Prológ
Prechádzala som cez tretiu križovatku a od reštaurácie ma delili len ďalšie dve. Na semafore skočila zelená. Ľahostajná k všetkému ostatnému som dupla na plyn a vyrazila vpred. Spomínam si, že som začula škrípanie bŕzd. Otočila som sa za zvukom a jasné svetlo odrazu pohltilo celý priestor. Nastalo ticho. Posledný nádych, žiadne slová. Prišiel koniec. Svetlo vystriedala tma. Padala som. Ten dlhý, dlhočizný pád do tmy. Pripadala mi ako bezodná jama. Koniec bol v nedohľadne a ja som prestala dúfať. Zrazu , ani neviem ako ,som stála uprostred ulice. Hŕstka ľudí, ktorá večerala v neďalekom bistre sa rozutekala. Kričali, nariekali a neprestajne volali o pomoc. Nastal chaos. Ale prečo? Čo sa to deje?
Kapitola prvá
¥
V pekle zrodená
Poznáte to. Každodenné povinnosti dokážu spôsobiť oveľa viac ako len stratu času. Dokážu zmeniť váš pohľad na svet, dokážu pomôcť vašej pamäti zabudnúť na dôležité veci, dokážu vám zabrániť v jedení, ba čo viac, dokážu vám zmeniť osud či skrátiť život, preto je dôležité prežívať život najlepšie ako to ide. Toto poznanie som zistila až keď bolo neskoro. Neskoro ovplyvniť môj osud, môj život a v konečnom dôsledku aj moju smrť, ktorá mi teraz, keď Vám o tom rozprávam , príde ako najlepší trest, ale aby ste pochopili môj postoj, začnime pekne od začiatku. Začnime dňom , keď som uzrela večnú tmu. Dňom, keď som zomrela....
Bolo to niekedy začiatkom jesene. Aspoň si to myslím, pretože v chladnej náruči smrti spomienky časom blednú a pomaly sa zlievajú do neforemnej bubliny, ktorá je prvým náznakom toho, že ste prijali smrť. Ale vráťme sa k príbehu. Bol začiatok jesene. Listy sa začali sfarbovať do tých najúžasnejších kombinácii farieb, aké má na palete len matka príroda. Hrozno si v sebe zanechalo posledné slnečné lúče a zatvorilo svoje vnútro pred prvými bozkami jesenného vetra. Jeseň som milovala. Milovala som to šuchotanie lístia pod nohami a príchuť jesenného vetra .Jeseň som milovala aj preto, lebo v tom období sme mali najviac práce. Bola som výkonnou riaditeľkou a akcionárkou nakladateľstva Ezra. Ezra je z arabčiny, znamená Ten, ktorý pomáha. Knihy sa stali mojim svetom, keď som mala pätnásť. Potom ako som pri autonehode prišla o oboch rodičov. Od tej doby som nenávidela smrť. Nedošlo mi, že je vlastne nikdy nekončiacou slobodou. No tá možnosť sa mi naskytla už čoskoro. Mala som 25 rokov. V osudný deň som odchádzala z práce ako zvyčajne posledná. Meškala som na stretnutie so snúbencom Samom, ktorý pracoval pre námorníctvo. Málokedy sa dostal domov na tak dlho ako teraz. Meškala som a ani mi nenapadlo si to vyčítať. Práca bola na prvom mieste. Až teraz si uvedomujem aký som bola človek. Sebecký a ľahostajný. Zavalená rukopismi nádejných autorov som nastúpila do auta. Naštartovala som a vyrazila do reštaurácie. Nebola som ani za prvou križovatkou a zazvonil mi telefón. Bol to Sam.
- „Som na ceste“, vysvetľovala som mu.
- „Zajtra nastupujem na trojmesačnú plavbu a ty sa ani nemôžeš obetovať a vypadnúť z práce skôr. Myslel som si, že si túto večeru užijeme, lebo je naša posledná, ďalšia bude až o tri mesiace,“ rozčuľoval sa do telefónu.
- „Neboj sa , som na ceste. Za 10 minút som tam. Užijeme si to, sľubujem. Tie tri mesiace utečú ako voda,“ v tom momente som ani netušila, že naše odlúčenie bude trvať na viac ako tri mesiace. Bude trvať večnosť.
- „Fajn. Počkám teda. Tak zatiaľ ahoj.“
- „Ahoj.“
- „Gabriela?“ pokračoval Sam, „Buď opatrná, dobre?“
- „Čo by sa mi mohlo asi stať?“ vysmievala som sa jeho obavám, „Ale nech je po tvojom, dám si pozor. Tak teda o pár minút,“ položila som a ani som nepočkala na jeho pozdrav.
