Vzhliadla k nemu. V žalúdku pocítila strach. V duchu sa preklínala, že nestihla zamaskovať ten výraz, ktorý si určite všimol v jej očiach.
Aký pohľad to vlastne bol? Sama si zrazu nebola istá.
Bolo to zdesenie, že jeho bystrý rozum sa pod náporom veku definitívne zlomil?
Alebo to bol ponižujúci pohľad, ktorý mu mal dať najavo, že dcéra ho konečne prerástla (aj keď iba preto, lebo začal byť senilný).
On? Senilný?! Nemožné!
Bol nahnevaný, ale pozorným okom sa dalo vidieť potešenie skryté za búrkou v jeho pohľade. Býval herec, ale toto nehral.
Prvotný strach z toho, že si všimol výraz jej tváre, opadol, Stále na ňu hľadel tými rezolútnymi očami, ktoré nedávali možnosť k úniku. Napriek tomu, teraz v nich mal čosi detinské. Chcel si vydupať svoju pravdu. Musíš mi veriť! Musíš!
Už úplne zneistela.
V hlave sa jej s neodbytnosťou v zlomku sekundy vytváral obraz strachu. Mal podobu jej otca, ktorý s ňou trasie, prerývane dychčí a kričí, aby mu verila – on nie je blázon, musí mu veriť. Pomedzi slová na ňu lietajú malé kvapky jeho slín, trasenie sa stáva stále silnejším, prechádza až do vibrácie, zosilňuje zovretie...
„A si si istý, že sa nemýliš?“ opýtala sa jemne.
„Čo tým myslíš?!“ zreval. „Kedy som sa zmýlil?“ začal ňou triasť. „Zmýlil som sa niekedy v živote?!“ Pustil ju a sklonil hlavu.
Stáli oproti sebe a hľadeli do zeme. Otec zrazu zdvihol pohľad a so stisnutými perami na ňu civel. „No...?“ vypustil cez tenkú linku úst.
Prestrašene sa naňho pozrela: „Nie,“ povedala potichu „už musím ísť.“
Posmešne na ňu odfrkol, keď sa otočila. Rýchlym krokom prešla ku dverám, cestou schmatla kabelku. Vyzerala ako niekto, kto sa bojí, že zmešká lietadlo .
Bola vo dverách, keď na ňu zavolal: „Vezmi to k starožitníkovi a uvidíš! Uvidíš, že mám pravdu!“
Rýchlo za sebou zabuchla dvere a pár metrov k autu už utekala. Naštartovala a na príjazdovej cestičke k domu po jej cúvaní v okamihu zostal iba prach.
Vlastne, skôr to bol domček. Dcéra mu ho kúpila pred ôsmimi rokmi, po matkinej smrti. Mala preňho vyhliadnutý väčší, luxusnejší. Ale on naliehal.
Nebude predsa žiť medzi tými obeťami modernej kultúry, kriplami s diagnózou frenetická monotónnosť. Nie... mal na viac. Sú aj iné svety ako ten vyumelkovaný. Uniformovaná škrobenosť - fuj!
Stál s vytreštenými očami v okne. Upieral zrak na čiastočky prachu brané vetrom do sychravého odpoludnia.
S povzdychom sa otočil a prenikavý pohľad jeho čiernych očí padol na starožitnú sošku venuše, ktorú si zamlada priniesol (ukradol) z vykopávok v Škandinávii.
„Dofrasa! Prisámbohu ju sám vezmem k starožitníkovi.“ mrmlal si takmer nepočuteľne.
Artritídou zmorenými prstami zložil venušu z krbovej rímsy a pomaly si ju obzeral ako už včera večer.
Je to jasné, pomyslel si, niet pochýb. V žiadnom prípade. Nie som blázon, opakoval si stále dookola.
Stelesnenie bezradnosti. Stál uprostred izby s rozpačitým výrazom v tvári a vyzeralo to, že súperí s najvzdialenejšou hviezdou vo vesmíre, kto je viac osamelý.
Jemne ohmatával povrch sošky a začínal sa mračiť. Už žiadne váhanie! Je to tak. Nadobudol stopercentnú istotu.
