V to ráno som sa zobudila na nezvyčajný chlad v cele. Hoci slamený matrac a tenká zaplátaná prikrývka mi nikdy neposkytli dosť tepla, dnes bola mimoriadna zima. Skrehnuté údy mi nedovolili vstať z postele tak rezko, ako som malo vo zvyku, ale na tretí pokus sa mi to konečne podarilo. Vtedy môj pohľad upútalo čosi biele na dlážke pod zamrežovaným oknom. Podišla som bližšie a zistila, že je to sneh.
Prvý sneh tejto zimy!
V noci musela byť riadna fujavica, keď ho cez tie hrubé múriská nafúkalo až sem. Postavila som sa na špičky a vyzrela z okna.
Mala som výhľad priamo do stredu parku. Dobre sa pamätám, ako pochmúrne vyzeral na jeseň. Ale teraz sa mi zdalo, že vidím úplne iný park.
Stromy boli postriebrené inovaťou, každý jeden konárik sa striebristo ligotal. Na severnej strane boli kmene zaviate snehom, akoby si pripli biele plášte. Na zemi bolo snehu do pol lýtok. Viem to, lebo som videla hrať sa v ňom deti. Stavali snehuliaka a veselo sa smiali. Na okamih som zatúžila byť s nimi a bezstarostne sa hrať, mať domov a milujúcich rodičov. A slobodu.
Zacnelo sa mi po časoch predtým, ako so sa ocitla tu. Po potulkách šírou krajinou, po rozhovoroch so zvieratami a láskavom pohladení Prírody.
Z myšlienok ma vytrhlo zaštrkotanie kľúča v zámke.Strážnik mlčky položil na zem misku s raňajkami a odišiel.
Až teraz som si uvedomila, aká som hladná. Keď som brala misku do rúk, zacítila som zápach prihorenej ovsenej kaše. Napriek tomu, že v nej boli hrčky, nenechala som z nej ani kúsok. Neverili by ste, ale po pár mesiacoch v žalári som bola schopná zjesť čokoľvek.
Takmer celý deň som prestála pri okne. Pozorovala som sneh vonku a ľudí, ako v ňom vyšľapávajú chodníky. Načúvala som tichému vržďaniu snehu v mraze a ľahkým krokom snežných víl.
Poobede začalo opäť husto snežiť.
Sledovala som biele hviezdičky zľahka sa znášajúce na zem. Poletovali v tichom povetrí ako bielo odeté víly, tancujúce Tanec vítania zimy. Keď som zavrela oči, jasne som počula jemné cinkanie ako snehové vločky o seba narážali a pristávali na zemi. Bolo to také upokojujúce...
* * *
Otvorila som oči. Hlavu som mala položenú na rukách prekrížených na podobločnici. Všade naokolo bol sneh. Čistý a žiarivý. Ligotal sa krajšie ako všetky drahokamy sveta. Keď som zdvihla hlavu, z pliec sa mi zošuchli milióny drobných bielych iskričiek.
Vonku ešte stále snežilo. Jemne zafúkol vetrík a zosypal z konárov spŕšku snehu. Keď vločky odvialo preč, stála v parku vysoká žena. Bola odetá do bielych šiat v páse previazaných bledomodrou stuhou. Čierne vlasy dlhé až po pás mala prizdobené maličkými snehovými vločkami.
Hoci som ju dlho nevidela, hneď som ju spoznala. Bola to Matka Príroda.
Podišla k oknu a obdarila ma láskavým úsmevom.
,,Už nadišiel Čas, Dcérenka.“
Otvorila som ústa od úžasu.
,,Ten Čas?“ Na túto chvíľu som čakala celý svoj život. Nebolo nič, na čo by som sa mohla viac tešiť. A zrazu som zapochybovala. Som naozaj pripravená? Čo ak urobím nejakú chybu, čo ak ma zase chytia, čo ak...
Úsmev Matky Prírody sa ešte viac rozšíril.
,,Neboj sa, zvládneš to. Veď nie nadarmo si moja Dcéra,“ dodala mi odvahy.
Zhlboka som sa nadýchla a urobila som to, kvôli čomu ma odhalili. Opustila som svoje telo.
Keď som sa pozrela pod seba, uvidela som sa, ako ležím schúlená v záveji snehu. Bol to veľmi zvláštny pocit.
Nemala som však veľa času hlbšie si ho uvedomiť, lebo Matka Príroda mi cez mreže podala ruku a naraz sme sa ocitli v inom svete.
Nebola tu nijaká cela, väzenie, ani park. Stáli sme v kruhu ľadových ihlanov, vysokých aspoň tri metre. V strede kruhu, medzi mnou a Matkou Prírodou, ležal čierny kameň. Nemal žiadny tvar a predsa sa zdalo, že môže nadobudnúť všetky tvary aké existujú. Jeho matný povrch tlmene žiaril.
Nechápavo som sa zadívala na Matku Prírodu.
,,Dotkni sa Kameňa Zimy. Dá ti moc, pre ktorú si sa narodila.“
Opatrne som položila ruky na Kameň. Bol priam ľadový, ba studenší ako najstudenší ľad.
Kameň odrazu zažiaril oslepujúcim svetlom. Napriek tomu som od neho nevládala odtrhnúť oči. Videla som v ňom celý svoj doterajší život - odstrkovanie, posmešky, občas i ľútosť. Pochopila som, prečo ma ostatní ľudia nechceli prijať medzi seba, vedela som, čím sa od nich líšim. Porozumela som aj slovám kapitána Ocele, ktoré mi povedal v deň, keď ma chytili: ,,Konečne, ty malé nič! Konečne mám možnosť vytĺcť z teba tie čary a premeniť ťa z Uctievačky Prírody na normálnu poddanú!“
Už som vedela, že tými ,,čarami“ myslel moju lásku k Prírode a to, aká som jej bola vždy blízka. Ostatným, ktorí už zabudli na Prírodu, stačilo živoriť v začmudenom meste a údiť sa v továrni za mizernú plácu. Ja som potrebovala voľnosť, čerstvý vzduch a po boku priateľské hlasy zvierat i stromov.
Ale aj keď som strávila pol roka v žalári, môj neoblomný duch sa nepoddal a vytrvalo šiel za svojím cieľom. A teraz je ten cieľ na dosah...
Žiara Kameňa začala pohasínať. Namiesto chladu mi do skrehnutých prstov začalo prúdiť príjemné teplo. Každou chvíľou rástla moja moc i poznanie.
Keď som si už myslela, že mi Kameň spáli ruky na uhoľ, Matka Príroda mi ich odtrhla od Kameňa a povedala:
,,Teraz už vieš, všetko, čo potrebuješ. Plň svoju úlohu svedomito a ochraňuj, čo ti bolo zverené. Nepreceňuj ani nepodceňuj svoje sily a nepúšťaj sa do zbytočného boja so Znečisťovateľmi. Ich Čas ešte neprišiel. Buď dobrou Zimnou Kráľovnou.“
Po týchto slovách odišla, ako prišla: mocne zavanul vietor a odvial preč Matku Prírodu i Kameň Zimy a ľadové ihlany.
* * *
Ocitla som sa pred bránou obrovského hradu. Vytesaný z ľadových kvádrov a omietnutý snehom sa týčil tam, kam ľudská noha nikdy nevkročí.
Na pleciach som pocítila ťarchu bielej peleríny a uvedomila som si, že vo vlasoch mám korunku z ľadových kryštálikov.
Vzápätí som vykročila do hradnej brány v ústrety svojim povinnostiam.
