,,Trinásteho dňa osemnásteho mesiaca tritisícstoosemdesiatéhoprvého roku sme sa stali z milosti nášho pána Drakobijcu kráľom Eyrianu. Kiež naša vláda bude dlhá a spravodlivá a prinsie šťastie nášmu milovanému národu. Kiež svojím menom preslávime Eyrian a udržíme stály mier.
Týmto vyhlásením sme my, kráľ Ophomore, otvorili novú kroniku a zapísali jej prvý list."
Takto sa začalo viac či menej známe Obdobie Požehnaného Panovania kráľa Ophomorea. Bolo to najšťastnejšie obdobie Eyrianu. Kým panoval milosrdný a láskavý Ophomore, ľudia sa mali tak dobre, ako nikdy predtým. Bola hojnosť všetkého.
Ale sú aj ľudia veľmi závistliví a k takým patril aj Pán Alvarak, vládca Zangwillu. Jeho ríša bola obrovská, no zato v nej nemal veľa národa. Alvarak sa ich snažil zadržať a preto na hraniciach postavil mohutné opevnenie, ktoré neustále strážili vojaci. Nemnohým sa podarilo utiecť, ale stále další sa o to pokúšali. Povzbudzovala ich vidina lepšieho života. Ked Alvarak videl, že sa mu územie vyľudňuje a o chvíľu nebude mať žiadnych otrokov, začal k sebe lákať temné tvory a sľuboval im podiel z koristí lúpežných výprav či zajatcov, na ktorých mučení sa mohli dobre pobaviť.
Postupne, ako sa mu donášali zvesti o šťastných kráľovstvách, ničil ich jedno po druhom a tak rástla i jeho moc. Preštudoval množstvo rukopisov obsahujúcich múdrosti dávnej i súdobej mágie, až sa stal najmocnejším mágom, aký kedy žil.
* * *
,,... nedávno nás navštívila žena podivného zjavu, ľudom nazývaná Shamanka. Oblečenú mala plátenú tuniku ovešenú korálikmi, z ktorých retiazky jej viseli aj na krku a oboch zápästiach. V čiernych vlasoch mala pozastrkované orlie perá a šnúrky s drobnými mušličkami. Na pleci jej visela väčšia taška, z ktorej kde-tu vykúkali ktoviečím naplnené vrecúška.
Vravela o nenávisti akéhosi Pána Alvaraka (nikdy sme o ňom nepočuli) namierenej proti nám a Eyrianu a o jeho armáde zloženej z morzirov, bájnych bytostí požierajúcich životy svojich obetí. O nich však každý vie, že existujú iba v rozprávkach.“
Kráľ Ophomore toto varovanie zobral ako dobrý žart. Nezdalo sa mu pravdepodobné, že by hocikto mohol mať čosi proti maličkému Eyrianu. Ako veľmi sa len mýlil!
Na nádvorí nastal akýsi rozruch. Stráže sa pokúšali zadržať nejakú ženu, ktorá chcela tam, kam nemohla: ku kráľovi. Čosi zlostne vykríkla a vojaci vzápätí ustúpili. Zdvihla oči k Citadele a Ophomore ju spoznal: bola to Shamanka.
Všimla si ho a zakričala: ,,Ja som vás varovala, ale vznešení a mocní málokedy počúvajú múdrych. Už je tu Pán Alvarak, tá čierňava, to je jeho vojsko."
,,Veď je to len búrka," mávol rukou Ophomore.
Shamanka sa nervózne zasmiala: ,,Áno,vyzerá to ako búrka, ale to, čo sa tak maskuje, je oveľa horšie, Búrku prestojíte, ale toto..." pokrútila hlavou.
V tej chvíli do veže udrel ďalší blesk a ozval sa ohlušujúci úder hromu. Z vrchola Citadely sa odštiepil kus kameňa a len o vlások minul Ophomoreovu hlavu. Ten vyľakane stiahol hlavu z obloka a najbližšiemu komorníkovi rozkázal, aby sa pozrel, čo to stojí za hradbami.
K oknu sa Ophomore odvážil až po hodnej chvíli. Shamanku už na nádvorí nevidel. Jeho pozornosť upútala vzdialenosťou zmenšená postavička komorníka na cimburí. Akosi čudne tam poskakoval a naťahoval ruky k Citadele. Zrazu sa začal metať, akoby ho čosi ťahalo dolu z hradieb, do priepasti. Potom sa naklonil von, na okamih zavisol nad hlbinou a spadol dolu.
To všetko sa udialo za hrobového ticha, ktoré narušilo len tlmené žuchnutie komorníkovho tela.
Ophomore sa roztrasene nadýchol, ustúpil od okna a poblednutý dal vyhlásiť poplach.
Sotva doznel zvuk trúbky, už na dvore stáli rady mužov v ligotavej zbroji, s ostrými mečmi a tvrdými štítmi. Niektorí mali v rukách fakle, lebo sa už celkom zotmelo, a tie vrhali mihotavé tiene po stenách Citadely a hradbách. Bolo to tak málo povolávané, zato však výborne vycvičené vojsko Eyrianu, pýcha jeho kráľa, ochrana jeho ľudu a ozdoba na jeho korune.
