Keď Alileu pustili o štyri dni z nemocnice, nevrátila sa do svojho bytu. Erika s otcom trvali na tom aby bývala u nich, že ešte sa nesmie namáhať. Alilea navonok síce protestovala, ale v skutočnosti sa už tešila na výdatnú stravu Erikinej kuchyne. Rozhodla sa, že rozhovor o svojej matke bude nateraz považovať za uzavretý a nebude s tým príliš zaťažovať svoje mozgové bunky. Ale osud jej nedovolil na Istarildu zabudnúť.
Pokoj aký pociťovala na vidieku a samozrejme aj nečakaná dovolenka z práce jej veľmi prospeli a rýchlo sa zotavila. Ostávalo už len vybaviť nejaké formality ohľadne tej nešťastnej nehody. Našťastie šoférovi čiernej dodávky sa nič nestalo a navyše mu dokázali isté nezanedbateľné množstvo alkoholu v krvi. Alilea podpísala niekoľko papierov z poisťovne a ostávalo len podpísať oficálnu policajnú zápisnicu. Bola streda a prekvapivo slnečný deň. Vzala si slnečné okuliare, ktoré zároveň maskovali modrinu pod okom..make up totiž zväčša modriny nedokáže zakryť úplne. Policajná stanica bola až v meste, Alilea si teda požičala od otca tmavomodrú alfu romeu a vydala sa v ústrety mestskému prachu.
Nechápem prečo nemajú pobočku aj v odľahlejších usadlostiach, veď policajtov je predsa ako mravcov. Aspoň by sa nenudili a nestáli na každom rohu ako soľné stĺpy.
,,Ďakujem,“ usmiala sa na vrátnika, ktorý jej preochotne otváral dvere.
,,Dobrý deň, prišla som podpísať zápisnicu ..ide o automobilovú nehodu,“ zaševelila smerom k nesympatickej sekretárke.
,,Vaše meno?“
,,Alilea Walley.“
,,Nech sa páči, tretie dvere vľavo.“
Alilea zaklopala na masívne dubové dvere a keďže mala vážne pochybnosti o tom, či na ich druhú stranu niečo preniklo, nepočkala na vyzvanie a zároveň vošla dnu. Ostala stáť ako primrazená a celým telom jej prebehla triaška. Vnútri sedel muž. Muž ktorého si odniekiaľ pamätala, a aj keď si práve nevedela spomenúť, určite to bol ten najkrajší chlap v meste.
Mal polodlhé hnedé vlasy a tie najúžasnejšie zelené oči na svete. Toto všetko sa odohralo v priebehu sekundy.
,,Môžem vám pomôcť?“ mal krásny hlboký hlas...
,,Ja..prišla som..“jachtala zmätená Alilea. Ani za nič si nevedela spomenúť..
V tom niekto ďalší zaklopal na dvere- áno, bolo to počuť až dnu, a tiež vošiel. Alilea pootočila hlavu k dverám aby videla prichádzajúceho a do očí jej padol vysoký mosadzný vešiak. Teda ani tak nie vešiak, ako to čo na ňom viselo...dlhý hnedý kabát! To je ten muž ktorého som stretla utekajúc od Istarildy! Uvedomila si zdesene.
,,Doniesol som vám tie papiere na podpis čo ste žiadali. a šéfka vám odkazuje aby ste ihneď za ňou prišli..“ Alilea si až teraz všimla že do miestnosti naozaj niekto vstúpil a tak ju to prekvapilo, že tam len stála neschopná slova a pozerala z jedného na druhého.
Krásny policajt sa pri slove „šéfka“ zamračil a neochotne vstal zo svojho koženého kresla.
„Slečna, obávam sa, že budeme musieť vašu záležitosť presunúť na neskôr. Skočte zatiaľ do bufetu, robia tu celkom dobrú kávu. Keď ma nadriadená uvoľní, stavím sa po vás.“ Rozpačite uzavrel a vykročil k dverám.
