Kde nebolo, tam bolo*, a ešte stále je** miesto, ktoré je vzdialené od toho vášho asi tak hrúbku vášho tieňa. Je to miesto, kde končia zmiznuté veci. Je to miesto, kde končia odcudzené veci. A tiež miesto, v ktorom rozdiel medzi neživým predmetom a živou bytosťou spočíva v cene oboch komodít. Dámy a páni, vitajte vo Večnom kráľovstve.
Toto kráľovstvo si čo do veľkosti nezadá s matičkou Zem, čo bude dané asi tým, že je jediné a rozprestiera sa po celej planéte. Problematika faktu, že existuje a nie existovalo, je problematická a je problém ju bezproblémovo vysvetliť, takže sa jej nebudeme venovať. Pre jednoduchosť si môžete predstaviť, že ide o modernú rozprávku. Síce budete od skutočnosti na míle vzdialení, ale aspoň to budete mať pohodlné.
Je pravda, že veľkosť kráľovstva môže spôsobovať menšie obavy, ale tie naozaj nie sú potrebné. Z 83% je totiž neobývateľná z dôvodu extrémne hustého porastu, ktorý ma neuveriteľne rýchlu schopnosť regenerovať sa. Kvôli tomu sa ho ani príslušné orgány nesnažia preriediť.
Je 7:30 ráno, hmla z neďalekých hôr ustupuje agresívnym slnečným lúčom a mesto Ryha sa pripravuje na otvorenie svojich brán. Pred jeho hradbami už netrpezlivo postávajú bytosti z rôznych kútov kráľovstva, ktorí sem prišli obchodovať. Aj keď je tunajší zákon prísny, ba priam až extrémny, ide o najväčší obchodný uzol v krajine. Mesto je zo severu ohraničené horami a vo vnútri sa nachádza ešte jedna hradba, deliaca ho na dve časti. V prednej sa obchoduje a je domovom chudobnej a vyššej vrstvy obyvateľstva. Jej vzhľad by sa dal prirovnať k prasačinci, no to by vyznelo diskriminačne voči prasiatkom, ktoré aspoň vyzerajú roztomilo. Lepšie vyznie predmestie, ktoré vcelku presne charakterizuje špinu, smrad a chaos, ktorý tu vládne.
Naproti tomu druhá časť mesta je stelesnením snobstva, namyslenosti a egoizmu. Väčšina obyvateľstva ani nevie, čo s toľkými peniazmi, a tak ich vyhadzuje na rôzne neresti***. To, čo získava na svojom nádhernom vzhľade, stráca na prívetivosti a schopnosti bežného smrteľníka tam vydržať dlhšie ako päť minút. Vystáva otázka, či tu neexistuje miesto, kde by sa dalo normálne žiť. Našťastie pre zúfalcov existuje a ide o celú oblasť tiahnucu sa po celej dĺžke deliacej hradby. Tu žijúci obyvatelia nie sú ani sprostí, ani namyslení, ani chudobní a ani bohatí. Sú to len prostí, príjemní... draci. Čítate správne, mesto Ryha je doména drakov. Možno, že kedysi boli vľúdni, no pobyt medzi zvyškom sveta ich väčšinou skazil. Jediné, čo celé mesto drží nad vodou, je práve obchod.
Obchod je hybnou silou tunajšieho života. Niektorí žijú, aby obchodovali. Oni obchodujú, aby žili. Učebnicovým príkladom je reštaurácia nachádzajúca sa v samom srdci mesta tesne
vedľa deliacej hradby. Majiteľom je Alfonz Xulu, jeden z posledných z rasy Kionov. Žije v nej spolu so svojou adoptívnou dcérou, mladou dračicou Karinou. Ide o dosť neštandardnú dvojicu a najmä zo začiatku boli mnohým tŕňom v oku. No po rokoch sa situácia ukľudnila a aj keď sa ešte vždy nájde niekto, kto je proti výchove draka cudzincom, väčšina si už na nich zvykla a prijala do spoločnosti.
Reštaurácia má príznačný názov „U hradby“. Normálne býva otvorená už od siedmej, no dnes si Alfonz vzal dovolenku.
