Lampa, pero a sekera
Svetlo malej lampičky pri posteli osvetľovalo celú miestnosť a dodávalo jej magický nádych. Objemnejší Martin ktorého všetci volali bobor sa netrpezlivo zahniezdil na jeho vysedenom miestočku. „No tak ,Juro! Pridaj trochu! Nemáme na to celý deň ,môžem byť u teba len do šiestej!“ netrpezlivo vyštekol. Peter alias kôň a ďalší Martin bez aliasu sa pridali k bobrovi. Juro tajomne pregúlil oči a rozprestrel mapu....
Trpasličí bojovník Torin bol už netrpezlivý. Poťažkával v rukách sekeru a pod nosom si ticho mrmlal nadávky v trpaslíčtine. Elfský mág Eldarin zatiaľ ticho sedel na kameni a nehýbal sa. Čakali... Anárion sa vtedy prudko vystrel a zahlásil „No je to jasné priatelia, cesta do Nordalionovej veže vedie cez Trblietavý les. „Pcha! Tos vravel už aj minule ty hňup! Sme sa srali cez nejaké kopce, uniesol ma obrí netopier a skoro som prišiel o moju bradu, ak sa zas mýliš osobne ty odfaklim kebulu tož si pamätaj!“ zavrčal trpaslík. „No jasne náš večné vtipný trpaslíček“ uškrnul sa ľudský hraničiar Anárion ,vyložil si na plece štít a vykročil. „Našiel som tu stopy ťažkých topánok takých aké zvyčajne nosia len mágovia ,ľudský mágovia, Eldarin ti môže povedať viac že El...“ vtom si spomenuli že elf ešte stále načerpával magickú energiu. „Hm, nemôžeme ho teraz prerušiť“ „Tož čo by sme nemohli! Stávaj ty elfská chabina !“ Torin chytil sekeru za čepeľ a poriskom šľahol elfa po chrbte. Eldarin sa zahniezdil a spadol z kameňa. Pomaly sa zdvíhal späť na nohy. „Nevravel som vám aby ste ma nechali meditovať? Potrebujem energiu na moje kúzla!“ bránil sa. „Dosť si lenošil, vy elfovia ništ iné ani nevýte! Správnemu trpaslíkovi stačí chlast, chlast, chlast a možno ešte trošku boja! Nepotrebujem odpočívať som nezničiteľný a nezastaviteľný!“ odvetil Torin. „Nezničiteľný a nezastaviteľný len vtedy keď zbadáš korbeľ plný piva ty ožran.“ „Ja ti dám takého ožrana ty elfské hovado! Ešte jedna poznámka na moju pijatikovú odolnosť a vocpám ti sekyru do papule! To by si mi mal závidzet“ načertil sa Torin. „ Prestaňte máme dôležitejšie veci na prácu než sa tu znovu hádať. Našiel som stopy tažkých mágskych čižiem Eldarin, smerujú do Trblietavého lesa. Ak sa ich budeme celý čas držať nájdeme cestu do jeho skrýše“, zastavil prebiehajúcu hádku Anárion. „Výborne priateľu, hneď sa vydáme na cestu, my sa tomu temnému čarodejovi dostaneme na kobylku“ .“ Zarazím mu sekyru medzi oči !“ „No aj tak sa dá povedať“ všetci traja vykročili do jemného trávnatého kopca. Trblietavý les. Miesto opradené povesťami a legendami. V jeho útrobách sa skrývali tvorovia akých ľudské oko snáď ani ešte nezazrelo. Nebol domovom elfov aj keď Eldarin sa v ňom cítil tak trošku ako doma. Šumenie stromov a bronzové jesenné lístie mu pripomínali klenby stromov jeho rodného lesa. Zhalasthanial...pre ľudí Bronzový les. Ako prekrásne znel názov lesa keď vychádzal z elfských úst. Anárion vyzeral tiež celkom spokojne .Les mal rovnako ako elf veľmi rád, čo sa však nedalo povedať o Torinovi. Pomaly sa trmácal za hraničiarom a kúzelnikom, sústavne sa potkíňal na veľkých koreňoch stromov ktoré vyčnievali von zo zeme ,veľmi škaredo nadával a upíjal si z grogu ktorý si stihol vybaliť z jeho batohu. „Torin?