Konečne. Išiel už spať. Hodil si ešte sprchu a s mokrými vlasmi si ľahol. Na svojich dvadsať sa cítil akosi až moc unavene. Ľahol si na chrbát a skrze tmu pozeral na plafón. Premietalo sa mu všetko čo zažil cez deň. Najmä myšlienky z diskotéky ho nevedeli opustiť. Ako s chalanmi pili, robili si srandu, mazlil sa s tou nízkou blondínou... Ozaj, chcela, aby jej zavolal ale o tretej ráno sa mu už nikam volať nechcelo. Zaspával. Oči klipkali, žeby ich ani zápalkami neudržal.
Blik.
Zatriasol hlavou. Asi sa mu to len zdalo.
Blik.
Nie, nebol to len sen. Skutočne tu čosi bliklo. Načúval, ale nezdalo sa mu, žeby počul hrmieť.
Blik.
Otvoril oči. Ostré svetlo. Nič. Ostré svetlo.
„Áaaaaaaaaaaaaaaaaa...“ čudná tvár sa nad neho naklonila.
Zažmurkal. Skúsil pohnúť rukami, ale boli akoby z kameňa. Nohy to isté. Čo sa stalo, nevedel. Nevedel ani kde to je.
„Pokoj!“ Zaznel taký čudný strojový hlas. „Upokoj sa.“
„Áaaaaaaaaaaaaa...“ spustil ešte väčší krik. „Au“
Pocítil totiž krátke pichnutie. Behom chvíľky bol paralyzovaný. Iba pozeral, čo sa deje naokolo.
„Neboj sa,“ strojový hlas pripomínajúci robota pokračoval, „ neublížime ti. Sme epsilukovia. Prišli sme na tvoju planétu skúmať ľudí. Si už 456-sty. Všetci pred tebou neuspeli.““
Na chvíľku sa has odmlčal.
„Pôjdeš cez teleport. Pokiaľ nájdeš všetky teleporty, tak posledný ťa privedie domov. Ak nie, zomrieš, lebo tu nemáme ľudské jedlo. Stroj je v testovacej fáze, a nemôžeme ta vo vnútri lokalizovať. Chápeš?“
Hlas sa odmlčal. Čakal na niečo. Chalan ucítil injekciu po ktorej prestal byť paralyzovaný. Potom sa zase objavili tie isté kruhy, čo už raz videl. Zalialo ho ostré svetlo a stratil na chvíľu vedomie.
Keď sa uvedomil, stál na ceste. Veľmi širokej, že by i lietadlo mohlo pristávať. Poobzeral sa okolo seba.
„Fúha!“ vzdychol si.
Bol prakticky na ostrove, malom ale dlhom. Celý ostrov, možno až na jeho kraje bol celý vybetonovaný a pripomínal pristávaciu plochu veľkého lietadla. To že stojí na ostrove si uvedomil hneď ako sa porozhliadol okolo, a zistil, že sa nachádza akoby uprostred mora plného ostrovov. Rôznych ostrovov. Všetky ostrovy obmývalo krásne, priezračné more. Ryby ani rastliny nevidel. Len koraly.
„Idzme teda,“ povedal si len tak pre seba a pohol sa smerom ku kruhu, „tam bude asi teleport.“
V diaľke bolo vidieť asi tri či štyri kruhy, ako sa posúvajú spoločne hore-dolu. Svetlo bielo blikali a si spomenul ako sa sem dostal.
Ani nevedel prečo, ale pozrel sa na ruky. Zistil že na ľavej ruke mu svieti obdĺžnik zelenej farby. Chytil ho pravou rukou, aby zistil čo to je. Ale chytiť sa to nedalo, vyzeralo to akoby to tvorilo súčasť pokožky. Bol z toho prekvapený, až zistil že na chrbáte ruky mal podobný zelený kruh. V poli tohto kruhu bola zelená bodka, malá blikajúca.
Rozmýšľal, že skúsi vodu preplávať. Zohol sa a skúsil aká je voda. Trochu to zaiskrilo, a pošteklilo ho.
„Au,“ polohlasne vykríkol, „tadiaľ to asi nepôjde.“
Vybral sa teda po runway-i. Kráčal asi tak polhodinu a zďaleka nebol ani v polovici. Keď tu zbadal nejakú kostru človeka. Vyzeralo to, že to bol asi poriadne tučný človek. Pousmial sa.
„Hm, si nevedel kam máš ísť?“ opýtal sa ho, hoci vedel, že mu nemôže odovedať. Všimol si však, že lakťová kosť ľavej ruky akosi tmavozeleno bliká. Pozrel sa na svoju ľavú ruku a zistil, že aj jeho svetlozelený obdĺžnik akosi pomaly z jedného konca otmavieva.
