Nech nestrácajú nádej tí, čo trpia, nech nevzdávajú sa tí, čo prehrávajú...
Šagrin.
...nech tí za mrežami nikdy neprestanú dúfať v slobodu...
Šagrin.
...lebo ona príde k tým, čo sú trpezliví, ich vyzdvihne, ochráni a uteší tých, čo nepodľahnú a neprestanú v ňu veriť.
Šagrin, počuješ ma?
Šagrin. Znie to akosi povedome. Áno, áno, už si spomína. Je to meno, čo mu dali ľudia, keď ho vytiahli z horúcich útrob jeho matky, nech už bola ktokoľvek. Zvláštne, aké ľahké je v bezprostrednej blízkosti smrti zabudnúť na tak nepodstatné veci ako je nálepka, čo vám niekto priplesol na čelo a vydal ju za to, kým ste. Hm... bezprostredná blízkosť smrti?
Tak poďme, Šagrin, vstaň.
Ty vstaň. Ty vstaň po tom, čo si... ako to vlastne bolo? Spomienky sa bez náhlenia vracajú rýchlosťou pohybu kontinentov ale sú práve tak definitívne. Ach isteže. Skoro sa to podarilo. Najprv výbuch, rozdrúzgané dvere klietky. Iba idiot by sa nechopil tak skvelej príležitosti. A potom to vybuchlo, kdesi musel byť uložený olej či čo. A všetko začalo horieť. Aj on horel. Akoby sa na seba díval odinakadiaľ, malá bežiaca figúrka, ako živá faklička v plamennom pekle. Pach dobre prepekajúceho sa mäsa a páliaceho sa keratínu. Z bolesti mohol zošalieť.
Vstaň, ty prekliata kopa sračiek!
Pam-pam-pa-dam-dam-da-dam. Špicatý koniec striebornej palice zvoní o lesklé oceľové mreže. Tie mreže pozná, pozeral sa na ne z tej menej príjemnej strany väčšinu svojho života. Pozná aj tú palicu, tiež strávil pekne dlhú dobu zoči - voči tomu nepríjemne ostrému hrotu. Ale ešte vždy to nebolo tak zlé ako zácvik. Nič nebolo tak zlé ako zácvik.
Na nohy, hovorím!
Bodnutie špicatým koncom. Striebro sa zabára do mäkkého dotlčeného tela. Šagrin nezavyje bolesťou, je s ňou dôverný kamarát, už ho iba dráždi. Zlostne zavrčí a otvorí jedno oko, žlté ako otvor do kotla, v ktorom vrie sila, hnev, ale hlavne číra ,živelná, nepredstaviteľná nenávisť. Ani Šagrinovo druhé oko sa na muža nedíva práve kamarátsky. Tak vrúcne dúfal, že ten bastard zhorel v zapálenom sklade, dokonca ešte vrúcnejšie ako v to, že zhorí sám. Akýsi človek raz povedal, že Smrť je Veľká Mrcha. Je. Šagrin o tom vedel svoje, to, že ešte dýchal a užíval si tohto krásneho sveta, bolo priamym dôkazom podopierajúcim oný výrok.
"Pozrimeže, pozrimeže, čiperný ako vždy. Na mňa divadielko hrať nebudeš, môj milý. To si nechaj pre divákov." Tvári sa tak zvrátene spokojný, prekliaty bastard. Teraz ho najskôr zasa bodne tou svojou prekliatou bastardskou palicou. A, áno, už to tu máme, rozháňa sa a osteň sa rúti na Šagrina. Bol rýchlejší. Bez jediného hlesnutia, bez jediného pohybu, ktorý by prezradil jeho ďalší, vystrelí Šagrinova hlava vpred a čeľuste kovovo zazvonia na palici. Ani táto scéna sa dnes neodohráva prvý krát, koniec palice je posiaty stopami po zuboch, tak Šagrinových, ako aj zuboch iných jeho spoluväzňov.
"Dobre vedieť, že sa ti vracia sila," škerí sa muž na vlka mlčky zvierajúceho jeho módny doplnok kombinujúci v sebe krásu a užitočnosť v zovretí práve tak oceľovom a pevnom ako zámok na dverách jeho klietky. Muž vie, že šelma sa hneď tak nepustí a že pokúsiť sa vytiahnuť palicu von je holá nemožnosť. Vďaka generáciám selektívneho chovu a možno maličkej štipôčke génového inžinierstva majú jeho čeľustné svaly silu hydraulického lisu. Unavene, ako človek, ktorý už dávno prestal rátať, koľký raz to robí, stlačil malý nenápadný gombík na dverách klietky.
Šagrin znova zúrivo zavrčí, keď dostane ranu prúdom. Okamžite palicu pustí a na neistých nohách sa tacká k zadnej stene klietky. Muž sa neprestáva uškŕňať. Vlk sa otrepe. Takú silnú ranu ešte nedostal. Nedokáže sa zbaviť pocitu, že niečo je veľmi, veľmi nesprávne. Od kedy sa prebral, nemohol sa ho zbaviť, znervózňoval ho a dráždil ako kamienok v topánke a teraz, keď sa mu mäsom a kosťami prehnala elektrina, sa dojem ozýva s neodbytnosťou kladiva búšiaceho do železného vedra, čo máte natiahnuté na hlave. Lapá po dychu, spamätáva sa z rany. A ako jeho ňufák ukazuje do zeme, všimne si, čo mu tak strašne vadilo.
Pravá noha je preč. Úplne mu chýba. Namiesto krvi, srsti a svalov sa naňho zubí studeným ligotom oceľ, káble a prevody schované pod jej blýskavým plášťom. Šagrin tomu nerozumie. Ako...kedy? Čo to má znamenať?
"Nejaké problémy, pán Smith?" Je to majiteľ vlčiarne. Zoschnutý, zošúverený chlap. Typ, po pohľade na ktorý si juhoamerické múmie povedali, že to rozhodne nie je zlý imidž a začali ho napodobňovať. Fajčil toľko cigariet, že sa stali prirodzenou súčasťou jeho úst. Zásadne len tie najodpornejšie páchnuce, spôsobujúce rakovinu pľúc už po piatich minútach pasívneho fajčenia. Zhlboka potiahol a vydychovaný dym namieril na Šagrina.