“ ohlásil sa Eldarin. „Což ceš?“ odvetil trpaslík. „Len sa ťa chcem niečo spýtať, dúfam že sa znovu nenaštveš.“ jemne povedal elf. „Počuvaj ma ked sa ceš zas srať do mna a chlastu tak radsej neotvaraj tu elfsku chabinu!“ hlasno oponoval Torin. „No práve o to mi ide, moc sa v tých vašich trpaslíčich žbrndách nevyznám ale priznám sa že by som rád vedel čo to je ten grog a z čoho sa vyrába“ spýtal sa Eldarin. „No vynasnažím sa zabudnúť na to žes grog nazval žbrndu, tož sa to páli a míša z vodu ty chmuľo jak ináč by si scel robit pijatiku mi povedz?“ chytro a hlavne veľmi obsiahle vysvetlil výrobu grogu Eldarinovi. Ten sa radšej namosúreného trpaslíka už na nič nepýtal pretože pochyboval že by dostal nejakú použiteľnú odpoveď a ponáhľal sa radšej dobehnúť Anáriona ktorý sa držal vpredu.
„Máš to určite premyslené? Už nebude cesty späť!“ varoval Juro. „No dobre teda dostal som lepší nápad ,priplížim sa potichu za škretov chrbát, zatiaľ pomaly beriem do rúk moju sekeru, naprahujem sa z celej sily , zarevem a odtnem škretovi hlavu.“
Anárion s Eldarinom sedeli spútaný v nejakej jaskyni. Strážilo ich päť škretov ,ich zbrane boli hodené na akejsi kope. Zrazu niekde v diaľke začuli divý výkrik a bolestivé zahučanie škretov. Ich stráže sa strhli a traja vybehli von.
„Ochutnáš chladnej oceli ty smraďoch!“ zareval trpaslík a vrhol sa proti trom škretom. Hrozivo sa mračili a v rukách pevne zvierali skimitary. Revali bojové pokriky a z odporných papulí im padali chuchvalce slín. Dvaja sa vrhli proti trpaslíkovi a jeden ostal vzadu. Torin pevne chytil porisko sekery aby sa mu náhodou nevyšmyklo zo spotených rúk a zahnal sa z pravej strany na jedného škreta, ten sa rýchlo stihol skloniť pričom druhý viedol útok na Torinovu hlavu. Trpaslík nestihol uhnúť a dostal ranu do helmy ktorá však odolala. Znovu sa zahnal ,tentokrát však mieril na nohy. Prekvapeného škreta zoťal dole a ten zo sebou tresol na zem ako mech žita. Torin sa skrčil pred skimitarom a dorazil príšeru ranou do hlavy. Rýchle sekeru vybral a už sa trpaslíčie tornádo rútilo na ďalší cieľ. Škret ktorý sa držal vzadu sa niekam stratil. Torin sa zatiaľ snažil nevšímať si to a sústredil sa na obludu pred sebou. Čakal kedy začne útočiť ,skúsený trpaslík presne vedel čo má očakávať od zúfalého škreta ktorému práve zabil spoločníka. Škret zúrivo zreval a vrhol sa na Torina ktorý mal nohy pevne rozkročené v obrannom postoji. Torin sa hodil škretovi pod nohy a potkol ho. Ten cez neho preletel. Okamžite sa vystrel a zarazil škretovi sekeru medzi lopatky. Začal sa metať a revať. Sekol znovu „Ta sa nemetaj bo budeš skapinať pomalšie ty smradlave hovado“ vytrhol škretovi sekeru a utrel si ju o suknicu ktorá mu vytŕčala spod zbroje ,vybral sa do jaskyne do ktorej podľa neho odvliekli Anáriona a Eldarina. „Pcha toho elfa nemam priliš rad tož čo už, dlžim mu toť,“ pomaličky a obozretne vykročil do jaskyne stále nezabúdajúc na posledného škreta ktorý sa mu stratil. Stratil sa v tmavej jaskyni. „Konečne niečo známe“ pomyslel si a vykročil do tmy. Keby chvíľu zastal a započúval sa do zvukov jaskyne bol by začul jemné kroky ktoré ho nasledovali.
