Ochrancovia Sol´gardilu
Zeleň sa odhrnula a z nej vyštartoval mohutný chlap. V pravej ruke zvieral luk a v ľavej šípy. Bežal sťa mu nohy stačili ale nevyzeralo to že by bol sám so sebou spokojný. Odhodil luk a šípy pričom tasil meč. V tom sa zeleň odhrnula znovu a pred ním stál ďalší avšak ešte mohutnejší chlap. Mal dlhočíznu hnedú bradu rozdelenú nad dva pramene, prehodenú za chrbát a tam zviazanú na trpaslíči spôsob. Bol oblečený v hnedom koženom brnení cez ktoré mal prevesený plášť medovej farby. Vyzeral by ako jeden z tých spokojných starcov keby nemal tvár skrivenú od potláčaného hnevu ktorý ním lomcoval. V rukách nedržal žiadnu zbraň, ako keby ju potreboval. Nemal ľudské ruky ale ohromné medvedie laby. Zrúkol na chlapa s mečom.
„Ako sa opovažuješ! Ty príšera! Tú prvú pascu som ti ešte toleroval ale táto druhá, ešte brutálnejšia už nezostane nepovšimnutá, zaplatíš za to čo si spôsobil Thesilovi, radšej sa ani neodvažujem odhadovať dobu liečenia,“ zlostne si odpľul na chlapa.
Chlap v tvári celý bledý sa nezmohol na slovo, namiesto toho sa rýchle zdvihol a sebevražedne ťal po medveďom chlapovi. Ten mu ruku chytil skôr než rana stihla dopadnúť a stlačil mu ju z celej sily. Chlap zreval a pustil meč. Medvedí muž mu strelil jednu do brucha a chlap sa skotúľal v bolestiach na zem. V tom sa však s medvedím bojovníkom udiala viditeľná zmena. Hnev v ňom pohasol. Rukám sa vrátila ľudská podoba. Takmer s ľútosťou sa zadíval na chlapa a zrúkol, „Bež máš poslednú šancu, ak ťa tu však ešte raz uvidím budem ten ktorý ťa odprevadí na druhý svet,“ chlap sa rýchle postavil a prchal čo mu sily stačili.
„Začínam mäknúť,“ zamrmlal si sám pre seba pod nos medvedí muž.
Thesil pomaly liezol po veľkom buku. Jeho ruky lietali od haluze k haluzi, stále vyššie a vyššie. Jeho noha už bola celkom v poriadku ale nepekná jazva mu tam ostane do smrti. Načiahol sa za poslednou vetvou a vyšvihol sa hore. Jeho hlava s uhľovo čiernymi vlasmi sa zdvihla ponad vrcholce stromov. Dal si ruku pred oči aby zatienil slnku a zadíval sa na smerom k dedine Sol´gardil pomenovanej podľa priľahlého lesa. Bolo to tak ako sa Hnedovlas obával. Z dedinky sa dymilo.
Dva medvede, jeden o niečo väčší ako ten druhý sa náhlili po vyšliapanej ceste k dedine. Ich laby striedavo dopadali na prašnú cestu. Za sebou nechávali len kúdoľ prachu. O pár chvíľ už stáli na prahu dediny. Celú ju systematicky prehľadali. Nenašli však ani živáčika či mŕtve telo. Menší medveď sa podivne zatriasol a začal sa bizarne meniť na človeka. Bolo veľmi zvláštne sledovať ako sa medvedia hlava zužovala a zmenšovala pričom postupne získavala ľudský tvar. Predné laby sa menili na ruky a zadné laby na nohy. Na jeho mieste stál asi pätnásťročný chlapec s dlhými uhľovo čiernymi vlasmi ktoré sa mu od prírody zamotali do zvláštnych copov ,pričom niektoré mal ozdobené drevenými krúžkami. Jeho oči boli temno tmavo hnedé. Nesálal z nich však chlad. Bol oblečený v jednoduchej bledohnedej tunike ktorú mal opásanú pásom z nejakej rastliny. Na ľavom líci sa mu lesklo veľmi podivuhodné tetovanie. Zobrazovalo elfské ucho podopierané medveďou labou, to sa však ako keby rozpíjalo po celom líci a tvorilo niečo podobné sieti. Na chrbte mal priviazanú palicu z neznámeho dreva. Vyzeral ako chlapec ktorý vyrastal v divočine. Spoločne s veľkým medveďom podišli do stredu dediny.