„Došiel ti čas. Game over,“ zarehotal sa nad svojim vtipom.
Ak nechcel skončiť ako jeho predchodca, musel sa aj on pohnúť. Cestou si všímal ako mu ubúda svetlozelená farba. Kúsok pred kruhmi dostával slabé impulzy do lakťa. Pozrel sa na ľavú ruku, a zistil, že svetlozelený obdĺžnik sa premieňa na červený a tie impulzy vychádzali presne v červenom poli.
„Jojha!“ skríkol a rozbehol sa.
Ako beží, zrazu sa udrie a nemôže ísť ďalej. Neviditeľná stena.
„Pomóc!“ skríkne a dlaňami hľadá cestu. „Toto mi ešte chýbalo.“
Po asi desiatich minútach už sa impulzy premenili na súvislý prúd. Ľavou rukou už nemôže ani hľadať cestu. Zrazu nájde skulinku a tak tak sa ňou prešmykne. Vbehne do kruhu akurát v momente, keď má pocit, že ruka mu ide odpadnúť od bolesti.
Bolesť prestala. To bolo prvé čo si všimol. Druhá vec bola tá, že bol na hornatom ostrove. Bol prekvapený lebo to určite nevidel z prvého ostrova. Stál na pláži a pred sebou mal palmy, ktoré cestou ustupovali. Skontroloval si ruky, ale nič sa nezmenilo. Teda až na ten obdĺžnik, ktorý bol celý svetlozelený. Aby sa zase nemusel báť o čas, tak sa pohol.
Prechádzal najprv palmami ktoré sa neskôr vymenili za iné stromy, typické pre tropický ostrov. Obdĺžnik však ubúdal pomalšie a tak išiel radšej stredným krokom aby si ušetril sily. Nevedel, čo ho čaká. Mapa, či skôr bod na ruke ho viedli do stredu ostrova. Vychutnával si pohľady k kopcov. Márne však hľadal ten svoj prvý a márne hľadal vôbec ešte nejaký.
Natrafil aj na úzky chodník. Rozmýšľal od čoho bol vyšľapaný, alebo či bol takto naprogramovaný. Zrazu počuje nejaké dva mužské hlasy. Vyšplhal sa na strom. Nečakal moc dlho a prišli dvaja chlapi v strednom veku. Až keď prišli bližšie im začal rozumieť.
„ ... vravím, musel sa niekde vrátiť.“
„Ale kde?“ Už som ho dva dni nevidel, tlsťocha jedného.“
„Viem kde je,“ ozval sa náš hrdina a keď sa obaja pozreli hore, tak skočil k nim. „Našiel som ho na runwai. Respektíve, jeho kostru.“
„To je magor. A ty si kto?“
„Ja som Rob. A vy?“
Obaja sa mu predstavili a rozhovor pokračoval ďalej.
„A ako to, že ste tu? Vám neuchádza čas?“
„Nie, práve sme si ho dobili,“ pousmiali sa obaja. Vysvetlili mu ako sa dá dobiť čas a ako sa dá cestovať medzi teleportmi. A aj to, že tak ako ostatní, ani im sa nechcelo vrátiť naspäť na Zem. Tak tu ostali a žijú tu. Musia si dobiť čas, ale to je asi jediné obmedzenie.
„A čo jete? Vraj stroj tu nedokáže vyrobiť ľudské jedlo?“
„Pche, taľafatky. Keď docestuješ na jeden ostrov, budeš ho tam mať habadej. Navyše je tak sýte, že vydrží človek oveľa dlhšie najedený ako na Zemi.“
„Ok. Ja teda idem. Mne sa tu na ostrovoch nepáči. Ozaj a koľko je tu tých ostrovov?“
„Nevieme. Viac ako za jedloví sa nám nikdy nechcelo. Ale vraj v zrkadlovom ostrove existuje starec, ktorý toto všetko prešiel a jediný prešiel všetky ostrovy. Ale každého nastrašil posledným ostrovom, tak len málo ľudí prešlo ďalej. Tí sa však už nevrátili a tak nevieme či uspeli alebo nie.“
„Ďakujem za informácie, musím už ísť. Ak si to rozmyslím, tak prídem za vami. Majte sa!“
„Maj sa, Rob! My ideme pozrieť toho nášho tlsťocha!“
Rob sa pohol ďalej. Času mal dosť, ale trávou a džungľou sa mu išlo ťažko. Vyšplhal sa na strom a snažil sa pomocou lian dostať ďalej. Hmyz, ani zvieratá tu neboli, tak sa nemal čoho obávať. Zatiaľ ho hnala túžba po slobode. Rozmýšľal, prečo tu tí ľudia chcel ostať. Jedlo mali. Teplo tu bolo dosť, i sucho. Vlastne až teraz si uvedomil, že jeden z nich mal zablatené čižmy. V podstate tu mali spoločnosť. Jemu by tu chýbali ženy.