Anárion s Eldrinom ešte stále sedeli na studenej kamenistej zemi a čakali na ich záchranu. V jaskyni bolo hrobové ticho prerušované len kvapkaním hlbinnej vody a chrapľavým dýchaním ich dvoch „strážcov“.
Kôň zrazu schmatol Jurov cep domácej výroby hutne oblepený lepiacou páskou a začal nim o dušu mávať. „Prestaň a sústreď sa na hru. Daj to sem!“ zakročil Juro ktorému sa zneuctievanie jeho drevenej zbrane nepáčilo. Zmocnil sa jej a zahučal „to musíš robiť takto“ ,trafil lampičku pri posteli ktorá bola ich jediným zdrojom svetla, to zablikalo a žiarovka atmosfericky zhasla. Z tmy bolo počuť náramný smiech a rozhnevaný hlas. „Juro ty si magor. Čo teraz?“ spýtal sa bobrov hlas. „Asi som vyhodil poistky. To sa mi nestalo prvý krát počkajte tu ja to idem nahodiť ,pri posteli mám baterku podajte to sem“ chvíľu bolo počuť len jemné štrnganie retiazky ktorá bola pripevnená na baterke. Juro stlačil tlačidlo a prudký lúč svetla sa objavil na tvári pričom jej majiteľ nebol vôbec spokojný „Fúúj daj to preč, daj to preč!“ hučal kôň ktorý sa ukázal ako majiteľ tváre. „Dobre počkajte tu chvíľku idem nahodiť svetlo“ videli ako sa Juro a s ním aj ich jediný zdroj svetla stráca v obývačke. Zhruba tri minúty nevideli nič iné len tmu. V diaľke bolo počuť ako Juro šťukol s poistkami a oslepilo ich svetlo z lampy.
Tórin vykračoval po temnom tunely a ako správny trpaslík robil správny rámus. Dorazil k malému podzemnému jazierku. Vybral fľašu s vodou z batohu. Mal pravdu ,bola prázdna. Doplnil si zásoby a vykročil kupredu ,vpredu bolo počuť chrochtanie škretov. Zreval, zrúkol a ešte aj zahučal z plných pľúc. Jeho krík sa rozliehal celým podzemím.
Eldarin zakrútil hlavou a v duchu si myslel niečo v tom zmysle že ten trpaslík je buď šialenec ,strašne odvážny alebo oboje.
