Ale hybaj mi voľakde, kapitánko. Licencia ti nestačí? Aké referencie chceš? Že viem chytiť potkana? Na to chceš papier? Nesranduj. Čo som spisovateľ? Šak to ti môžem vyrozprávať. Rovno tu a teraz. To je referencia jak malovaná, nie nejaké lajstrá.
No dobre, nemáš čas. Jasné, šéfe. Šak ani ja ho nemám. Šak mne je to jedno, roboty mám dosť aj bez tvojho prevelice renomovaného korábu. Kukni sem, tu sú objednávky na Belize a na Patriot, tuto zas kontrakt na Ursa Minor. Všetko samé fajnové frachty. Každý by chcel, aby som im tam nabehol čím prv, najlepšie včera. Len ty sa tu budeš ondiť s voľajakými referenciami.
Fakt to chceš počuť? No dobre. Že si to ty, taký sympaťák. A pre návštevu nemáš nič, len tento čajíček? Počúvaj, predpis síce nepustí a v službe by sa jakože nemalo, to ja moc dobre poznám. Ale dobré zvyky hádam ešte nevykapali. Tie poznám tiež moc dobre. No vidíš. Jasné, nikomu ani muk. Jako hrobka. Len čajíček, to dá rozum. Veď jak by som mohol u teba popíjať volačo tvrdé, keď sa to nemôže?
Bolo to tuším v šesťdesiatom. Alebo v šesťdesiatom prvom? Nie, muselo to byť v šesťdesiatom, lebo akurát vtedy sa skydal Agentúre z nebíčka Napoleon a na jeho dráhe hneď nato postavili Quest. Moja stará mala presne ten rok dvojičky. Franka a Dwighta, to jako mojich synov. Fešáci, celí ja, mal by si ich vidieť. Akurát že sú bez plešiny. Už majú skoro dvadsaťštyri, zhruba toľko, čo ty. Ale to neni podstatné. Jako pre tú moju referenciu myslím.
Tak teda ten Quest. Velice fajnový šíf. Samý titan a polyméry a také tie plasty, také zelenkavé, čo sú už zakázané. Ale to moc predbieham, lebo akurát skrz Quest ich zakázali. Ona tá Agentúra - vtedy sa volala len Agentúra, žiadna All Space Agency jako dneska - tak tá Agentúra, alebo možno voľajaký mozoček tam u nich, ale to je jedno, tak tá Agentúra vymyslela, že nestačí, aby bol Quest len taká obyčajná stanica. Že jako prachy sú prachy, treba si privyrobiť, lebo havárka Napoleona im požrala strašné kvantum bubákov. Babka k babce, šak to poznáš. Tak tam nasáčkovali to laboratórium. A že si ho jako môže prenajať každý, kto má dosť na konte. Jasné, kadejakých dychtivých vedečkov bolo aj vtedy dosť. Rovno na prvý šup tam naťahali akurát tých potkanov. Aj by som povedal, že si koledovali o parádny prúser, jako že sa aj stal. Medzi nami, posrali to dokonale.
Teda aby som bol zrozumiteľný, volajaký docent dostal grant na velice významné výskumy s tými premilenými potkaními zvermi a voľačo moc užitočné na nich bádal. Bádal by hádam aj dodneska, keby nebol ten prúser. Oni keď v Agentúre stavali na orbite Quest, tak moc času na extra veliké skúšky a revízie nemali, museli tam velice šikovne a expresne pichnúť voľajakú loďku do tej diery po Napoleonovi. Nech im ten flek nevyfúkne niekto druhý. Šak záujemcov bolo neúrekom, to ti je hádam jasné, stanica je výnosný biznis. Tak sa podpísali haldy protokolov, že sa preskúšalo toto aj hento, ale nikdo sa nijako moc neinteresoval, že či naozaj. Jako že nikoho netankovalo, či sa ozaj všecko skúšalo a revidovalo. Tak to chodí, keď potlačíš správnou váhou správnych argumentov na správneho človeka.
No a Quest nepoletoval ani pol roka a gravitácia bola v kýbli. V pohode si odišla, povedala adíjos mučačos a všetci mali z toho hlavy v smútku. Osádka musela prejsť na bezváhový režim. Až taká sranda to neni, ale žiť sa s tým dá. Veď ty to moc dobre vieš, lodičky U.S.S.S. sú všetky non-gravity. Keď odíde filtrácia alebo recyklácia to sú vačšie smiechoty.
