Hľadela som do ohňa. Plamene nepretržite tancovali svoj žeravý tanec a intenzívne láskali polámané raždie. V tmavom lese sa ozvalo tlmené zahúkanie sovy. Niekto sa načiahol a pridal do ohňa drevo. Roztúžené plamene ihneď objali studený materiál a počali sa ho rozpaľovať, až vzplanul. Nikto nič nepovedal. Všetci čušali. A čakali...
V mojom zornom uhle sa znovu niekto pohol. Konečne som zdvihla pohľad od žiare ohňa. Uprela som ho na neznámeho chlapa. Bol mŕtvy. Potom, čo ho doriadila tá ženská ani inak vyzerať nemohol. Žiadnej skathe neunikne Vyvolený. Skôr či neskôr, vždy ho dostane. Starý klobúk mu zakrýval tvár, ale čoskoro sa mu aj tak zošuchol a odhalil vyvalené oči a pootvorené ústa, zabudnuté v nemom úžase. Uškrnula som sa na pol úst. Aj Marduk vyzeral podobne, keď sa môj kris zaryl do jeho srdca.
Muž sa kyvotal ako ho Dalibor ťahal preč od táboriska, pričom šomral niečo v tom zmysle, že to všetko zostalo zase len na ňom. Gamad stále bezvládne ležal na zemi, aj keď teraz v trochu dôstojnejšej polohe. Skatha ho určite omráčila práškom z askutholu, aby ho paralyzovala, kým neskončí svoju úlohu. Ak to bol askuthol, tak si pospí až do rána, pomyslela som si. Gorien sedel pri mne a zamyslene priživoval oheň suchými halúzkami.
Tma už dávno sadla na krajinu a hviezdy na oblohe pokojne žiarili. Od stretu s Mardukom sa už viac neopakoval chaos a hviezdy sa viac nepohli zo svojich miest. Blikali a žiarili. Ilárion si ustrážila svoje deti...
V tme, kde zmizol Dalibor aj s mŕtvolou, sa ozvalo pukanie konárikov, namáhavé dychčanie a nakoniec tupý dopad tela na tvrdú zem. Po chvíli sa pri ohni objavil mladý hraničiar, oprašoval si ruky a svižne zamieril k nám, pričom postúpal po spiacom Gamadovi. Gamad zachrochtal a prevrátil sa na druhý bok.
„Čo tam tak dlho robia?“ opýtal sa sadajúci si Dalibor s pohľadom upretým do lesa.
„To nie je tvoja vec, mladý,“ odbil ho Gorien.
„Ale veď...,“ jachtal Dalibor. Gorien len zdvihol ruku a „mladý“ stíchol. Opäť nastalo ticho. Objala som si kolená a znova uprela pohľad do plameňov. Premýšľala som... o udalostiach posledných dní.
Ticho pri ohni prerušilo hlasné zakrákanie a šuchot krídel, muži sa strhli. Na rameno sa mi zniesol Harun.
„Toto je Harun, priateľ na cestách,“ vysvetlila som zarazeným mužom, zľahka sa usmievajúc na Haruna, pretože ma zachránil od chmúrnych myšlienok.
„Tvoje domáce zvieratko?“ opýtal sa Dalibor a zdalo sa, že trochu zbledol.
„Tak nejako,“ odvetila som. Vystrela som ruku pred seba a Harun sa mi inštinktívne posunul na predlaktie. Načiahla som sa k miske s mojím prídelom večere a vylovila stade kus nezjedeného mäsa. Zubami som oddelila menší kúsok a potom som mu ho podala. Zobral si. Asi bol dosť hladný. Nemala som toho dosť, ale čoskoro určite zacíti mŕtvolu v kroví.
Netrvalo dlho a z lesa vyšli Quingar a cudzinka, ktorá sa nám predtým predstavila ako Vanya. Keď si sadali k nám, husté vlasy sa jej uvoľnili spod koženého páska a odhalili zašpicatené ucho.
