Tretie pohlavie

Zobudil sa do sveta, ktorý naňho ešte nebol pripravený. Ale to ešte nevedel. Vedel len jedno. Je iný. Lenže od čoho sa odlišoval? Alebo skôr od koho? Cítil, že je sám. Sám proti... čomu? Komu? Veď tu je... Kde je vlastne „tu“? „Tu“ je teraz niekde, kde je sám. A samotu pritom neznášal. Neznášal? Kedy? Čo bolo predtým ako sa ocitol tu? Nepamätal sa. Bolo mu to jedno, teraz je tu. A je tu len on. Sám. Sám so svojou samotou. Kde teda je? Je v sebe. Tá odpoveď sa vynorila sama od seba. Kto to povedal? Skríkol do svojej samoty. Ticho. Čakal na odpoveď, ktorá neprichádzala. A ticho trvalo. Bolo príjemné. Bol tu len on, jeho samota a ticho. A tma. Kto to zase povedal?! Skríkol znovu. A znovu bolo ticho. Čo je to tma? Napadlo ho. Tma je keď nič nevidieť. Už sa nezaoberal tým, kto to hovorí. Tma. Páčila sa mu. Ale stále bol sám. Sám so samotou, tichom a tmou. Zrazu sa objavilo svetlo. Bolo maličké, vzdialené. Ale blížilo sa a zväčšovalo.

Okolo človeka ležiaceho na lôžku sa zišiel celý tým vedcov. Už veľa rokov pracovali na výskume toho, čo ležalo pred nimi. Lenže čosi im nevyšlo. Človek sa nepreberá! To nikto nečakal. Myšlienky všetkých sa upierali k mnohoročnému výskumu a jeho výsledku. Už to nebol muž, ktorý si pred dlhým časom líhal dobrovoľne na lôžko a čakal na operáciu. Už to nebol muž, ktorý tak miloval vedu, že jej dokonca venoval celý svoj krátky život. Už bol PREMENENÝ. Bol premenený na tretie pohlavie. Neschopné sa množiť, ale veľmi schopné vo fyzickej práci. Malo byť v podstate sluhom. Ale nikto nevedel, ako dopadne jeho psychika. Či sa preberie. A keď sa preberie, či bude spolupracovať. Nikto nevedel, čo sa stane, keď tento človek otvorí prvý krát oči. Skúšali mu ich otvoriť nasilu a posvietiť do nich baterkou, ale reakcia bola veľmi slabá. Nevedeli čo robiť. Konečne nadišla tá chvíľa, nemôže sa to teraz nepodariť! Ak sa človek preberie, bude to závratný úspech celého týmu. Ale zatiaľ to tak nevyzeralo. Vyzeralo to dokonca dosť zle. Prístroje, ktoré boli naňho pripojené, ukazovali, že vykazuje také isté známky života ako človek v kóme.

Odrazu svetlo zmizlo. Čo sa to deje? Čo tu robilo to svetlo? Kládol si otázky. Odpovede nenachádzal. Príliš veľa otázok a tak málo odpovedí. Bol znepokojený, ale čoskoro sa upokojil. Bol znovu sám so svojou samotou, tichom a tmou. Zrazu začul akýsi ZVUK. Zvuk? Čo robí v jeho tichu? Odkiaľ sa tu vzal? Bol to známy zvuk, ale odkiaľ ho poznal? Rozhodol sa, že to musí zistiť. Ale ako? Kam ísť hľadať pôvodcu toho zvuku? A znovu. Ten zvuk sa stále opakuje. Monotónne, upokojujúco. Je dôverne známy a predsa nevie odkiaľ sa vzal. Tichučký, nevtieravý. Priateľský. Žijúci sám pre seba. Čo ho len vydáva? Alebo kto? V jeho svete bol predsa len on, samota, ticho a tma. A teraz sa tam votrel zvuk. O chvíľu mu už ten zvuk neprekážal. Bol mu príjemný. Ale chcel vedieť odkiaľ prišiel. Asi existuje aj iný svet ako ten jeho vlastný, v ktorom je len on, samota, ticho, tma a teraz už aj zvuk. Pokúsil sa o niečo a začal cítiť svoje TELO. Cítil, že leží na posteli. Zo spomienok sa mu vynárali tie správne slová na pomenovanie vecí. Už vedel čo je to za zvuk. Dážď.