Ale nebol to prúser jediný. To vačšinou tak býva, že prúsery sa vyskytujú kolektívne, ba až húfne. O absolútne najvačšom prúsere zo všeckých prúserov, čo sa vtedy stali, nikto nemal ani šajnu.
Ten najvačší prúser sa tváril najprv celkom nevinne. Jakože ja ništ, ja muzikant. Potkani v labáku boli nakvartírovaní len v takých akváriách, hore mali len také deklíky, jak z kvetu makového upletené. A keď Quest neplánovane nabehol na zero gravity, tak tie deklíky, jak tam boli len tak volne ložené, pekne krásne odplávali. A potkani pekne krásne odplávali s nimi. Pán docent ich síce lovil, musela to byť určite poľovačka jak hovado, jak tam poletoval a chytal ich do sieťky na motýlov, alebo do čoho. Ale pár kúskov evidentne neulovil a tí chlapci uletení nepochytaní sa usadili kdesi za obložením labáku. Nikto o nich nevedel a parádne si ti tam vegetili. Človek by povedal, že museli pokapať od hladu, ale to by povedal len taký, čo potkana videl nanajvýš z rýchlika, aj to v tuneli. Potkani sú ti velice šikovné zvery. Oni ti prežijú všetko. Nemyslím potkana jako jeden kus, toho migneš po hlave kladivom a je tuhý. Ale myslím potkana globálne, potkana jako takého. Fakt, všetko prežijú. Bez srandy, aj atómku. Prežili aj toto.
Zachutila im tá umelina, čo s ňou bol labák obložený. Tá zelenkavá, čo už je zakázaná. A narobilo to s nimi pekné čudá. Neni som síce pevne presvedčený, že im k tomu svoju trošku nepridali aj pokusy toho pána docenta, ale ten sa velice presvedčivo búchal do vedeckých pŕs, že ich ešte ani zaočkovať nestihol. Ty by si mu veril? Ja teda vôbec.
Potkan ti je aj takto na zemi velice prispôsobivý tvor. Aj títo boli. Veď len uváž, šak ty moc dobre vieš, čo je to hýbať sa v bezváhovom stave, keď si to ešte nikdy predtým neoproboval. A ešte k tomu futrovať sa takým zeleným svinstvom, čo obsahuje mutagény. Ale o tom nemal nikdo vtedy ani šajnu. Veď preto potom to zelenkavé oné velice svižne zakázali.
Skrátka a pekne, jedno s druhým, narobilo to s nimi ozaj pekné tóčo. Chvostík im narástol jak vydre alebo nutrii alebo čo je to za zvera – veď vieš, taká tá potvora, čo sa furt vo vode máča. Nožičky im zakrpateli a naučili sa v bezváhovom stave poletovať jak úhori vo vode. Zavlnili chvostom a leteli jak blesk. Normálne radosť kukať jak im to išlo. Aj zelenkaví ostali, ausgerechnet jak ten plastikový sajrajt. Ale čo ti tu zbytočne vykladám, šak sám moc dobre môžeš vidieť jak vypadajú potkaníci na tomto tvojom U.S.S.S. pekáči. Stačilo päť alebo šesť týždňov a prispósobili sa tak, jako keby boli takí odjakživa. Keby to ujo Darwin videl, tak len sklopí uši a ide sa s tou svojou evolúciou pekne hlboko zakopať.
Z toho čajíčka by už nebolo? Do druhej nohy. Aj do krku, lebo mi vyschlo. Takto sa mi ľúbiš, kapitánko, tuším budeme kamoši.
Kde som prestal? Aha. Potom bolo pár dní tichúčko, ale potkaníkom sa to nakoniec začalo dosť páčiť a narástli im rožky. Jakože nie ozajstné rožky, len že začali vymýšľať huncútstva a kadejaké špásy. Čertoviny. Šak to aj sám poznáš, normálne si, čo ja viem, raňajkuješ, a naraz fijúúú! Okolo ucha ti presviští voľačo zelenkavé s chvostom a rohlík, alebo hamburger, alebo čo máš akurát v ruke, tam už nemáš. To je ten lepší prípad, lebo môže byť aj fijúúú okolo ucha a to ucho, čo tam normálne máš, tam už tiež nemáš. Ale to býva málokedy, ucho neni celkom bežné. Obyčajne si berú radšej ten hamburger.