Pomaly som kŕmila Haruna, nevšímajúc si ich, ale nakoniec som nevydržala a uprela zrak na skathu. Naše pohľady sa stretli. Svetlofialkové oči jej žiarili a okolo zreničiek jej krúžila Energia. Bolo to vidieť, jej oči neboli také tmavé ako moje. Odlišovala sa nimi od ostatných, ja som zapadla lepšie. Na krku mala takú istú ľaliu, e˙lamnijské S sa jej vinulo okolo nej a vyzeralo ako tá tenká jazva, ktorú mala na čele tesne pod vlasmi. Bola skúsenejšia ako ja, to sa dalo vidieť hneď. Zbrane, ktoré sa jej hojdali na páse, boli toho dôkazom. Prakové guličky s askutholom, mäkký obušok a šikovné hmaty, ktoré predviedla v boji s otrokármi používala, aby vyradila tých, ktorí sa jej pripletú so cesty. Mne ešte takéto skúsenosti chýbali. Zatiaľ mi stačili päste... A kamene, usmiala som sa v duchu pri spomienke na kanálovú príhodu. Ešte jedna vec však svedčila o tom, že bola na vyššej úrovni, a to rádový meč. Keď predtým bojovala, všimla som si isté odlišnosti medzi mojou a jej zbraňou. Ale najväčším rozdielom bola dračia kosť. Kosť na mojom meči svietila bielobou a kosť v základoch jej meča žiarila krvavým odleskom.
Bola nižšia ako väčšinou elfky bývajú, ale za to mohla pravdepodobne ľudská krv, čo jej prúdila v žilách. Mala tak päť a pol stopy, viac nie. Mierne zošikmené oči boli elfské, ale tá výška a malé, zašpicatené uši boli dôsledkom kríženia. Pravdepodobne s horskou elfskou rasou, o čom svedčia jej tmavé kučeravé vlasy a svetlá pokožka, ktorá by však pri troche slnka nabrala hnedastý odtieň. Práve jej uši ma zaujali viac ako svietiace fialové oči. Boli rovnaké ako moje (pamiatka po mojej sylfidskej matke), aj keď trochu dlhšie. Na rozdiel od Quingara, čistokrvného elfa, naše uši sa dali ľahko skryť pod vlasmi. Jemu dlhé, ostré uši vytŕčali.
Odvrátila som zrak. Nemala som náladu na rozhovory. Pozrela som na Haruna, kŕmiaceho sa pečeným mäsom. Je to pekné vtáčatko, len čo je pravda. Kam sa podel jeho strach?!! Zabubnovala som mu prstami po hlave. Harun zaklokotal a ďalej zobkal mäso z mojich prstov. Potom som ho pohladkala po hrudi a so slovami „Zostaň pri ohni!“ som mu odhodila mäso ďalej od ohňa. Vzlietol a vrhol sa naň. Nanešťastie to bolo blízko Dalibora, ktorý skoro dušu vypustil ako sa naľakal. Ihneď sa postavil a vymenil si s Gorienom miesto.
Spustil sa tichý rozhovor. Dalibor sa nezapájal a ja som mala taký pocit, že už sa poučil zo stretnutia so mnou. V bezpečnej vzdialenosti od Haruna pozorne sledoval dialóg.
Rozhovor zahŕňal veľa tém, medzi nimi aj nezvyčajné udalosti, rovnako ako jej a ich poslanie. Mňa z toho vynechávali, za čo som im bola vďačná. Keď sa stretnú dve skathy, nikdy nevedia, čo si povedať. Každá máme ten istý osud a nie je o čom hovoriť. Vždy je to to isté. Okrem toho, ja aj tak nie som typ, ktorý toho zvykne veľa nahovoriť, pomyslela som si. Toto bolo prvýkrát, čo som stretla inú skathu od vtedy ako som odišla z Chrámu, v ktorom boli len mne rovnocenné alebo také, ktoré boli práve vo výučbe. Nikto skúsenejší (ak nerátam kňažky). Aj keď som sa tvárila, že si leštím svoju dýku, pozorne som počúvala jej rozprávanie.