"Nie, všetko je v poriadku," uistil ho Smith s úsmevom, "len sme sa so Šagrinom zvítali."
"Zasraná potvora, ket sa mna pýtajú. Včil nemám páru, na čo bolo dobré tú mrchu zachranovat," odpľul si vlčiar.
"Verte, že k tomu mám svoje dôvody. Inak, odviedli ste skvelú prácu. Noha vyzerá vynikajúco."
"Musel som mu dat aj pár plátov na hrudník, mal ho celý pomačkaný. Šecko najlepšá nerdzavejúca ocel. To sa dneskaj zháňa fest tažko, musel som sa plácnut cez kapsu, by šecko bolo jak ste sceli."
"Nebojte, zaplatím vám za unúvanie. Čo povedal veterinár?"
Dym do pľúc, dym von. "Tú jednu nohu mal spálenú až na kost, musela byt nahradená tak či tak. Na tej strane aj pomačkaný hrudník, jedno rebro prepichlo plúca, tak aj tú jednu polku dostal novú. Bude v porádku, bodaj ho skáralo," odpľul si a mimovoľne prešiel po predlaktí. Aj napriek vnútornému zmätku Šagrin pocítil značné zadosťučinenie. Vybavil si chuť vlčiarovej krvi na jazyku a radosť, s akou páral jemnú vzorku tkanív. Ľudia sú tak krehkí. Kým sa spustil poplach a dostali sa k nemu, ruka mu visela iba na niekoľkých šľachách a hrubšej žile, ku ktorej sa vlk nestihol dostať. Jediné, čo vlčiarovu ruku zachránilo, bol okamžitý lekársky zásah a rana z elektrickej pištole, ktorá poslala Šagrina do ríše snov.
"Vraveli ste niečo o vylepšeniach," vytrhol Smith vlčiara z úvah o tom, aký druh smrti by bol pre Šagrina najvhodnejší - musela byť hlavne bolestivá a zdĺhavá. Vlčiar potiahol z cigarety.
"No, móc vela sa robiť nedalo. Akurát na tej labe. Dal som mu krajšé drápky," zavrčal temne. Keby bolo po jeho, nechal by Šagrina minimálne prísť o tú jednu labu. Znova si prešiel po hrubej vrstve jaziev ukrytých pod šatami. Kristeježiši, chýbalo tak prekliato málo...
"Hm," Smith na to.
"Pozrite, stálo ma to fakt peknú kopku sesterciov, drahý pane," zmenil vlčiar tému v obave, že k debate o peniazoch sa už nevrátia. Smith naňho pozrel spôsobom, akým sa na iných pozerajú ľudia, ktorých nikto, kto si vlastný život váži, neoslovuje "drahý pane".
"Úprimne povedané, dúfal som v niečo viac než len ,krajšé drápky'. Oceľ zaplatím. Prácu až po zácviku, ak sa ukáže, že sú aj na niečo iné ako na okrasu. A teraz, ak ma ospravedlníte, mám málo času. Dovidenia." Ledabolo nadvihol pieskový klobúk dokonale ladiaci s jeho oblekom a do rytmu poklopávajúc striebornou palicou odišiel. Vlčiar za ním zlostne zazeral a kým sa sám pobral, uštedril Šagrinovi ešte jednu dávku prúdu. Aj keď podľa jeho názoru by mu aj dvadsaťtisíc voltov bolo málo. Tá háveď dnes vydrží kdečo.
Šagrin nemohol odtrhnúť pohľad od svojej novej nohy. Vôbec ju nevnímal ako niečo cudzie, bola skrátka jeho súčasťou, a to ho na tom desilo najviac. Už počul príbehy o podobných veciach, len im nikdy neveril. Aký len bol hlupák! A aký naivný, keď predpokladal, že požiar prežil bez vážnejších zranení. Vracali sa mu ďalšie a ďalšie obrazy. Najvýraznejší bol padajúci trám. Aha. To by vysvetľovalo mnoho. Hlavne pomliaždený hrudník a prepichnuté pľúca.
Bolo tu ešte niečo. Pomyslený gombík v Šagrinovom mozgu, o ktorom mohol s istotou povedať, že sa s ním nenarodil. Skúsil, čo sa stane, ak ho stlačí. A čuduj sa svete! Z úzkych otvorov mechanických prstov sa vysunuli štyri ako žiletky ostré pazúry.
* * *
Napriek prognózam, že v prípade ďalšej vojny sa ľudstvo samo vyhodí do vzduchu, prežili tretiu svetovú ženy, deti, zbabelci a podnikavci. Mužní hrdinovia bojujúci za Jedinú Pravú Pravdu a Jedinú Pravú Spravodlivosť hrdinsky padli na bojiskách za Pravdu a Spravodlivosť krajiny, za ktorú sa vybrali hrdinsky bojovať. Takže žiadne veľké sklamania. Pokiaľ teda neberieme do úvahy tých, ktorí si až v poslednej chvíli uvedomili svoju hlúposť a oľutovali rozhodnutie neinvestovať do životnej poistky. Ťažko povedať, kto bol v práve a vďaka systému medzinárodných organizácii a vzájomných zmluvách o spojenectve, voľnom obchode a nekonečnej bratskej láske a tolerancii aj kto bol na strane koho. Ak by ste na ulici zastavili radového občana a opýtali sa ho, kto vojnu vyhral, nevedel by vám povedať ani to. Najskôr by síce po tom, čo by ste mu položili takú otázku predstieral, že vás nepočuje a pridal do kroku v obave, že ste imperiálny špión, ale aj tak - nikto si nebol istý, kto bol nakoniec porazeným. Ľudia majú iné starosti. Ak máte problém uživiť ženu s troma deckami, len ťažko vám bude žily trhať medzinárodná politika, či skôr to, čo z nej zostalo.