Schmatol sekeru a vtrhol do kruhovej miestnosti osvetlenej fakľami. Uprostred zbadal Anáriona s elfom. Po bokoch stáli škreti s pripravenými skimitarmi. Torin si odpľul a rozbehol sa smerom k priateľom. Škreti sa mu postavili do cesty a utvorili niečo ako val. Torin však nemienil zastaviť ale ešte nabral na rýchlosti. Škreti ohromený trpaslíkovou odvahou sa snažili uhnúť ale neskoro. Torin ich zasiahol ,jedného do žalúdka a ďalšiemu vrazil do ramena. Ohromná trpaslíkova sila ich odhodila na kvaple. Trpaslík rýchle dobehol k jednému ktorý sa staval a tresol ho znovu do žalúdka s poriskom sekery. Škret sa zapotácal, stratil rovnováhu a nabodol sa na ohromný kvapeľ vlastnou silou. Od bolesti zreval. Jeho druh sa vrhol na Torina a zhodil ho na zem. Chystal sa ho rozsekať na zemi ale trpaslík sa prevalil cez bok a postavil sa na nohy. Škret znovu sekal skimitarom tentoraz z vrchu. Torin však stihol úder vykryť. Udrel škreta poriadne tvrdou hlavou do žalúdku, rýchle sa vystrel a skrčenému škretovi odťal hlavu. Olizol sekeru a odpľul si. Pripevnil si ju na chrbát a s víťazoslávnym úsmevom vykročil k u škretovi ktorý sa metal na kvaple. Vybral malú dýku ukrytú v medzere v brnení. „Tož kamarát povím ti tak, nikdo , vypravam nikdo nenasere trpaslíka. Jedno rýchle bodnutie a škret sa prestal metať. Otočil sa k spoločníkom. „No to si si zase raz dal na čas. Som však ukrutne rád že ta vidím trpaslík môj!“ uškrnul sa elf. Trpaslík úškrn opätoval a rozrezal druhom púta. Tí sa rýchle vyzbrojili ich starými zbraňami a vykročili von z jaskyne. Keď vystúpili von z temnoty podzemia na chvíľočku ich všetkých oslepilo slnko. Elf od radosti zvolal „Na slnko sa pozerám už pomaly od narodenia ale stále sa mi zdá rovnako nádherné!“. „Tak tak“ pritakal Anárion. „No len sa tu nerozrevme“ neodpustil si trpaslík. „Škreti nás neodvliekli od cesty príliš ďaleko. Podľa stôp súdim že sme zhruba míľu cesty na východ k cestičke“ oznámil Anárion. „No tož može byť prafda ale moj žalúdok volá po kusy žvanca!“ dožadoval sa Torin. „Výnimočne súhlasím s trpaslíkom“ pridal sa elf. „No nieje to priveľmi múdre obedovať pred škretským brlohom. Zájdime kúsok najprv potom si zajeme“ oponoval Anárion a zľahka vykročil na východ smerom k cestičke. Po pár krokoch si sadli do veľkého mäkkého machu , trpaslík nanosil drevo a Anárion pomocou kresadla vyčaroval oheň. Zachvíľu si už všetci druhovia pochutnávali na chutnom dusenom mäse. Pretože slnko sa začínalo znižovať z oblohy vykročili aby sa dostali späť na cestu a neboli nútený nocovať hlboko v lese. O chvíľku sa dostali presne podľa Anárionových predpokladov na vyšliapanú cestu. Pretože slnko bolo ešte dostatočne vysoko, rozhodli sa ísť do zotmenia a potom prenocovať popri ceste.
„Vypísalo sa nám pero!“ oznamoval kôň Jurovi. „Hm, nemám žiadne iné“ odpovedal Juro. „To je dosť zlé. Potrebujeme si značiť cestu do mapy a do denníku!“ „Hovoríš mi to ako keby som to nevedel, skúsim vyhrabať nejakú ceruzku“ zhostil sa Juro úlohy. Otvoril jeho peračník značné pomaľovaný rôznymi úžasnými kresbami ktoré robil na peračník počas nudných hodín v škole. Zips vydal zvuk aký majú v obľube zipsy vydávať a roztvoril sa. Juro doň vložil ruku, uchopil za hrsť rôznych ceruziek a pier a začal sa v nich vŕtať. Druhou rukou schmatol zošiť ktorý mu slúžil ako poznámkový blok a postupne začal rozpisovať všetky perá. Prvé pero najprv pekne písalo ale to dlho netrvalo. Druhé bolo biele s ťahákom na fyziku napísaným čiernou fixou. To tiež nepísalo. Tretie bolo celé modré a uprostred malo logo kravy. Meno firmy ktoré bolo spoločne s kravou vytlačené na pere bolo narozdiel od zmieneného prežúvavca zošúchané. Čuduj sa však svete písalo!