Vychovali a vycvičili ju v chráme Abu Aldega v krajine Sarian na ďalekom východe. Sarian je významné obchodné centrum, veľmi bohatá zem. Žije v nej mnoho rás vedľa seba v mieri. Len veľmi málo vojen či bitiek sa odohralo na jej planinách. V dávnych časoch bola domovom planinových elfov, ale to je už minulosť, pretože sa rozmnožili a rozliezli po celom Abadione. Dnes je to najrozšírenejšia rasa elfov (myslím, že aj ten bard bol jedným z nich...). Ani ma neprekvapuje, že sa Vanya ocitla tak ďaleko od svojho domova. Skathy nemávajú domovy, pomyslela som si. Mňa vychovávali v Sotarskom chráme vo vrchoch nad Achernanským zálivom, ktorý leží odtiaľto na mesiac cesty koňmo. Jednako však stále leží v tej istej krajine, v ktorej leží Berath, Tilia aj Malonin... V krajine, v ktorej leží bájny Carmell, domov lesných elfov; Myrónske kráľovstvo na juhu, také slávne v starých časoch - vtedy zaberajúce takmer celú krajinu, teraz už len neveľkú oblasť pri Plačúcom jazere; obchodné mestá Mervill, Faryn a Quall, povestné svojím bohatým kupeckým životom; prístavné mestá Alben, Sinar v Achernanskom zálive aj Barkas v Carmellskej zemi elfov; Tulorslé lesy nad Farynom aj Ľadové ostrovy pri juhozápadnom pobreží... To všetko leží stále v tej istej zemi - v Dalcorne.
Dýka sa už tak blyšťala, že ma pomaly oslepovala, tak som si ju zastrčila späť do puzdra na opasku. Na oblohe pribudlo niekoľko hviezd a večer sa menil na noc. Oheň stále pukotal a Daliborovi, aj keď sa to snažil zakryť, sa už začalo zívať. Vstal, ospravedlnil sa a zamieril ku Gamadovi po prikrývku. Keď ju nemohol spod neho vytiahnuť, nahnevane ňou šklbol a prekotil tým Gamada na zem. Kým sa konečne pozakrýval, aj ostatní sa pobrali po svoje prikrývky.
Ľahla som si blízko ohňa, medzi Gamada a Goriena, naschvál si nevšímajúc Vanyu a Quingara, ktorí sa ešte potichu zhovárali. Tí dvaja sa mi zdali, ako by sa už niekedy stretli, ale to som sa mohla mýliť. A prečo aj nie, povedala som si v duchu. Svet je malý, mohli sa niekde stretnúť.
Zaspávala som s rukou na dýke a s Gamadovým chrápaním v pravom uchu. Gorien spal takisto s rukou na krátkom meči a keď videl, že sa naňho pozerám, šibalsky sa uškrnul a žmurkol. Ústami mi naznačil „pre istotu“ a pozrel sa smerom k polelfke a Quingarovi, ktorý mal strážiť v prvej polovici noci. Boli takí zahĺbení jeden do druhého, že som chápala, prečo Gorien radšej nezverí svoj život do ich rúk.
Ešte dlho som nemohla zaspať, kým sa dostavil ľahký spánok...
***
Ocitla som sa medzi stĺporadím v priestrannej sále. Kolonáda sa vinula okolo celej siene a v každej druhej medzere sa nachádzalo vyhasnuté strieborné svietidlo. Namiesto stredného drieku každého stĺpa stáli na pätke tiché belostné sochy rozmanitých žien, podopierajúc rukami ozdobnú hlavicu. Na strope presne v strede vyčnievala presklenná kupola, cez ktorú dopadalo do sály mesačné svetlo. Okrem stropu, miestnosť zdobilo ešte jedno okno. Vypínalo sa na druhej strane siene, priamo predo mnou, siahalo od podlahy až k presklennej kupole a aj na šírku malo najmenej trinásť stôp.
Všetko tam bolo ľadovo biele. Dlážka aj sochy boli z mramoru, ako aj neveľká fontána, ktorá sa týčila v strede ohromnej sály. Na jej vrcholci zdanlivo balansovala krehučká víla so sklenenými mušími krídlami, jemne prestúpenými striebristými vláknami, a zo zopätých rúk jej prúdila krištáľovo čistá voda.