Počas týchto úvah sa dostal ďalej. Bližšie k bodu. Ba stál na ňom ale stále nič. Obzeral sa okolo, či neuvidí, nejakú páčku, či tlačidlo, no nič. Chce urobiť krok, keď zrazu bác. A vezie sa dole. Spadol a keď sa postavil, oprášil sa. Pozrie sa za seba, aby zistil skadiaľ padol a uvidí chatrč.
„Ahá“ docvakne mu, že asi teleport bude v nej.
Rozmýšľa a obchádza ju, aby zistil, skade sa do nej dosne. Chatrč nemala poriadneho okna ani dvere. Trochu cez prutie a šachorie presvitalo svetlo teleportu. Chatrč však stála na koloch a popod ňu, približne v strede uvidel lano.
„Wau!“ skôr z posmechu ocenil tento spôsob dopravy.
Neišiel však hore. Pozrel sa koľko času mu zostávalo a keďže „signály“ nedostával, tak sa ani nenáhlil. Načiahol ruku iba k lanu, aby si dobil čas. Ruka v teleporte spôsobila, že čas sa dobíjal, ale jeho to neteleportovalo.
„Fajn. Mali pavdu. A čo teraz? Ponáhľať sa nemám kde.“
Chcel si ľahnúť, že si odpočinie, ale keď aj ležal, zistil, že nie je unavený. Prekvapilo ho to, lebo doteraz sa pohyboval dosť. A pred nabíjaním mal aj dojem, že trochu unavený je.
„Asi tá moja únava závisí od čerpania času. Hm. Preto tu ľudia chceli asi zostať. Nie sú hladní, smädní, ani unavení. Ale ja by som sa tu nudil.“
Uzavrel to tým, že sa priblížil k teleportu a nechal sa teleportovať ďalej.
Pusto. Nič. Hmla. Videl len pár metrov pred seba. Skontroloval obdĺžnik. Dlhý, ale zdalo sa mu akoby čas ubúdal. Pozrel na mapu, a mal pocit, akoby sa kompas zbláznil. Stál presne na bodke ale určite ho to neteleportovalo. Bodka ukazovala teraz odkiaľ prišiel.
„Do kelu, sprostý kompas!“ musel si zanadávať.
Urobil pár krokov. Bodka skoro zmizla.
„To ako mám teraz nájsť teleport?“
Zostal zmätený. Pobehoval hore-dole. Dotkol sa chrbtu pravej ruky a akoby sa kompas umúdril.
„Možno som sa udrel pri šplhaní.“
Ale ani tentoraz sa bodka nezjavila, aby mu ukázala, kde je teleport. Zistil však inú pozitívnu vec. Ani nie tak výbornú, ako pomôcku. Hmla nebola len nad ostrovom. To mu vymedzilo priestor asi sto krát sto metrov, nie presného štvorca.
Rozbehol sa najprv do stredu. Nič. Potom do každého rohu. Tiež nič.
„Tak kde, sakra?“
Čas sa krátil. Neostávalo mu nič iné ako prejsť krok za krokom celý ostrov. Ako kompas mu musel poslúžiť zelený obdĺžnik. Keď je v blízkosti teleportu, tak ten sa dobíja.
Tak išiel k najbližšiemu rohu. Išiel postupne po okraji a sledoval ľavú ruku, až došiel na druhý koniec ostrova. Tam sa posunul o krok do boku a vydal sa späť. Neustále s očami na ľavej ruke.
Tých posunutí bolo už dosť, keď asi v tretine mu čas pribudol.
„Jupíí!“ potešil sa.
To znamenalo ale len že teleport bol blízko. Musel chvíľku, krok po kroku zisťovať kde je teleportovací bod a jeho to prenieslo k ďalšiemu ostrovu.
Ďalší ostrov bol taký normálny. Mierne rovinatý po okrajoch hory, ale keď nimi prešiel ocitol sa v krásnom údolí. Na stromoch viselo krásne ovocie, slniečko nádherne svietilo a cestu do stredu údolia zvládol veľmi rýchlo. Všimol si, že obdĺžnik tu až tak rýchlo neubúdal. Prakticky zatiaľ najpomalšie zo všetkých ostrovov doteraz.
