Damoklov meč

Damoklov meč

Cítim to. Cítim, ako dýcha, cítim život, ktorý prúdi jeho žilami a prebúdza ho. Začujem nepatrný šuchot lístia a obzriem sa. Bola to však len mačka, som sama. Prechádzam krížom cez park a vietor mi rozvieva vlasy. Rýchly pohľad na hodinky mi prezradí, že sa to už blíži. Keď som odchádzala z domu, mama bola ešte v práci. Vyhovovalo mi to, keby bola doma, pýtala by sa, prečo si beriem tie o niekoľko čísel väčšie nohavice a košeľu. Opriem sa o strom a povolím opasok najviac, ako je to možné. Náhle bezvetrie ma znepokojuje, a zároveň uspáva. Stiahnem sa do šedej bundy, zatváram oči a pomaly prestávam vnímať...

Konečne. Trocha si utiahnem opasok a vystriem sa. Znovu pod týmto stromom, ako minule. Snaží sa ma dostať čoraz ďalej od ľudí, tuší, čo sa deje, usmievam sa a naprávam si trocha úzku košeľu. Výborne, poučila sa z tých roztrhaných šiat. Mám viac času ako naposledy. Naposledy... kedy to bolo? pýtam sa v duchu, aj keď poznám odpoveď. Mesiac. Presne mesiac od mojej poslednej vychádzky. Vychádzky, ako vo väzení, napadne mi a usmejem sa: áno, vo väzení. Celý mesiac väzenia... Potrasiem hlavou a zaplaším pochmúrne myšlienky. Nie je čas ľutovať sa, musím ísť. To dievča sa bráni čoraz viac... Pritiahnem si k telu krátku šedú bundu a vykročím za svetlami mesta. Stačí niekoľko krokov pomedzi tie mohutné, strohé stavby a viem, čo potrebujem. Koho potrebujem...

Je to tu znova. Neviem, kde to som, ale nie som tu prvý krát. Necítim si telo, nemôžem sa hýbať. Nie je to nepohodlné, ale tá tma všade okolo je skľučujúca. Vlastne, nie je to tma... nie je to nič. Pokúšam sa natiahnuť ruky pred seba, otvoriť oči, nadýchnuť sa, čokoľvek... Zrazu to cítim. To, čomu sa vždy bránim. Cítim sladkasto-železitú chuť v ústach. Chuť, ktorú si pamätám spred niekoľkých rokov. Vtedy som varila a porezala som sa. Krvácajúci prst som si inštinktíve strčila do úst... Cítim sa, akoby som pila. Hltavo pila... chuť krvi je čoraz nepríjemnejšia a hoci by mi malo byť zle, necítim ani žalúdok. Pokúsim sa ešte raz o nádych, tentoraz nie som neúspešná. To, čo cítim, ma však neupokojí – tú vôňu poznám celý život. Keby som mohla kričať, kričala by som. Takto však nemôžem robiť nič, len sa ticho brániť. Neviem, ako som tu dlho, ale zrazu akoby sa mi vracalo moje telo. Cítim každý sval, a zrazu môžem otvoriť oči. Sladkastá chuť nestráca na intenzite a prvý pohľad, ktorý padne do zrkadla, mi vraví, prečo. Z úst mi vyteká tenký pramienok cudzej krvi. Vlastne, nie tak celkom cudzej... Obrátim sa. Som v mojej izbe, pred mojou posteľou a pred mojou matkou. Leží na posteli, v očiach zdesený pohľad zastretý milosrdnou hmlou. Hrdlo má rozorvané a krv kvapkajúca na zem už dávno presiakla kobercom. Napriek krvavému oparu je v izbe cítiť parfém odparujúci sa z rozbitej fľašky na zemi. Bránila sa... napadá mi a ešte raz hodím pohľad do zrkadla. Mala by som kričať, plakať, ale nemôžem. Zdesene zisťujem, že ani nechcem. Zo zrkadla na mňa pozerá cudzia tvár. Moje orieškovohnedé vrkoče nahradili dlhé čierne kučery, môj zelený pohľad má farbu tmavnúcej krvi na bledomodrom pokrovci, ktorý som zbožňovala. Tak ako drevené skrinky, moje knihy... moju mamu. Zisťujem, že mi už nezáleží na ničom.

Znova ma uväznila. Tentoraz len na chvíľu. Nie som voľný, ale prestala sa brániť. Už nie sme rozdelení. Prijala samu seba... a mňa tiež.

Kráčam nočným mestom a zvykám si na svoje nové telo. Pružné, štíhle, svalnaté. Rýchlo som si zvykla aj na špicaté zuby, ako stvorené na trhanie... na prežitie. Ľahostajnosť sa vo mne mení na chlad, a znova je mi to jedno. Mesiac svieti jasne, akoby sa mi vysmieval. Visí nado mnou ako Damoklov meč. Ale príliš nízko...