Okrem tlmeného špľachotu vody bolo v miestnosti ticho. Za stĺpmi sa črtali tmavé vchody, ktoré pravdepodobne schovávali chodby alebo ďalšie miestnosti. Zišla som tromi schodíkmi, ktoré lemovali stĺporadie na vnútornej strane, k fontáne a obišla ju. Odhalil sa mi výhľad na striebrom pretkávaný mramorový trón pred oknom, z každej strany lemovaný vysokými striebornými svietidlami.
Načiahla som sa, že sa dotknem toho krásneho skvostu, ale zarazila som sa. Moja ruka sa zdala byť priehľadná, takisto aj celé telo, akoby som bola len duchom svojho tela. Ruka prešla trónom, ako keby tam ani nebol. Nič som necítila, len zem pod nohami.
Zrazu sa tichom začali niesť vzdialené hovory. A stále sa približovali. Zneli zo všetkých smerov, zo všetkých otvorov. Boli stále bližšie a bližšie. Svietidlá v sieni razom ožili a vzbĺkli jasným plameňom. Zároveň s hlasmi, počali sa objavovať v miestnosti medzi stĺpmi ženské postavy, rovnako striebristolesklé a priehľadné ako ja. Zoskupovali sa pod schodmi aj za stĺporadím ženských sôch, v tieni aj vo svetle oživeného osvetlenia.
Z temných vchodov začali do miestnosti vchádzať ženy z mäsa a kostí v rôznych odevoch a šatách. Skathy-bojovnice vystrojené v ťažkej zbroji, kňažky zahalené v rúchach, žiačky odeté v ľahkých úboroch, slúžky v dlhých šatách, garda v pevných brneniach... A v rôznom veku. Stareny vstúpili po boku detí, mladé dievčatá zároveň so skúsenými ženami. Zhromažďovali sa vo veľkej sále spolu s priehľadnými odrazmi svojich družiek, a všetky spolu hľadeli s očakávaním na mramorový trón...
Náhle sa odkiaľsi vynorilo krehučké dievča v sprievode piatich služobných v dlhých splývavých šatách. Malo na sebe ľahučké slonovinovo-biele šaty z priliehavého materiálu. Rukávy končili pri lakti, ale ich dlhé cípy sa ťahali až po zem. Pleť malo veľmi bledú, ale oči mu žiarili jasnými sivými, až striebristými farbami. Vlasy, vyčesané do mohutného prekrásneho účesu, ktorý odkrýval labutí krk, boli biele skoro ako všetko ostatné v tejto miestnosti. V nich bola badať jemná tvarovaná čelenka, očividne tiež zo striebra - vinula sa čelom a mizla v pevnom účese. Tvár malo veľmi mladú, bolo to takmer ešte dieťa, ale držanie tela, chôdza aj veľké oči prezrádzali, že zrak môže klamať. Napriek hrdému postoju, nemohla dievčina skryť smútok a žiaľ, ktorý určite hlboko vo svojom vnútri pociťovala.
Podišla k chladnému trónu a sadla si. Okolo nej sa rozostavali jej služobné a zostali nehybne stáť. Až teraz som si všimla niekoľko ľaliových kvetov zastrčených v jej vlasoch. Utrápene hľadela na zhromaždené ženy a sotva badateľne sa usmiala.
„Drahé sestry,“ zaznel jej jasný dievčenský hlas v tichu, ktoré nastalo, keď vstúpila. „Som nesmierne rada, že vás môžem všetky privítať tu, vo svojom paláci.“
Na chvíľu sa odmlčala a pozorovala tváre zhromaždených. Zostala som pripútaná k mramorovej dlažbe. Vo chvíli, keď som si uvedomila, že táto bytosť, krehká ako kvietok, je Veľká Skatha, nohy sa samovoľne podlomili a pokľakla som. Aj ostatné. Po chvíli sme opäť stáli na nohách.
„To, že ste tu, nie je z mojej vôle, sestry, aj keby som bola radšej, aby bolo,“ znova prehovorila s mierne zachmúreným čelom. „A to, čo vám teraz poviem, nestojí za vaše poklony. Nie som hodná vašej úcty, pretože som klamala...“ Stíchla. Možno čakala krivé pohľady a vlnu rozruchu, ale sálou sa znovu rozliehalo len ohlušujúce ticho. „Takmer vo všetkom,“ dodala hlasným šeptom.