Čo bol prekvapený, že uprostred údolia bola skrytá dedinka. Vlastne bolo to niekoľko domov, pripomínajúce horúcu Afriku – chatrče z prútia, veľké kruhové, so slamenou strechou. Boli tam sami chlapi, roznych pleti a roznych narodov. Niektorí poležávali, niektorí postávali, a niektorí hrali futbal. Tak americký ako i európsky. V celku tam panovala dobrá nálada.
„Ahojte!“ ozval sa Rob ako prvý.
„Á, ďalší tester. Prechádzaš, či zostávaš?“
„Prechádzam. A vy? Zostávate?“
„Hej zostávame.“
„A to už prečo? Nechýbajú vám ženy? Deti?“ opýtal si, keď si uvedomil, že sú to chlapi tak od tridsiatky do päťdesiatky.
„Nie. Tá moja ...“ a rozrečnil sa akú mal ženu.
„A moja .... A moja zase ...“ začali sa všetci prekričovať. Rob mal dojem že je tu klub mužov nešťastne ženatých.
„Ozaj, a ako to, že sa všetci dorozumieme? Však nie sme z rovnakej krajiny,“ nedalo Robovi.
„Stroj zabezpečuje preklad.“
„A ženy na sex Vá nechýbajú? Či ... ?“ nestačil Rob dopovedať.
„Nemyslíme na to. Občas ked je chuť ... no ... je tu jeden ostrov na to ... uvidiš,“ povedal jeden a čudne sa pousmial. Rob si myslel že ten ostrov je na súkromie a človek si tam sám porieši problémy. Ale keď navštívil ten ostrov pochopil, o čom tento chlapík hovoril.
Ešte sa chvíľu bavili. Vysvetlili mu ako si tu užívajú a ako je im tu fajn. Až teraz pochopil, prečo toľko testerov pred ním neuspelo. Proste nedokončili z vlastného rozhodnutia. Z tých dôvodov, čo mu chlapi uviedli, ho neoslovil ani jeden. Chcel ísť domov za svojim dievčaťom, svojimi kamošmi. A už mu začala chýbať aj rodina. Nevedel koľko už bol preč, tu čas nevnímal tak, aby ho mohol merať. Vždy meral iba čas, aby sa dostal na teleport.
Rozlúčil sa s chlapmi. Povedali mu kde je teleport a on už mieril k tomu dutému stromu. Trochu sa báll pavúkov, ale akonáhle bol celý, pavúky sa stratili a on sa premiestnil ďalej.
Tma. Nič nevidel. Stál ale cítil že vlasy sa dotýkajú stropu. Natiahol ruky nad seba a ozaj. Možno centimeter, dva. Nevidel však obdĺžnik ani mapu. Cítil sa ako slepec.
Pomocou rúk a nôh hľadal východ. Asi po hodine šmatrania sa dopracoval k miestu odkiaľ videl slabé svetlo. Pustil sa k nemu, ale keď sa k nemu chcel dostať, musel sa už plaziť. Fučal, lebo ťažko sa mu posúvalo. Tešil sa, že hneď za tým svetlom bude teleport a on sa tak rýchlo dostane z tohto ostrova. Nevedel koľko ostrovov ešte bude musieť prejsť. Teraz bol na piatom ostrove a podľa toho čo chlapi vraveli bolo tu aspoň desať ostrovov. Bol teda v polovici. Bál sa však, že tie ďalšie ostrovy budú čoraz ťažšie. Chlapi mu moc toho nechceli ani naznačiť. Nechápal prečo.
„Ty brďo, kde som?“ zvolal keď sa vytiahol von z jaskyne.
Stál na úpätí vrchu, z ktorého sa dymilo. Okolo bola len úzka plocha na obídenie vrchu. Pozrel sa na ruku. Obdĺžnik nemal, čo sa potešil, že sa nemusí ponáhľať. Nemal však ani mapu. Vydal sa na obchádzku. Na druhej strane našiel chodník, ktorý viedol na vrchol dymiacej hory. Voda ho teraz tiež elektrizovala,tak tadiaľ cesta neviedla.
„Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí!“ pripomenul si heslo z nástenky gympla.
Vybral sa na vrchol. Miestami mal pocit, že vrch sa s ním zrúti, tak to pod ním dunelo. Občas sa mu i pošmyklo a tak neraz mal čo robiť, aby nespadol z veľkej výšky.