Prístroje začali potichu šalieť. Prebral sa! Aj keď ešte neotvoril oči, ale vedeli, že už len spí. Celým týmom prešiel akoby slabý vánok. Všetci sa tak trochu uvoľnili, ale ešte stále čakali ako nakoniec dopadne celý experiment. Jediný zvuk, ktorý sa v miestnosti ozýval bol zvuk kvapiek dopadajúcich na okenné tabule, asfalt a trávu vonku. Aj keď vonku bola takmer tma, v miestnosti svietilo jasné umelé svetlo. Vonku sa ľudia náhlili do práce, do obchodu, domov. Všetci mali na sebe pršiplášte, ktoré síce odpudzovali vodu, ale neboli veľmi pohodlné. Ale našli sa aj niektorí, ktorí namiesto pršiplášťov používali zastarané dáždniky. Boli síce pohodlnejšie, ale zato človek spod nich vždy vyšiel mokrý. Okrem hlavy. Tá nejakým zázrakom ostala suchá. Aj napriek tomu, všetci, ktorí boli nútení vyjsť von zo svojich príjemne teplých a suchých bytov, hromžili na hnusné počasie.

Dážď. Chcel by ho vidieť, cítiť, ochutnať. Pomyslel si, aký by to mohol byť úžasný pocit. Ale ako sa dostať von? A odkiaľ vedel, že je vo vnútri? Rozhodol sa, že otvorí oči. Najprv ich pootvoril na maličkú štrbinku. Keď uvidel okolo seba toľko ľudí, preľakol sa a rýchlo ich zase zavrel. Začal horúčkovito premýšľať. Kde to je? Kto sú tí ľudia? A prečo ich je tu tak veľa? Aby to zistil, musel znovu otvoriť oči. Tentokrát ich otvoril úplne. V sále zazneli výkriky radosti, blahoželania, pochvaly. Človek na lôžku bol šokovaný. Posadil sa. Hneď sa k nemu všetci vrhli a pritlačili ho späť na posteľ. Pozeral sa na svet ako vyplašené zviera. Ale to si nikto nevšimol. Všetci sa tešili, pozerali na prístroje, ktoré ukazovali, že s jeho telom je všetko v poriadku. Bol taký šokovaný, že sa už nedokázal ani pohnúť. Potom ho napadlo, že by mohol niečo povedať.

„Ehm, ehm.“ Všetci zbystrili pozornosť. „Mohol by som sa opýtať, ČO SA TO TU DEJE?!?!?“ skríkol. Vedci sa na seba pozreli. Takýto výsledok nečakali. Strata pamäti, ale bez toho, aby zabudol jednotlivé slová.

„Nuž, ako vám to len povedať,“ začal jeden. „Robili sme na vás jeden experiment.“

„EXPERIMENT?!“ skríkol „Bez môjho dovolenia?!“

„Viete, vy ste sa sám dobrovoľne ponúkli,“ skrúšene ktosi povedal.

„Č-čože? Dobrovoľne? A ako to, že sa na to nepamätám?“ spýtal sa prekvapene. Teraz už vôbec ničomu nerozumel.

„Asi ste utrpeli stratu pamäti, aj keď je zaujímavé, že jednotlivé slová si pamätáte.“ Fajn, fajn, tie ich zaujímavosti nech si nechajú pre iných, pomyslel si. Ja len chcem vedieť čo so mnou je!

„Super. A poviete mi už konečne čo so mnou je?“ opýtal sa už trošku naštvane.

