V jeden sychravý večer som sa vracala z diskotéky domov. Práve som prechádzala cez moju obľúbenú skratku, schovanú medzi Wentgomery street a Backer street. Cestou som videla veľa bezdomovcov sediacich pri svojich úbohých príbytkoch- krabiciach. Žobrali o almužnu. Nebála som sa ich, boli to moji priatelia. Každoročne som ich pozývala na Vianoce do nášho hotela
na štedrú večeru. Viete, dieťa bohatých rodičov! Posledná krabica na okraji uličky patrila Arnoldovi, staručkému pánovi, najukecanejšiemu človeku pod slnkom. Aj dnes ma pozdravil a vyhŕkol na mňa príval slov: „Dobrý večer Allis, ako? Nie je ti zima? A, čo tak neskoro? Prečo chodíš neskoro večer sama, môže ťa niekto napadnúť!
„ Ako vždy.“ Odpovedala som s úsmevom, dnes sa musím ponáhľať domov, pokecáme inokedy!“
Zabočila som do tmavej uličky plnej krabíc, cez ktorú to bolo domov len na skok. Začula som divný zvuk. Otočila som sa, ale nič som nevidela. Za krabicou sa mihol tieň. Ticho preťal prenikavý škrek. Zimomriavky mi behali po celom tele. Niečo na mňa zozadu skočilo. Všetko ,čo som cítila, bola len bodavá bolesť v krku. Naposledy som sa obzrela. V tme som videla obrovské čierne oči. Mračili sa na mňa spoza rozbitých okuliarov. Ten tvor mal zuby, strašidelné zuby, aké vídať len vo filmoch. Omdlela som. Prebrala som sa v nemocnici s škaredými ranami na krku. Nepamätala som si nič, okrem tých očí. Lekári nevedeli, čo alebo kto ma napadol.
Od toho večera ubehlo veľa dní a mne už takmer nič nebolo. Až dnes. Dnes mi bolo skutočne zle. Tvár som mala bielu, oči mi stmavli a hlava sa krútila. Išla som radšej preč zo školy. Síce sme mali chémiu, z ktorej tento rok maturujem, ale vedela som ,že to nezvládnem. Horko-ťažko som sa dostala domov a hneď si ľahla spať. Snívali sa mi strašidelné sny o vraždách ľudí a zvierat. Zobudila som sa o tretej popoludní s čudnou chuťou v ústach. Umyla som si zuby a keď som sa pozrela do zrkadla, zistila som, že rany na krku sa mi sfarbili do zelena. Pri raňajkách, či skôr obede, som si prezerala noviny. Na titulnej strane bol obrovský nadpis: Rodina zavraždená so psom i mačkou! Vražda sa prešetruje, zatiaľ sa nenašiel žiadny hmotný bod smerujúci k páchateľovi, čítala som ďalej. Pod textom bola fotka rodiny pred vraždou. Mama, otec a ich tri deti sa na mňa príjemne usmievali. Nič som nechápala, zdalo sa mi, že som ich už niekde videla.
Rýchlo som sa ponáhľala do večernej matematickej školy. Keď som vstúpila do triedy, už na mňa čakala profesorka s novým praktikantom. Predstavila mi ho, pozrel sa na mňa a usmial. Spoza okuliarov na mňa hľadeli oči, najkrajšie oči, aké som kedy videla, boli jantárovej farby.
Kdeže som tie oči už videla? Po čase sme spolu začali chodiť. Fred bol geniálny spoločník. Niečo mi na ňom , ale nesedelo, obom nám bolo zle v ten istý deň. Niekedy sme spali aj dva dni bez prestania. Naozaj čudné! Opäť som našla v novinách článok: Ďalšia rodina vyvraždená! Na krku mali podivné rany!
Chytila som sa za krk a zovrelo mi žalúdok. Vtom mi došlo ,že to musí mať niečo spoločné so mnou. „Musím zistiť, či aj Fred má také rany!“ Pozvala som ho na večeru a po večeri k nám domov. Aj dnes mal na sebe rolák. Bozkávala som ho a nenápadne mu pritom obnažila krk. Boli tam. Tie podivné rany! Spýtala som sa ho na ne. On len odvrkol: „Uštipol ma had, keď som bol malý!“ Niečo nebolo v poriadku, od toho dňa mi bolo čoraz horšie a spávala som častejšie. Celé sa mi to podobalo na jeden film o upíroch, ibaže tam odháňali upírov cesnakom alebo svätenou vodou.
Zjedla som celý cesnak a obliala sa svätenou vodou, nič to však so mnou neurobilo. „Upír ,teda nie som!“ pomyslela som si a trpko sa usmiala.
V jednu noc, keď som mala zase nočné mory, ma zrazu v pleci niečo silno pichlo. To guľka preletela mojou rukou. Precitla som a oslobodila moje ja od pomätenej mysle. Pozerala som sa na policajtov, bola som na neznámom mieste. Chcela som niečo povedať, ale ozval sa len sykot. Cítila som cudziu ruku na svojej ruke. Uľahčene som si vydýchla. Bol to Fred. Vtom som sa zarazila, Fred vyzeral úplne inak ako som ho poznala. Oblečenie mal celé zakrvavené, oči ,predtým jantárovej farby, úplne sčerneli. Pozeral sa na mňa. Strach ,cítila som taký strach. Na zemi veľa krvi, dve mŕtve telá ležali vedľa seba… Muž a žena. O chvíľu k nim pribudlo tretie. „Fred, nie!“ chcela som vykríknuť, ale hlas mi uviazol v hrdle a tiež som klesla k zemi. Až vtedy som pochopila, čo sa stalo.
V posledných minútach môjho života sa mi premietlo všetko od začiatku až po koniec, po môj koniec. To Fred ma v ten osudový večer uhryzol. Nezmenila som sa na upíra, pretože to bol had, čo ho uhryzol, keď bol ešte malý chlapec. Africký had, ktorý vysaje krv s iných hadov, ale krv svojej družky nikdy. Tí ľudia…,všetkých tích ľudí sme zabili my!
Pýtala som sa sama seba: „Prečo práve ja? Prečo som musela zomrieť takto? To nemohlo ísť inak? Prečo policajnou zbraňou na druhej strane zákona?“
Človek sa niekedy dostáva do situácie ,ktorej sám nerozumie. Som rada, že je to za mnou a už nikdy nebudem môcť nikomu ublížiť. Až na sklonku života človek pochopí, akým životom žil, či plnohodnotným alebo nie. Až vtedy vie, že musí svoju smrť prijať v akejkoľvek podobe. Posledné slová: „Milujem ťa Fred a navždy budem“ zostanú mi na perách .Posledná slza mi z oka vytryskne. Zomieram…