Po mnohých útrapách došiel až na vrchol. Krásou okolia sa už ani nenadchýnal, vedel, že je to len sterilné prostredie stroja, miesta kde sa nachádza. Navyše dym a výpary z vulkánu vytvárali nepriehľadný oblak v ktorom sa veľmi ťažko dýchalo. Jednou rukou sa pridržal steny a druhou si zakrýval nos. Aj napriek tomu pokašliaval ako starý tuberák.
„Ako zistím, kde je teleport?“
Zrazu zbadal, že mapa na pravej ruke mu začína fungovať. Potešil sa. Ale až do momentu, ked zistil, že teleport sa nachádza v kráteri.
„Ktorý debil toto vymyslel?“
Nakukol pomaly cez okraj. Hlava sa mu zatočila. Vo vnútri totiž vrela láva, bublotalo to tam ako vo vriacom hrnci. Ale teleport nevidel. Rozhodol sa pozrieť ešte raz, aj napriek páľave sršiacej z vulkánu. Chvíľku pozerá až uvidí klietku, visiacu v strede nad lávou. Viedla tam lanová lávka.
„čert to vzal.“
Utrhol si kusok z košele a obviazal ústa. Opatrne sa spustil cez okraj na takom mieste aby ho to dalo rovno na lávku. Ako hupsol, skoro sa prevráti do lávy.
„Aaaaa...“ nejako sa zachytí a vo veľkej horúčave sa doplance ku klietke ktorá ho prenesie ďalej.
Tak a bol tu. Nádherná scenéria stroja vyprodukovala atolový ostrov s lagúnou uprostred. Scenériu dotváral čln kúsok na druhej strane lagúny. Priezračné more a slnečné lúče vytvárali scenériu, ktorú možno poznať z katalógových stránok cestovných agentúr. Vo vode sa mihotali pestrofarebné rybičky, a voľným okom sa dalo kochať na korálovom útese z vonkajšej strany ostrova.
Rob si tu začal predstavovať, ako by tu bolo krásne s Andreou, jeho priateľkou. Na lehátkach s kokteilami v ruke, schovaný pod listami paliem. Chýbala mu. Rozmýšľali dokonca prednedávnom žeby aj zašli na dovolenku na podobné miesto. Preto chodil po brigádach aby si nasporil na takú krásnu dovolenku.
Všimol si však, že čas mu ubúdal a tak sa vybral v smere mapy. Bod ho smeroval k druhej strane lagúny. Onedlho tam aj zhruba došiel, ale až tam zistil, že teleport nie je, ale je niekde ukrytý v člne. Voda ho elektrizovala a tak musel hľadať spôsob ako sa do neho dostať.
Prvý spôsob – preplávať musel zamietnuť, lebo by nevydržal elektrické šoky.
Druhý spôsob – urobiť si plavidlo vyžadovalo určitý čas, lebo drevá síce boli, ale neboli blízko a nemal ako zviazať dreva
Tretí spôsob – pomocou dreva skočiť. Nevedel odhadnúť vzdialenosť skoku.
Ale aby nestrácal čas, popri rozmýšľaní išiel po drevo. Boli to celkom silné tyče z dreva neveľkého priemeru. Skok teda zamietol, lebo neboli dostatočne dlhé. Takisto ani plavidlo nebolo možné použiť, lebo okrem šnúrok od topánok neboli dostatočne dlhé.
Priniesol si štyri. Rozmýšľal teda nad zostrojením vodných lyží. Len problem bol ako sa udržať nad vodou. Ako sa to snažil simulovať ešte na zemi, spadol a tyče sa mu poprehadzovali cez seba. Dostal nápad. Preložil jednu tyč na zemi ponad kúsok mora. Druhú chcel prehodiť z prvej na čln, aby si vytvoril taký mostík, ale tyč nebola dostatočne dlhá. Tak ju hodil asi doprostred medzi čln a tu prvú. Treťou spojil obe tieto tyče a štvrtú použil na balanc. Potom sa snažil prejsť po takomto mostíku. Z konca mostíka preložil štvrtú tyč. Po nej balancoval iba s roztiahnutými rukami.
V polovici však stratil rovnováhu, drevo sa začalo točiť a on sa skokom snažil zachrániť. Dopadol však na polovicu do člna a v nohe ucítil poriadny šok.
„Jau!“
Rýchlo stiahol nohu. Než sa stihol teleportovať, ucítil ešte tiky v obdĺžniku. Už na to kašľal lebo vedel že teleportuje sa do sekundy.
To čo ho čakalo na siedmom ostrove netušil ani v najlepšom sne. Na ostrove uprostred krásneho mora stál obrovský chrám, pripomínajúci rímske kúpele. Nevedel čo si má od toho sľubovať. Očakával, že tam nájde kopu polonahých chlapov odetých v bielych uterákoch. Keď vstúpil, v predsieni nič nebolo. Iba stolička. Váhal, či sa má zobliecť, ale rozmýšľal , či na ďalšom ostrove by mal šaty. Zobliekol si iba vrh a omotal si ho okolo pása.