„Hm toto je zlé“ prerušil mlčanie pri chôdzi Anárion. „Mna ci už ništ neprekvapí povedz mi! Čo si zas posral!?“ ozval sa Torin ktorý mal z rána poriadne zlú náladu ,vlastne keď sa to tak vezme on mal zlú náladu stále. „Stratil som stopu toho temného mága ako nám o ňom náš dedo povedal“ prezradil Anárion. „To sa dalo čekat! Tahaj nékam povedem nás ja!“ zaburácal Torin a vopchal sa dopredu. „Áno a kam?“ Trpaslík sa zarazil. „Ehm no šak nékam už ehm...dobre dobre!“ vrátil sa späť dozadu a ako bolo uňho zvykom hundral si popod nos škaredé nadávky. „Hneď pri východe z Trblietavého lesa je Krtonožkova veža.“ Krtonožka bol Eldarinov majster. V okolí známi gnómsky mág ktorí bol zhodou okolností aj Eldarinovim majstrom. Bol to veselý usmievavý chlapík ktorý však meral len tesne vyše sáhu. Jeho magické moc sa však nedala poprieť. Naučil Eldarina všetko čo vedel. „Vidíš! Na Krtonožku som úplne zabudol. Myslím si že bude rád keď nás uvidí už je to vyše dvoch týždňov čo sme ho nenavštívili zvlášť ty Eldarin by si mal mať kvôli tomu výčitky svedomia“ povedal Anárion. „Veru že aj mám priateľu, majster sa už iste trápi keď som sa mu dlho neozval. Pridajme do kroku sme kúsok pred východom z lesa.“ A veru že aj pridali do kroku. Dokonca aj Torin sa upokojil a bez reptania nasledoval spoločne s Eldarinom Anáriona.
Bobor buchol päsťou do parkiet. „Že nás to nenapadlo skôr!“ zahlásil.
Hraničiar vybehol na kopec. Priložil si dlaň k čelu aby zatienil slnku ktoré mu svietilo do očí. Zažmurkal, vzdychol a vykročil k druhom ktorý ho čakali dolu pod kopcom. Jemne našľapoval po mäkkej tráve. Nachádzali sa na veľkej pláni. Hneď za ich chrbtami sa čnel Trblietavý les z ktorého práve vyšli. Smerovali ku gnómskemu čarodejovi. Anárion zase raz nie tak úplne presne odhadol vzdialenosť. Vyšli severnejšie ako predpokladali a preto sa museli vracať niekoľko míľ na juh. Anárion sa približoval k Torinovi s Eldarinom ktorý mu vykročili na proti. „Stále sme príliš na severe, odhadujem to ešte minimálne na 7 míľ“ oznámil hraničiar. „Hmmm“ zamyslel sa Eldarin „to nieje bohviečo, už dlhšie cítim niečí zrak na našich chrbtoch, niesme sami.“ „Viem“ odvetil Anárion. „Tož jasne, ja zadubena trpasličá lebizna! Venku pred jaskynu ma napadli traja škreti ale ja som zadrhol len troch, jeden sviňár mi nejako ubzikol. Určite išól zavolat posily. Musime sa mat na pozore“ spomenul si Torin. „To je zlé. Nevieme koľko ich môže byť. Poďme rýchle! Nech nespozorujú že sme si to uvedomili“ navrhol Eldarin. Vykročili svižným krokom. Cesta im príjemne ubiehala a bavili sa o rôznych veciach. Snažili sa aby už ani raz nespomenuli škretov. Vedomí si toho že ísť po pláni nieje najmúdrejšie zašli trošku do lesa a držali sa jeho hraníc. Zrazu oboch schmatol Anárion za plecia a sotil na zem pričom on sám siahol na luk ktorý mal pripevnený na chrbte, ľavá ruka sa automaticky zviezla k tulcu