Opäť prší, v povetrí cítiť mokrý asfalt. Oblohu zakryli tmavé mraky a tváre ľudí pokryli šedé chmáry. April sa rozbehla. Musí rýchlo nájsť nejaký portál. Pokožka ju pálila od dotieravých kvapiek a ešte od čohosi iného. Striaslo ju. Nie, to nemôže byť pravda! Pomyslela si zúfalo. Nenápadne pootočila hlavu. Stál pár metrov od nej, tváriac sa, že čaká na taxík. Vtom zbadala nejakú kaviareň, čašníci práve odnášali stoličky z terasy dovnútra.
,,Pohyb, pohyb! Tie stoličky nesmú zmoknúť! Rozumeli ste, banda jedna lenivá!!“
Bola si istá, že je to znamenie. Pritiahla si golier tesnejšie k tvári a vošla dnu. Čašníci boli zaujatí. Zamierila rovno k toaletám. Na dámskych boli štyri kabínky. Do jednej vošla. Bolo tam absolútne ticho, nerátajúc tlmenú hudbu z kaviarne. Jediné jej spojenie s realitou boli gumené podrážky tenisiek pokojne priliehajúce k dlážke. Ničoho iného sa nedotýkala. Zavrela oči a snažila sa zhromaždiť všetku svoju energiu. Mokré pramene vlasov sa jej začali vlniť v piestore okolo tváre. V bruškách prstov pocítila jemné brnenie. Kvapky dažďa z jej kabáta sa úplne vyparili. A či ich vsiakla do seba? Jednoducho tam neboli. Kachličky na stenách sa začali chvieť v snehe vyskočiť z kabínky. Preč od tohto stvorenia.
Zrazu pocítila silnú vibráciu. Rozrazila dvere a zahryzla sa mu do krčnej tepny, pritlačiac ho o stenu. Nemal za ňou sliediť. V tom istom okamihu si uvedomila, že to bola pasca. Zvrchu sa na ňu vrhli dvaja boyarowia a oceľovými pazúrmi ju odtrhli od polomŕtvej návnady, ktorou bol jeden z ich radov.
Miestnosti oddeľovala stena s jednosmerným zrkadlom. Viktor stál na tej „správnej“ strane, na strane všemocného pozorovateľa. Bol veľmi rozrušený, ešte nikdy nevidel žiadneho z weyalov. Do radov ochrannej gardy vstúpil pred dvoma rokmi a minulý týždeň zložil skúšky. Bol právoplatným boyarom, so všetkými výhodami a so všetkými rizikami. Keď však pred chvíľou videl mŕtvolu jedného spolužiaka s roztrhaným hrdlom, zneistel. Nečakal, že prvý závan smrti sa oňho obtrie tak rýchlo.
,,Ešte šťastie, že nás od nej delí táto stena. Nechcel by som ju stretnúť zoči-voči,“ striasol sa.
Druhý muž sa usmial. Aj on mal strach, vtedy, pred rokmi.
,,Viktor, musíš sa svojho strachu zbaviť. Tvoj spolužiak neprežil , pretože sa príliš bál. Je možné, že keby z neho necítila strach, neodvážila by sa zaútočiť.“
Nechal si pre seba, že steny v takýchto prípadoch nie sú prekážkou. Bol si istý, že o nich vedela všetko napriek tomu, že ich nemohla počuť ani vidieť.
,,Filip, ale už ich nie je veľa, však? Myslím, weyalov žijúcich mimo kolónie na Marse.“
,,Existujú len domnienky. Väčšina tých, čo o weyaloch zistila viac z osobného kontaktu, nežila dostatočne dlho na to, aby nám svoje poznatky predala.“
Viktor zťažka prehltol.
Sedela vo vysokej nádobe s vodou. Bola paralyzovaná. Vo vode nedokázala ani súvisle uvažovať, nieto ešte pohybovať sa. Vlnky vody jej v pravidelnom tempe narážali do šije. vlasy sa mimovoľne vznášali nad hladinou, v snahe nenamočiť sa. Ale strácala silu, čochvíľa sa bude musieť rozhodnúť. Prijať potupnú smrť v zovretí nepriateľskej vody, a či pretrpieť namáhavé vypočúvanie a pokúsiť sa ujsť?