Vošiel do ďalšej miestnosti, kde sa vyzul. Zobral si topánky do ruky s tým, že uvidí, ako ich bude potrebovať. Ale keď vošiel do hlavnej miestnosti, akoby skamenel. Topánky mu vypadli z rúk, a tam si ich aj zabudol. Aj vrch mu tam ostal.
Veľká miestnosť, plná po okraj vody, a plná pary. Na schodkoch a vlastne v celom bazéne videl krásne dievčatá – mladé a mladšie, aj zrelé. Blondínky, brunety, rusalky, i plavovlásky. Chudé, štíhle, i normálne. Nestačil sledovať jednu po druhej. Devy sa bavili a vôbec sa ho nezľakli. Brali ho ako normálnu súčasť, hoci ich odev bola iba voda.
Pár, ktorým sa Rob zapáčil, sa zhŕkli okolo neho. Začali flirtovať, koketne sa usmievať a mal problém aby ovládal svoje ruky. Aj ruky dievčat ho chytali všade možne. Niektoré sa ho pokúšali bozkať na ústa, ale tomu sa bránil.
Zrazu, nevedel ani či sa mu to zdalo ale v diaľke uvidel známu tvár.
„Andrea,“ vykríkol a ponáhľal sa za ňou.
„Nechoď! Zostaň! Bav sa s nami!“ takéto a podobné výkriky zneli za Robom.
Rob sa ale brodil vodou a stále mal pred sebou Andreinu tvár. Andrea bola totiž jeho dievča. Nechápal čo tu ona mohla robiť a ako sa sem vôbec dostala. Po prvý raz mal pocit, že sa mu to môže aj snívať. Išiel teda za ňou do vedlajšej miestnosti.
„Si to ty?“ keď boli sami spolu.
„Nie. To je iba napodobenina z tvojho sna, kým sme ťa teleportovali zo Zeme. Pozri!“ Andrea si odhrnula kúsok z krku a bradu. „Ďalej nebudem, lebo by si zomrel ako pár tvojich predchodcov.“
„A tie ostatné?“
„Tie ostatné sú skutočné. Ale môžu žiť len na tomto ostrove. Výpary z vody im dodávajú energiu a slúžia ako mierne afrodiziakom. Sú to testerky, aj slúžky zároveň. Spomínaš si na chlapov z osady? To jediné ich tu drží. A niektorých zase drží ďalší ostrov.“
„Aký je ďalší ostrov? Koľko ich je vlastne?“
„Nepoviem. Prejdi si k zrkadlu, a načiahni ruku. Je to teleport.“
Ôsmy ostrov bol na začudovanie naplnený ľuďmi oboch pohlaví – muži i ženy stolovali za jedným veľkým stolom. Paradoxom tohto jedenia bolo, že všetci mali dlhé lyžice a snažili sa nimi nakŕmiť. Aj Rob začínal cítiť hlad. Nemal síce tušenia koľko tu bol, ale po toľkej námahe dostal chuť na jedlo.
Načiahol sa teda za jednou lyžicou. Ale ako sa snažil, tak sa snažil, tak s lyžicou sa do úst trafiť nevedel. Všimol si ale tam vzadu, že sa ľudia kŕmia navzájom. Hľadal teda niekoho, s kým by sa nakŕmili navzájom.
Zopár ľudí našiel. Jeden však sa nechcel nechať nakŕmiť, ďalší sa síce dal nakŕmiť, ale nekŕmil naspäť. Po pár pokusoch našiel človeka, s ktorým si dávali navzájom. Ale jesť toho nemusel veľa. Jedlo bolo sýte a po pár hltoch sa cítil plný.
Napiť sa nebol problém. Na stole boli rôzne nápoje a podľa chuti a vône si vybral to čo mal rád. Nápoj s obsahom alkoholu. Pozrel sa na obdĺžnik a čas letel ostošesť. Nemal čas na na vysedávanie a ani na obednú siestu.
Kým sa však podľa mapy na pravej ruke doplantal tam, kam mu bod ukazoval, dostával tiky do ľavej ruky. Čas sa tentoraz veľmi rýchlo krátil. Bod ho zaviedol ku kráľovskému trónu. Sadol si. A nič. Až keď si zobral jablko a žezlo do ruky, ho to teleportovalo na ďalší ostrov.