Jedno však bolo isté. Koniec vojny pripravil ideálnu základy pre to, čo sa malo čoskoro stať Novým rímskym impériom. Áno, počujete dobre. Taliani sa dostali k válovu a už sa od neho nenechali vytlačiť. Do troch rokov bol v meste, do ktorého vedú všetky cesty, korunovaný cisár a prijaté zákony o povinnej každodennej sieste a štátnom vlastníctve cestovinového priemyslu a zahraničného obchodu s pizzou. Nikto nič nenamietal, akurát Zostávajúce štáty americké pozbierali zvyšky svojej arogancie a zmohli sa k chabému protestu. Keď ich nikto nebral vážne, rozhodli sa v ruinách Los Angeles zorganizovať agitačný koncert, no bez valnejšieho úspechu, vzhľadom na to, že sa naňho neodvážila prísť hrať žiadna kapela. Raz darmo, patricijské rody Nového Palerma postaveného na troskách San Francisca (most nechali, veď pri západe slnka vyzeral tak idylicky) vedeli, ako si udržať poslušnosť. Nový východný cisár vládnuci tej časti Ázie, ktorú neovládal ruský cár a jeho bojari, vyhlásil, aby si Zostávajúce štáty americké láskavo neotvárali ústa, ak nechcú prísť aj o čínske reštaurácie.
Nové rímske impérium zaberalo územia od severnej Afriky cez Blízky východ (Američania a Arabi sa tam vytĺkli navzájom už počas prvej šarvátky tretej svetovej ohľadne ropy. Hlavne Američania sa cítili dosť trápne, keď jej zdroje do tridsiatich rokov úplne vyčerpali a tak ropný, ako aj automobilový priemysel padol.) po oblasť Škandinávie vrátane Islandu a Britských ostrovov. Bola zavedená jednotná mena - sestercius - a cisár Octavianus Augustus Druhý rozdelil ríšu do tradičných provincií. Do architektúry a odievania sa vrátil empír a aby sa vyhol občianskym nepokojom, rozhodol sa svojím poddaným dať presne to, čo chceli, aby boli sýti a nemysleli na politiku - chlieb a hry. Rímsky Senát návrh nadšene schválil, nasledovala séria výnosov o podpore poľnohospodárstva a výstavbe amfiteátrov.
Od pádu prvej Rímskej ríše sa ľudstvo ani náhodou ani najmenej nezmenilo. Civilizovaní, sofistikovaní ľudia dvadsiateho druhého storočia po Kristovi chceli krv, hoci si práve lízali rany z najhoršej vojny, aká svet doteraz postihla. S vlastnou bolesťou a krvou sa potýkali každý deň, túžili preto po cudzej bolesti a cudzej krvi, túžili ju vidieť a ubezpečiť sa že nie, naozaj to so mnou nie je až tak zlé, aha, ten čo onedlho vykrváca v prachu a špine arény je na tom oveľa, oveľa horšie. Ja totiž narozdiel od neho ešte žijem.
Ale problém s gladiátorskými zápasmi je ten, že sú náročné na ľudské zdroje. Nakoniec dôjdu aj vojnoví zajatci a nedá sa povedať, žeby sa do arény dobrovoľníci len tak hrnuli, hoci vidina slávy je naozaj lákavá. Prišiel rad na zvieratá. To je ale nápad, ľudia nám už došli, tak proti sebe postavme šelmy! Otázka je, aké, keď sme počas poslednej vojny okrem iného väčšinu z nich vytĺkli a to, čo zostalo, skoro všetko skapalo v arénach. Ale nie, v hlbokých lesoch strednej a severnej Európy a Ázie ešte zostali - húževnatí, neuveriteľne prispôsobiví a lipnúci na živote so zanietením hraničiacim so šialenstvom. Nemilované deti evolúcie, a práve preto tuhšie, silnejšie, nezničiteľné aj napriek opakovaným snahám zniesť ich z povrchu zemského. Príliš neexotickí na to, aby mohli byť vystavení na obdiv divákom v arénach.
Vlci.
Osvietený vševedúci imperátor Octavianus Augustus Druhý mal určité námietky, veď keď sa vezme do úvahy tradícia rímskej vlčice, adoptívnej matky prvého cisára, jeho predchodcu, prišlo mu to mierne neetické. Potom ale akýsi právnik z Neapola vyhlásil, že v legende sa predsa hovorí o vlčici. Akosi si nespomína, že by sa v nej spomínal aj vlk, alebo má najosvietenejší caesar iný názor? A hľa, Vznešený Octavianus, druhý tohto mena, celú vec uvážil a pripustil že na tom asi niečo bude.
Začali hony. V priebehu dvoch desaťročí nezostal na slobode jediný vlk, všetky hnili v novopostavených vlčiarniach po celom Impériu. Z každého vrhu vyberali najmocnejšie a najschopnejšie mláďatá, nielen zavalité a svalnaté, ale aj najprefíkanejšie, najvynachádzavejšie. Prislabé alebo prihlúpe končili ako žrádlo pre tie, čo boli uznané vhodnými. Samozrejme, v rámci etiky a tradícií na vlčice nesmel nikto siahnuť. Boli rozmaznávané v oddelených krídlach vlčiarní, hýčkané pozornosťou a najstarostlivejšou opaterou. Vlci sa trhali na franforce pre zábavu davu. Spolu s rastúcou mierou produktivity poľnohospodárstva a priateľskými vzťahmi tzv. patres familias, čiže otcov rodín, a cisára boli bezchybnou zárukou neexistencie akejkoľvek vážnejšej politickej opozície. Ľudia mali, čo chceli a boli spokojní. Kto spokojný nebol, u toho sa príslušný otec rodiny postaral o to, aby sa ráno zobudil mŕtvy.
