Tma pohlcovala krajinu, ktorou sa preháňal silný vietor. Noc bola čistá, bez mráčika, ktorý by kryl výhľad na svietiaci Mesiac a na jeho spoločníčky hviezdy, ktorých bolo nespočetne veľa a však Fallain v hĺbke srdca cítil, že jedna z nich patrí aj Mellise. Nebol si istý, musel sa presvedčiť. Fallain bol ešte pred týždňom milý, nábožný a najmä šťastný človek. Je obdivuhodné, čo spôsobí strata veľmi blízkej a milovanej osoby. Zo šťastného a milého Fallainka vznikol mrzutý, zúfalý a na všetkých nahnevaný Fallain. A zo všetkého obviňoval svojho Pána.
V dlhom čiernom kabáte sa Fallain vybral na cintorín.
Ale čo tam chce robiť o tejto hodine, keď všetci spia a snívajú o krajšom a ľahšom živote? Väčšina ľudí by povedala, že rôzne perverznosti. Ale jeho úmysly boli úplne iné.
Nechcel veriť tomu, žeby Mellisa, žena v najlepších rokoch, dostalo silný infarkt. Preštudoval hromadu kníh a mnoho z nich by nejeden kňaz označil za kacírske. Existenciu vampírov ešte ani jeden neprijal, ale Fallain si to inak nemohol vysvetliť. Musel sa presvedčiť a po prípade dať všetko na správnu koľaj. Spolieham sa na drevený kríž, aj keď niekde v srdci stále vyčítal Pánovi, čo dopustil.
Pánty na železnej bráne zavŕzgali a Fallain vstúpil na cintorín. Najskôr sa dobre poobzeral a v pravej ruke silno stískal kríž, ktorý mu dodával nádej. Mesiac svietil veľmi príjemne, ani silno, ani slabo, tak akurát. Fallain videl veľké množstvo hrobov a cítil, že každý nesie jedinečný príbeh plný radosti a smútku. Všimol si aj hrobky, v ktorých ležali veľactený ľudia, ale v jednej z nich spala večným spánkom aj obyčajná sedliačka Mellisa. Fallaina to stálo veľa peňazí, ale teraz toho neľutoval.
Meral kroky k hrobke, kde nedávno uložil Mellisu. Slabý vetrík sa pohral s jeho krátkymi vlasmi a ochladil jeho spotenú tvár po dlhej a náročnej trase.
Prišiel k veľkým železným dverám, za ktorými by mala byť miestnosť s truhlou a telom jeho milovanej. Vopchal kľúč do dierky a otočil ho, čo vydalo slabý zvuk a odomklo dvere. Zvrtol kľučku a pozrel sa dnuká. Na prvý pohľad si všimol len pootvorenú mramorovú truhlu, ktorú osvetľovali po bočných stenách dve fakle. Pozrel sa do kúta hrobky...a srdce mu začalo byť podstatne rýchlejšie.
V jeho očiach a srdci sa zase narodila láska a šťastie. Cítil, že jeho Pán ho neopustil a splnil jeho želania. Vtedy ešte hlupáčik nevedel ako veľmi sa mýlil.
Vošiel do hrobky a nemohol uveriť svojim očiam. Bolo to príliš krásne...a nereálne. Truhla bola síce otvorená, s čím počítal, ale v rohu miestnosti stála Mellisa v plnej kráse. Jej tvár tvoril dokonale nádherný ovál, v ktorom boli majstrovsky hodené dve gaštanové oči, maličký chutnučký noštek a vyzývavé ústa. Krásnu tvár lemovali dlhšie hnedé vlasy. Na sebe mala len biele, skoro až priesvitne rúcho, presne tak ako ju naposledy obliekli. Fallain nemohol uveriť vlastným očiam. Počítal s tým, že tam bude stáť nejaká príšera...a nie najkrajšia bytosť na svete. Mellisa sa usmiala a skrášlila svoju už aj tak čarovnú tvár. Fallain sa nevedel nasýtiť jej krásy, ktorá ho tak oslepila, že zabudol použiť rozum.
„Ahoj moja láska,“ začala rozhovor veľmi milo so stálym úsmevom.
„Konečne sme sa stretli,“ vydal zo seba Fallain a stále nemohol uveriť svojim očiam. Štípal sa, aby sa prebudil, ale neúspešbe. Stále tam bola.
„Mám pocit, ako keby to bola večnosť,“ vravela s nekončiacim úsmevom. Vyzerala tak nevine a milo. Nemohla byť vampírom!
„A kde si vlastne bola? A čo sa ti stalo?“ začal Fallain vyšetrovanie, zdalo sa mu to podozrivé
„Nó,“ váhala: „ja si skoro nič nepamätám,“ Fallain na ňu zazrel ostrým pohľadom a ona sa pustila do plaču. Jedna časť Fallaina ju ľutovala, druhá rozumnejšia časť však vravela, že to je len trik, čo Fallaina zmietlo. Nakoniec však srdce vyhralo a Fallain sa vybral k Mellise.
Oprela si hlavu o jeho mocné rameno, po ktorom stekal vodopád sĺz a do jeho uší prichádzal nárek a snažil sa ju upokojiť.
„Neboj, už to je dobré. Tíško,“ skúšal to, ale bez výsledkov.