Zhlboka sa nadýchla a pokračovala: „Dlhujem vám, vysvetlenie, milé priateľky. Ale najskôr vám musím zdeliť veľmi nemilú správu.“ Sklonila hlavu, zovrela malými rúčkami operadlá mramorového kresla a chvíľu premýšľala, akoby nám to chcela povedať čo najšetrnejšie. Pocítila som ľútosť nad jej trápením. Mimovoľne som zvraštila obočie.
Keď opäť prehovorila, jej hlas sa nepatrne chvel.
„Pred niekoľkými dňami sa vzbudil Nepriateľ, ktorý sužoval náš svet po mnoho rokov. Odveký nepriateľ. Hlavný pôvodca Vojen bohov. Určite ste už o tom počuli,“ povedala sledujúc zástup spred sebou. „Čo však neviete a nepíšu o tom ani žiadne knihy je to, že práve tento Najväčší Nepriateľ bol jedným z tvorcov Abadionu.“ Nikto neprehovoril, naďalej bolo ohlušujúce ticho. Mala som dojem, že Skatha by privítala nejaký rozruch, pretože toto mlčanie bolo ešte horšie.
„Moltram. Piaty boh-tvorca, ktorého stvoril Šamurgal-izmak, aby vdýchol svetu život,“ začala už pokojnejším hlasom svoje rozprávanie. „Moltram bol bohom Života a Smrti, dával život a aj ho bral. Odvádzal duše zosnulých do Ríše večnosti. Bol najmladším spomedzi všetkých bohov-tvorcov. On však nechcel byť posledným. Chcel byť prvým! Ale bol príliš slabý na to, aby bol rešpektovaný, a tak si upevňoval svoju moc dušami mŕtvych.“
Prežívala to silnejšie ako jej zverenkyne. „Silnel... Každou dušou silnel. Však bohovia si to nevšimli. Mali veľa práce so svetom, bol ešte mladý. Mnoho, premnoho stoviek rokov sa nič nedialo. Moltram vedel, že musí byť trpezlivý. Musel vyčkať až bude taký silný a možno aj silnejší ako Meldor. Lebo len keď bude silnejší ako ostatní bohovia, bude ich môcť poraziť. Ale ten deň nadišiel. Odišiel z ich spoločného paláca a začal zhromažďovať svoju armádu. Všetky padlé a kruté tvory sa pridali na jeho stranu. Mnohé bytosti a medzi nimi aj ľudia, čarodejovia aj tie najpodlejšie stvorenia sveta. A potom - vystúpil proti bohom so svojím vojskom.“
Stíchla a uprene hľadela na zem. Vyzerala, akoby zabudla kde prestala, ale potom zdvihla hlavu.
„A teraz, milé sestry, nasleduje pravda, ktorú ste o mne mali vedieť už dávno,“ pevným hlasom pokračovala. „Vojny bohov trvali celé stáročia. Keď som bola ešte malá, ani pramatky našich pramatiek sa už nepamätali na mier vo svete. Vyrastala som len s matkou. Otca som nikdy nepoznala. Mama ma učila svojmu remeslu, aby som sa vedela uživiť, keď vyrastiem. Kým zomrela, naučila ma takmer všetko o bylinách a liečivých odvaroch. Ovládala som drobné kúzla a vedela som nahliadnuť do budúcnosti, ale mama ma opustila náhle, bez rozlúčky. Zomrela a ani som jej nestihla povedať zbohom...“ hlas sa jej zlomil, ale ovládla sa a potlačila zármutok.