Pamätal sa ako pred mnohými rokmi, v deň keď sošku hrdo vystavil na polici, musel ju z celej sily hodiť po svojej milovanej dcérke.
Tá však chytro ako veverička zmizla do kuchyne a soška sa len bezmocne s praskotom odrazila od zárubne na dverách. Nahnevaný ešte viac, že kvôli mizernej hlupani musel poškodiť takú vzácnosť, sa po ňu zohol. Skúmal ju vtedy presne ako teraz a trpko sa zaškľabil, keď nahmatal milimetrový kúsok odrazený z útlej hlavičky
Ako len najrýchlejšie vládal, prešuchtal sa k svojmu pracovnému stolíku v zadnej miestnosti domčeka a začal sa zúrivo prehrabávať v jedinej zásuvke stolíka.
Našiel čo hľadal. Vytiahol lupu a skúmal hlavičku venuše.
Nič.
Pravdaže, vada sa kedysi dala vidieť aj voľným okom, a teraz nič... ani pod lupou.
Hlavička bolo dokonale hladká. Aspoň tak dokonale, ako to dovoľovalo umenie tisícok rokov pred Kristom. Celý povrch sošky sa leskol.
Stopy času – nespočetné preliačeniny - boli zabudnuté v minulom živote. Zašlosť, pripomínajúca nám, že aj my sa raz pominieme, bola v nenávratne.
Venuša bola proste... nová.
Bola istotne pravá. O tom nepochyboval. Nebol profesionál, ale starožitnostiam sa venoval dosť dlho, aby videl, že je to precízna ručná práca – prevedená s citom, ktorý sa dá iba zdediť. Skúšky by však ukázali, že bola vyrobená niekedy v priebehu včerajšieho dňa. Začal horúčkovito zvažovať všetky možnosti.
Všetky? Nech sa snažil ako chcel, obočie stuhnuté od zamračeného pohľadu, dokázal prísť iba na jediné možné vysvetlenie.
Niekto si z neho škaredo uťahuje. Veľmi škaredo. Keby toho hajzla prichytil...
Telefón.
Strhol sa, uprel pohľad na sošku v ruke. Položil ju na dosku pracovného stola a vošiel do obývačky.
Na malom stolíku bolo miesto iba pre telefón a prípadne zopár drobností.
Ležal tam malý blok s kategorizáciou podľa abecedy. Na vrchnom liste bolo napísané jeho telefónne číslo. V rýchlosti mu ho tam načmárala dcéra, keď dávala zaviesť linku. Bolo to už poriadne dávno.
Nikdy z toho bloku nevytrhol jediný list. Ani s ním nepohol. Jediný, kto sa ho počas dlhých rokov možno dotkol, bola jeho dcéra, keď mu prišla upratať. Spomínal si ako raz hľadel na vyblednuté telefónne číslo a rozmýšľal prečo ten blok niekam neodloží. Nakoniec na to opäť zabudol.
Čísla, kedysi napísané ceruzkou, bolo teraz vidno jasne, bez akejkoľvek chyby. Číslice žiarili takou čerňou, aká by nebola prirodzená, ani okamžite po ich napísaní. Možno, ak by vtedy použila tuš. Nepoužila však tuš. Použila ceruzu. Ba čo viac, mäkkú ceruzu. Posledné dva roky sa číslo takmer nedalo prečítať.
Pomaly spustil ruku k telu. Telefón zvonil stále neodbytnejšie.
Obrátil pohľad na prístroj. „Ticho.“
Prečo je číslo znova také jasné?
Telefón si nedal povedať. Zazvonil znova. Zazvonil ešte raz. A naposledy sa ozval ten zvuk.
Tón prenikajúci až do morku kosti. Triasol s celým jeho vnútrom tak, že čakal kedy mu vnútornosti povyskakujú všetkými možnými otvormi.
„TICHO!“ zreval, až mal pocit, že si poranil hlasivky.
Natiahol ruku a z celej sily, ktorá ostala v jeho starých končatinách sa rozohnal na škodoradostného posla. Aparát preletel celú izbu naskrz. Narazil do steny v rohu.
Číselník sa oddelil s ospravedlňujúcim cinknutím – viac ma nečakajte. Šnúra sa vytiahla počas letu a koncovka ostala zlomená.