Chlapec prehovoril na medveďa.
“Majstre ,plno stôp vedie do východnej časti lesa, vyzerá to že ich nepobili ale niekam odvliekli, predpokladám že ich budeme nasledovať?“
Medveď prikývol na súhlas a rozbehol sa do lesa. Chlapec sa rozutekal za ním. Celú cestu uháňali poriadnou rýchlosťou. Chlapec preskakoval popadané haluze a hríby. Bežali dlho a na chlapcovi sa nijako neprejavovala únava. Prešla hodina, prešla druhá. Museli byť strašne hlboko v lese. Starý medveď stále držal stopu. Zrazu prudko zastal a aj on na seba vzal ľudskú podobu. Zmenil sa na obrovského dvojmetrového svalnatého chlapiska. Mal však už svoj vek, odhadol by som ho tak na štyridsaťpäť rokov ale mohol byť aj starší. Mal veľmi dlhé hnedé vlasy ktoré mu siahali takmer až po nohy. Boli však zviazané do niekoľkých vrkočov ktoré mal zastrčené za opasok z rovnakej rastliny ako mal chlapec. Oblečený bol v rovnakej bledohnedej tunike avšak do vetra za nim vlal nádherný plášť s veľkým vyšitým bledučkým listom. Spod neho vytŕčala palica z neznámeho dreva akú mal chlapec. Ďalšia vec ktorá starca odlišovala od väčšiny ľudí bola jeho brada. Gaštanovo hnedé fúzy mal rozdelené do dvoch prameňov, tie mal prehodené za chrbát kde boli zviazané a tak ako vlasy prestrčené za opasok. Avšak najzvláštnejšie boli starcove oči. Pravé oko mal zlatisté so zreničkou podobnou jastrabej ,ľavé bolo však normálne. Zastavil chlapca tým že mu položil ruku na rameno, ten sa naň obzrel a starec mu posunkami naznačil aby šiel ticho za ním. Obaja sa pokrčili sa ticho kráčali. Zdalo sa že tu končí les. Vyšli von. Dostali sa na zvláštne miesto. Ocitli sa totiž na vrchu nejakej malej lesnej rokliny. Bola vysoká niekoľko siah, po stranách sa však zvažovala dole. Obaja začuli začuli drsný jazyk orkov. Niekoľko ich bolo dolu, starec si zakryl ľudské oko, chvíľku sa sústredil, rýchle sa nahol ponad roklinu a vyhupol sa späť dúfajúc že orkovia ho nezbadali. „Sú tam piati ľahko vyzbrojený orkovia strážiaci vchod do jaskyne, dedinčanov držia pravdepodobne tam, budeme sa ich musieť potichu zbaviť,“ zamumlal potichu starec Hnedovlas chlapcovi Thesilovi ktorý prikývol. Starec pokynul Thesilovi nech sa pomaly a hlavne potichu vydá pozdĺž zrázov aby sa dostal na úroveň orkov. Hnedovlas za zatiaľ načiahol za plášť. Chvíľu tam šmátral ,asi niečo rozväzoval a vytiahol nádherný bledohnedý zdobený luk. Zamumlal si pod nos nejaké slovíčka v neznámej reči. Zasadil za tetivu tri šípy, napol , zacielil a čakal. Thesil jemne kĺzal po brehu a chladnokrvne sa blížil k nepriateľom. Keď sa pomaly pohyboval tak pôsobením Hnedovlasových čarov zostával orkom skrytý. Načiahol sa za palicou ktorú mal priviazanú na chrbte jemným uzlom. Bola vysoká asi dve siahy , na koncoch obitá nejakým iným drevom a na rukoväti ktorá bola uprostred na dve ruky bohato vyrezávaná a zdobená. Umelecké dielo a smrtiaca zbraň v