„Ako sa mám ukľudniť, keď mi neveríš a myslíš, že som nejaký vampír?“ neprestávala plakať, ale zdvihla hlavu a pozrela sa hlboko do Fallaina. On ju pobozkal, čo zastavilo jej oči plakať. Obaja zavreli oči a na rad prišla ľúbostná chvíľka.
Fallain bol v siedmom nebi. Bola to naozaj ona! Aspoň mal ten pocit. Prestal vnímať realitu a sústreďoval sa na nádhery bozkávania, čo využila vampírska časť Mellisy. Sklonila hlavu a pobozkala ho na krk. Aspoň to tak spočiatku vyzeralo.
Fallain mal pocit, že na krk dostal ďalší bozk, ale v skutočnosti mu cez krk prešli dva tesáky, ktoré mu vycicali trošku krvi a nakoniec vpustila do jeho tela akúsi divnú látku, zhmotnený hriech.
Fallainove srdce buchlo. Vtiahlo do seba krv aj s hriechom, ktorý sa tam udomácnil a zablokovala všetky možné východy. Fallain sa potopil do rieky bolesti a padol na kolená. Nevnímal okolie, len súboj medzi jeho srdcom a hriechom. Zo začiatku to vyzeralo na vyrovnaný zápas, ale Fallain si spomenul na svojho Pána a úprimne ho poprosil o odpustenie. Bolesť sa zväčšila a Fallain padol celým telom k zemi.
Večné veky je už jeho telo bez kyslíka. Aspoň má ten pocit, aj keď v skutočnosti to bolo len niekoľko sekúnd.
Prázdnota ho pomaly pohlcovala a on si prial ešte poslednýkrát zbadať nádhernú tvár jeho milovanej, za čo sa už vopred poďakoval jeho Pánovi. Ako tak čakal, poďakoval sa aj za každú sekundu strávenú s úžasnou bytosťou menom Mellisa, ktorú následne na to zbadal uprostred ničoty. Dotkla sa jeho hrude. Bolesť zmizla, ako keby sa jej dotkla čarovným prútikom.
Do srdcu mu prenikla láska a hriech sa dal na ústup. Hriech opustil srdce a namieril si to hore krkom.
Fallain vypľul čiernu tekutinu, ktorá sa ho pokúšala zabiť a zdvihol oči k stropu hrobky. Zbadal Mellisinu tvár, ktorá sa jej len sťažka podobala. Oči podliate krvou, mastné strapaté vlasy a jej pery vytvárali oblúk, cez ktorý trčali dva tesáky, na ktorých boli kvapky červenej tekutiny. Na sebe už nemala biele, skoro priesvitné rúcho, ale len temnotu, cez ktorú nebolo vidno ani jej ladné krivky.
Cítil, že jej duša trpí a musel to napraviť, ale ako? Pohliadol na ňu a zaryl svoj zrak hlboko do jej očí a prenikol až do jej duše. Musí pocítiť lásku, presne tak ako on. Jediné tá dokáže vyhnať z tela vonku hriech!
Postavil sa na nohy a šibalsky sa usmial na vampíra. Pristúpil k nej, zavrel si oči a pobozkal ju, presne tak ako prvýkrát. Mellisa sa ani nepohla a dalo by sa povedať, že proti bozku nič nemala. Fallain sa po krátkej chvíli odlepil od vampíra, ktorý sa následne na to zrútil na zem.
Jej srdce buchlo. Snažilo sa vypudiť zo seba hriech, ale ten tam bol už príliš dlho. Mellisa to ale nevzdávala.
Fallain videl, ako Mellisa so sebou metá. Cítil, ako trpí už aj jej telo. Nejedna slza mu vyšla z oka a pripravil sa na to najhoršie. Z vrecka vytiahol drevený kolík a spoza opasku malé drevné kladivko.
Opäť buchlo, ale bezvýsledne, jediné čo sa zvýšilo bola bolesť.
Fallain vedel od začiatku, že to bude nútený spraviť, ale nemal ani poňatia o tom, aké to bude ťažké. Ani trošku sa mu nechcelo zabodnúť drevený kolík do jej srdca, aj keď vedel, že jej viac ublížiť nemôže. Poslednýkrát sa pozrel na jej tvár a ticho povedal: „Zbohom.“ Priložil kolík k hrudníku a zavrel oči.
Natiahol ruku. Po líci mu stekala slza, ktorá prišla na okraj jeho tváre a gravitácia ju začala priťahovať.
Kvapka padala. Pre Fallaina to bol zlomok sekundy, pre Mellisu hodiny, až nakoniec padla na Mellisine čelo.
Srdce buchlo. Opäť. A zase! Mellisa sa zhlboka nadýchla a vypľula čierny hriech. Jej pohľad zastal pri Fallainovom na smrť vystrašenej a vyčerpanej tvári. Pohladilo ho a Fallainovi spadol zo srdca preťažký kameň
Fallainov príbeh sa šíril medzi ľuďmi neuveriteľne rýchlo. Ľudia si ním po stáročia pripomínali, že láska je silnejšia než hriech.
Ale čo je to vlastne láska? Vzťah medzi mužom a ženou? Vzťah medzi otcom a synom? Boh je Láska! A Boha máme v sebe všetci, aj keď si to mnohý neuvedomujeme.