„Kedysi ste boli muž,“ ozval sa vedúci týmu „a vďaka nášmu experimentu sa z vás stalo tretie pohlavie. Je fyzicky zdatnejšie ako normálni ľudia, ale nedalo sa predvídať, čo sa stane s vašou psychikou.“

„Aha. Takže ste zo mňa urobili hermafrodita telom a bohviečo s dušou, čo? Ďakujem vám fakt veľmi pekne,“ povedal človek naštvane.

„Zle ste to pochopili,“ začal vedúci s úsmevom „nie ste hermafrodit. Ste úplne nové pohlavie. Prvé a zatiaľ jediné svojho druhu. A s vašou dušou sme neurobili takmer nič. Len sme nevedeli čo sa môže stať ak budete dlhšie v stave hlbokého bezvedomia. Zvyčajne sú v ňom ľudia len krátko. Vtedy keď sa chcú rýchlo zregenerovať. Ale ako teraz vidíme, vaša duša neutrpela žiadnu väčšiu ujmu, takže po rehabilitácii vás môžeme pustiť domov,“ stále s úsmevom hovoril vedúci.

„Domov? Ja mám... domov? A kto v ňom je? Kto ma čaká?“ spýtal sa človek prekvapene, ale veselšie.

„Čaká vás vaša žena a vaša dcéra. Teraz sú obe staršie o 2 roky, ale myslím, že to nie je až také zlé. Viete, najprv sme si mysleli, že to bude trvať dlhšie.“

„D-dva roky? Spal som tu dva roky?“ pýtal sa človek šokovane, ale už pokojnejšie dodal: „A aké sú? Ako vyzerajú? Ako sa správajú?“ Vedúci sa usmial a povedal:

„Veď môžete zajtra posúdiť sám. Prídu totiž za vami.“

Ešte pred chvíľkou pre neho existoval len on, samota, ticho a tma. A zrazu zisťuje, že má manželku a dcéru a domov. Bolo to čudné. Vedci odišli, keď videli, že je v poriadku. Teraz bol v izbe sám a mohol premýšľať. Netušil, čo robil celý život, ale zdalo sa mu, že to asi bude súvisieť s týmto experimentom, na ktorý vraj dal súhlas. Celé to bolo akési zvláštne. Neprirodzené. Ale aj napriek tomu bol veľmi zvedavý na svoju manželku a dcéru. Kto vie ako vyzerajú, ako sa budú správať, keď ho zbadajú. Povedia im doktori, že stratil pamäť? Alebo skôr, že si „len“ nepamätá, čo bolo predtým ako sa prebral? Otočil sa na druhý bok a pozrel sa z okna. Vonku ešte slabo pršalo. Dažďové kvapky jemne padali na strom, ktorí stál pred oknom. Listy pritom jemne šumeli. Pre neho to boli akoby vzdialené hlasy, ktoré sa pokúšajú mu niečo povedať, ale nerozumel im. A za touto jemnou zvukovou kulisou, bol ruch veľkomesta. Nebol veľmi vzdialený. Len na pár krokov. Počul hlas veľkomesta, ktorý sa mu prihováral. Hovoril mu, že tam práve idú vznášadlá, odkiaľsi sa nahlas ozýva rádio s modernou hudbou a hlasy ľudí aj keď je hlboká noc. Lenže pre neho to nebolo pár krokov, ktoré ho delili od toho sveta. Preňho to bola nekonečná vzdialenosť. Cítil, že aj keď sa vráti, už to nebude ako predtým, aj keď nevedel aké to bolo. Vedel, že nebude žiť obyčajným bezstarostným životom. Jeho život sa zmenil v každom ohľade. Doktori mu povedali, že by mal sám seba oslovovať v treťom rode, čiže ono. Ale bolo mu to akosi proti srsti. Proti srsti? Veď žiadnu srsť nemá! Tí ľudia sú veľmi čudní. Navymýšľajú kopu hlúpostí a ani sa nad nimi nezamyslia. Potrebovali by niekoho, kto by za nich myslel. Veď sú to len hlúpučké stvorenia, ktoré nevedia rozlíšiť, čo je hlúposť a čo nie. Potrebovali jeho. Potrebovali niekoho, kto by im ukázal, ako žiť. Ako žiť tak, aby tesne pred smrťou nič neľutovali. Aby si včas uvedomili, čo je podstatné. Nie až keď bude neskoro. Pomaly sa rozodnievalo. Až teraz si uvedomil, že vôbec nespal. Ale nebol unavený. Žeby to bol dôsledok tej premeny? Uvedomil si, že čoskoro sa tu objaví jeho rodina. Znervóznel. Snažil sa upokojiť pozeraním na slnko, ako pomaly zafarbuje rannú oblohu rôznymi farbami, ale akosi mu to nešlo.