Prechádzala som cez tretiu križovatku a od reštaurácie ma delili len ďalšie dve. Na semafore skočila zelená. Ľahostajná k všetkému ostatnému som dupla na plyn a vyrazila vpred. Spomínam si, že som začula škrípanie bŕzd. Otočila som sa za zvukom a jasné svetlo odrazu pohltilo celý priestor. Nastalo ticho. Posledný nádych, žiadne slová. Prišiel koniec. Svetlo vystriedala tma. Padala som. Ten dlhý, dlhočizný pád do tmy. Pripadala mi ako bezodná jama. Koniec bol v nedohľadne a ja som prestala dúfať. Zrazu , ani neviem ako ,som stála uprostred ulice. Hŕstka ľudí, ktorá večerala v neďalekom bistre sa rozutekala. Kričali, nariekali a neprestajne volali o pomoc. Nastal chaos. Ale prečo? Čo sa to deje? Okolo mňa prebehol muž. Zavolala som na neho:
- „Prepáčte, mohli by ste mi povedať čo sa deje?“ opýtala som sa celá zúfala. Akosi som si nevedela spomenúť, ako som sa ocitla na ulici, keď ešte pred chvíľou som sedela v aute.
Ten muž mi však neodpovedal. Nikto mi neodpovedal. Čo sa to deje? Sú snáď tak vystrašený, že v nich zanikla aj tá troška slušnosti. Prečo mi nikto neodpovedá na otázky? Prečo ma ignorujú? Vari ma nevidia? Nedávalo mi to žiadny zmysel.
- „Ani nemusí, Gabriela,“ ozval sa hlboký hlas spoza môjho chrbta, „ Je to tak ako to má byť. Nemusíš sa znepokojovať.“
- „ Ako má byť čo? Veď oni ma nevidia. Ako keby som bola mŕtva,“ odpovedala som.
- „Ty si mŕtva, Gabriela,“ odpovedal chlácholivý hlas, „ Pozri sa doprava a pochopíš otázky, ktoré Ti teraz neprestajne víria v hlave.“
Obzrela som sa, kam mi kázal hlas. Na ceste stálo auto. Úplne zdemolované nákladiakom , z ktorého pomaly vystupoval šofér, na smrť vydesený. V tvári bol sinavý a kŕčovito zvieral mobil v ruke. Roztrasenými prstami sa pokúšal vytočiť číslo. V tom druhom aute stále ktosi sedel. Nehýbal sa. Podišla som bližšie, aby som sa pozrela ako je na tom druhý vodič. V tej nehybnej osobe som spoznala mladú ženu. Hlavu mala opretú o volant a mŕtvymi očami sa dívala priamo na mňa. Tvár mala posiatu drobnými škrabancami , no na jej odeve bolo príliš veľa krvi. Prešla som očami po jej nehybnom tele. Z hrudníka jej trčal akýsi predmet. Oceľový plech z karosérie prešiel jej telom , predral sa sedadlom a tam zastal. Bola mŕtva. Zrak som opäť upriamila na jej tvár. Prišla mi povedomá. Zamyslená som si ani nevšimla, ako ju obozretne vystrihujú hasiči z auta. Oni si ma tiež nevšimli. Samozrejme. Keď jej uvoľnili bezpečnostný pás, ktorý mala stále zapnutý, opatrne jej začali vyberať chladnú oceľ z tela. No ja som len neveriacky sledovala jej oblečenie. Mala na sebe to isté čo ja. Ruka jej voľne padla na sedadlo. Všimla som si na predlaktí tetovanie. Moje tetovanie.
- „Veď to nedáva zmysel. Ja nemôžem byť mŕtva. Veď stojím tu, priamo tu,“
kričala som na hasičov, na kohokoľvek.
- „Gabriela?“ ohlásil ma hlas. Obrátila som sa za ním a uvidela muža odetého v čiernom. Sledoval moju tvár chápavými očami. Ako keby si prišiel tým , čím práve prechádzam ja. Pomalým pohybom vystrel pravú ruku pred seba. Podával mi ju.
- „Ty si anjel smrti, však mám pravdu?“ opýtala som sa , aj keď pri pohľade na jeho ruku som odpoveď poznala. No on sa priateľsky pousmial.