Z vlkov sa stali dokonalé inteligentné vražedné stroje. Prospievali tak po psychickej ako aj po fyzickej stránke, až sa v radoch filozofov začali viesť otázky, akú úroveň ich inteligencia skutočne dosahuje. Najdivokejšie teórie šli až tak ďaleko, že sú schopní abstraktného a pojmového uvažovania a ktosi sa za vlády Septima Flavia, šiesteho novorímskeho cisára, odvážil povedať, že stoja na úrovni ľudí, a teda zasluhujú aj rovnaké práva ako ľudia. Keďže bol dosť hlúpy aj na to, aby dodal, že to znamená zrušenie zápasov, nikoho neprekvapilo, až krátko na to z kalných vôd Tiberu vylovili čosi ružovkasto červené, z čoho trčali úlomky kostí a nikto sa to nedostavil identifikovať. O tom, kde pozostatky skončili, asi ani nie je potrebné rozoberať. Stačí povedať, že o vnútornej podobnosti ľudí a vlkov sa oboznámili dosť dôverne.
Veda a priemysel sa začali pomaly spamätávať pod záštitou medicínskeho výskumu a propedeutiky. Tá hŕstka vojakov, ktorej sa akýmsi zázrakom podarilo prežiť celé to vražedné besnenie, totiž z valnej časti trpela nedostatkom končatín. K slovu sa dostali v prvom rade tradičná metóda amputácie, ale našli sa aj lekári, čo si povedali: "hej, a prečo by sa to nedalo spraviť inak? Žijeme predsa v dvadsiatom druhom storočí, no nie?" a začali experimenty. V dobe, kedy sa skromný výskum rozrástol na celosvetovú posadnutosť. Je predsa po vojne, patrí sa nahodiť súcitnú masku, poriadať zbierky a pod zámienkou pomoci obetiam ozbrojeného konfliktu zarobiť hromady na prevratnom objave. Vojna, či mier, kto má prachy, je ťažko za vodou tak či tak. Celé to dopadlo tak, že sa v konečnom dôsledku nedala medicína rozoznať od techniky a do polstoročia po vojne sa rímska spoločnosť "Artifitialia" stihla vypracovať na svetový monopol vo výrobe protéz, dokonale schopných nahradiť chýbajúcu končatinu.
Netrvalo dlho a o takmer robotické protézy sa začali zaujímať aj iné živly.
Takmer okamžite ich zaviedli vo vlčích zápasoch. A nielen to, oni šli ešte ďalej. Lekári nemajú fantáziu, novú nohu dokáže prišiť každý. Ale vložiť do toho trochu invencie, trochu kreativity, to sa podarí len skutočnému umelcovi. V dvadsiatom prvom storočí boli populárne vylepšené autá. Koncom dvadsiateho druhého sa majitelia chválili technickými parametrami svojich vlkov. Nič nebolo nemožné, neexistovali žiadne hranice, jedine hranice vašej predstavivosti. Širšia lebka? Žiaden problém. Čeľuste schopné vyvinúť tlak drviaci diamanty? Príďte si preňho tak za dva týždne. Všetko pre spokojnosť zákazníka, reklamácie prijímame do zácviku alebo prvého zápasu, garancia nízkej ceny, ďakujeme za váš nákup, dovidenia.
Jediným problémom bolo, že vylepšené vlky roztrhali tie obyčajné na franforce spravidla do desiatich sekúnd od začiatku zápasu. Skúšali ste sa niekedy prehrýzť cez oceľový pancier? Nie, nie je to také jednoduché, ako to vyzerá na televíznej obrazovke. "Plechovky", ako im začali hovoriť, dostali vlastnú kategóriu, odstupňovanú podľa pomeru telesnej váhy a hmotnosti kovových doplnkov. O tom, ako často komisia prižmurovala očko nad kilečkom hore - dolu v závislosti od plnosti svojich vrecák, je, myslím, úplne zbytočné sa zmieňovať. Hlavne, aby sa zabavili ľudia. O tom to predsa je, nie? Chlieb a hry. Terajší cisár Iulius Sixtus vrelo súhlasil s názorom svojho slávneho predchodcu, prvého božského novoimperátora, zatiaľ čo sa mu jeho vlčica, Rea, úzkostne tlačila k nohám a skuvíňavo žiadala o jeho pozornosť.
* * *
A tak sa zo Šagrina stala Plechovka. A ako čerstvý premenenec, aj keď sa jednalo len o tak minimálnu záležitosť ako jednu prednú nohu a zasúvacie pazúry, musel absolvovať ďalší zácvik. Šagrin si myslel, že nič tak zlé ako jeho prvý zácvik, už v živote nezakúsi. Toto bolo horšie. A tiež to dlhšie trvalo.
Tma.
Hlad.
Krv.
Bitka.
Výsmech. Ach, pomyslel si Šagrin trpko, tak predsa na to prišli. Ako odomknúť onú trinástu komnatu jeho bytosti, kde ako v Pandorinej skrinke ležali ukryté jeho najmocnejšie zbrane. Ak niečo na svete dokázal nenávidieť viac ako Ismaya, bol to práve výsmech.
Krv.
Zápasy.
Krv.
Je deň alebo noc? Ťažko povedať, v titánovej debne s pár drobnými prieduchmi v podlahe, primalej na to, aby sa v nej dalo sadnúť, či ľahnúť, je čas veľmi abstraktnou a neurčitou veličinou.
Krv.
A nenávisť. Voči sebe, železnej nohe, plátom na hrudi, Ismayovi, vlčiarom, vlkom, škatuli, vzduchu prúdiacemu cez drobné štrbinky, vzduchu tam vonku, oblohe, slnku, všetkému. Šagrin nenávidel celý svet a úplne zo všetkého najviac nenávidel to odporné, pokrútené, znetvorené chlpaté telo nesúce blbé ľudské meno. Čo by bol dal za to, aby sa od neho mohol odpútať, nechať ho kdesi hlboko pod sebou a poslať celý skurvený svet do teplých krajín. Keby to len bolo také jednoduché. Keby len nebol vlkom, tvorom lipnúcim na živote kždučkým atómom svojej bytosti tak silno, aby si to, že je mŕtvy priznal až keď jeho hlava leží niekoľko metrov od ostatku tela. Keby... Šagrin sa nenávidel za to, že si čeľusťami nedosiahne na hrdlo a za to, že aj keby dosiahol, nedokázal by sa doň zahryznúť tam, kde horúci život pulzuje v tepnách úplne blizučko pod kožou. Stál v tej titánovej krabici a po vlčom sa modlil, aby aspoň vykrvácal z rán, čo utŕžil počas dňa v zápasoch a pri bitkách. Zbytočne. Vlčiari vedeli veľmi presne, kam ho až môžu dostať, a pritom ho nezabiť.
