Medzi tými fľašami sa ti mohli ľahko rozbiť,“ zatváril sa nevinne. ,,A mimochodom, nie je čas na výmenu? Už za volantom zaspávam.“ A už je to tu zas. Keď odo mňa niečo potrebuje, nahodí medový hlas. Kto by mu odolal? Napokon, už má právo na oddych- nieže nabúrame. Zastavili sme na nejakej poľnej ceste a pokúšali sme sa vyrovnať staré kosti. Nie je bohviečo sedieť celý deň naskladaní v aute. ,,Je tu celkom pekne, nespravíme si piknik tamto pod stromom?“ ,,To je dobrý nápad,“ prisvedčil a začal loviť z auta svoje milované konzervy. Človek je svojou podstatou lovec a loví neustále, možno podvedome. A tak sa stalo, že po chvíli sme sedeli vedľa seba na deke, môj nos len pár centimetrov od jeho hrdla. ,,V tom slnečnom svetle si nádherná, vieš o tom?“ Pohladil mi zľahka šiju... ako dočerta vie, že tam ma to vzrušuje? No nič, treba odľahčiť atmosféru. ,,Ani ty nevyzeráš najhoršie,“ šepla som, a namiesto toho aby som odľahčila atmosféru, uhryzla som ho do ucha. Tí skúsenejší si vedia predstaviť, ako to dopadlo... začali padať krúpy a my sme rýchlo pozbierali všetky veci a bežali sme do auta. A tam namiesto toho aby sme pokračovali, začali sme si navzájom nadávať, koho bol ten šibnutý nápad spraviť si piknik pod holým nebom. Tie krúpy nás dokonale schladili. Ešte že mám paranoju a dala som si pred dvoma mesiacmi namontovať nepriestrelné sklá. Zakotvili sme totiž v neďalekom hostinci, lebo sme na cestu absolútne nevideli, a tam sme zistili, čo to spravilo s niektorými autami. Porozbíjané sklá na každom druhom aute. Hostinský sa škodoradostne smial, vraj trpáci, prečo si nechali autá vonku. Veď včera hlásili silné krupobitie. Zohrievali sme sa pri krbe a popíjali sme varené vínko. Potichu sme na seba zazerali a mlčali sme. Oboch nás mrzela tá hádka v aute, ale obaja sme boli príliš hrdí na to, aby sme sa ospravedlnili prví. Povedali sme hostinskému dobrú noc a rozišli sme sa do izieb. Ani nie desať minút potom, sme do seba vrazili na chodbe a začali sme sa vášnivo bozkávať. Vyrušil nás alarm môjho auta. Zbehli sme dolu schodmi, ale kým sme dobehli k autu, zlodej bol preč s autorádiom. Auto ukradnúť nechcel, alebo nestihol. V každom prípade som bola za to neskutočne vďačná. Aj keď, štvalo ma to rádio. Teda, poviem vám, túto cestu sprevádzala samá romantika. Rozladení sme prijali ponuku hostiteľa a auto sme zaparkovali na zvyšok noci do platenej garáže. V izbe bolo strašne dusno. O čomsi takom ako klimatizácia v tomto meste asi nepočuli. Najradšej by som sa bola vyzliekla aj z kože, ale to z pochopiteľných dôvodov nebolo možné. Pre istotu som sa zamkla, keby mňa alebo Tomáša napadla nejaká hlúposť. O pol štvrtej ráno mi volala mama z dovolenky, že kde sa nachádzam a aké máme počasie. Mala som chuť hodiť telefón do záchodu a spláchnuť. ,,Ahoj srdiečko, nevedela som sa dočkať kým budem môcť počuť tvoj hlas! Nie si chorá?“ ,,Nie mami, len som trochu spala a navyše mi pred pár hodinami ukradli autorádio,“ vysvetľovala som a zívala. ,,Ako sa ti páči váš hotel? Sú tam na vás dobrí?“ ,,Celkom to ujde, chodíme s ockom na masáže a ja som si už raz skúsila aj bahenný zábal,“ chválila sa moja drahá matka. ,,Kedy sa chceš vrátiť domov? Keby si sa hneď rozhodla, môžeš priletieť za nami na pár dní si trochu oddýchnuť. Stále len niekam lietaš za zákazníkmi a o seba sa vôbec nestaráš.“ Vyčítala mi ako vždy, teraz ešte začne rozprávať o Filipovi a som v hajzli... ,,Neboj sa mami, pre mňa je práca relaxom, vieš že ju milujem nad všetko na svete.“ ,,A už si na to pekne doplatila. Potom sa nemôžeš čudovať, že ťa Filip nechal. Bol to taký milý chlapec! Uvedomuješ si, že tvoje biologické hodiny tikajú bez prestávky? Kedy si chceš založiť rodinu a konečne nám zadovážiť vnúčatá?