„Ale tati! Vieš veľmi dobre, že som proti otrokárstvu.“ Karina sedela na nízkej pohovke a vyčítavo na neho hľadela. „Nenávidím to tam!“
„Veď si tam nejdeme po otroka. Aspoň nie oficiálne. Kúpime nejakého mladého chlapca bez ohľadu na rasu a bude nám pomáhať v reštaurácii. Nebudem ho vlastniť, bude u nás pracovať a žiť. To nemá absolútne nič spoločné s otrokárstvom.“
Čupol si k nej a pohladil ju po hlave. „Ani ja to nepodporujem. Ale z niečoho vyžiť musíme. Reštaurácii sa začalo v posledných mesiacoch fantasticky dariť, tržby prekonávajú všetky moje očakávania. No ak to tak má aj zostať, musíme si nájsť pomoc. A otrokársky trh je na to priam ideálny. Nehovoriac o tom, že inú možnosť ani nemáme.“
„Akože nemáme? Veď v okolí je kopec mladých drakov, ktorí by tu radi pracovali,“ namietala Karina.
„Veď práve,“ odsekol.
Karina u neho toto správanie sleduje už asi pol roka a doteraz ho nedokázala pochopiť. Zakaždým, keď spomenula nejakého draka, okamžite sa snažil zmeniť tému. Ani na ulici sa nesprával normálne. Vždy sa snažil držať ju bokom od všetkých jej kamarátov. Najprv si myslela, že mu vadia jej známi, no túto teóriu rýchlo zavrhla. Svoje kamarátky si bežne nosievala ku nim domov a nevadilo mu to. Práve naopak, ešte im aj zadarmo pripravil občerstvenie.
Slnko už jasne svietilo na oblohe a jeho teplé lúče ju príjemne šteklili. Už keď nikto iný, pomyslela si, aspoň príroda je ku mne milá. Počas krátkej cesty sledovala ako sa mesto prebúdza z nočného spánku: malí obchodníci otvárali svoje stánky a okoloidúci s trochu zlepenými očami sa u nich zastavovali. Rána sú ešte kľudné. Ten pravý každodenný zhon prichádza okolo obeda. Alfonz kráčal napred a očami striehol po okolí ako šelma. Snažil sa postrehnúť i ten najmenší pohyb. Karina si toho samozrejme všimla. Lenže kým na začiatku jej to pripadalo divné, prinajlepšom úsmevné, teraz sa už vyslovene hanbila.
Ešte šťastie, že cesta na Predavačskú pláň trvá asi len štyri minúty. Bolo krátko pred ôsmou, mnohí mali otvorené len zopár minút, ale už to tam vyzeralo ako na diaľnici. Ešte takú pol hodinku a bude to tu vyzerať ako v mravenisku. No narozdiel od neho to bude chaos.
„Karina, nezaostávaj! Nepotrebujem, aby si sa stratila.“
„Ja si to občas želám,“ zahundrala si popod nos.
„Prosím?“
„Nič. Aha, tam je prvý predavač otrokárov. Choď si to vybaviť, ja ťa tu počkám.“
„No dobre, ale dávaj si pozor. Pohybujú sa tu rôzne pochybné indivíduá.“
„Na to si mal myslieť, keď si mal sem vláčil.“
V Alfonzovi to začínalo vrieť. „Ešte sa porozprávame, mladá dáma.“
Tentokrát si Karina poznámku odpustila.
Pretisol sa davom k stánku, kde už na neho predavač netrpezlivo čakal.
„Želáte si?“
„Áno. Potreboval by som mladého, schopného a silného chlapca. Na rase nezáleží.“
„Máte šťastie, pane! Asi pred týždňom sa mi podarilo od jedného farmára kúpiť jedného ľudského chlapca. Tvrdil, že denne pracoval aj pätnásť hodín vkuse. Poviem vám, trvalo mi dosť dlho, kým si vyjednal cenu. Mňa to vyšlo na tritisíc šesťsto lírov, vám ho dám za rovné tri tisícky.“
„Ja som sem prišiel nakupovať, nie spáchať samovraždu.“
„Dvetisíc deväťsto.“
„Nemá náhodou ten stánok vedľa lacnejší sortiment?“
„Dvetisíc osemstopäťdesiat.“
„Karina!“
„Dobre, dobre! Dvetisíc osemsto. Nižšie nejdem.“
„To už znie lepšie,“ usmial sa a podal mu dohodnutú sumu.
