Cintorín hnijúcich karosérií sa tiahne, kam len oko dovidí. Čo bolo kedysi šesťprúdovou diaľnicou, sa stalo veľmi reálnym zhmotnením predstavy apokalypsy dvadsiateho prvého storočia. Sto rokov. Z hľadiska geologického vývoja drobnej modravej korálky neúnavne rotujúcej v nepredstaviteľných rozmeroch vesmíru predstavujú len pár mikrosekúnd.
Sto rokov.
Dosť na to, aby sa z jednej z najvýznamnejších európskych dopravných tepien stala dávno mŕtva, pomalička hnijúca asfaltová pijavica vinúca sa krajnou, vysávajúca z nej všetku životodárnu miazgu. Prežiť. Tak to povedal Darwin. Vyvinúť sa, podriadiť sa neúprosným požiadavkam evolúcie alebo zomrieť. Nikoho vtedy nenapadlo, aké široké pole táto teória pokrýva, koľko sa toho ňou dá vysvetliť. Nejde o súboj človeka s prírodou. Ide o súboj človeka so sebou samým. A príroda sa stáva oným víťazným tretím v notoricky známom súboji dvoch.
Ľudia si neuvedomujú vlastnú hlúposť a genialitu zároveň. V snahe ovládnuť, podrobiť si svoje prostredie nikoho nenapadlo, niektorými nazývaná matka Zem sa vzdáva akosi ľahko. Zamorené oceány. Vypálené lesy. Vyhubené druhy. V nikom ani na okamih neskrsla myšlienka, že svet im to všetko trpí len preto, lebo si je veľmi dobre vedomý, že všetko, čo k dosiahnutiu víťazstva potrebuje urobiť, je počkať. A vrátiť úder, keď bude civilizácia na kolenách.
Myslitelia západného sveta za svojej éry tvrdili, že čas sa pohybuje po priamke. Spejeme predsa od jedného k druhému, každý ďalší krok nás posúva o niečo ďalej, no nie? Východné filozofie na to zasa namietli, že nie, čas sa predsa pohybuje po kruhovej trajektórii. Aj tak nakoniec skončíme v bode, kde sme začali v všetko sa bude znova opakovať. Kombináciou týchto názorov bola špirála. Áno, ideme stále ďalej. Ale nakoniec sa všetko predsa len zopakuje. Síce s určitými obmenami, ale zopakuje sa. Napredujeme. Nevraciame sa späť. Doba bola rýchla, všetci sa hnali kamsi, za čímsi a ak sa ich niekto spýtal kam a za čím, neboli schopní odpovedať. Až jedného dňa spomalili a pozreli na sto rokov staré pozostatky diaľnice popretkávané puklinami sšernetých žíl ako niečo, čo veľmi dlho hnilo vo vode, a odpovedali si. Za týmto sme sa hnali.
Apokalypsu nespôsobil meteorit, žiadne stelesnenie strachu zo smrti neurčitosťou priestoru okolo nás. Všetky kontinenty boli známe, pôda rozobraná a po stáročiach vojen rozparcelovaná medzi tých šťastných a tých menej šťastných. Veď nie každý môže dostať ložiská cenných rúd, niekto sa musí uskromniť s kusom púšte rozdelenej pravítkom na pár plôšok. Ty dostaneš územie od tamtoho kameňa k hentej dune, ty ten suchý ker a piesočnú jaštericu a poslednému sa ujde už len piesok. Raz darmo, život je pes. Veľmi nesprávne. Pes si totiž nedokáže roztrhať vlastné hrdlo.
Čo sa vlastne stalo:
Ľudstvo sa začalo nudiť. Všetko už je známe, všetko sme už videli a hoci vedci každým dňom objavili niekoľko nových druhov zvierat, nebolo to nič s troma očami či párom končatín neurčitého účelu navyše, nikto okrem oných šťastných vedcov sa o tú háveď nezaujímal. Okrem toho všade vládli vojny, nevraživosť zaobalená do pestrého hávu falošnej úprimnosti a choroby. Nie práve najideálnejšie prostredie pre existenciu. A tak si sfetovaní idealisti začali vymýšľať nové utópie, svety ovládané absolútnou harmóniu, nekonečnou láskou a svetovým mierom. Obrazy, kde vládla hojnosť, bol zažehnaný hlad v Afrike a politická korektnosť sa ruka v ruke s dokonalou toleranciou a znášanlivosťou stali samozrejmou charakteristikou každodenného života. Všetci sme rovnakí, nikto nemá viac, nikto menej, a predsa si v rámci tejto uniformity zachovávame svoju individualitu. Sami si nevedeli predstaviť, ako by to mohlo fungovať, ale s tým nech sa potrápia myslitelia a analytici. Tí vždy na niečo prídu. Niekedy to dokonca dáva aj aký – taký zmysel.
