,,Ja som ju neodohnal, odišla sama. Opustila ťa. Nepovedal som ti to, lebo som ťa nechcel zraniť..“
,,Zasa klameš! Neverím ti už ani slovo! Zistím si to sama. Nič už od teba nepotrebujem, otec. Sklamal si ma tak že začínam pochybovať o tom či vôbec poznám toho muža čo stojí oproti mne.“
Alilea vybehla z domu, ani si nevzala svoje veci. ,,No a čo, môžem predsa kľudne šoférovať v pyžame. Protizákonné to nie je. Neostanem tu už ani minútu!“
,,Alilea! Dcérka! Vráť sa, porozprávame sa, Alilea!!“
Brána trochu zavŕzgala, akoby ani ona nesúhlasila s tým čo sa tu práve odohráva. Na príjazdovej ceste zasvietili spätné svetlá, autíčko vycúvalo a trielilo preč za zvuku škrípajúcich gúm. Nepršalo, a Alilea ani nepoužila stierače. Napriek tomu sa jej všetko rozmazávalo, svet tvoril jednu veľkú slanú machuľu. Hruď sa jekj prudko dvíhala a vzápätí klesala od rozčúlenia. Neposlušné vlasy jej vybiehali z vrkoča. Pocítila niečo sladké na perách. Horúce. Podvedome si začala hrýzť spodnú peru ako to robievala keď bola malá a nedarila sa jej domáca úloha.
Došľaka! Došľaka došľaka došľaka! Klamal? Áno, určite klamal. Musel! Ale čo ak..čo ak si má tá veštica len proste s niekým pomýlila, to sa predsa môže stať. Možno nie som dcéra tej ženy. Možno mi otec povedal pravdu, a teraz sa trápi lebo nevie čo ma to pochytilo.
Karamelový golf prudko zabrzdil, obrátil sa a chystal sa prejsť cez úzky zelený trávnik deliaci dva pásy diaľnice. Vo vedľajšom pruhu sa však zrazu objavilo iné auto a tak musela Alilea zacúvať naspäť do protismeru. Zrazu pocítila prudký náraz zozadu, pričom preletela cez predné sklo auta. Vodič v čiernej dodávke spanikáril a kým vôbec zabrzdil, vytlačil golf z diaľnice. Alileu odhodilo našťastie šikmo doľava, čo jej zachránilo život. Inak by určite skončila pod kolesami vlastného auta.
,,...a potom spravila zelený puding. Bol zelený, zelený a chcela mi ho hodiť do topánok..“
,,Prebrala sa! Prebrala sa, doktoor! Alilea, miláčik, to bol len zlý sen. Si v nemocnici, ale budeš v poriadku. Sme tu s tebou miláčik.“
Vlasy..hnedé vlasy. Biela hmla a v nej hnedé vlasy..
,,Alilea, dcérenka! Spoznávaš ma? To som ja, Erika!“
,,Mmm..“ Erika? Erika Erika....zelený puding??!!
,,Čože? Kde..kde som? Prečo plačeš?“
,,Slečna ste v nemocnici. Mali ste autonehodu, ale ako zázrakom máte len pár prasknutých kostičiek,slabší otras mozgu a porezané ruky od toho skla. To sklo vždy narobí najväčšie problémy. Áno, sklo je v takýchto prípadoch...mali ste ho aj vo vlasoch. No ešte si vás tu pár dní necháme na pozorovaní a treba vám odstrániť nejaké tie črepinky z kože, ale budete v poriadku.“
,,Vy ste doktor? Ako, ako dlho som tu?“
,,Len dva dni, prebrali ste sa dosť rýchlo. Pošlem k vám špecialistu, aby zistil či máte v poriadku zrakové a sluchové vnímanie..no, tak ja sa porúčam. Prídem vás pozrieť zajtra.“
,,Ďakujeme doktor, ďakujeme. Alilea, pamätáš si čo sa presne stalo? Nemala si odchádzať. Bola si rozrušená a..“
,,To stačí Erika, túto debatu odložíme na neskôr.“
,,Ocko! Ocko mňa to tak mrzí..“
,,To nič, podstatné je, že sa ti nič vážne nestalo. Mal som o teba taký strach! Mám ťa veľmi rád a neodpustil by som si keby sa ti niečo stalo.“ Odmlčal sa, lebo mu dojatím preskakoval hlas, nemal ďaleko od plaču. Za tie dva dni si toho dosť pretrpel, neustále si vyčítal, že jej dovolil odísť.
,,Erika?“
,,Áno, miláčik?“
,,Poď, sadni si ku mne. Daj mi ruku. Mám vás veľmi rada.“
,,Alilea, čo sa vlastne na tej ceste stalo?“ spytoval sa ustarostene.
,,Ja neviem..nie, počkať, ja- ja som sa chcela vrátiť.Áno, chcela som sa vrátiť, a otočila som auto, ale zrazu tam bolo druhé, tak som cúvla a potom už len..bolo to strašné. Ja, bála som sa že vám už nepoviem ako veľmi vás mám rada!“
,,Alilea, už ide sestrička. Dá ti niečo na zaspatie, nesmieš sa ešte toľko namáhať. Budeme na chodbe čakať kým sa zobudíš.“
,,Nie, choďte domov, nemôžte tu predsa byť celú noc! Budem v poriadku. Táto milá sestrička sa o mňa postará..ihla? Prečo ihla? Nemôžte mi dať radšej nejakú tabletku? Áááaa...“
,,Dobrú noc, a sladké sny.“ Usmiala sa sestrička.
Keď sa Alilea prebrala z hlbokého spánku a zjedla tanier špenátovej polievky na veľkú radosť sestričiek, začal sa znova ozývať šepot.