No a osádke Questu prestali podľa všetkého raňajky v takom diétnom štýle chutiť. A furt si dávať pozor na uši tiež prestane človeka po čase baviť. Možno voľajakému radovému mechanikovi, mariňákovi lebo navigátorovi by to bolo srdečne egál, tí boli u Agentúry zvyknutí na kadečo. Ale počúvať, jak vrchnosť furt reve skrz každú hovadinu okolo potkanov, je na našinca voľakedy tak moc, že až príliš. Jako nič v zlom, kapitánko, že to takto otvorene hovorím pred tebou, veď aj ty si vrchnosť na svojom šífe. Jasnačka, bordel byť nemôže. Ale tak to už raz na tom svete chodí, mariňák je mariňák, lampasák je lampasák a vrana k vrane sadá.
Najprv quesťáci skúšali potkanov vychytať sami, ale ty máš určite velice plastickú predstavu, jak to muselo dopadnúť. Veď si to skúšal vo vlastnej réžii. Dostal to vtedy na starosť provianťák. Jako sa to dneska volá? Dôstojník pre logistiku? To sú mi ale novoty. No dobre, ale ja ho poznám jako provianťáka. No a jak hovorím, ten provianťák mal z toho hlavu vo velice hlbokom a úprimnom smútku. Lebo každý, čo mal voľajakú tú pozlátenú hviezdičku na hrdinskej hrudi, ho s velikým gustom džubal od rána do večera. Jako že jak si to predstavuje, že furt potkani, a že potkani toto a potkani hento. A že vyfasuje takú basu, že z nej bude tmavočierny, a že keby bola vojna, tak ho už dávno postavia k múru. A ešte viaceré také zvyčajné konverzačné témy. Keď to počuješ raz, dva razy denne, tak je to v globále sranda a skoro by som povedal, že to patrí k bontónu. Ale mať to naservírované od rána do noci, tak to je vstupenka na dlhodobý až trvalý pobyt vo futrovanej cele.
Mňa vtedy s partiou graviťákov poslali opravovať gravitáciu na Quest. Jako šéfmontéra, nech som neni moc skromný. Čo je pravda, je pravda.
Dali si troška načas quesťáci, trvalo im to hádam pol roka kým sme sa tam po havárke dostali. Ťažko povedať prečo, možno opravovali aj voľačo inšie. Alebo možno nemali prachy, aj to sa stáva, nie?
Roboty tam bolo jak na chráme pánovom, ktosi to velice kvalitne domrvil. Tak to chodí, keď sa kašle na poctivú robotu a len sa kvaltuje. Už anti-g projekt bol fantastický, teda aspoň z toho hľadiska, že bol namaľovaný na papieri vynikajúcom pre balenie chlebíčkov. A čo ešte postvárali tí fešáci z Gravity Anywhere, čo to tam montovali, to by si kukal jak zaľúbený červík na saxofón. Velice renomovaná firma to bola tá Gravity Anywhere, len čo je pravda. Veď to aj posrali velice renomovane, jak sa patrí. No a potom babo raď. Každý je za takýchto okolností prevelice múdry, potľapká ťa síce po pleci jako spasiteľa, ale potom ťa obháňa jak takého debilka. Že už včera bolo neskoro a že či by to nešlo do štvrtka a že si ani nevieme predstaviť aké straty musí ich spoločnosť znášať kvôli časovému sklzu... A tak podobne, až by jeden z toho mladé dostal.
Ale jak to raz musíš zgruntu prerobiť, tak to ide všetka sranda bokom. Je to dobrý záhul, desať razy horšie, než nová montáž. Gravitácia sa montuje u novej lode jako prvá, do prázdneho trupu. Tam máš pľacu jak na futbalovom ihrisku.
Starú gravitáciu sme museli najprv demontovať, to dá rozum, už len to je dobrá zaberačka. Musíš pritom obchádzať všetky inštalácie, odpojiť z nich môžeš akurát tak nula nula prd, a keď chceš vedeť, že či je jeden alebo druhý kábel živý, tak ti neporadí nikto. Aby si ho potom naslineným prstom skúšal. Nemáš pľac na uskladnenie demontovaných kusov, každý sa ti motá pod nohy, o všetko sa zachytávaš. Pri tej galibe si ešte lážo-plážo poletuješ v bezváhovom stave a sem-tam ti potkan len tak z pasie urobí fijúúú okolo uší, prípadne ti špásovne zahryzne do všetkého, čo z teba trčí. Normálne som sa vtedy bál ísť vyčúrať sa. Jasné, hajzlíky mali odsávanie, ale vždycky, kým som vytiahol vercajk a napasoval ho tam, tak som sa najprv velice vnímavo porozhliadal okolo seba. Uši máš dve, na tie až taký pozor dávať nemusíš, keď sa jedno stratí, ostane druhé. Šak ma chápeš. Jako chlap chlapa. Prča jak hovado to bola, namôjveru.