Keď bolo slnko už dosť vysoko, vošla sestrička. Doniesla mu raňajky a spýtala sa ako sa vyspal. Rozpačito odvetil, že vôbec nespal, ale keď videl, že sestrička ho chce donútiť k spánku, rýchlo dodal, že nie je unavený a chce vidieť svoju rodinu. Ona sa naňho milo a chápavo usmiala a odišla. Potom prišiel doktor a kládol mu otázky o jeho zdravotnom stave a o tom, prečo nespal.

„Ale ja vážne nie som unavený. Nepotrebujem spať.“

„Hmm....“ začal doktor mumlať akoby pre seba „možno to bude výsledok premeny. Je fyzicky dokonalejší, takže asi nepotrebuje spánok. Telo si rýchlejšie odpočinie aj bez spánku. Zvláštne. Idem sa porozprávať s ostatnými,“ a zamyslený, bez pozdravu, odišiel.

Zvláštni ľudia, tí doktori, pomyslel si. Ani pozdraviť nevedia... A potom si znovu spomenul na svoju rodinu. Potichu si vzdychol a pozrel sa z okna. Ak si myslel, že to čo videl v noci, je ruch veľkomesta veľmi sa mýlil. Ešte len teraz sa rozbehol ozajstný život. Vznášadiel akosi pribudlo, ľudia boli tichší a niekam sa náhlili. Bolo mu to nepochopiteľné. Nikto sa nekochal krásou prírody za mestom a slnkom, ktoré nedávno vyšlo. Všetci sa ponáhľali s nosmi upretými na zem kamsi do neznáma. Sem tam sa vyskytli deti, ktoré sa veselo smiali, ale aj tie sa kamsi ponáhľali. Zvláštne, že on tu takto leží a čaká na rodinu, ktorá sa možno tiež ponáhľa, ale asi s radosťou v očiach, že konečne uvidia otca a manžela. Otca a manžela? Tými bol kedysi. Teraz.... sa zmenil. Ešte nevedel, čo presne to znamená, ale vedel, že už nič nebude ako predtým. Pozrel sa na hodinky visiace na stene oproti a videl, že je čas. Príde jeho rodina. A vtedy sa otvorili dvere.

Manželka s dcérou a sestričkou vstúpili do miestnosti. Dcéra sa neisto pozrela na posteľ, ale manželka sa k nemu hneď vrhla. Objala ho a jemne pobozkala. On bol týmto privítaním, mierne povedané, šokovaný. Ona naňho začudovane pozrela.

„Si zvláštny,“ povedala mu. Sestrička sa na celú scénu pozerala s ohľaduplným úsmevom.

„Bodaj by nie, keď... tá operácia, veď vieš,“ povedal trochu s rozpakmi lebo sa to bál vysloviť.

„Áno,“ povedala smutne a postavila sa k svojej dcére. Otočila sa k nej a zbadala jej vydesený pohľad.

„Čo ti je?“ opýtala sa pokojne. „Veď to je tvoj otec....“

„Nie....nie....“ opakovala dcéra tichým hlasom.