Po čase, ktorý mu pripadal ako večnosť, sa zácvik skončil. Do vlčiarne prenajatej Ismayom ho museli priniesť. Kosť a koža, celý čas žijúci len na tom, čo sa mu pri zácvikových súbojoch podarilo vyšklbnúť z tiel protivníkov. Dali mu nažrať. Nechali ho odpočívať. Čakali, kým sa mu vrátia sily. A prihlásili ho na prvý zápas "Plechoviek".
Slnko pražiace na apeninský polostrov bolo v porovnaní s pochmúrnym drsným podnebím severnej Európy horúce ako útroby pekla. Šagrin v hrubom zimnom kožuchu trpel dvojnásobne. Raz darmo, jar sa tak ďaleko na juhu ozývala skoro. Vzduch bol príliš dusný na to, aby sa dal dýchať, no nie dosť na to, aby mohol byť príznakom búrky. Ismay si hodvábnou vreckovkou pretrel spotené červené čelo a striebornou palicou poklepal po Šagrinovej klietke:
"Kamarát, tu sa začína tvoj nový život!"
Šagrinov nový život sa mal začať v Ríme, samotnom srdci nového impéria. Cisár Gaius Publius dal svojho času zrekonštruovať veľkolepé koloseum so všetkým, čo k tomu patrí. Zamestnal tisíce ľudí, aby zo starých spisov a všemožných zmienok vytvorili dokonalý obraz Kolosea, aké bolo za čias svojej najväčšej slávy a ďalšie tisíce na to, aby ho znovu postavili lepšie, veľkolepejšie a väčšie. Výsledkom tohto megalomanského projektu bolo štadión obludných rozmerov, na ktorom mohlo prebiehať aj sto zápasov naraz a poskytoval miesto pre tridsaťtisíc tiel. Živých. Koľko mŕtvych tiel ním prešlo sa nikto neunúval počítať. Áno, nové Koloseum bolo dychberúcim, spanilým, nepopísateľným výtvorom novoimperiálnej architektúry. Viedli sa debaty o jeho zaradenie do zoznamu siedmich divov sveta - raz predsa aktualizovaný byť musel, no nie? Stelesňovalo ducha ríše, podobne ako ona povstalo z vlastného popola a rozkladu, bájny fénix nových čias. Bolo jednoducho úžasné. Ale sem Šagrin s Ismayom namierené nemali.
Ich cieľ bol omnoho skromnejšie vyzerajúci. Popri Koloseu nevyzeral o nič lepšie než búda, ktorú pohromade drží snáď iba hodný kus dobrej vôle a nejaká ta štipôčka zbožného želania, aby sa vám strecha nezrútila rovno na hlavu. Nie, Koloseum bolo príliš veľkolepé pre začiatočníkov "Plechoviek".
Ten pajzel sa ktovie prečo volal "Alba Lupa" a malá arénka so sedadlami pre sotva tisícku ľudí a niečím okolo stovky miest na státie stála hneď za ňou. Ismay, samozrejme, putikou opovrhol a ubytoval sa v hoteli so štyroma hviezdičkami. Zo zásady nešiel pod tri. Nikdy.
Šagrin nocoval v malej vlčiarni za krčmou. Každý krčmár, ktorý bol pri zmysloch a chcel dôjsť k nejakému tomu sesterciu, si podobné vlčiarne za svojím podnikom zriadil. Vlky boli teraz náramne v kurze, navyše boli všade arény a majitelia so svojimi zvieratami prichádzali zo všetkých kútov sveta, aby sa v Ríme pokúsili urobiť dieru do sveta. Iba blázon by nevyužil takú šancu.
Vlka previezli do arény druhý deň ráno. Ešte bola tma, keď ho naložili na veľký nákladný voz ťahaný šesťzáprahom a spolu s desiatimi ďalšími vlkmi odhrkotal v ústrety davom a krvi. Na voze bol jedinou Plechovkou a ostatné zvieratá si ho premeriavali s krajnou nedôverou hraničiacou s otvorenou nevraživosťou. Niektoré mu po chvíli prestali venovať pozornosť, niektoré to neomrzelo a zazerali naňho až do chvíle, kedy klietku zdvihol žeriav, aby ju zložil na dopredu určené miesto.
Šlo to rýchlo. Zápasy zväčša netrvali dlhšie než pár minút. Zvieratá po celý život cvičené roztrhať všetko, čo vykazuje známky života, na franforce, sa so zabíjaním nehrali. Krok doprava, krok doľava, prikrčiť, predstierať útok bokom a nečakane vyraziť po hrdle. Celé to bolo až smiešne jednoduché, ak sa vám podarilo prežiť dosť dlho na to, aby ste na ten trik stihli prísť.
Prišiel rad na Šagrina. Pred ním zápasilo už niekoľko plechoviek. Nevrátili sa štyri zo siedmich, tie, čo prežili, vyviazli so značnou stratou krvi a záhadne vyzerajúcimi škrabancami na mäsitých i plechových častiach podivných tiel.
Viedli ho úzkou, rovnou chodbou upútaného na niekoľkých reťaziach. Podobne ako väčšia kovového vybavenia používaného v arénach, aj jednotlivé články rinčiacich okov boli vyrobené z titánu. Hoci ho po vojne bol pálčivý nedostatok, majitelia arén napojení na patres správnych rímskych rodín nemali nikdy problém so zháňaním materiálov. Na obojok sa upínali štyri, po jednej na každej nohe. Šagrin bol po celý čas ticho, ani o centimeter nevybočil z predpísanej cesty, ani raz sa prudšie nenadýchal, jediný krát nepozrel inam ako na približujúcu sa mrežu pred sebou.