,,Dobre, budem v bufete..“ Alileu náhla zmena situácie vlastne potešila, dobrá káva jej pomôže spamätať sa zo šoku. Malo to samozrejme jeden háčik, v policajnom bufete s ošúpanou omietkou na stenách robili tú najodpornejšiu kávu na svete. Musela si vystačiť s fľaškou grepového džúsu.
Dobre, teraz sa pekne upokojím, nemám prečo byť nervózna. Je to len policajt a určite si ma nepamätá... nie, vtedy sa za mnou ani len neobzrel. Skonštatovala Alilea sama pre seba s nie malým sklamaním. Ktovie či je ženatý? Čo to došľaka..! Nad čím to uvažujem, veď som smiešna. Podpíšem zápisnicu, odídem z tejto mizernej policajnej stanice a už nikdy v živote ho neuvidím...nikdy v živote. Pomyslela si Alilea a nahlas si smutne vzdychla.
„Dúfam že ten smutný povzdych som nezapríčinil ja svojím meškaním.“ Usmial sa na ňu prichádzajúci poliajt. Mal taký očarujúci úsmev!
,,Nnie, len som bola trochu zamyslená,“ trhla sebou Alilea.
„Slečna, môžem vás pozvať do svojej skromnej kancelárie? Mám tam jednu utešenú zápisnicu a nutne potrebujem váš autogram...“ povedal vážnym hlasom, na čo sa Alilea rozosmiala.
„No, jeden autogram by som vám snáď venovať mohla..“
O pätnásť minút vychádzala z policajnej budovy Alilea usmiata od ucha k uchu, teda presnejšie sa vznášala po ceste na parkovisko. Hoci si to ešte ani sama neuvedomila, bola na najlepšej ceste zamilovať sa do Michaela, policajta so zelenými očami..
V takýchto situáciách sa človek veľmi nedíva okolo seba a jeho inštinkty sú potlačené snovou víziou.
Alilea práve odomykala dvere otcovho auta, keď sa spoza rohu vyrútilo čierne auto s dymovými sklami a za hlasného škripotu kolies sa rútilo priamo na ňu- nebola schopná sa ani pohnúť. Jediné, čo zaregistrovala, bolo niečo ťažké, čo sana ňu vrhlo a strhlo ju na trávnik. V ďaľšom okamihu sa už s „tým“ kotúľali po tráve..Keď sa prestali kotúľat a Alilea otvorila oči, zistila že „to“ neskutočne ťažké a fučiace, čo jej mimochodom určite spôsobilo pekných pár modrín, je muž. Muž s najkrajšími zelenými očami na svete...
,,Ženská preboha!!! Ak sa na vás ešte niekedy bude rútiť auto s úmyslom zraziť vás, nesmiete stáť na mieste a čakať na anjela strážneho!“ kričal. Kričal na Ňu. Zachránil jej život a teraz na ňu kričí?
„Zlezte zo mňa, asi mám zlomenú ruku,“ tíško vzlykla Alilea.
Michael z nej bez reptania zliezol a začal niečo hovoriť do vysielačky, ktorá prekvapivo prežila bez ujmy.
Alilea sa opatrne posadila a snažila sa zistiť, či má zlomené ešte aj niečo iné okrem ľavej ruky. V hlave jej hučalo, ako by tam skladovala niagarský vodopád.
Michael prestal nadávať a zamračene sa pozrel na Alileu:“Ste v poriadku?“
,,Hlava.. hrozne mi hučí v hlave,“ zasyčala.
,,Vezmem vás do nemocnice na rentgen. Môžete vstať?“ spýtal sa a podával jej ruku.
Kráčali k jeho policajnému autu , v tom Alilea zrazu prudko zastala a spýtavo sa na neho pozrela.
„Ako to, že ste neboli v kancelárii? Prečo ste išli za mnou?“
„Áa, ozaj. Celkom som zabudol,“ zatváril sa prekvapene a z vrecka vybral jej strieborné pero s monogramom.