skúsených rukách. Pevne zovrel palicu žmurkol na Hnedovlasa ktorý zrušil kúzlo. Orkami myklo. Zrak namierený na osamoteného chlapca v tunike s palicou v rukách. Potom sa im oči rozžiarili vzrušením blízkeho boja a rozbehli sa na chlapca , štyria so sekerami v rukách a piaty držal biják. Zasvišťali tri šípy a rovnaký počet orkov spadol na zem so šípmi v hrudiach. Dvaja preživší , odporný ork s koženou zbrojou a sekerou v ruke a ďalší síce bez zbroje ale s ťažkým bijákom sa vrhli na Thesila. Ten však nestál na nehybne na mieste ale pohol sa k útoku. Jedným koncom palice zasiahol orka so sekerou do čela. Toho sila presne miereného zásahu odhodila na zem. Thesil ho však nemohol doraziť pretože na jeho hlavu letela desať kilová guľa ozubeného bijáku. Obratne sa zohol a ťal po orkových nohách. S tým však zásah nič nespravil a naprahoval sa k ďalšiemu útoku. Thesil s palicou bol však obratnejší. Jedným koncom ho rýchle zasiahol medzi nohy a druhým ho uderil z boku do hlavy. Ork pustil od bolesti biják a chytil sa za slabiny. Thesil však pokračoval v útoku. Znovu ho šľahol do hlavy, rýchle sa zohol a podťal mu nohy. Ork bol na zemi. Medvedí chlapec sa chystal na posledný zásah do čela ,zabudol však na orka so sekerou ktorého podťal ako prvého. Začul jeho víťazoslávny škrek a rýchlo sa otočil, vedel že už sa nestihne kryť a sekera sa mu zatne do hlavy. Hnedovlas však bránil svojho učňa. Ďalší šíp zasvišťal vzduchom a pristál v orkovom krku. Sila nárazu ho odhodila dozadu kde sa zvalil na zem. Thesil sa hneď otočil späť k orkovi s bijákom a rozdrvil mu lebku rýchlym zásahom palicou. Vyhodil si vo vzduchu palicu a zasunul ju za chrbát. Hnedovlas už kráčal dolu po svahu k Thesilovi.
„Dávaj si väčší pozor, nabudúce už tam nebudem musieť byť,“ povedal starec Thesilovi ktorý mlčky prikývol.
„Pozri sa na tú jaskyňu,“ vystrel prst namierený na jaskyňu a hovoril Thesilovi, „Táto jaskyňa je umelo kopaná takže nebude veľmi hlboká nanajvýš sto, dvesto siah, preto som vymyslel plán, dedinčanov budú tie svine držať vo vnútri a keď dokázali odvliecť celé osadenstvo Sol´gardilu bude ich tam určite niekoľko tuctov a proti nim nemáme v priamom boji šancu ,takže to urobíme takto, vtrhneme tam rýchle obaja pričom ja ich čarami spletiem , neudržím to však veľmi dlho pri takom počte, takže rýchle ale naozaj rýchle naženieš všetkých dedinčanov von z jaskyne bude to bleskovka rozumel si ma Thesil?,“ chlapec stále mlčky prikyvoval.
„Potom príde ďalší bod, povolám sily zeme a zavalím jaskyňu bude to však chvíľu trvať preto ich budeš musieť zdržať tak dlho ako budeš môcť nevystavuj sa však zbytočnému nebezpečiu, nechcem aby sa ti niečo stalo ,dobre?“ Thesil znovu prikývol.
„Tu máš môj luk zameraj sa na náčelníka, tým spôsobíš aký taký zmätok,“ Hnedovlas podával chlapcovi jeho krásny luk a niekoľko šípov.
Thesil sa luku a šípov rýchle zmocnil.