„Moje vnútro zaplavoval nesmierny smútok, chradla som a nič ma netešilo. Keďže som stratila svoj domov, začala som blúdiť po svete. Na mojich cestách som stretala mnoho ľudí. Raz som stretla muža menom Gangan. Tvrdil, že je poslom bohov, že dokáže putovať po svete míľovými krokmi a že žiadne dvere pred ním nezostanú zatvorené. Presvedčila som ho, aby ma teda zaviedol do paláca bohov, ktorý ľudské oko nikdy neuzrelo a ľudská noha doň nikdy nevstúpila. Možno bol taký zlomyseľný, možno len nerozvážny, ale vzal ma za ruku a zaviedol ma do božského paláca. Stála som tam, v tých prekrásnych sieňach a rozmýšľala, aké šťastie ma postihlo. Podišla som k trónom štyroch bohov-tvorcov a sklonila pred nimi tvár. Potichu som vyslovila svoju najvrúcnejšiu prosbu - vidieť sa ešte aspoň raz so svojou mamičkou. Hľadeli na mňa súcitnými pohľadmi, videla som im to v očiach, ale matkinu dušu späť priviezť nemohli, pretože jej dušu navždy zatratil Moltram. Pán Života i Smrti.“
V jej hlase bol cítiť potlačovaný hnev a bolesť. Chvíľu sedela bez pohnutia a potom pokračovala pokojnejšie:
„Keďže som nemala kam ísť, dovolili mi bohovia zostať v ich paláci. Po čase sme si na seba zvykli a oni mi dovolili zostať navždy. Vždy bol pri mne niekto z nich, pozorne ma strážili, pretože v ich svete nebol smrteľník nikdy v bezpečí. Keď som bola tam, v krajine bohov, necítila som krutosť vojny, pomaly som zabudla na sváry. Čas bežal, ale tam hore, akoby stál. Napriek tomu som však rástla a z dieťaťa sa stalo dievča,“ pozrela sa na mladučkú zverenkyňu v úbore dole pri fontáne a láskavo sa na ňu usmiala. „Ale raz v ostražitosti povolili a v ten deň sa všetko zmenilo. Môj bezstarostný svet sa rozplynul ako hmla. A to iba kvôli mojej nerozvážnosti a pochabosti. Využila som Ganganovej nepozornosti a vykĺzla som z paláca pokochať sa pohľadom na svet, z ktorého som odišla. Pred palácom som stretla neznámeho mladíka. Bol taký krásny, že som sa doňho okamžite zaľúbila. Možno to bola detská naivita, ale od smrti matky som nič podobné necítila. Spýtal sa ma, či môže vojsť, ale ja som vedela, že je to zakázané. Nikdy predtým som ho tu nevidela a obávala som sa hnevu Všemocných. Strávili sme teda dlhú chvíľu pred bránou paláca rozhovorom. A nakoniec, keď sme sa mali rozlúčiť, bolo to ťažké pre oboch. Sľúbili sme si, že sa opäť stretneme, tentoraz v božskej záhrade Anthinii, ktorá sa nachádzala na zemi, ale dostatočne ďaleko od krvilačných bojov. Vždy, keď sa mi podarilo ujsť niektorému z bohov, išla som do Anthinie a on tam zakaždým na mňa čakal. Čím dlhšie sme sa stretávali, tým vrúcnejšie som ho milovala.
Ale ukrutnosť vojny čoskoro prenikla aj do božského sveta. Abadion umieral a aj záhrady bohov začali upadať a hynúť. Zeleň zošedivela a všetko obrástla burina. Číra voda vo fontáne zhnila a stromy sa povykrúcali a zoschli. Svetom sa nieslo utrpenie a žiaľ. Matka Zem cítila, že je v ohrození a bohovia ju už viac nedokážu brániť. Vytvorila si vlastných ochrancov, z vlastného tela, dala im všetko, čo mala. Vytvorila národ elfov. Lesných, aby strážili jej lesy a háje. Horských pre jej hory a vrchy. Vodní bdeli nad jej moriami, jazerami a riekami. Podzemní chránili jej jaskyne a všetko pod jej povrchom. Vzdušní lietali v povetrí a ochraňovali vtáctvo. Púštni bránili jej púšte plné piesku aj kamenia. A nakoniec, planinoví pre jej rozsiahle planiny, roviny a lúky.“
Rozprávala tak plynulo, že príbeh sa mi odvíjal rovno pred očami veľmi živo. Pri Meldorovi, aké strašné časy to museli byť!