Dychčal. Prešiel k prístroju. Zdvihol ho do ruky. Čosi v ňom povážlivo zahrkalo. Znechutene ho pustil naspäť... Keď narazil na tvrdú zem, odštiepil sa kúsok z umelohmotnej vidlice na slúchadlo.
Rýchlo prešiel k poznámkovému bloku.
Afektovaným pohybom vytrhol najvrchnejší papier s tou odpornou čerňou, ktorá desila jeho zdravý rozum a pocit kontroly, ktorý mal tak rád.
Zostal stáť. Na ďalšom papieriku boli čísla jeho dcéry, jej agenta a zopár ďalších. Tiež svietili nezdravou nákazou prázdnoty. Schmatol celý zápisník a pustil ho do koša. Civel do diery pohlcujúcej odpad.
Čo má toto znamenať? Potrebujem odpoveď. Jednoznačnú, uspokojivú odpoveď. Jediné slovo dávajúce zmysel chaosu prekvitajúcemu v nenápadnom živote chudáka. Chaosu myšlienky, chaosu činu, ktoré ma spútavajú bez toho, aby si pýtali povolenie. Odsúvajú ma do zadných lavíc a ruky mi priväzujú k stoličke, aby som sa nemohol hlásiť.
Ako mám žiť bez vysvetlenia?! Ohlušený takouto absurditou? Kto mi ponúkne zdravý rozum na predaj? Ak nie zdravý, aspoň taký, ktorým by som videl veci v mojich farbách. Nikto? Tak si ich nechajte! Mám dosť sily na vlastné hypotézy...
NIE! Zle! Žiadne hypotézy! Chcem vedieť, potrebujem si byť istý... ako sa inak moja myseľ vyprostí z tohto podivuhodného blúznenia?
Dosť!
Potrebujem niečo... staré.
Áno! To je ono. Niečo staré mi dá odpoveď. Potrebujem tú starobu cítiť nosom, vidieť očami, vnímať na koži, ohmatávať jej zvráskavený výsmech životaschopnosti.
Chytil sa za hlavu a snažil sa zastaviť to poetické blúznenie.
Stál pred zrkadlom. Kontroloval si hodinky na ruke. Košeľu, nohavice, papuče. Všetko v poriadku. Na niečo si spomenul... Znova prešiel do pracovne. Otvoril skrinku, chvalabohu. Všetky jeho rukopisy boli v poriadku.
Naozaj blúzni? Položil si ruku na ústa. Ako sa niečo takéto mohlo stať práve jemu?! Jemu, ktorý bol vždy vpredu. Všetci chceli byť ako on. On vždy ukazoval cestu. Niekedy stačilo ukázať, niekedy bolo treba švihnúť bičom.
Ale vždy bol vpredu. A teraz ho chytil do svojho zajatia tento zvláštny sen. Sen ako obrovská stena, ktorá ho tlačila vzad. Nedokázal vzdorovať.
Preč z popredia. Dozadu, kde nikdy nebol. Nechcel si ani len predstaviť, aké to tam je. Bál sa toho.
Večer sedel pred televízorom. Bez rozmyslu prepínal kanály. Nevnímal, čo sa mu jednotlivé obrazy snažili vyjaviť. Videl iba tvary, vyplnené farbami. Obrátil hlavu doľava a nepríčetným pohľadom sledoval sošku na kozube.
„Ja tomu proste nerozumiem.“ povedal tak nahlas, až sa sám zľakol.
Postavil sa. Prstami, skrivenými od artritickej bolesti opatrne chytil venušu. Prešiel k zadným dverám. Odomkol a stisol kľučku.
Rozohnal sa ako mu to len zákerná choroba dovoľovala; vymrštil sošku do nepreniknuteľnej tmy. Zavrel, zamkol a odšuchtal sa do jedinej izby na hornom poschodí. Spánok dlho neprichádzal.
Keď ráno otvoril oči, udalosti, ktoré začali predvčerom večer boli potlačené do zabudnutia. Len kým sa neposadil na posteli.