„Myslel som, že by vás mrzelo, keby ste ho stratili.“
O pár hodín neskôr ležala Alilea v nemocničnej ižbe a netrpezlivo klopkala perom po kovovej opierke na ruku. Perom, ktoré jej poslalo Michaela na pomoc. Kde je sakra ten doktor?
,,Sestrička!! Sestričkaa!!!“
,,Áno, slečna?“vrútila sa do izby biela rovnošata, ktorú mala na sebe oblečená drobná pani v stredných rokoch s fúzikmi na brade.
,,Nevidím dôvod prečo by som tu mala ležať. To naozaj nie je potrebné. Ja sa cítim celkom dobre a navyše...“
,,To, či to je alebo nie je potrebné, posúdi doktor. Naučte sa byť trpezlivá, slečna. V živote sa vám to ešte zíde,“ dodala tónom, akým matka dohovára neposlušnému dieťaťu a vyplávala z miestnosti.
Ale kde ten doktor k čertu je? Určite práve popíja kávičku s nejakou praktikantkou... Alilea neznášala čakanie. V tejto chvíli už ale čakať nemusela- premohol ju spánok. Stres a únava z celého dňa spravili svoje. Snívalo sa jej, že opäť kráča na parkovisko k svojmu autu, začuje škripot kolies na ceste a oproti nej sa rúti čierne auto. Ona je paralyzovaná strachom a nevládze sa ani pohnúť. V tom sne však Michael prišiel neskoro a auto ju zrazilo. Nie, počkať- on neprišiel neskoro! V tom sne Michael nepohol ani prstom a pokojne sa díval ako jej kolesá auta lámu kosti!
,,Nie!!!“ vykríkla už celkom prebratá Alilea a prudko sa posadila na posteli. Nechápajúc sa obzerala po sterilne bielych stenách a zamrežovanom okne. Do skutočnosti ju navrátila neznesiteľná bolesť ľavej ruky. Asi prestali účinkovať lieky proti bolesti, uvedomila si.
Do miestnosti vstúpil doktor, ktorý ju mal na starosti aj po autonehode.
,,Á, pacientka sa nám už prebrala. Ako ste si u nás pospali? Nechcete sa sem nasťahovať?“ spýtal sa usmievajúc.
,,Nie, to ani náhodou –teda nechápte ma zle, ale pobyt v nemocnici sa mi akosi podvedome spája s bolesťou.“ Dodala rýchlo.
,,Chápem, tak ako sa má vaša ruka? Nebojte sa, zrastie sa vám rýchlo. Hlavne ak sa o vás bude niekto starať,“ žmurkol na ňu a pozrel smerom k dverám. Vošiel Michael s nesmelým úsmevom na tvári.
,,Môžem?“
,,Áno, pravdaže. To je od vás veľmi milé, najskôr mi zachraňujete život a potom ma ešte aj prídete pozrieť.“
,,No, viete, aby ste si moju prítomnosť nevysvetľovali nesprávne...Som tu pracovne.“
,,Tak ja vás nechám, mládež,“ povedal doktor spiklenecky, na čo sa Alilea začervenala.
,,Musím sa vás spýtať niečo osobné...“povedal potichu. Alilea na neho spýtavo pozrela a predstavovala si svadobnú cestu na Filipínach.
,,Hmm, noo...Viete o niekom, kto by vás chcel zabiť?“vyrazilo jej to dych a bola prekvapená viac ako santa klaus, ktorému nasypali pod vianočný stromček pripínačky.
,,Čože? Ja, neviem- ešte nikdy som o tom neuvažovala. Možno, možno si ma len s niekým pomýlili?“ nadhodila, avšak tón jej hlasu nasvedčoval tomu, že ani ona sama tomu neverí. V tom jej začalo hučať v hlave a znovu sa ozýval šepot. Nerozumela síce významu tých slov čo jej nedali spať, ale teraz v nich cítila akúsi naliehavosť. Má mu to povedať? Má mu povedať, že bola u Istarildy chvíľu predtým ako ju niekto brutálne zavraždil?