Kráľ zatiaľ zišiel dolu a s posledným tónom poplachu sa postavil pred šíky vojska, aby
,,povzbudil svojich vojakov a pozdvihol ich odvahu, keď sa objavila Shamanka a žiadala, aby namiesto nás mohla veliť vojsku! Neslýchané, žena, a vojvodkyňa! Všetci sme sa na tom skvele pobavili. No smiech nás hneď prešiel, keď Shamanka urobila zopár magických gest a zamrmlala zvláštne slová: ,,Orrite ,smiech´ unnatum!" “
Bola to síce len neškodná riekanka, no Ophomore a ostatní ju nepoznali a mysleli si, že je to kúzlo, ktorým sa ničí smiech.
Potom, ako im Shamanka vysvetlila, aký mocný je Alvarak, uznali, že bude lepšie, ak ich povedie ruka mága. No zatajila im to, že i ona, Shamanka, je na Alvaraka prikrátka, i keď žije už takmer tisíc rokov a ovláda múdrosti a zaklínania dvadsiatich piatich rôznych národov.
,,Keď sa muži rozostavili na mestských hradbách, spod nich sa ozval neľudský rev akoby na privítanie. Vzápätí sa spolu s dažďom zniesli na hlavy našich chrabrých vojakov aj šípy tej zberby Pána... Alavraka, či ako sa volá. Naši im hneď poslali odvetnú salvu a oni nám ďalšiu. Takto to pokračovalo hodnú chvíľu, až rady našich bojovníkov trochu zredli. Vtedy sa na hradby začali lepiť čarovné rebríky, ktoré našich zhadzovali, keď sa k nim priblížili a tých druhých samé vozili nahor. Zakrátko sa na hradbách objavilo niekoľko desiatok morzirov, proti ktorým sa rozhodla zakročiť samotná Shamanka. Siahla do batoha, z jedného vrecúška vytiahla za hrsť nejakého prášku a hodila ho do najbližšej fakle, mrmlúc si popod nos nezrozumiteľné slová. Fakľa zasyčala, vzbĺkla vysokým plameňom a z neho začali vyletovať obrovské nože a vidličky, ktoré so zjavnou radosťou odpravovali morzirov z tohto sveta.
Na chvíľu to síce spomalilo ich postup, ale potom sa zjavili trolovia, ozrutné a zlomyseľné tvory s veľkými kyjmi. Vyviezli sa hore po rebríkoch a kyjmi zrážali našich z hradieb, pričom odletovali aj kusy muriva, neraz veľké ako ľudská hlava. Kým Shamanka vyčarovala malé draky, ktoré ako jediné svojím ohňom dokázali preniknúť pod ich hrubú kožu, roztrieskali nám polovicu cimburia,o vojakoch ani nehovoriac.
Len čo naši nepriatelia oslabili naše vojsko a naštrbili naše hradby, akoby ich pochytil ešte väčší elán bojovať. Cez hradby ich preliezalo toľko, že ani Shamankine kúzla nedokázali zastaviť ich postup. Boli sme nútení stiahnuť sa za ochranný val Citadely a zanechať mesto napospas tým barbarom. Aká to hanba pre nás a škoda pre svet! Už nikto viac neuvidí prenádherné fontány Enbalaru, ktoré tak veselo vystrekovali vodu a zmáčali konáre kvitnúcich jabloní! Už nikto viac sa nepokochá krásou Enbalarského Sadu a neochutná jeho plody! Už nikto viac neuvidí majestátne sídlo našich predkov, horu Malbaron, a nikto si neuctí tichou modlitbou ich hroby, lebo budú zničené a navždy zabudnuté! Ach, beda ti, Eyrian! Kam sa podeli tvoje šťastné dni, keď si si nažíval v mieri a nepoznal si nenávisť? Kam sa vytratil radostný smiech tvojich detí a zmizol úsmev dospelých? Azda si sa mal tak dobre len preto, aby si teraz, v plnom rozkvete, zanikol a zanechal po sebe prázdne miesto v srdciach tých, čo ťa milovali? Kiež by sa dal tvoj nešťastný osud zmeniť..."
Po tom, ako sa Alvarak s menšou pomocou mágie zmocnil mesta Enbalaru, už preňho nebolo také ťažké dobyť aj Citadelu, a s ňou padla posledná bašta Eyrianu.
Eyrian však neupadol do zabudnutia, ako by ste si možno mysleli. Múdri starí ľudia dodnes poznajú báj, staršiu ako pyramídy a obelisky, podľa ktorej kráľ Ophomore, jeho vojaci a Shamanka nepoložili svoje životy nadarmo. Aj keď sa im nepodarilo ubrániť svoju krajinu či zničiť Alvaraka, predsa len dopomohli k jeho pádu. Pokiaľ sa zdržiaval v Eyriane, strácal svoju moc. Spôsobila to spomienka zeme na šťastné časy, ktoré zažila predtým, ako si ju zotročili morzirovia a trolovia. Neskôr sa proti Alvarakovi vzbúrili podmanené národy a s pomocou elfov ho konečne porazili. Nezabudli však na obyvateľov Eyrianu a postavili im nezničiteľný pomník v podobe mýtu, ktorý pretrvá dovtedy, dokedy prežijú ľudia.