Natiahol si chrbticu, krk. Keď otočil hlavu doprava, pohľad mu padol na jeho vankúš. V posledných rokoch si veľmi nepotrpel na hygienu. Stále mal bohaté, husté vlasy, ale medzi ľudí chodil málo a hlavu si umýval ledva raz za dva týždne. Netrvalo dlho a na príležitostne pranej obliečke sa vytvoril hnedý mastný fľak.
Obliečka teraz žiarila čistotou. Dobre... prečo si to nepriznať. Žiarila NOVOTOU. Skvela sa v lúčoch ranného slnka, ktoré prenikalo cez medzeru medzi závesmi. Žiarivá beloba ho oslepovala.
Zamračený sa zdvihol, odmietal vyslať čo i len jediný nechápavý (alebo zhrozený) pohľad, ktorým by obšťastnil tú neznámu silu. Silu, čo ho takýmto svojským spôsobom trýznila.
Vyšiel zo spálne.
Nechal za sebou nový vankúš a okrem zopár drobností aj nové zrkadlo - to jediné stále udržiaval vo veľmi dobrom stave, takže si nevšimol jeho prerod. Knihy, ktoré boli pod nočným stolíkom namiesto jeho odlomenej nohy už neboli potrebné – nôžka bola namieste v lepšej kondícii ako kedykoľvek predtým. Busta na skrini sa tvárila ako práve vybalená z krabice. Okenná tabuľa stále dochytaná od prstov teraz prepúšťala slnečné svetlo bez jedinej molekuly prachu alebo špiny.
Zišiel dole. Postavil sa k poličke, kde mal uložené všetky starožitné maličkosti, ktoré sa mu počas rokov podarilo získať. Prezeral si jeden kúsok za druhým.
Zopár z nich sa cez noc stalo takmer bezcennými. Vlastne jediné, čo ešte malo historickú hodnotu bola indiánska fajka, spona do vlasov zo starovekého Egypta a oceľový náramok z čias cisára Diocletiana.
Ústa zvraštil do strašnej grimasy, až ho zaboleli svaly.
Začal krútiť hlavou. „Tomu neverím, to nie je možné...“ vypúšťal cez stisnuté pery. Buchol päsťou po najnižšej poličke, vzápätí si ruku vtlačil do brucha v snahe zahnať šialenú bolesť.
Vyčerpaný z toho minimalistického výstupu sa hodil do svojho obľúbeného kresla. Ukľudnil sa.
Myseľ sa mu trochu vyjasnila. Nadvláda hnevu a strachu sa stiahla.
Natiahol ruku k telefónu. Dcérenka to vyrieši, musí... Nie je až taká sprostá, je predsa po mne. Ruka mu siahla do prázdna.
Vrhol pohľad do rohu, kde ležal roztrieskaný aparát. Opäť ho začínala zachvacovať zúrivosť, keď si všimol, že telefón vyzerá byť v najväčšom poriadku. Číselník bol na svojom mieste. Čierna farba prístroja sa odrážala od stien okolo neho. Nepochyboval, že zblízka uvidí aj odštiepenú časť umelohmotnej vidlice tam, kde jej určil miesto výrobca. Keď podišiel k telefónu, usmial sa.
Zdvihol hlavu do stropu, poobzeral sa a vyslovil: „Ďakujem.“
Natiahol sa k prístroju, vzal ho do ruky, zapojil doňho linku (koncovka ako nová) a vytočil číslo svojej dcéry. Vyzváňal... nič. Po ôsmich zvoneniach znechutene tresol slúchadlom o prístroj.
Odišiel si urobiť niečo malé pod zub. Chytil do ruky podozrivo ostrý nôž. Chvíľu ho skúmal a položil ho naspäť do zásuvky. Otočil sa smerom do miestnosti. „Kto si?!“ zakričal na nikoho. „Čo odo mňa chceš?!“
Božemôj... to nie je možné. Ale bolo to tak.
Nejaký nerozoznateľný hlas v hlave sa mu snažil odpovedať na jeho otázku zakričanú do prázdna. „Nie, nie...“ záporne vrtel hlavou. Ponáhľal sa do spálne.
Takmer spadol na schodoch. Hore sa obliekol, ako najrýchlejšie vládal. Vybehol z domu. Po pár metroch sa neochotne vracal po príjazdovej cestičke, aby zamkol vchodové dvere. Zakotvil v bare, kam chodieval počas tých rozpačitých zriedkavých vychádzok.