„Čo sa deje, zlatíčko?“ opýtala sa matka so záujmom. Dcéra však stále hľadela tým svojím vydeseným pohľadom na otca. Potom sa dotkla amuletu, ktorý jej daroval pred 2 rokmi otec. Vtedy jej povedal, že ten amulet ju pred všetkým ochráni. Neverila tomu veľmi, pretože na magické, či už ochranné alebo útočné, veci jednoducho neverila. Ale teraz, keď videla otca, začala veriť. Náhle pocítila zvláštne nutkanie otočiť sa k dverám. Rýchlo sa otočila a stále s rukou na amulete skríkla:

„Nechoďte sem!“ Doktor, stojaci vonku sa zarazil a chvíľu stál pozerajúc na 16-ročnú dievčinu, ktorá čosi zvierala v jednej ruke a druhú držala vystretú akoby mu chcela zabrániť prejsť cez sklenené dvere. Pokrčil ramenami a vykročil. Keď to dievča videlo, okamžite sa skrčilo na zem a ani sa nepohlo. Len stále silnejšie zvieralo amulet. Matka ničomu nerozumela, ale aj tak sa usmievala na prichádzajúceho doktora. Otec bol zmätený. Zmätenejší ako kedykoľvek predtým. Čo sa to tu odohráva? Jeho dcéra... alebo to snáď nie je ona? Vo chvíli keď doktor vstúpil do miestnosti sa udialo viacero vecí. Prístroje začali pípať, udávať chybné údaje a z niektorých sa dymilo. Matku hodilo cez celú miestnosť a zrazila sa s doktorom a obaja spadli na zem. Sestričku odhodilo na bielu nemocničnú stenu a upadla do bezvedomia. Dcére sa nič nestalo. Sedela skrčená na zemi a čakala čo sa bude diať. Otec sa nechápavo posadil na posteli. Vtedy sa dcéra postavila a pribehla k posteli. Otec na ňu nechápavo pozrel, ale ona si len rýchlo dala dole amulet a dala ho na krk otcovi. Vtedy prístroje prestali dymiť, pípať a vykazovať známky šialenstva.

„Co sa stalo?“ opýtal sa otec nechápavo.

„Porušila sa rovnováha,“ povedala mu dcéra.

„Čoho? Ako?“

„Doteraz v miestnosti bol vždy vyrovnaný počet mužov aj žien. Alebo tu boli len ženy alebo len muži. A teraz tu boli 2 ženy a jeden muž.“

„A čo ty?“ skočil jej do reči.

„Ja som mala amulet. Od teba. Chráni pred zlom. A je jedno odkiaľ pochádza to zlo. Či z vonku alebo zvnútra.“ Otec si začal obzerať amulet.

„Takže ak si ho dám dole... čo sa vlastne stane?“

„Kým sa nenaučíš kontrolovať prúd tretej energie, tak budeš ničiť všetko v dosahu, čo ma nejaký náboj alebo pól. Ľudia sa zatiaľ nenaučili vyrábať veci z niečoho iného ako je jin a jang alebo plus a mínus. Táto energia sa musí niekam vybíjať, ale zatiaľ neexistuje nič čo by ju mohlo zastaviť okrem tohto amuletu,“ ukázala na amulet na jeho krku.

„Tak si ho jednoducho nedám dolu a bude pokoj,“ povedal síce s úsmevom, ale na dcéru pozrel spýtavým pohľadom.

„Energia amuletu sa raz vyčerpá. Nebude ti môcť dlho vzdorovať. Ľudia touto operáciou predbehli svoju dobu.“

„Prečo hovoríš o ľuďoch akoby si k nim nepatrila? A odkiaľ to všetko vieš?“

„Musíš to vedieť?“ opýtala sa s povzdychom.