„Nebudete ľutovať. Je to prvotriedny kus!“
„V to dúfam.“
Predavač zašiel za stánok. Chvíľami sa odtiaľ ozývalo rinčanie reťazov a sem-tam padlo nejaké to sprosté slovo. Následne sa vrátil predavač späť a v ruke držal reťaz, na konci ktorej bol spútaný ľudský chlapec. Výzor v jeho očiach v sebe sústreďoval všetok hnev sveta.
„Nevyzerá práve najlepšie.“
„Starosť o tovar je len štandardná. Nečakáte snáď, že so sebou vozím kráľovských potomkov.“
Alfonz podišiel k chlapcovi a nazrel mu do tváre.
„Ako sa voláš chlapče?“
Nereagoval.
„Nepočul si svojho nového pána? Odpovedz mu!“ zvrieskol predavač a kopol mu do kolien. Chlapec od bolesti padol na kolená.
„To nie je potrebné,“ ubezpečoval ho Alfonz. Zohol sa k nemu a pomohol mu vstať. „Aké je tvoje meno? Radšej mi ho povedz, lebo ťa tu zmláti.“
„T... Trent.“
„Tak poď teda, Trent. Pôjdeme domov.“
„Rád som s vami obchodoval!“ zakričal na neho obchodník, keď boli na odchode.
„Kiež by som mohol povedať to isté,“ precedil potichu pomedzi zuby.
Trent sa trošku pousmial.
Karina sa už pekne nudila. Pohľadom blúdila po okolí, ale nebolo čo sledovať. Ak teda nepočítala nespočetné množstvo nechutných obchodníkov.
„Karina!“
Otočila sa smerom, odkiaľ prichádzal hlas jej otca. Vedľa neho pokorne cupital zašpinený chlapec v reťaziach.
„Karina, toto je Trent. Trent, pozdrav Karinu.“ Obaja mlčali. Otočil sa najprv k chlapcovi v domnienke, že by mal podľa slušnosti sa pozdraviť ako prvý. „No ták, nehanbi sa. To je moja dcéra, pozdrav ju,“ pobádal ho.
„Ahoj,“ zahlásil nesmelo.
No Karina aj tak mlčala.
„Čo sa deje, miláčik? Azda sa ho nebojíš?“
Nič nepovedala, len sa snažila skryť za nohy svojho otca, čo vzhľadom na jej už dosť veľký vzrast nemalo veľký efekt. Jej však nešlo o to skryť sa, len sa chcela vyhnúť pohľadu toho chlapca. Trent si ju však nevšímal; pohľad sa prevŕtaval do zeme.
„Pôjdeme?“ zapišťala tenkým hlasom.
„Je ti niečo?“
„Poďme domov!“ naliehala.
„Dobre, už ideme.“
Alfonz nechápal, v čom je problém. Asi sa ho bojí, pomysel si. Hmm, keď sa tak na neho pozerám, ani sa jej nedivím.
Cesta späť sa niesla v dosť napätom duchu. Okoloidúci sa zastavovali a so záujmom ich sledovali. Vidieť otroka v tejto časti mesta neobvyklé, no zbadať plaholčiacu sa Karinu už bolo trochu nepríjemné. Z ich pohľadu to vyzeralo, že je na dne. Prečo, to už sa neodvážili vyrieknuť nahlas, ale vyčítavé oči padali na Alfonza. Ten z toho nemal práve najlepší pocit.
Keď dorazili na miesto, sotva otvoril reštauráciu, Karina vpálila dovnútra a zmizla na poschodí.
„Poď ďalej,“ povedal Trentovi.
Ten len veľmi neochotne poslúchol.
„Si voľný.“ Alfonz vytiahol kľúče a vyslobodil ho z pút. „Ale len pod jednou podmienkou: budeš tu pracovať. Budeš dostávať pravidelný mesačný plat a izbu. Bude tu tvoj nový domov.“
Trent sa snažil pochopiť novovzniknutú situáciu, na ktorú vôbec nebol pripravený.