Bŕŕŕ. Zima. Fúkal studený vietor. Obloha potemnela a Rob sa ocitol na pustom ostrove plnom náhrobných kameňov. Na jednom strome povieval papier a tak prišiel bližšie. Ale ani pohyb mu neprospieval, aby sa zohrial.
„Až keď umrieš, dostaneš sa odtiaľto.“
Takto znel odkaz na strome.
Rob sa zamyslel. Umrieť sa mu nechcelo. Čas tu tiež nečakal a vybral sa po tomto, síce ani nie veľkom, ale dosť divnom ostrove. Bol na cintoríne, ktorého hranice určovali vlny príboja. Bolo tu zopár odkrytých hrobov. Mapu mu na ruke nezobrazilo. Akurát čo preklikol na spätný teleport a sa presunul naspäť na ôsmy ostrov aby sa zohrial. Po návrate išiel ku každému hrobu, Na každý si stúpil a nič. Takto preskúšal všetky. Nič. Zase sa teleportoval na ôsmy aby sa zohrial. Po návrate prišiel k stromu a viackrát si prečítal odkaz.
„Blik, ty tupá hlava,“ povedal si keď mu to došlo
Nabil si čas a rýchlo išiel skúšať, ktorý hrob mu pristane. Akonáhle taký našiel, tak náhrobný kameň sa zasunul a Rob sa teleportoval ďalej.
Na tomto ostrove si Rob spomenul, že ho čaká starec, ktorý prešiel všetky. Vedel, že mnohí z ľudí sa odtiaľto iba vrátili naspäť, a buď žijú na ostrove s osadou, alebo ženy na svojom ostrove. Už sa tešil na starca. Vedel, že sa blíži ku koncu a to mu dodávalo viac sily ako energia z teleportu, ktorou si dobíjal, už aj tak pomaly plynúci čas.
Na ostrove ho čakali zrkadlá. Tie vonkajšie odzrkadľovali strojovú romantiku azúrového mora plného koralov. Vo vnútri si spomenul na detské časy keď toto bolo súčasťou cirkusových atrakcii. Bol veľký, bol malý. Bol tučný, bol chudý. Bol natiahnutý, bol sploštený. Cestou si robil rôzne grimasy a zabával sa na samom sebe. Prvý ostrov, ktorý ho nejako oslovil.
Po blúdení labyrintom, došiel na lúku kde na stoličke sedel starček a pobafkával fajku.
„Vitaj, chlapče. Som myslel, že skončíš na cintorínovom ostrove.“
„Ďakujem,“ kyslý úsmev bol nútený.
„ Ale docela rýchlo prechádzaš týmito ostrovmi.“
„To viete .... „ začal Rob a hľadal slová. Nechcel uraziť starca.
„Áno, ja viem. Celú dobu ťa sledujem. Pozri,“ natiahol ruku, luskol prstami a desať zrkadiel sa premenilo na televíznu obrazovku. V nich videl ako postupne prechádzal jednotlivé ostrovy.
„To je milé. A môžem sa spýtať, koľko ostrovov ešte musí prejsť, aby som sa dostal domov?“
„Jeden. Posledný. Ak nenájdeš správnu cestu, tak sa nevrátiš domov. Nikdy.“
„Super,“ nevedel či sa má radovať, alebo sa báť. „Poradíte mi?“
„Môžeš sa vrátiť a zostať tu. Ale ak si zvolíš zlú cestu, tak ani nezostaneš, ani sa nevrátiš!“
Starec sa po týchto slovách odmlčal. Začal si bafkať svoju fajku a viac sa o Roba nezaujímal.
„Buď zostanem, alebo sa nevrátim? To čo je za sprostosť?“
Starec však mlčal. Rob teda chvíľu pozeral na samého seba ako prechádzal ostrovmi. Videl, že niekedy mal viacero ciest na výber ako napríklad v tom sopkovom, kde keby našiel iný východ, tak by rovno vpadol do teleport klietky.
Ďalej pokračoval zamyslený. Starec mu vsadil chrobáka do hlavy. Zo zrkadiel sa už potom celkom rýchlo vymotal a podľa mapy na chrbte pravej ruky sa pohol na miesto teleportu.
Teleport však akosi nefungoval. Náhodne pobehoval po celom kruhu, ktorý naznačoval teleport, kým si neuvedomil. Že aj teleport môže byť odzrkadlený v zrkadle. Tak hľadal miesto, odkiaľ videl teleport. Lenže prvé miesto to nebolo a jemu zostávalo chvíľu, kým našiel to druhé miesto, ktoré sa zrkadlilo do kruhu teleportu.