“ ,,Mami, nemôžme aspoň chvíľu hovoriť o niečom inom? Ja si raz rodinu založím, ale určite nie teraz, keď mám toľko práce a navyše na mňa všetci tlačíte!!!“ ,,To tvrdíš zakaždým, že máš veľa práce. Už štyri roky ako si skončila školu, myslíš len na prácu a nemala si žiadny vážnejší vzťah!!!“ ,,Mami, prosím ťa uvedom si, že som v biznise, z ktorého nemôžem len tak každú chvíľu odísť. Ak sa stratím z verejnosti, už nikdy si tak ľahko nezískam späť svojich zákazníkov. A potom, môj budúci chlap musí žiť podobným životom, aby pochopil, že som umelec bez pevného pracovného času.“ ,,No zbohom! Ja si myslím, že jeden taký blázon v rodine ako si ty, nám dokonale stačí. Nesmieš mi to mať za zlé, veď vieš, že mi ide predovšetkým o tvoje dobro, srdiečko!“ Po ďalších nevyhnutných veciach, bez ktorých by som neprežila sme sa s mojou matkou srdcervúco rozlúčili. Pri pohľade na budík som skoro dostala infarkt. Bolo pol piatej! Tak za tento hovor vysolí majetok. Ľahla som si späť do postele, ale sníval sa mi strašný sen, z ktorého som sa prebudila až o pol ôsmej. To som už uznala, že je najvyšší čas osprchovať sa a spraviť všetky tie super potrebné ranné úkony. Na raňajky som sa teda dohrnula už celkom svieža, takže Tomáš sa tváril dosť udivene, keď som prehodila, že horšiu noc som asi nezažila. ,,To ťa vzalo tak to autorádio?“ ,,Nie, s tým som sa zmierila za pár minút, nie je to nič nezvyčajné, a aj tak som už chcela kúpiť nové. Ale volala mi mama z dovolenky, následkom čoho som mala nočnú moru.“ ,,Stalo sa niečo vašim? Dúfam, že nič vážne,“ rýchlo sa spýtal Tomáš.
,,Nie, ale zase mala reči o tom že by som si mala založiť rodinu.“ ,,Ty vari nechceš?“ spýtal sa Tomáš, a tváril sa, akoby ho to prekvapilo viac ako výbuch nečinnej sopky. ,,Jasné, že chcem. Ale nie teraz. Momentálne mi na to nezostáva žiaden čas. Veď to poznáš. Chvíľu si tam, chvíľu tam, a roky bežia ani nevieš ako. Snažím sa naplno venovať práci, ale mama by radšej chcela mať plno vnúčat. Čo tvoji rodičia? Neotravujú ťa s tým?“ zvrtla som šikovne pozornosť na neho. ,,U mňa je to trochu zložité. Otca viac ako ja zaujíma jeho bankový účet a golfové zápasy. A mama- tá ma odsudzuje za to, že žijem na „voľnej nohe“. Bola by najradšej, keby som stvrdol v kancelárii ako môj otec.“ ,,To ma mrzí. Ale deti chceš mať, či nie?“ ,,No hej, raz k tomu určite dôjde. Čo sa ti teda snívalo?“ Začala som mu do podrobností opisovať seba ako matku ôsmich detí s ufúľanou zásterou, ktorej dennou náplňou by bolo variť, prať a vrieskať na neposlušné deti. Čakala som, že sa zatvári súcitne a že ma ubezpečí, že to môj prípad rozhodne nie je... ,,A vieš, že si ťa tak viem celkom dobre predstaviť?“ s vážnou tvárou sa ma spýtal. Kým som sa snažila predísť infarktu, Tomáš sa už váľal od smiechu na zemi. Tak toto mu rozhodne musím vrátiť!!! ,,Podľa mňa si ako stvorený pre firmu svojho otca, ale zatiaľ sa tomu vyhýbaš, lebo vieš, že v golfe popri ňom nemáš šancu!!!“ Náš slovný súboj sme zavŕšili veselým obhadzovaním sa všetkým čo bolo poruke. Ukončil to až čašník, ktorý nás požiadal aby sme sa správali slušne, inak bude nútený nás vyprevadiť z jedálne. Radšej sme sa teda vyparili, lebo ostatní hostia na nás – bezdôvodne zazerali. U mňa v izbe sme potom rozložili mapu a snažili sme sa prísť na to, ktorou cestou tam budeme najrýchlejšie. Tomáš tadiaľto už pred rokmi vraj šiel a pozná zaručenú skratku, ktorá nám ušetrí dobré dve hodiny. Vypočítal, že zajtra okolo obeda by sme tam mali byť. Už som sa nevedela dočkať, aj keď... Tomáš mi bude trochu chýbať Pred odjazdom som si ešte stihla vyžobrať od kuchára recept na skvelý jahodový koláč, a už sme zase sedeli v aute. Išli sme teda podľa Tomášových inštrukcií. Keď sme už štvrtýkrát prechádzali okolo bufetu s rýchlym občerstvením- pričom miestni mali z nás dobrú zábavu, rozhodli sme sa že sa vrátime na hlavnú. To nám však znemožnilo stádo oviec, ktoré si to šinulo oproti nám a nemalo v úmysle uhnúť nám z cesty. Takže namiesto oviec sme zabočili do poľa my. Po polhodine čakania, ktoré sme si krátili popíjaním teplého piva sa ovečky ráčili presunúť z nášho dohľadu. S búrlivými ováciami sme cúvali späť na cestu. Na hlavnej sme o chvíľu natrafili na križovatku, kde sme strávili pätnásť minút zúrivým pokrikovaním na všetkých tých neschopných vodičov. ,,Práve pre túto križovatku som chcel ísť tou skratkou. Nechápem, ako to, že sme ju nenašli.