Pomocníci, ktorí ho viedli, sa ho desili. Cítil vôňu ich strachu. Vlk zúrivo sa metajúci zo strany na stranu a vrčiaci v polovičnom šialenstve (v tom lepšom prípade) bol absolútne nepredpokladateľný, človek si okolo neho nikdy nemohol byť istý, kde sa v nasledujúcej chvíli ocitne horúca, po krvi bažiaca zubatá papuľa. Ale bola to zároveň jedna vec, ktorá sa u takých zvierat dala predpokladať. Keď prišlo na mĺkve, na prvý pohľad vyrovnané zvieratá ako bol Šagrin, nedalo sa predpokladať vôbec nič. Mohol si rovnako ľahnúť a spať, ako aj vyskočiť a v mihu sa niekomu vrhnúť na hrdlo. Aj keď na druhej strane je pravda, že po tom, čo podobným spôsobom zomrelo niekoľko pracovníkov arén, sa od ranných dôb vlčích zápasov začali povinne nosiť tuhé nákrčníky. Síce sa v nich nedalo veľmi pohybovať hlavou, ale aspoň tu bola istota, že hlava na krku vôbec zostane.
Šagrin sa vyžíval v ľudskom strachu. Šteklil všetky jeho zmysly - ako kvapka studeného potu kĺžuca sa po rozpálenej koži, ako ťažký, namáhavý dych, ako vzrušujúci pach dráždiaci ho v nozdrách. Pocítil chvenie kdesi v bruchu. Strach. Na tom by sa dokázal priživovať naveky a nemusel by ani žrať. Jemne trhol jednou z reťazí a žltým okom na okamih šľahol po mužovi, ktorý ju držal. Človek mu venoval nenávistný pohľad, ale iné, ľudskému oku neviditeľné signály Šagrina rozdráždili. Naježil sa a slabučko zachvel. Ak by bol močkou, začal by slasťou priasť.
Reťaze boli potom upevnené na úchyty v stenách a muži sa opatrne postrácali vo dverách tak tesne priliehajúcich k múrom, až bolo takmer nemožné rozoznať ich. Za Šagrinom zapadli ťažké betónové dvere. Ozval sa bzučiak, reťazami prebehol elektrický impulz a karabíny sa poslušne rozopli. Zároveň sa otvorila brána rovno pred ním. K Šagrinovi doľahol ohlušujúci rámus burácajúcich tribún. Volali ho. Skočil vpred.
Na opačnej strane z podzemia dôstojne vykráčal jeho súper. Nenáhlil sa, každý krok akoby bol výsledkom zdĺhavej úvahy o tom kam a ako položiť ďalšiu nohu tak, aby to bolo dokonalé. Šagrin ešte nevidel nijakého tvora niesť sa tak okázalo. Akoby bol plachetnicou a lenivo sa knísal na vlnách slnkom kúpaného mora.
Podľa toho, čo revali diváci a čo hlásili svetelné tabule nad čpejúcim pieskom arény, sa Šagrinov súper volal Fenrir. Už na prvý pohľad bol minimálne o dve váhové kategórie vyššie než jeho protivník. V kohútiku bol o najmenej dvadsať centimetrov vyšší. Čo sa kovových častí tela týka, mal kompletne mechanické obe zadné nohy a časť slabín. Ktosi si dal tú námahu, že mu priamo do stavcov navŕtal násady, na ktoré sa môžu v prípade potreby našrubovať čepele - tými sa Fenrir priamo ježil, aj keď evidentne plnili skôr zastrašujúcu než praktickú funkciu. Navyše mal neprirodzene širokú čeľusť. Prečo tomu bolo tak, Šagrin zistil veľmi skoro, keď Fenrir otvoril papuľu - bola roztiahnutá, aby sa dovnútra zmestili dva ďalšie rady zubov. Fenrir sa naklonil dopredu, nenávistné oči upreté na Šagrina a z hrdla sa mu vydral výhražný zvuk, ktorý nie je možné opísať inak než zachrčanie. Šesťdesiatštyri kovových zubov, rovnako ako chrbtové čepele ostré ako žiletky sa zaleskli vo svite reflektorov arény. Šagrin veľmi rýchlo prišiel na to, že jeho vlastný strach naňho nemá ani zďaleka tak povznášajúce účinky ako strach cudzí.
Hoci bol Fenrir tým, od koho pochádzala prvá vyhrážka, k prvotnému útoku sa odhodlal Šagrin. Čo bolo, ako veľmi rýchlo zistil, chybou. Fenrir jeho útoku vyhol rýchlosťou, ktorá by zahanbila zúrivého hada a počet zubov väčší, než by akémukoľvek tvorovi s výnimkou žralokov malo byť dovolené používať, sa zaboril do teplého Šagrinovho pleca a roztrhol ho až po lakeť. Šagrin zavyl bolesťou a uskočil do klamlivého bezpečia. Fenrir ale neváhal a vidiac, že jeho protivník je vyvedený z rovnováhy, neustával v útokoch. Šagrin krepčil, ustupoval, preskakoval z jednej nohy na druhú. Pruh strhnutej kožušiny sa pri každom jeho pohybe zavlnil ako rubínová stuha. Kov protézy sa zarezával do mokvajúceho a pulzujúceho mäsa, spôsobujúc Šagrinovi neznesiteľné bolesti.
A potom Fenrir prestal útočiť. Akoby zamrzol na jednom mieste, stál nehybne, priklincovaný k sypkému povrchu arény. Šagrin tušil lesť. Stuhol v obrannom postoji tak, aby v mihu mohol vyraziť akýmkoľvek smerom. No nič sa nedialo. Ešte aj dav stíchol.
Vtedy ho Šagrin zacítil. Vinul sa zmesou vnemov rinúcim sa z hľadiska, v chaotickej zmesi vzrušenia, očakávania, smäde po krvi a eufórie žiaril ako neónové svetlo. Strach. Spočiatku slabučký, ledva badateľný, ale postupne silnel, rástol, až vlka celého opantal. Pod Šagrinom sa zachveli nohy, ešte aj tá mechanická sa rozvášnene šklbala. Svet sa mu rozpúšťal pred očami, bola iba opojná vôňa cudzej hrôzy stúpajúcej zo súpera.