„Voľný?“
„Presne. Samozrejme, ak chceš utiecť, posluž si. Tam sú dvere. Ale pochybujem, že by si vydržal na slobode dlhšie ako jeden deň. Je to na tebe.“
„Takže... nebudem vašim otrokom?“
„No, oficiálne áno. Keby sa niekto dozvedel, že tu pracuješ, zajal by ťa. Ale v skutočnosti tu budeš ako zamestnanec.“
„Prečo to robíte?“
„Potrebujem nutne pomoc s chodom reštaurácie. Karina sa na to čoskoro nebude hodiť a sám to nezvládnem. Takže ako, prijímaš moju ponuku?“
Trent sa usmial. „S radosťou.“
„Super! Hore na konci chodby je kúpeľňa, môžeš sa tam umyť. Tvoja izba je hneď oproti. Nájdeš tam čisté šaty. Ja teraz musím ísť na chvíľu preč niečo si vybaviť. Keby si niečo potreboval, spýtaj sa Kariny.“
Trent prikývol. Schodmi vyšiel hore do úzkej chodby. Na jej konci boli oproti sebe kúpeľňa a jeho izba. Najprv si prehliadol svoj nový domov. Bola to obyčajná izba, no pre neho hotový luxus. Na posteli ležali šaty. Vzal si ich a vošiel do kúpeľne.
Karina ležala na posteli. Vyzerala ako zvädnutá kvetina.
„Prečo ja?“ opakovala si sama pre seba. „Prečo?“
„Nevyrušujem?“
Karina otočila hlavu. Vo dverách stál Trent, teraz už umytý a prezlečený. Bol takmer na nerozoznanie.
„Tvoj otec mi povedal, že môžem za tebou zájsť.“
„Jaj!“ zapišťala a prudko sa posadila.
„Ty sa ma bojíš? Nič ti neurobím,“ ubezpečoval ju.
Pes bol zakopaný niekde úplne inde. Ona sa ho nebála. Iba... sa ho bála, ale inak. Bola v rozpakoch. Keby nebola ružová, bolo by vidieť, ako sa červená.
„Môžem odísť,“ navrhol Trent.
Karina sa trochu spamätala. „Ehm, nie. P-poď ďalej.“
„Máš peknú izbu. Dobre spolu farebne ladíte.“
„Ď-ďakujem.“
„Môžem si sadnúť.“
Prikývla, no keď si sadol na posteľ vedľa nej, inštinktívne sa odtiahla.
„Čo je?“
„N-nič!“
„Ale choď! Veď sa celá klepeš. Nechápem, prečo sa ma bojíš. To skôr ja by som sa mal báť teba.“
Karina spozornela. „Vážne?“
„A nie? Veď si drak. Kedykoľvek ma môžeš roztrhať alebo spáliť.“
Keď sa tak nad tím zamyslela, mal pravdu. A keď si to uvedomila, prestala sa triasť, no ešte stále mala z neho husiu kožu.
Usmial sa. „To je už lepšie. Hmm, až teraz som si uvedomil, že ružového draka som ešte nevidel.“
„To preto, lebo sme vzácni.“
„Aha. No tak v tom prípade,“ uklonil sa jej, „ma teší, vaša vzácnosť.“
„Prestaň,“ zachichotala sa. „Odkiaľ si?“
„Z ďaleka. Z miesta, ktoré bývalo môj domov, než ma uniesli. To som bol ešte ako malý chlapec. Veľa si z toho dňa nepamätám a ani zo života pred tým.“
„To je smutné.“
„Hej. Najmä prvé týždne boli pre mňa veľmi ťažké. Môj pán mi to veľmi neuľahčoval. Boli to muky. Vidíš tú ruku? Tie jazvy mám od rán bičom. Poviem ti, nič príjemné to nebolo. Nechci to zažiť.“
Karina, samozrejme, vždy vedela o krutých praktikách otrokárov. No počuť to z prvej ruky bolo niečo úplne iné. Zdvihla prednú labu a pohladila ranu.