„Poďme,“ zahlásil na koniec Thesil a obaja ochrancovia Sol´gardilu vykročili do orčej jaskyne.
Napredovali pomaly a potichu skrytý pod Hnedovlasovými čarami. Netrvalo dlho a spozorovali orčí tábor. Ľudia boli nahnaný do nejakej provizórnej ohrady .Okolo nej sa povaľovalo, mlátilo a hodovalo na ľudskom mäse niekoľko orkov. Thesil ostal zneviditeľnený ale Hnedovlas vyštartoval okamžite dopredu a hromovým hlasom zaburácal ,
“Kto sa opovažuje rušiť územie Hnedovlasa z Galanashakile a Thesila zo Sol´gardilu ochrancov Sol´gardilu!“
Nečakal však na odpoveď ale divoko zamával rukami, zrúkol niekoľko slov v starobylej reči a zo zeme sa začínali vinúť korene ktoré obmotávali orkom nohy a nedovoľovali im pohnúť sa. Thesil rýchle nabehol k ohrade, ruky premenil na medvedie laby, rozorval bránu a zahulákal na ľudí aby bežali von. Všetci sa vyhrnuli z ohrady a uháňali von z jaskyne ako kobylky. Keď boli ľudia už takmer pri vchode, Thesil džugol do Hnedovlasa ktorý prerušil kúzlo a začal automaticky bežať preč s jaskyne psychicky sa pripravujúc na ďalšie čary. Thesil obnovil svoje ruky na ľudské, zmocnil sa luku, napol tetivu a zamieril na najväčšieho a najškaredšieho orka u ktorého predpokladal že bude náčelníkom .Šíp zasvišťal vzduchom a zabodol sa náčelníkovi do oka. Ten padol na zem zčasti pridržiavaný ešte zbytkami koreňov. Vtedy však kúzlo pominulo úplne. Thesil rýchle znovu napol tetivu a zostrelil ďalšieho orka to však nestačilo. Hodil luk na chrbát a zahnal sa, tentokrát už medvedími labami naprázdno pričom vydal z hrdla medvedí ryk ktorí trochu primrazil orkov. Premenil si hlavu a hornú časť tela. Vyzeral strašne zvláštne. Vrhol sa na orkov ktorí sa od strachu nevládali ani pohnúť. Jednému krížom rozťal hruď, druhému uťal hlavu, tretiemu znovu preťal hruď a štvrtému sa zahryzol krku. Až zaštípanie v ľudskej časti tela ho vytrhlo z bojového pomätenia. Obzrel sa dolu a dostal ďalšiu ranu ,našťastie len rukou do hlavy ktorá ho však zvalila na zem. Dokončil premenu. Vyzeral teraz ako statný hnedý maco. Odhodil príšery ktoré naň naskákali a rozutekal sa smerom k východu. Orkovia upaľovali za ním. Krvácal na pravom stehne ktoré mal krížom rozťaté a preto jeho beh nebol dokonalý. Zbadal Hnedovlasa s obavami v tvári. Naznačoval mu rukou že kúzlo je pripravené a čaká len naňho. S vypätím všetkých síl zabral a prebehol okolo Hnedovlasa nechávajúc orkov zopár siah za sebou. Hnedovlas zaburácal niečo v tajomnom jazyku, zem sa zatriasla ako pri zemetrasení, rozvíril sa kúdoľ prachu a zostalo na chvíľu ticho. Všetci napäto čakali. Dym zmizol a zbadali že jaskyňa je síce zavalená ale zopár orkov stihlo prebehnúť cez hlinu. Dvoch sa hneď zmocnil Hnedovlas. Do každej ruky chytil jedného, zodvihol ich vysoko nad hlavu, vyskočil a z celej sily ich hodil o zem. Zaznelo mohutné, krach! Veľký medvedí muž sa dočahoval za ďalším ale ten uskočil dozadu kde však naňho čakal Thesil s palicou ktorou mu tresol po krku čím mu zlomil väz. Hnedovlas sa otočil s rukami široko roztvorenými odhodiac dvoch orkov ktorí sa pokúšali o prepad od chrbta. Thesil rýchlo odhodil palicu na zem, schytil luk, napol tetivu a dvoma presnými zásahmi dorazil nepriateľov. Nastalo ticho, ten typ ticha ktorý nastane keď skončí boj. Hnedovlas podišiel k ľudom čakajúcim pred jaskyňou.