No a po demontáži zas namontovať. A zažívať presne rovnaké rozkoše, jak predtým, a ešte si turbovať hlavu jak to tam vôbec naštimovať aby to fachalo jak treba. Ale graviťáci sú experti. A šéfmontér - to je klasa sama o sebe. To jako ja, pri všetkej skromnosti. Už sme na takýto bordel boli zvyknutí, taká Andalusia rok predtým, to ti bol pánečku prípad za všetky drobné. Teda až na tých potkanov, to bol na Queste extra bonus.
Jak sme tam teda boli zrovna v najlepšom, tak som sa potkol o toho provianťáka. Toho šťastlivca, čo som ho už spomínal. Ľudská troska, už len picnúť sa do hlavy mu chýbalo. Nadratý jak doga cucal v lampasáckej kantíne whisky cez brčko rovno z fľaše a mal ideálnu zrelosť na erárny funus. Pridal som sa k nemu, pichol som svoje brčko do tej jeho fľašky, potom neskôr aj do druhej, a pekne kolektívne sme sa ožrali. Za to som ale musel dve hodiny alebo koľko počúvať jeho lamentácie. A jak som sa tam nadral spolu s ním a on mi na pleci slzy ronil, tak som mu sľúbil, že s tými potkanmi skúsim voľačo podniknúť. Nemal som síce ani dunctu, čo by to jako malo byť, ale poznáš sám, čo všetko dokáže natrepať napitý chlap. Potom na druhý deň, keď som ho videl síce ešte v poopičnom stave, ale vyškereného jak vlašský orech, som už nemal to srdce povedať mu: Tak počúvaj tu, chlape, včera som to kapánek prepískol, nájdi si na ten svoj zverinec voľakoho kompetentného. To nie, to by ho položilo. Okrem toho dobrý kamarádšaft s provianťákom ti je vec velice osožná.
Neostávalo mi nič, len pošpekuľovať, jak s tými potkanmi vybabrať. Aj chlapci z partie špekulovali, ale nula bodov. Raz za čas sa nám podarilo nejakého toho potkana čapnúť, ale všetko malé ryby, len také mini štence. Na velikého sme nemali šancu, tí poletovali jak namydlené eroplány. Ale aj na tých malých bolo vidieť, že nožičky majú krpaté, že keby mali loziť po zemi, tak sa nechytajú. Normálne ti im tie paprčky tak zakrpateli, že ich už mali len na ozdobu. A keď na to dosť dlho kukáš, tak ani nemusíš byť extra lúmen, aby ťa trkol nápad. Taký normálny, obyčajný, až primitívny ti to bol nápad, že sa čudujem, že to nikoho druhého predtým do hlavy neudrelo! Že keby bola na Queste normálna gravitácia, tak je to všetko v pohode. Že tie mrchy pekne-krásne popadajú na zem a budú sa tam akurát trepať jak ryby na suchu. A že nijaké fijúúú okolo uší potom už nebude.
Nalej ešte, kapitánko, aj do tej tretej nohy. Už ťa nebudem moc zdržovať. Ale teba to tuším baví, pravda? Hehe, no vidíš. Tolko srandy by si si s voľajakou papierovou referenciou neužil. Tak, na zdravíčko. Na tvoje aj na moje. Aj na tých potkanov. Že nás dali dokopy.
Potom to už nabralo ten správny akurátny spád. Jasné, že som ten nápad milému provianťákovi na nos nevešal. Prečo by som mu prezrádzal, že ono by sa to nakoniec s potkanmi vybavilo aj samé od seba, no nie? Ale zas taká sviňa, aby som pýtal odmenu od kapitána Questu za deratizáciu, som tiež nebol. Prachy sú síce prachy a celkom svätý som tiež neni, ale človek zas voľajaké mantinely mať musí. Odtadeto potadeto. To by mal provianťák po chlebe, jako že to zaňho vybavil voľakto druhý.
Takto som mu s pokojným srdcom mohol zvestovať, že potkani budú do nábehu gravitácie v keli a že to celkom stopro nabetón móže nahlásiť tým svojím lampasákom. Normálne ti ma potešilo, jaký kamenisko sa mu zo srdca skydal.