„Ako dlho si tam bol?“
„Asi mesiac. Potom mu došla trpezlivosť a predal ma. Dosť lacno, musím podotknúť.“
„Ešte ťa to bolí?“
„Občas. Hlavne, keď si na to spomeniem. Ale spomienky ma bolia viac než rany na ruke.“
Karina mu upreto hľadela do očí. Niečo ju na ňom veľmi zaujalo.
„Prekvapilo ma,“ pokračoval ďalej Trent, „že som ti o tom bez akýchkoľvek problémov povedal. Doteraz som sa o tom s nikým nerozprával.“
Nastalo ticho. V tom si Karina uvedomila, že na neho pozerá už dobrú minútu. Zahanbene sklopila zrak.
„Ja...“ zmĺkla. „Ja som sa ešte nikdy nestretla s človekom. Len som o nich počula.“
„Potom dúfam, že ako reprezentant svojej rasy som na teba urobil dobrý dojem.“
„Veľmi príjemný,“ prisvedčila. „Čo som videla iných otrokov, nesprávali sa práve najlepšie.“
„To sú už zlomené duše. Už dávno nie sú tým, kým bývali.“
„Ako si to ty mohol vydržať?“
„Viera ma udržala pri živote. Veril som, že raz to bude lepšie. A vidíš: som tu.“
„Ach, tu si?“ Alfonz stál vo dverách. A bol nervózny. „Potrebujem sa s tebou pozhovárať.“
„Dobre.“
„Poď so mnou do mojej pracovne.“
„Otec, deje sa niečo?“
„Nie, nie, všetko je v poriadku. Len na chvíľu si ho požičiam, dobre? Hneď ti ho vrátim.“
„Ale otec...“ zahanbene vytkla.
„No poď.“
Zatvoril dvere a viedol ho naspäť dole, kde zabočili vpravo, prešli kuchyňou a za ňou do jeho pracovne.
„Sadni si.“
„Urobil som niečo zlé? Nechcel som...“
„Ukľudni sa, nejde o teba.“ Nervózne sa usadil vo svojom kresle. „Potrebujem od teba jednu láskavosť, Trent.“
„Čokoľvek, pane.“
„Nehovor mi pane. Oslovuj ma Alfonz.“
„Áno, pa... teda, Alfonz.“
„Potrebujem, aby si mi dal pozor na Karinu.“
„Ehm, dobre. Smiem vedieť, o čo ide?“
„Bohužiaľ nie. Je to komplikované, aj tak by som tomu neporozumel. Je len chcem, aby si mi hlásil všetko, čo bude robiť.“
„Špehovať ju?“
„Ja viem, že sa ti nepáči. Ani mne nie. Ale je to dôležité pre jej život. Každý večer mi budeš hovoriť úplne všetko: kde bola, s kým bola, čo robila a podobne.“
„No... dobre.“
„A ešte jedna vec. Za žiadnu cenu ju nesmieš spustiť z očí, jasné?“
„Áno.“
„Fajn, teraz k tvojej práci v reštaurácii...“
Karina ležala na posteli, teraz už však s podstatne lepšou náladou. Ten ľudský chlapec ju zaujal ako ešte nikto iný. Nebola si celkom istá, kvôli čomu. Zrejme na ňu zapôsobil jeho príbeh. Áno, to bude ono. Musí to byť ono. Nemohli ju predsa až tak zaujať jeho hlboké zelené oči. A už vôbec nie jeho podmanivý hlas...
Zoskočila dole a vybrala so do kuchyne. Spoza steny videla, ako si Alfonz a Trent podávajú ruky. Tá podivná triaška bola päť a ani za svet sa jej nevedela zbaviť. Na jej prekvapenie sa však cítila príjemne. No potom smutne sklopila hlavu.
„Nie,“ povedala potichu. „Nie,“ zopakovala a pobrala sa späť do svojej izby.
* 9 z 10 priekupníkov to potvrdzujú.
** Po 9 z 10 priekupníkov to už neplatí.
*** Ich konkretizovanie by znamenalo nutnosť čítať túto poviedku až po desiatej večer.