Opil sa takmer horšie ako kedysi na rozlúčke so slobodou. Žalúdok sa mu každých pár sekúnd búril, jazyk mal ťažký na nepoznanie a hlava mu striedavo padala na všetky svetové strany.
Prebudil sa na druhý deň ráno s kvalitnou opicou a žalúdkom na vode.
„Na toto už nie som stavaný.“ Zamrmlal si pod fúzy. Nech bol opitý ako chcel, cestu domov si pamätal a pamätal si aj predsavzatie, ktoré si dal.
Nado mnou nevyhráš! Nech si kto si. Ako celý život. On sa nenechá odtlačiť dozadu! Neprežil by tam. A keď hocakému živému tvorovi hrozí smrť, bojuje s trojnásobnou silou! Víťazné slová mu v hlave kričali dlho po tom, čo zaspal.
Poobzeral sa po spálni, kde každá jedna vec, bola novšia než nová. S pohŕdavým úsmevom zavrtel hlavou. „Len sa snaž, ty hovädo! Na mňa nemáš.“
Celý deň sa tváril, že o ničom nevie. S umelým kŕčom na duši sa snažil zapadnúť do dlhoročnej každodennej rutiny.
Každá drobnôstka bola nová. Takisto elektronika – televízor, mikrovlnná rúra, telefón prežil už svoj druhý prerod. Všetko, čo sa nachádzalo v dome sa úspešne dočkalo reinkarnácie. Posteľ, stoly, lampy, žiarovky, príbor, koberce, fotky, dokumenty, steny, zrnká prachu, perá, závesy – všetko – Nové.
Neskoro v noci stál pri posteli, oblečený v obľúbenom saténovom pyžame. Pozeral sa do zrkadla.
Neznesiteľne pomaly dvíhal ruku s vystretým ukazovákom. Namieril ho na svoj odraz v zrkadle.
„Ty...“ zašepkal „tyyy...“ posledné písmeno pretiahol tak, až sa zdalo, že ho nikdy neskončí. „To všetko robíš ty.“ Jeho hlas naberal na intenzite.
Bol to ten spôsob akým hovoril, ktorý nútil dcéru zamlada schúliť sa do klbka a očakávať výbuch.
„Sviniar! Hajzel! Skurvenec!“ vrieskal na svoj odraz.
Schytil nový nočný stolík a hodil ho do nového zrkadla.
Zostal stáť zadýchaný nad črepinami. Ľahol si do postele, takmer celkom pokojný. Nevedel prečo, ale cítil sa omnoho lepšie.
„Je to blbosť...“ zahundral.
Vonku bola hlboká noc. Upieral oči na tmavý strop. Zvláštne, pomyslel si, cez deň je úplne biely.
Nedokázal odtrhnúť oči od toho miesta.
Pche, cez toto leto som plánoval vymaľovať... Už nie je treba. Kto by tu maľoval?
Ja?
Načo? Veď steny sú úplne čierne – aha! Rukou ukázal na steny okolo seba.
Obrátil hlavu a pozoroval úzky lúč mesačného svetla, ktorý na jednom mieste odhaľoval pravú farbu izby – bielu ako sneh. Nechcel... Obrátil sa chrbtom k svetlu.
Do ľavého oka sa mu tlačila slza. Chladná, bez emócií, polomŕtvy posol.
Odrazu si spomenul na akýsi pradávny deň v školskej lavici – nemal ani desať rokov. Na niečo sa tešil... Pamätal sa na čerstvú vôňu dreva. Odkiaľ len pochádzala?
...slza opustila jeho tvár a navždy sa vsiakla do nového vankúša.
S úsmevom zaspal
Uprostred noci sa ozvalo zvláštne puknutie. Črepy zo zrkadla sa vrátili na svoje pôvodné miesto. Oškretá hrana nočného stolíka sa v tom istom zlomku sekundy zázračne zahladila.
O piatej osvetlili krajinu prvé lúče slnka.
Keby sa ráno zobudil, cítil by sa ako znovuzrodený... ako nový...