Jeho myseľ začala panikáriť. Pozor, reval naňho rozum, niečo tu nehrá! Je predsa mohutnejší, silnejší a ťažší ako ty, prečo sa ťa teda bojí? Ale veľmi rýchlo bol zatlačený do pozadia oveľa staršími, primitívnymi zvieracími pudmi. Spútali jeho mozog a prinútili ho vydať príkaz končatinám napätým sa prasknutie.
Skoč.
Skočil.
Bez výstrahy, bez najmenšieho varovania sa hodil vpred. Ako naťahoval predné nohy, z tej kovovej so zlovestným cengnutím vyleteli ligotavé pazúry. S ružovým jazykom túžobne vyplazeným sa odrazil k ďalšiemu pružnému skoku. Vzdialenosť medzi ním a Fenrirom bola nebezpečne malá. Šagrin rozďavil čeľuste a rozohnal sa kovovou končatinou.
Ak by boli zvieratá obdarené mimikou, Fenrir by sa rozškľabil od ucha k uchu. Pach strachu bol náhle preč. Väčší vlk sa v zlomku sekundy prikrčil a oceľové svalstvo ho vystrelilo vpred rýchlosťou delovej gule. Kým sa vo vzduchu zrazil so Šagrinom, stihol ešte skloniť hlavu a pootočiť sa ako pri kotrmelci.
Kov zaškrípal o kov, dokonca vyletelo pár iskier. Šagrinovi sa podarilo chmatnúť Fenrira za chrbticu tam, kde z nej nečneli čepele, prudký náraz na pevný oceľový stavec ukrytý pod kožou mu však vylomil pár zubov. Ale mechanické pazúry zaboril pomedzi rebrá hlboko do jeho útrob. Fenrir zaťal všetky svoje zuby Šagrinovi do zadnej nohy. Mľasklo to a prasklo - tak sa drvila stehenná kosť. Na hrudnej časti Šagrinovho panciera zíval hlboký škrabanec, ako vydesené červy sa z neho vyvalili zväzky drôtov.
Zúrivo sa ruvajúci vlci dopadli do stuchnutého piesku, pokúšajúc sa oddeliť. K obriemu monitoru projektujúcemu dianie v centre amfiteátra pre tých, ktorí boli príliš vysoko na to, aby videli až dolu, doliehala spleť zlostného vrčania a bolestného skuvíňania. Fenrir sa hádzal ako ryba na suchu, zatiaľ čo Šagrin pri každom jeho pohybe jačal agóniou, besnivo chniapajúc, kam dočiahne za účelom spôsobiť protivníkovi čo možno najväčšiu bolesť.
Konečne sa ozvalo vlhké rupnutie a Fenrir odskočil od metajúceho sa Šagrina, z ktorého sa krv začala valiť potokmi. Fenrirove chrbtové ostne boli od nej skoro čierne. Veď to aj dalo práce, vytiahnuť ich von.
Aj napriek tomu, že bolo iba otázkou času, kedy Šagrin vykrváca, sa menší vlk pokúšal postaviť. Zvieracou rečou pritom nepríčetný šialeným hnevom štekal prísľuby bolesti na pokojne sa prizerajúceho Fenrira. V kľude, s akým sa prizeral Šagrinovej smrti, bolo niečo desivo ľudského.
"Šagrin!" ozvalo sa spoza mantinelu určeného trénerom. "Tak poďme, Šagrin, vstaň! Zabi ho! Zabi ho!" Ismay povzbudzoval svojho skapínajúceho vlka v zúfalstve posadnutého blázna. Šagrin ešte párkrát zatrepal nohami a zostal ležať v očakávaní vytúženého konca. Tak predsa si ho Veľká Mrcha zvaná v určitých kruhoch tiež aj Smrť našla. Odovzdane zafučal. Konečne je všetko v poriadku.
"Vstaň, ty prekliata kopa sračiek!" Ismay to už nevydržal. Nemienil sa prizerať, ako jeho plnokrvník, i keď mierne premenený, len tak zomiera bez toho, aby sa ešte aspoň raz nepokúsil rozškriabať Fenrira na franforce. Celý život počúval historky o vlkoch, ktoré vypustili dušu zároveň s protivníkom, držiac ho v zuboch, a keď prišiel k Šagrinovi, nepochyboval, že ho bude čakať presne taký koniec. Ale Šagrin sa k ničomu nemal. Namiesto posledného záchvatu nepríčetného krvilačného besnenia tam len tak ležal a pokojne si krvácal. Ismay bol sklamaný. Mal zlomené srdce a ilúzie a rozhodol sa, že s tým niečo urobí.
Preskočil mantinel a za zborového vzdychnutia obecenstva dlhými krokmi skracoval vzdialenosť medzi ním a potrhaným vlkom. Postavil sa nad Šagrina a z celej sily doňho kopol. Potom, nevšímajúc si Fenrirových naliehavých hrozieb, od Šagrina odstúpil, ukázal naňho prstom a zasmial sa.
Šagrinom akoby sa prehnala elektrina. Nikto nevedel povedať, či sa na nohy dvihol sám alebo ho na ne vyhodila nejaká záhadná sila, no v nasledujúcom okamihu už stál pevne na všetkých štyroch, celý naježený, s hlbokým vrčaním divokého vlka, ktorým po desiatky generácií nebol žiaden z jeho predkov, v hrdle. Z očí mu pozeralo číre šialenstvo. Fenrir sa rozkročil, zmätene pobiehajúc pohľadom z Ismaya na Šagrina a späť. Kdesi nad nimi zjačala siréna. Zápas sa prerušoval. Na vrchných poschodiach zamestnanci amfiteátra mierili puškami nabitými ukľudňujúcou drogou na zvieratá pod sebou.
Ismayovi to bolo jedno. Ukázal na Fenrira a prikázal svojmu vlkovi:
"Zabi ho!"