Akonáhle uvidel bránu, do ktorej viedla veľmi veľká široka cesta, tak sa rozbehol po nej. To že vedľa viedla malá, nenápadná cestička do vrchu si ani nevšimol.
„Jéééééééééééé, konečne. Sloboda. Domov!“ začal vykrikovať.
Bežal s radosťou po veľkej ceste. Po kúsku zbadal malú cestičku, ktorá viedla cez kríky do vrchu. Ale táto cesta zvažovala mierne z kopca a tak sa mu nechcelo z nej zbiehať. Tu sa mu dobre išlo. T mohol bežeť, nič ho neškriabalo a on sa tak neskutočne tešil domov. Chýbali mu kamoši i priateľka. Tešil sa ako sa s nimi opije, tešil sa ako sa bude milovať so svojou priateľkou.
Ako uvedomil si, že mu chýba i rodina. S amou a jej prehnanou starostlivosťou si moc nerozumeli, ale zvykol si a teraz mu akosi chýbalo to jej napomínanie. Otca už dlho nevidel. Chodil na dlhé cesty a tak si zvykol žiť bez otca.
„Áaaaaaaaaaaaa....“ zaznel výkrik, keď uprostred svojich myšlienok si uvedomil, že zrazu letí po šmykľavom kopci rovno do priepasti. Darmo sa chytal, darmo prosil, kričal, domáhal sa starca i prosil mimozemšťanov aby mu pomohli. Blížil sa k priepasti a nič mu nepomáhalo aby sa do nej dostal. Preletel cez okraj a rútil sa do obrovskej priepasti. Padal a padal. Mal problém sa nadýchnúť a stále padal a padal. Rútil sa na skaly, do divokého príboja.
Tak toto teda nečakal. Vybral si veľkú a pohodlnú cestu, aby sa čo najrýchlejšie dostal domov. Tu si spomenul na slova starca:
„Ak si zvolíš zlú cestu, tak ani nezostaneš, ani sa nevrátiš!“
Ale prečo toto bola zrovna tá zlá cesta? Však sa mu po nej dobre išlo. Potom si uvedomil, že nedáýval pozor. Chcel nadávať, ale vietor a pád mu uberali na dychu a tak musel šetriť vzduchom.
V duchu si však nadával neustále. Vedel čo ho čaká. Smrť. Takto sa nedostane ani domov, ani nezostane u mimozemšťanov.
Matka upratovala v izbe, keď sa zjavil Rob asi tak dvadsať centimetrov nad posteľov. Až to tak žuchlo, že sa strhla. Zdvihla hlavu.
„Aaaaaaaaaaaaaa....“ začaa kričať.
Rob ticho ležal. Nereagoval na krik. Pribehol otec. Stuhol vo dverách keď videl Roba ležať na posteli.
„Rob!“
Rob ale nereagoval taktiež. Otec upokojil matku. Išli k Robovi. Volali kričali. Otec skúšal natiahnueť rukou pred Robovými očami. Nič. Hruď sa hýbala, a a aj keď skúsili tep , tak ten bol normálny. Vlastne trochen zrýchlený. Zavolali sanitku.
„Prosím Vás,“ začal jeho otec, „asi tak pred dvoma týždnami zmizol. Nevedno kam. A teraz pred pár minútami sa zjavil. Z ničoho nič na posteli.“
„Zjavil?“ čudoval sa lekár.
„Áno. Nebol tu a zrazu tu bol. Nevieme si to nijak vysvetliť.“
„Dobre, prezriem ho.“
Lekár ho aj prezrel. Popočúval, pomeral tlak i tep. Poklepkal a skúšal či na niečo reaguje. Ale bezúspešne.
„Neviem. Nezdá sa mi to. Zoberieme ho do nemocnice, pošleme na nejaké vyšetrenia, a uvidíme.“
Roba naložili do sanitky. Zhruba po týždni volal jeho otec lekárovi, že či niečo zistili.
„Skúsili sme porobiť všetky vyšetrenia, vrátane magnetickej rezonancie. Po fyzickej stránke je úplne v poriadku. Privolaný psychiater však diagnostikoval absolútny výpadok pozornosti a stav podobný spánku. Len to by aspoň na niečo reagoval...,“ lekár ešte chvíľu pokračoval.
Kedže Roba ďalej nemohli zadržiavať v nemocnici, lebo bol zdravý, tak ho poslali do domáceho ošetrenia. Ale ani po rokoch Robovi nezistili čo mu je. Fyzicky bol stále v pohode, hoci nejedol a nepil – iba čo hadičky privádzali a odvádzali živiny. Ale bol duševne neprítomný.