šípov na ľavom boku .Napol tetivu ktorá od námahy spievala. Zaostril, vystrelil do krovia poblíž. Okamžite napol ďalší šíp a strelil znovu lenže tento krát mieril do koruny stromu. Vetva zapraskala a niečo žuchlo na zem. Z krovia sa však vyvalil škret ktorému šíp trčal z hrude. Ďalších päť sa tu objavilo zrazu nevedno odkiaľ. Trpaslík schmatol dýku pripevnenú pri čižme. Napriahol sa a hodil. Dýka opísala dráhu a zabodla sa škretovi do oka. Ten zpanikáril a rozbehol sa späť do lesa. Ďalšieho zasiahol do krku Anárionov šíp. Ten už nemal príležitosť utiecť a zvalil sa na zem. Torin rýchle schmatol sekeru a rozbehol a sa oproti škretom. Spoznal toho ktorý mu utiekol. Odporný škret s jedným okom a aj to nejako podivne škúlilo. Ako zmyslov zbavený všetci traja skočili na Torina. Trpaslík sa bránil úkrokom a ešte pevnejšie zovrel sekere. Anárion zoťal zatiaľ ďalšieho presne mierenou ranou do srdca. Pridal sa aj Eldarin ktorý zvolal niečo v tajomnom jazyku, vystrel ruky pričom mu oči vzplanuli hrozivým červeným ohňom. Z rúk mu vyšľahli dva červené blesky ktoré vystrelili ako presne mierené šípy na škreta. Jeden mu podťal nohy a druhy vletel niekam do lesa. Torin rýchle skočil na škreta ležiaceho na zemi a zaťal mu sekeru do lebky. Prudko ju potiahol späť. So škretom myklo a nedobrovoľne si ho trpaslík pritiahol k sebe. Zatiahol ešte prudšie a vytrhol sekeru s rany, zahnal sa znovu a odsekol mu odpornú hlavu. Po tom čo mu preťal hlavnú tepnu škretovi ako z fontány vystrekla z krku hustá krv. Trpaslík sa pohotovo otočil pretože nezabúdal na škuľavca. Hnusný škret švihol skmitarom na trpaslíkovu hlavu, ten sa zohol a vyrazil do útoku. Sekol z pravej strany a škret bol nútený odskočiť dozadu. Tam naňho čakal pohotový Anárion s dlhou elfskou dýkou. Ľavou rukou ho chytil pod brucho a zodvihol. Škret od ľaku upustil skimitar a začal sa trepať. Anárion mu rýchlym ťahom podrezal hrdlo a šmaril ho na zem. Utrel dýku o zem a zasunul ju do pošvy. „Máme po problémoch, aspoň dúfam“ vzdychol pričom vyťahoval šíp mŕtvemu škretovi z krku. „Tož dúfam aj ja! Škulavec spoločne s tú jeho bandu zaplatili. O pár škretof menej“ odvetil Torin. Pobehol k ďalšiemu mŕtvemu škretovi a vybral mu dýku z čela.
„To bol boj“ zvolal Martin bez aliasu. „Koľko máme skúseností?“ spýtal sa kôň. „Každý si dajte 10 za každého škreta a ty si pridaj ešte ďalších pretože si tak pohotovo zareagoval na ten prepad“ povedal Juro. Zrazu začal vibrovať a zvoniť koňov telefón. Peter alias kôň sa ho zmocnil a priložil si ho k uchu. „ No čo je mami?“ ozval sa. „Nemôžem byť ešte trošku dlhšie?“ viedol dialóg s telefónom. „Dobre teda, áno za chvíľu som doma“ ukončil Peter hovor. „Musím ísť domov, mama otravuje“ ospravedlnil sa a začal sa zdvíhať „dohráme nabudúce.“ „Tak teda ideme aj my“ postavil sa bobor s Martinom bez aliasu.
Obliekli sa, Juro ich vyprevadil a vykročili do tmy.