Šagrin zabil. Hneď na to v dôsledku straty veľkého množstva krvi a účinkom sedatíva podaného prostredníctvom malej, pestro operenej šípky upadol do bezvedomia. Na Fenrira museli vystreliť dvakrát, kým konečne zaspal a bolo bezpečné zísť k nemu a zviazať ho. Čo sa Ismaya týka, jeho hlavu držalo spojenú so zvyškom tela len pár stavcov a úzky prúžok kože. Tú už naspäť prišiť nešlo.
Nech nestrácajú nádej tí, čo trpia, nech nevzdávajú sa tí, čo prehrávajú...
Šagrin.
...nech tí za mrežami nikdy neprestanú dúfať v slobodu...
Šagrin.
...lebo ona príde k tým, čo sú trpezliví, ich vyzdvihne, ochráni a uteší tých, čo nepodľahnú a neprestanú v ňu veriť.
Šagrin, počuješ ma?
Šagrin. Znie to akosi povedome. Áno, áno, už si spomína. Je to meno, čo mu dali ľudia, keď ho vytiahli z horúcich útrob jeho matky, nech už bola ktokoľvek. Zvláštne, aké ľahké je v bezprostrednej blízkosti smrti zabudnúť na tak nepodstatné veci ako je nálepka, čo vám niekto priplesol na čelo a vydal ju za to, kým ste. Ľudia tomu jednoducho nedokážu odolať. Musia pomenovať, zatriediť všetko, čo sa im dostane do rúk.
Tak poďme, Šagrin, vstaň.
Ty vstaň. Ty vstaň po tom, čo si... ako to vlastne bolo? Ako to vlastne bolo?
Nie. Nie znova.
Vstaň, ty prekliata kopa sračiek!
Pam-pam-pa-dam-dam-da-dam. Špicatý koniec striebornej palice zvoní o lesklé oceľové mreže. Tie mreže pozná, pozeral sa na ne z tej menej príjemnej strany väčšinu svojho života. Pozná aj tú palicu, tiež strávil pekne dlhú dobu zoči - voči tomu nepríjemne ostrému hrotu. Len muža na jej konci nepozná. Nie je to Ismay, tento je obrovský, tak rozložitý, že sa ledva prepchá dverami a pri každom jeho pohybe je aj pod na mieru ušitým sakom vidieť, ako sa na ňom natriasajú desiatky kíl tuku. Mäsité pery roztiahne do úsmevu, keď sa naňho zameria jedno veľké žlté oko. Strieborný koniec palice ako píšťala vnikne pomedzi struny mreží do útrob klietky a poštuchne tkanivá teplého Šagrinovho tela. Vlk bleskovo vystrelí vpred, už stíska zdobenú tyč vo zveráku čeľustí.
"Dobrý chlapec, dobrý," fučí tučniak spokojne, "len trhaj, len trhaj." Stlačí ošúchaný červený gombík hneď vedľa klietky a rana elektrinou odhodí Šagrina na náprotivnú stenu.
"Je to ďábol, pán Smith, včil netuším nač ste ho sceli zachranovat," krúti vlčiar neveriacky hlavou. "Zbytočná strata penazí, to je to, čo on je. Neni ste prvý, čo donho vložil balík a musím vám povedat, že váš predchodca neskončil pekne."
Tučniak sa neprestáva usmievať. "Na váš názor sa nikto nepýtal. Len sa oňho poriadne starajte." Samozrejme, veľmi dobre vie, čo je Šagrin zač. Bol v "Alba Lupa" a videl Šagrinov zápas. Hlavne to, ako sa napoly mŕtve zviera znova postavilo, nepríčetné hnevom a utrhlo hlavu svojmu majiteľovi. To bol bojovník, akého potreboval. Ismay spravil veľkú chybu, keď Šagrina podceňoval. Veď za ňu, koniec - koncov, aj zaplatil. Ale on sa už postará, aby sa Šagrin dostal na decentné zápasy. Bude z neho legenda. A z jeho majiteľa boháč. Hlavne teraz, keď sa vyšvihol o váhovú triedu vyššie.
"Starajte sa oňho," zopakoval vlčiarovi, "budem ho chodiť kontrolovať." Ešte raz poklepal po mrežiach a odknísal sa po svojom. Vlčiar venoval Šagrinovi tradične opovrhujúci pohľad, ale ubránil sa nutkavej potrebe pustiť cez neho ďalšiu vlnu elektriny. Vo vrecku ho ťažil pekne vypchatý mešec čerstvučko vyrazených sesterciov. Mávol nad ním zjazvenou rukou a tiež Šagrina opustil. Nateraz.
Vlk ticho zúril. Tak veľmi v to dúfal, tentoraz to naozaj mohlo vyjsť. A bol tak blízko ako ešte nikdy. Smrť ho nechce. Rád by vedel, prečo je tomu tak. Ale kým na to príde, neprestane sa pokúšať o konečné stretnutie s ňou. Nechápal, ako je možné, že ešte žije, jeden z Fenrirových chrbtových ostňov mu predsa prebodol srdce, nie? Alebo to iba tak cítil?
Zafučal. Celé telo bolo jedným veľkým uzlíkom bolesti. Padal naňho spánok. Stočil sa do klbka. Vtedy niečo kovovo cvenglo o podlahu. Prekvapene dvihol hlavu. Mal sa vydesiť. Srdce sa mu malo besne rozbehnúť v panickom záchvate. Ale nič sa nestalo. Spod ligotavého kovového plátu sa ozývalo jedine pravidelné mechanické bzučanie koliesok umelej pumpy poslušne rozvádzajúcej krv do celého tela podľa potrieb mozgu a úsudku mikropočítača pripevneného na nej. Telom sa mu rozlial neznámy chlad. Upokojil sa. Hlavu zložil sa predné nohy a takmer ihneď zaspal.
Nech nestrácajú nádej tí, čo trpia, nech nevzdávajú sa tí, čo prehrávajú...nikdy.
Nech tí za mrežami nikdy neprestanú dúfať v slobodu, nech len veria...naveky.