„No moja zaslepenosť láskou k tomu mladíkovi bola veľká,“ pripustila smutne, „a tak som to prehliadala. Možno som to chcela prehliadať... Keď sa chýlilo k našej poslednej schôdzke, Všemohúci zistili, že odchádzam z paláca a zakázali mi to. Chceli ma len chrániť, ale moja dievčenská ješitnosť a tvrdohlavosť to odmietli a ja som ušla za milým. Na tom stretnutí ma drahý veľmi presviedčal, aby som s ním odišla, ale veľmi ma bolelo, že som mojich dobrodincov sklamala a nechcela som ich ešte viac zarmútiť. A tak som odmietla. Hrozne sa rozhneval a bol neľútostný. Bola som nešťastná a bezradná, pretože som bola uväznená medzi dvoma láskami a ani jednu som nechcela zradiť. Lenže on to nechápal, a preto ma to bolelo o to viac.“
V očiach sa jej leskli slzy. „Nemôžem uveriť, že som to bola ja, kto ho zničil. Slová lásky, ktoré som vyslovila vo svojom nešťastí, z neho vysali všetku moc. Obyčajné ľúbostné vyznanie a cit ľudskosti ho zlomili. Klesol na kolená a plakal ako dieťa. Za chrbtom mu zrazu stáli všetci bohovia. V ich tvárach bol najprv úžas, ale čoskoro všetci zahoreli strašným hnevom. Spoznali v mladíkovi Moltrama a svoju nenávisť prejavili obludným rykom. Vtedy pukla zem Krylonu a z jej útrob vytryskli žeravé ohne, ktoré premenili kontinent na čiernu pustinu. Zahnali tam všetkých nepriateľov, ktorí zostali zrazu po páde vodcu slabí a bezvýznamní oproti božej sile. Z Moltramovho tela unikali zatratené duše a Matka-Runa ich posielala do Ríše večnosti. I moje utrápené oči zazreli na malú chvíľu mamičku ako odlieta preč, s neprítomnými očami...“
Chvíľka slabosti prerušila príbeh a mnohé prítomné sklonili hlavu na znak spoluúčasti, vyjadriac tak ľútosť nad trápením ich patrónky.
„Moltram ma pomedzi stony a útrpné vzlyky preklínal a zaprisahával sa, že sa mi pomstí. Bol neľudský a bezcitný a aj jeho krásna tvár sa menila na znetvorenú grimasu. Meldor ho takého zoslabnutého uväznil pod prastarou horou Berath a Matka Zem postavila stráže lesných elfov, aby vodne v noci dávali pozor a dohliadali na pečate, ktoré ho izolovali od Abadionu.
Bohovia, možno z vďaky a možno z iných zámerov, uvedomiac si, že som bola len hračkou v rukách pomstychtivého Moltrama, ma nazvali veľkou bojovnicou, darovali mi nesmrteľnosť a ponúkli mi miesto medzi sebou, lenže ja už som nechcela byť v božskom paláci, chcela som odísť. Sami o mne vytvorili legendu, ktorú poznajú mnohí na tomto svete, ale ten príbeh je len rozprávkou, ktorá balamutí naivných smrteľníkov. Ale ja vás, sestry, už nechcem klamať a nemôžem vás zaviesť do boja proti niekomu, o kom ste nikdy nepočuli a neviete, čoho je schopný.
Vo svete vtedy vládla Nerovnováha medzi svetmi a voľne sa dalo prechádzať do iných svetov. Bola to Éra portálov a mnohí odišli z Abadionu, aby už nezažili podobné utrpenie. A tak som aj ja odišla do Sveta Ľudí a tam som sa na čas utiahla na tajomné miesto len s niektorými mojimi smrteľnými družkami. Aj keď som žila na odľahlom mieste, v cudzom svete som sa stala záhadným mýtom, ktorý nedal spávať mnohým ľuďom. Niekoľkí ľudskí hrdinovia dokázali nájsť môj úkryt a prekonať prekážky, ktoré ho chránili a ja som im zato odhalila tajomstvá byliniek, liečiv a mágie. Oni ma naučili zaobchádzať so zbraňami, ktoré som im potom očarila a tie sa stali čarovnými. Tak som sa zavďačila mnohým chrabrým mužom. Po dlhom čase, počas ktorého som fyzicky nezostarla ani o deň, ale môj duch sa rozvinul, a počas ktorého som vyučila veľa svojich zverenkýň, som sa opäť vrátila späť na Abadion a usadila som sa v tomto paláci, ktorý mi dali vybudovať bohovia. Aj tu som učila mladé dievčatá svoje tajomstvá, poúčala o všetkom, čo som sa dozvedela, aby som odplatila bohom ich veľkodušnosť a odčinila tak svoje nedobré počínanie v minulosti. Moje bojovnice pomáhali bohom so zlými bytosťami a netvormi, ktorí sužovali zem od pádu Moltrama a sužujú ju až dodnes.
