Kapitola 34: Oltár
„A sme tu!“ zvolal Elder, keď došli na malú čistinku. V jej strede stál veľký trón.
Z jeho obitých rohov trčali ohnuté bodce a cez ich špice prepletené lano bolo obvešané rôznymi ornamentami.
Leine sa zdalo, že na tróne niekto sedí, no cez hmlu dobre nevidela. V tom začula zvláštny pridusený hlas.
„Elder, počuješ to?“
„Co takového?“
„Ticho! Počúvaj!“ utíšila ho Leina.
Z ticha zahmlenej čistiny sa vynoroval tlmený hlas hovoriaci nezvyčajným jazykom.
„Elenus ter mas. Nimilu tur kas ter um. Lender taf ritol mak...“
Do tohto sa primiešal ďalší, ešte desivejší hlas.
„Manta leste raf. Murt limande...“
Prvý hlas ustal a druhý čoraz hlasnejšie dával najavo svoju prítomnosť. Hmla sa začala zdvíhať a oni uvideli ten pekelný hlas.
Pred nimi stál humanoid v ťažkom brnení. Jeho oči blčali červeňou, šialenou červeňou.
Postava sa začala približovať
„Jdete stranou!“ odstrčil robotov Malek.
Postavil sa pred nich a vytasil svoj zdobený obojručný meč.
Temná postava sa zahnala.
Zasvišťala čepeľ.
Malek neveriacky sledoval situáciu, držiac meč stále v ruke.
Prekrížené meče.
Obrnenec sťažka fučal, no druhá postava, zahalená v kapucni snáď ani nedýchala. Jej tenký, krásne zdobený meč plápolal modrým plameňom. Z kapucne mu vytŕčali iba dlhé čierne vlasy, zapletené do mnohých vrkočov a nakoniec zopnuté kovovými sponami, tiež nádherne zdobenými.
A v tom zasvišťala druhá čepeľ, menšia, ale rovnako ostrá.
Obrnenec neveriacky pozrel na svoj hrudník, z kade mu trčala rukoväť dýky.