„Už ste v bezpečí, čo sa tu vlastne stalo?,“ spýtal sa.
Z húfu vystúpil starosta Alexei Drevorub a odpovedal ,
“Netušíme pane, zaútočili na nás ráno, nahnali nás do radu a podpálili naše domy. Potom nás spútali a dlho vliekli lesom na toto miesto, nemáme potuchy čo s nami zamýšľali.“ „Hm, to je veľmi zaujímavé, každopádne vás odprevadíme späť do Sol´gardilu máte tam plno práce s opravami ,ale najprv si odpočinieme môj učeň je bojom veľmi unavený.“
Nikto nenamietal, Hnedovlas prikročil k Thesilovi sediacemu bokom od ľudí z dediny. Chlapec sedel na zemi, pravú nohu vystretú a pridŕžajúc si ranu.
„Vynikajúci výkon Thesil aj keď asi si tam vnútri príliš riskoval, ukáž, ošetrím ti tú škaredú ranu a ty mi zatiaľ povedz ako si k tomu prišiel.“
Starec sa mrzuto zadíval na ranu a začal ju ošetrovať zatiaľ čo mu Thesil rozprával o boji vo vnútri, chvíľami uznanlivo pokyvoval hlavou ale v určitých momentoch ako napríklad počas toho keď mu Thesil hovoril ako sa v polo premene vrhlo na orkov ho prerušil. „Chlapče musíš si zapamätať že premena je veľmi delikátny proces, neexistuje aby si sa nabudúce vrhol do boja polo premenený ,prestávaš totižto počas premeny cítiť vo veľkej miere bolesť čo môže byť životunebezpečné.“
Thesil prikývol akože rozumie.
„No skús sa postaviť.“
Chlapec sa za pomoci Hnedovlasa postavil na nohy a k jeho úžasu takmer necítil bolesť. „Potrel som ti to elfskou masťou ktorá potláča bolesť pretože ťa budem potrebovať, musíš zaviesť ľudí späť do dediny, ja zatiaľ zbehnem po nejakú potravu pre ľudí k nášmu stromu , dávaj pozor na tú nohu dobre?“
„Nebojte sa budem“ odpovedal Thesil.
„ A nepúšťaj sa zbytočne do nebezpečenstiev, rozumel si? Vyber najschodnejšiu cestu, ľudia sú otrasený a ty máš boľavú nohu,“
napomínal ho.
„Dobre, majstre veď keby boli nejaké problémy telepaticky sa s vami spojím,“ napokon dodal ,“ale to by muselo ísť naozaj o súrny prípad ,nebojte sa už toľko, je to napokon len obyčajný pochod.“
„Dúfajme, dúfajme“ Hnedvolas sa obrátil k ľudom
„Tuná Thesil vás odvedie do dediny, nasledujte ho, má však poranenú nohu takže ak by nevládal trošku ho podoprite a nedbajte na jeho protesty,“ mrkol na vzdorovito tváriaceho sa Thesila a pokračoval ,
“Ide o poriadne náročný štvorhodinový pochod takže sa príliš neponáhľajte, to je asi tak všetko, ja sa zatiaľ vydám k nášmu domovému stromu a prinesiem nejaké potraviny, počkám vás v Sol´gardile, pripravím drevo na opravy, veľa šťastia!“
Premenil sa na obrovského medveď a stratil sa v húštinách. Thesil sa dal do organizovania.
„ No tak vyrazme, máme pred sebou dlhú cestu, jemu to bude na štyroch nohách trvať kratšie ako nám,“ povzbudzujúco mrkol na ľudí a vykročili.