Ako dobre viete, už existuje veľa Chrámov po svete, v ktorých sa učíte, ale vedzte, že záleží len na vás, či mi ponúknete svoju pomoc alebo odmietnete. A ak sa rozhodnete pre tú druhú možnosť, potom vravím, že vám to nebudem zazlievať. Ale snažne vás prosím: Nepodľahnite Moltramovej sile! Buďte na pozore!“
Zhromaždené skathy opäť pokľakli nachvíľu na zem, vyjadriac tak, že sú odhodlané pomôcť. Aj ja som si kľakla. Pretože...
Mala som pocit, že sme jedny z mála, ktoré dokážu pomôcť a kvôli silnej viere v dobro som bola pripravená prijať akúkoľvek úlohu.
Skatha vstala a zahľadela sa cez sklenenú kupolu na nočné nebo. Potom sa usmiala a privrela oči. Myslím, že sa jej dosť uľavilo, keď nám vyrozprávala to, čo ju tak dlho ťažilo a konečne si uvedomila, že z neho nemá strach... A možno jej dodala síl naša vernosť... ktovie?
„Ak je toto vaše rozhodnutie,“ povedala s nádejou v hlase, „potom nebudem strácať drahocenný čas. Na svete je mnoho temných tvorov, ktoré sa túžia pridať na stranu Moltrama. Už vedia, že je na slobode a túžobne ho očakávajú. Vašou úlohou bude vyhubiť ich, čo najviac, kým ich nepovolá k sebe. Nebude to ľahká úloha, ale vy ste na to pripravené.“
Vzala si od jednej svojej komornej sklenenú guľu a pridržala ju pred sebou. „A teraz vás oboznámim s vašimi prvými...“
Jej hlas sa stratil v príšernom škripote z gule a výkriku stoviek zhromaždených žien, ktoré i tentoraz klesli na zem, avšak už nie z úcty, ale v hrozných mukách. Držali sa za uši a snažili sa, aby im strašný rykot neroztrhol bubienky. Cítila som ostrú, prenikavú bolesť v hlave, akoby mi niekto vrazil rozpálený železný meč skrz spánky. Kričala som a zo zavretých očí sa mi drali slzy. Všetky skathy ležali alebo kľačali na dlažbe a skrúcali sa v bolestiach.
Temnotu za viečkami vytlačila ostrá žiara a potom denné svetlo. Keď som otvorila oči, pozerala som sa na zem vtáčími očami. Tvár mi ochladzoval čerstvý vzduch, ale v spánkoch som cítila ešte stále pulzujúcu bolesť. Náhle som padala dolu. Zem podo mnou sa blížila a zväčšovala. Bola čierna a na jej okraji horela hora. Lesy mala šedivé, pokrútené a mŕtve. Rieky vyschnuté alebo otrávené. Vrchy boli rozškľabené a zo zeme ujedali rozsiahle hnijúce močiare. Mestá boli rozpadnuté a páchli. Rútila som sa k jednému z nich...
Ulica, na ktorú som dopadla, bola rozoraná a krvavá. Budovy sa rozpadali a ich steny hyzdili vulgárne nápisy. Oproti mne na stene bol prstom naškriabaný krvou, akiste pisateľovou vlastnou, krivolaký nápis: Aar kakh sar dal (Aar, prekliate mesto). A v nose som zrazu pocítila ostrý prenikavý zápach. Bol taký silný, že mi začali po tvári stekať kyslé slzy. Štipľavý a hnilobný. Zem podo mnou sa začala chvieť a stonať. Smrad silnel a v ovzduší vytváral až hmatateľnú podobu.
Môj zrak sa mi nečakane zahmlil, pomaly rozpil.
Ocitla som sa na podlahe v Skathinom bielom paláci, ale aj veľkolepá sieň sa mi hneď začala strácať v tme a ja...