Sakra, a je to tu zas. Som zvedavá, čo by mi na to povedali tunajší doktori chi chi.. Zrejme by ma zavreli do blázinca a do lekárskej správy napísali, že mi autonehoda poškodila istú časť mozgu..hm. Tak toto radšej riskovať nebudem. Vtom sa Alilee zježili chĺpky na zátylku a na dvere niekto zaklopal.
,,Dobrý deň, ste slečna Walleyová?“
,,Kto sa pýta?“ Alilea nedôverčivo pozrela na vysokého chlapa s pivným pupkom v koženej bunde, ktorá už mala svoje roky.
,,Komisár Sofra, k vaším službám. Som tu vo veci..“
,,Ach áno, tá nehoda bola asi moja vina. Dúfam, že ten druhý je v poriadku? Viete, ale mal mať zapnuté svetlá, tak by som si ho určite všimla..“
Komisár zdvihol prekvapene obočie a poškrabal sa za pravým uchom. Bol to jeho zlozvyk. Najmä jeho exmanželka to neznášala...
,,O žiadnej nehode neviem. Som z oddelenia vrážd.“
,,Čože? On sa zabil? Ale to nie je možné..“
,,On? Myslíte ona, nie? A pochybujem že išlo o samovraždu, prečo si to myslíte?“
,,Nechápem,myslíte že nabúral- teda nabúrala do môjho auta schválne?“
,,Ale čo to má došľaka spoločné s vaším autom?“
,,No hovoríte predsa o človeku čo sedel v aute ktoré do mňa narazilo, nie?“
,,Ženská, neviem čo to tu splietate.. Prišiel som predsa zistiť či ste boli u tej veštice pred tým ako ju zabili!“
Alileou doslova myklo. Oči jej nervózne behali po jedovate zelenej dlážke a znova si zahryzla do spodnej pery.
,,Vveštica?“
,,Áno, volala sa Istarilda, našli sme v jej poznámkach niekoľko krát spomenuté vaše meno. Poznali ste ju?“
,,Poznámkach? Čo v nich bolo napísané?“
,,Omyl, slečna! Tu sa pýtam ja. Takže ešte raz: poznali ste Istarildu? Navštívili ste ju niekedy? Odkiaľ ste sa o nej dozvedeli?“
,,Hmm...no ja bola som u nej objednaná na 28. apríla. Ale nešla som tam. Nešla som tam, škriabalo ma v krku, áno, hrozne ma škriabalo.“ Alilea neisto pozrela na komisára a naďalej si hrýzla spodní peru.
Táto ženská mi niečo tají. TO SOM SI ISTÝ. Aj keď nemyslím, že to ona by bola tým brutálnym vrahom. No, za všetkým vždy hľadaj ženu...
,,Slečna, ako ste sa u nej objednali a odkiaľ ste ju poznali?“ komisár netrpezlivo zopakoval svoju otázku.
,,Ja som ju nepoznala- nie osobne. Objednala ma u nej kamarátka. Viete, ona patrí k tým bláznom čo si po večeroch vykladajú doma karty aby vedeli, čo na seba zajtra do práce..“ zachichotala sa Alilea v snahe odľahčiť atmosféru.
,,Výborne, konečne som sa dozvedel aj niečo podstatné,“ zamrmlal komisár.
,,Ako sa volá tá vaša kamarátka?“ spýtal sa vyťahujúc si dokrčený poznámkový blok.
,,Sylvia Maurois.“
Po niekoľkých ďalších otravných a vonkoncom k ničomu nevedúcich otázok sa komisár zvrtol na špičke svojej čiernej koženej topánky (ktorá bola zaiste ročníkom príbuzná jeho ošumelej bunde) a odpochodoval k najbližšiemu automatu na kávu. Rozhovory so ženami ho vždy vyčerpávali..
,,Sestrička! Sestrička, prosím vás môžem si zatelefonovať? Je to súrne.“
,,Ale iste, slečna. Podám vám telefón. Nech sa páči.“
,,Ďakujem.“
Cŕŕrn...cŕŕrn
,,Prosím? Ach, Alilea, si v poriadku? Tvoja mama mi už volala že si sa prebrala. Dnes ale nestihnem prísť..“
,,Sylvia, počúvaj ma! Bol u mňa nejaký komisár, ako sa to len volal? Mám taký pocit že ako pohovka, áno. Myslím že sa volal Sofa alebo Sofra? Tak nejak. No a pýtal sa ma na tú vešticu. Dala som mu tvoju adresu, tak sa zrejme u teba zastaví.“
,,Komisár? Ale prečo bol za tebou?“
,,Vraj našli moje meno v poznámkach tej ženy.“
,,To je čudné. Čo mohla mať v tých poznámkach, keď si u nej ani nebola?“
,,Ja netuším! Možno to čo si jej povedala ty. Čo si jej vlastne povedala?!“
,,Nič také. Len že sa ti v hlave ozývajú nejaké hlasy a že si s tým nevieš rady.“
,,Prosím ťa, spomeň si aké slová si presne použila? Povedala si hlasy, alebo čo ja viem šepot?“
,,Ale prečo to chceš vedieť? Myslím že som povedala hlasy. Šepot síce znie tajomnejšie, ale vravela si, že niekedy až kričia tak sa mi zdalo hlúpe hovoriť tomu šepot.“
,,Ja len, dúfam že ma nebudú chcieť dať do kazajky..“ nasilu sa zasmiala Alilea a vydýchla si od uľahčenia. Bála sa aby nikde nebol spomenutý práve šepot, čo keby to objavili ONI?
,,Neboj sa zlatko, nič také nespravia. Zajtra ťa teda prídem pozrieť, okey?“
,,Jasné, už sa teším, donesieš mi čokoládu?“
,,Pravdaže! Tak pá, zajtra.“
,,Pá.“
