|
Nikdy nevieš, kto Ťa vidí,
kto všimne si Tvoj úsmev.
Keď myslíš si, že si skrytá,
nechtom čistíš si mak zo zuba
a nevieš, že si v registri.
V registri hodnotiaceho oka,
v registri prešľapov a chýb.
„Preboha! Veď to sa nepatrí!“,
hovorí človek človeku.
Keď Ti párkrát niekto nastaví
pred svedomie zrkadlo “Mal by si“,
už bojíš sa čo i len pohnúť.
Už nepýtaš sa, čo potrebuješ, čo chceš.
Nie.
Otázka je zrazu zmenená.
„Smiem?
Je to dovolené,
čo si o mne pomyslia?“
A už sa formuješ.
Pretváraš sa na obrazy,
požiadavky iných-
vraj všetko lepšie vedia!
A vedia aj, čo chceš Ty?!
Abo chcú Ťa prispôsobiť sebe,
svojim predstavám o správnej existencii?
Samozrejme, len ich poslúchaj.
Veď všetci okrem Teba vedia,
čo je pre Teba dobré.
Všetci poznajú Tvoje ciele, plány, sny,
lepšie ako Ty.
|