Našli sa ale aj takí, čo nielenže stáli nohami pevne na zemi, oni ani inú možnosť nemali, pretože v nej boli až po krk zakopaní. Ekonómovia, právnici, odborní asistenti, poradcovia, manažéri, úradníci, výkonní riaditelia nadnárodných korporácií. Bez najmenšieho tieňa podozrenia sa každučké ráno dívali na svoj odraz v zrkadle, netušiac, že stoja zoči – voči vlastnej skaze. Povedali si: načo vymýšľať utópie, neskutočné svety? Zamerajme sa na ten skutočný. A tak ich napadlo, že na druhej strane čiary oddeľujúcej kus púšte s kamením a pieskom od pokrokového sveta, ktorý zhodou okolnosti riadili, je niečo, čo ich môže spraviť ešte pokrokovejšími. Z tejto hranice sa nutne stala hranica medzi dobrom a zlom. Dobro predsa musí zlo vždy poraziť. Slová, slová. Ten, kto nimi vládne, má preveľkú moc. Prvým krokom k nej je dospieť k osvieteniu – uvedomiť si, že ľudstvo je len jedno obrovské stádo oviec a že dobre cvičený pastiersky pes ho môže nasmerovať presne tam, kam to potrebuje. Druhým krokom je stať sa ovčiarom, ktorý tieto psy vlastní, a teda aj cvičí, aby dosahovali požadovaných výsledkov.
Takže bola vojna. Ropa, jadrové zbrane, voda, potraviny – všetko sú to len zámienky. V skutočnosti to všetko padlo k tomu, že ľudstvo, príliš dlho zvierané v okovách konvencií, už nevydržalo ďalej potlačovať svoju zvieraciu prirodzenosť volajúcu po nepútanosti, anarchii a otvorenom konflikte. Medzinárodné organizácie chaos iba vystupňovali – štáty boli totiž členmi toľkých z nich, že vďaka spojeneckým zmluvám niekto nevedel, kto je s kým a kto proti komu. Pod fasádou inteligencie sa skrývali hlboko zakorenené, primitívne inštinkty, príliš dlho vtesnávané pod pokrievku a nechávané dusené vo vlastnej šťave. Aj do pohára sa zmestí len určité množstvo vody, kým začne vytekať von. Veľmi známym sa stal povestný masaker z roku 2016, kedy sa na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN delegáti bezhlavo vrhli jeden na druhého po mimoriadne búrlivých rokovaniach. Zaslepení tisícročia ubíjanou túžbou po krvi sa prebodávali plniacimi perami, ťahmi ktorých si predtým sľubovali nekonečnú lásku, vernosť mier. Ako zvieratá si trhali hrdlá, naplno využívajúcich skutočnosť, že ľudské čeľuste sú schopné vyvinúť približne rovnaký tlak na jednotku plochy ako žraločie.
Tretia svetová sa skončila. Povestná špirála dosiahla určitý paralelný bod predošlého závitu. Boli to obyvatelia Apeninského polostrova, kto znova povstal, po prvý raz po vyše 1500 rokoch.
Veta „Som rímsky občan“ znova získala svoju váhu. Ako bájny fénix povstala staroveká ríša z vlastného popola, aby sa ujala vlády nad tým, čo z Európy zostalo. Po páde ropného, a teda aj automobilového priemyslu, nemal nikto nijaké námietky. A ak sa aj niekto taký našiel, cisár sa už postaral o to, aby nenamietal dlho.
Špirála. Deje sa to isté, len pod časovým vymedzením odlišných čísel. Teraz to boli mrakodrapy, oceľ a sklo, čo chátrali a rozpadávali sa na kusy uprostred vyľudnených ulíc. Kov podľahne skaze, sklo sa hneď rozbije. Ale kameň, kameň pretrvá. Musíme začať myslieť na budúcnosť. Musíme myslieť na večnosť. Len tak sa môžeme stať nesmrteľnými ako naši dávni predkovia, ktorých sme zavreli do vitrín a chodili okukávať so školskými výletmi. Pretrváme miléniá, ako pretrvali oni. Už sa nekradlo z pyramíd, z chrámov či sôch. Konečne prišlo aj na lešteným mramorom vykladané vstupné haly luxusných hotelov. Kameň nezomiera. Nad chátrajúcimi zvyškami nákupných centier sa týčia iónske stĺpy a korintské stĺpy a stropy veľkolepých vchodov zasa raz podopierajú hlavy múz.
Nové mestá budú nahradené starými. Keď už nič iné, tretia svetová aspoň drasticky znížila stav svetového obyvateľstva. Problémy s preľudnením sa zrazu stali úplné irelevantnými. A o to, čo za sebou zanechal človek, sa znova prihlásil pôvodný majiteľ. Je ich všade plno. Mŕtve mestá pohltené lesmi, kde sa divý vinič upína na drobiacu sa kostru obchodného centra, vtáky hniezdia v zrútených šachtách dávnych výťahov. Mrakodrapy zatínajúce svoje pazúry do nebies nie sú ničím len mementom oných nie tak dávnych čias. Ale čo je koho po nich. Isteže, ponúkajú morbídne fascinujúci pohľad, ibaže keď sa niekto zastaví a čumí na pamiatky, pole sa samo nezorie, šaty sa samé nevyperú, dane sa samy nezaplatia. Sú to len ruiny. Čo je koho po nich.
Sme Rimania. Bdie nad nami Vlčica a vládne nám cisár. Povedzte, kto je viac? My sme Rimania. Povstávame z prachu vlastného zatratenia.