“ ,,Možno že tvoja pamäť nie je až taká brilantná ako sa javí na prvý pohľad, a cestu k tej skratke si poplietol.“ Odsekla som, teraz už zúfalá z nášho časového plánu, ktorý takýmto spôsobom nesplníme. A ja som musela preložiť obhliadku toho domu, ktorý idem zariaďovať. Asi som predsa mala ísť na tú dovolenku s našimi, nervy mám na prasknutie. Ale keď ten dom vyzeral na fotkách ako z rozprávky!!! ,,Nebuď nervózna, ja za to nemôžem. Napokon, veď si vravela že je to dom tvojho kamaráta. Ten sa predsa na teba hnevať nebude?“ ,,Nie je to môj, ale mamin kamarát. Páčilo sa mu, ako som pred rokom zariadila dom svojej sestre. Ona na také čosi nemá cit, tak som sa tam vybláznila ja. Je úžasne bohatý, o tento job by sa tunajšie agentúry potrhali. Chce sa nasťahovať do mesiaca, čo je šibeničný termín. Kým podovážajú nábytok, vymaľujú priestory... navyše každú jednu vázu, každú látku na poťah mi musí schváliť osobne.“ ,,Prečo si neletela lietadlom?“ ,,Do susedného štátu? Také zbytočné výdavky si nemôžem dovoliť. Ako sa poznám, popri nakupovaní vecí do jeho domu, určite objavím veľa vecí, ktoré by sa hodili do môjho bytu. Už ho mám rok, ale aj tak nie je kompletne zariadený, lebo sa zaoberám každým detailom. A taký perfekcionizmus vyjde človeka draho.“ ,,Tak teda, tvoj byt by som vážne chcel vidieť. Ja bývam s kamošom, som u neho v podnájme. Svoj dom si chcem kúpiť až keď sa usadím, zatiaľ sa to neoplatí- vieš, vrážať peniaze do niečoho, kde si dva razy za mesiac.“ ,,Musí to byť ako na koľaji, vysokoškolský život, žúry a tak. Nemám pravdu?“ ,,No, občas sa tam deje nejaká divočina, ale nie je to pravidlom, pretože kamoš je tak trochu spisovateľ. Má také obdobia. Niekedy sedí týždeň za počítačom a ťuká do klávesnice, vyjde len najesť a vyčúrať sa. A inokedy má také okno v písaní, že sa mesiac na počítač ani len nepozrie. Ale nikdy nie je obmedzovaný nejakými termínmi, to by uňho vydavateľ nepochodil. Navyše má bohatého tatka, takže o prežitie sa nemusí až tak starať. Ale páli mu to, ten keď niečo načmára, tak to stojí za to,“ usmial sa. ,,Mám taký návrh, poďme sa niekam dobre najesť. Už mám po krk konzerv,“ navrhol. ,,Tak tomuto sa odolať nedá, najmä ak platíš!“ dodala som. ,,Ok, minerálku ti zacvakám, to ešte zvládnem,“ zavtipkoval Tomáš. So smiechom sme vošli do útulnej malej reštaurácie s názvom: “Hrnček, var!“. Musím priznať, že sme sa napchávali ako by sme rok nejedli. Dokonca sme si dali na záver doniesť aj parížske krémeše. Obsluha nám ochotne poradila neďaleký menší hotel, kde majú vraj aj “slušné ceny“. Na recepcii nám oznámili, že majú voľný už len jeden apartmán- s manželskou posteľou. Mlčky sme na seba pozreli, a obaja sme prikývli bez toho, že by sme nad tým dlho rozmýšľali. ,,Tak, ak chceš, môžem spať na zemi,“ ponúkol sa Tomáš, ale výraz na tvári prezrádzal, že myslí na niečo celkom iné... ,,To nebude potrebné,“ odvetila som, a po jeho prekvapenom výraze som dodala: ,,Idem sa osprchovať.“ Po návrate z horúcej sprchy ma čakal Tomáš, dva poháre a chladené šampanské. ,,Pripijeme si?“ ,,Pravdaže,“ usmiala som sa. ,,Tak teda, na tvoje nádherné pery.“ Po prípitku podišiel bližšie a krátko ma pobozkal. ,,Idem sa aj ja umyť,“ oznámil a odišiel do kúpeľne. Jeho bozk bol taký... nežný.