- „Správne. Prišiel som po teba. Nastal čas, aby si odišla a ja Ťa mám sprevádzať.“
- „Sprevádzať kam?“ opýtala som sa stále zmetená z náhleho poznania.
- „Predsa na druhú stranu,“ objasnil mi, „ Nemusíš sa báť. Sľubujem , že tam kam teraz pôjdeš, bolesť nejestvuje.“
Jeho úprimný pohľad ma presvedčil. Pomaly som k nemu podišla a dotkla sa jeho ruky, ktorú mi zovrel tak silno, až mi to pripadalo, ako by nechcel , aby som ušla. Od okamihu ako som mu podala ruku ubehla necelá sekunda a už sme nestáli na ulici. Ocitla som sa v tmavej opustenej uličke v zovretí smrti. Po oboch stranách uličky stáli tehlové steny sivej farby. Stála som tam v bielom plášti pripravená prejsť.
- „ Nepáči sa mi tu,“ riekla som do ticha, ktoré pohlcovalo čas , „Nepáči sa mi tá tma. Tá sinavá farba.“
- „To je miesto prechodu. Tam kam ideš bude aj svetlo,“ pousmial sa nad mojou poznámkou, „ Pozri sa. Ty pôjdeš tam.“ Pozrela som sa na koniec uličky , kde sa z tmy vynorila jasná žiara mäkkého svetla.
- „ Pripravená?“ opýtal sa a ďalej sledoval to svetlo presne ako ja.
Neodpovedala som. Vykročila som vpred tomu najjasnejšiemu svetlu spolu s ním. No čím som bola bližšie začali mi v hlave prúdiť obavy. To svetlo sa mi prestávalo páčiť. ‚ Nie, toto nemôže byť koniec. Nie som pripravená odísť, ’hovorila som si v podvedomí. Zastala som. Hľadela som do svetla a odrazu som vedela, že tam nechcem ísť.
- „Nemusíš sa báť,“ prihovárala sa mi smrť, kým ja som bojovala s vnútorným strachom, ktorému som nakoniec dala voľnú ruku.
- „ Nie,“ odpovedala som na anjelovu nevyslovenú otázku a pustila som sa jeho ruky.
Na oblohe sa objavili purpurové blesky a žiara zmizla. Jediným úderom blesku som sa ocitla kdesi v oblakoch. Stála som na ploche oválneho tvaru. Plocha bola obohnaná stĺpmi z bieleho mramoru. Belasá obloha nás obklopovala.
- „ Nezvolila si správnu cestu, Gabriela,“ prehovoril stále pokojným hlasom anjel , no na jeho tvári som uvidela smútok. Začínala som ľutovať svoje rozhodnutie.
Z pary vystupujúcej až hore nad oblaky vystúpila postava odetá v bielom. Muž s tou najkrajšou tvárou akú som kedy videla podišiel bližšie, aby si ma mohol prezrieť.
- „ Povedz mi, prečo si odmietla vstúpiť do svetla?“ opýtal sa ma spriama neznámy.
- „ Nie som pripravená. Musí to byť omyl. Ja som predsa ešte nemala zomrieť. Ešte nie,“ pravda sa zo mňa sypala a ja som tomu prívalu slov nevedela zabrániť.
- „ Nie je to omyl, Gabriela. Áno, nemala si zomrieť teraz, ale ty si svoj život len prežívala a nie ho žila. Preto Ti bol udelený tento trest. A teraz , keď si dostala šancu napraviť svoje chyby za života, rozhodla si sa nevstúpiť do svetla. Robíš mi len starosti. Dozeral som na teba celý život a musím priznať, že mne osobne mi to prišlo ako trest,“ ohrňoval sa na mňa môj anjel.
- „Je mi ľúto, že si sa musel obťažovať, ale ja som Ti ten trest neuložila. Musel si si ho zaslúžiť sám,“ aj po smrti vo mne zostala slušná dávka cynizmu.
- „ Pozrime sa, si stále taká istá. Možno si mala pravdu. Možno si nebola pripravená odísť z toho sveta,“ pripustil ten zatrpknutý anjel, ktorému bolo jasné, že spravil chybu, ktorou zmiatol moju dušu.
Po jeho slovách mi svitla nádej, že je šanca ako ma vrátiť späť. Mala som pravdu. Nebola som pripravená a on to vedel.
- „Vrátiš ma späť? Prosím, povedz , že áno,“ prosila som .
- „Som si vedomí svojej chyby, ver, že je to tak. Ale naspäť Ťa poslať nemôžem. Prešla si miestom prechodu. Nie je cesty späť.“