Potom to už išlo hladko jak po drôte. Na nábeh gravitácie sme vyhnali osádku Questu preč, akurát piloti tam ostali. Tí mali svojej roboty dosť a do ničoho nestrkali nos. Do labáku sme nanosili kopu žrádla, nech tie mršky prilákame. A keď sa vyrojili, vtedy sme to vytočili na dve gé. Normálne sa síce dá len jeden a pol, ale fachmani dokážu zázraky. Dve gé sme tam vlastne dali akurát pre ten dobrý pocit, že aj my sme voľačo pridali k normálnemu behu udalostí. A mal si vidieť, jak cupitali na zem, malých to normálne o dlážku rozčapilo. Voľaktorý veľký aj prežil, ale nadlho mu to nepomohlo. Dali sa pekne pozbierať zo zeme, veď sa tam len tak trepotali. Je pravda, pár ich ostalo vo svojich skrýšach, tam sa už moc toho narobiť nedalo. Ale podržali sme dve gé na tri hodiny, len tak pre zicher, aby to nijaký neprežil. Veď som potom aj provianťákovi povedal: Chlapče, chvíľku vám tu budú zdochliny za tapetami posmrdkávať, s tým nič nenarobím. Budete tu mať útulne jak v kafilérii, ale buď rád, že si rád. Budeš musieť nakúpiť dve-tri tony dezinfekcije a na voľajaký ten týždeň zamestnať bažantov s poctivými rajónami.
A to by bolo, čo sa Questu týka, všetko. Druhá stránka veci je, že tie zelené lampasácke mozgy sa o potkanov začali zaujímať hneď po tom, čo sa ukázali. Teda jako ešte predtým, než sme na Quest dokvitli my. Tak to chodí, čo smrdí prúserom je odjakživa pre armádu prevelice interesantné. Nabrali si z nich vzorky, debili. A nedal by som krk na to, že aj toho docentíka pritlačili, aby im ich naočkoval tak, ako ich naočkoval vtedy, keď ich akože nenaočkoval. A že potom potkaníkov tou umelou zelenou sračkou natlačili a že si vyrobili vlastných hlodavcov. To sú ale len také moje fantazmagórie.
Nech je to ako chce, je jasné, že voľačo z nich im muselo potom poutekať, veď ináč by neboli potkanmi zamorené všetky non-gravity lode odtadeto až po bázy hen za Neptúnom. Taký potkan sa ti prepašuje v zásobách z jedného šífu na druhý jak nič. Preňho je to malina. A na U.S.S.S. koráby sa pašujú s obzvlášť velikou radosťou, voľajako sa im tuším ľúbi tá prívetivá armádna atmosféra. Že sú to borci aj na výrobu mladých, je hádam bez diskusie. To len potkan na potkanicu takto očkom žmurkne, potom ona naňho - a šmik-šmik. Ani sa dobre nerozkukáš a dvadsať čerstvých potkaníkov ti po palube šantí. A keď tých malých necháš len chvíľku bez dozoru, tak sú ti hneď rovnako aktívni jak ich fotrovci a ty nemáš pomaly ani kde stupiť.
Ale zas na druhej strane, keby nebolo tých debilov zelenomozgových, tak dneska nemám parádne prosperujúcu deratizačnú firmu. Jasné, nedá sa to už robiť zrovna tak, jak na Queste. Na voľajakej menšej lodi, stačí, keď pristane na zemi. Príťažlivosť zemská už potom s potkanmi narobí čo treba.
U veľkých šífov sa to takto nedá, však bársjaká U.S.S.S. mariňácka škatula by odrovnala Cap Kennedy aj s Bajkonúrom dohromady. Ale keď máš nápad, trochu chochmesu a skúsenosti graviťáka k tomu pribalené, tak ťa to nemôže vykolajiť. Konštrukcia gravitačnej deratizačnej mašiny ťa napadne velice ľahko. A ja už mám pár mašiniek v tomto fachu patentovaných.
Tak čo hovoríš, kapitánko? Dáme ruku na to? No vidíš, ja som to vedel. Od samého začiatku som to vedel. Zajtra o deväť nula nula ZULU hlásime príchod u teba na mostíku a nakvartírujeme tam hneď aj vercajk. Jako na koni. Do večera ani nebudeš vedieť, že si tu voľakedy voľajakého potkana mal. Potom ťa ja pozvem na drink. Na revanš. Dám ti dobrú cenu, kapitánko, serióznych pätnásť percent dole. Váž si to. Pre U.S.S.S. extra cenu nezvyknem robiť, ale na teba mám nejakú slabosť. Tak ešte rozlej tie úbohé zvyšky, nech sa ujde aj do štvrtej nohy.
Hehehe, ale áno, mám aj štvrtú nohu. Čo by to bolo za potkana, čo nemá štvrtú nohu?