„Áno. Nuž.. mal by som. Teda, chcel by som. Zaujíma ma to. Ide tu o mňa takže by som mohol vedieť čo sa deje, nie?“

„Asi áno. Neviem odkiaľ to viem. Jednoducho to hovoria moje ústa. Moje telo je ľudské. Ale myseľ... ja neviem. Odkedy si mi dal ten amulet sa niečo zmenilo. Zrazu viem veci o ktorých sa mi ani nesnívalo. Niekedy ich aj vidím! Robím zvláštne veci, ale zatiaľ to nikomu neublížilo. Možno by som ti vedela pomôcť naučiť sa ako ovládať tú energiu. Dokážem ju totiž tak trochu ovládať.“

„Aj ty ju máš?“ opýtal sa otec s úžasom.

„Ja mám len jej malý zlomok, ale dostatok na to, aby som ti pomohla.“ Vtedy sa prebrala matka s doktorom.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa doktor šúchajúc si hlavu.

„Tretia energia spojila kladný náboj so záporným.“

„Že čo?“

„Vy a moja matka ste opačné náboje. Tretia energia ich dáva dohromady, alebo ničí. Máte šťastie, že žijete. Tieto prístroje už mali na mále,“ ukázala na obrazovky, z ktorých sa len nedávno dymilo.

„Úžasné.“ To bolo jediné na čo sa doktor zmohol.

„Úžasné, ale aj nebezpečné. Pomôžem otcovi naučiť sa ako to ovládať.“

„Toto musíme preskúmať,“ vyhlásil doktor bez ohľadu na to, čo povedala.

„NIE! Je to príliš nebezpečné! Chráni vás pred tým len ten amulet!“ Vykríkla dcéra.

„Môžem si to pozrieť?“ spýtal sa doktor a už sa aj načahoval za amuletom. Dcéra mu zadržala ruku.

„Ale neskladajte mu ho dole, jasné? Obrovskému výbuchu zabrániť nedokážem.“

„Jasné, jasné...“ povedal doktor roztržito a už si obzeral amulet. Amulet bol vyrezaný zo zvláštneho dreva, ktoré doktor nepoznal. Boli na ňom vyryté znaky. Všimol si, že sa dá otvoriť. Skúsil to, ale nešlo mu to.

„Aj ja som to skúšala. Môže to otvoriť len otec.“ Otec sa pozrel na amulet v doktorových rukách. Doktor mu ho podal. Dcéra prišla k otcovi.

„Čo je na tom amulete, otec?“

„Neviem.“

„Prečítaj to,“ navrhla mu dcéra. Keď sa naňho znovu pozrel, znaky mu začali byť úplne jasné a známe.

„Malé dievča – veľké činy. Veľká sila – záhuba. Premenený muž – záchrana. Až príde čas.“

„Otvor to,“ prikázala mu dcéra. Otec opatrne otvoril amulet. Z vnútra amuletu vychádzala jemná tmavomodrá žiara. Boli tam akoby dve okná. V jednom okne bol on a jeho dcéra a práve čosi robili. Vyzeralo to ako keď v starých filmoch čarujú. V druhom okne bola tma vesmíru. Matne tam svietili hviezdy a sálal odtiaľ chlad nekonečných diaľav. Otec sa pozrel na dcéru. Ona naňho. Doktor ničomu nerozumel.

„Č-čo to je?“

„Brána. Otec sa musí rozhodnúť, či zostane so mnou a ja mu budem pomáhať ovládať tú energiu, alebo venuje svoju energiu vesmíru, ktorý ju dokáže správne spracovať a využiť.“

„Vesmír dokáže využiť a spracovať energiu?“ Dcéru zarážalo ako si ten doktor dokáže vybrať len niektoré slová a z nich zostaviť otázku. Akoby zvyšok vety neexistoval.

„Vesmír je živý. Živý a nesmrteľný. Volá otca do svojich hlbín. Ale je tu aj druhá možnosť.“ Dcéra pozrela na otca. Otec si vzdychol a povedal:

„Musím sa vrátiť k vesmíru.“

„Hej a čo naše výskumy? Toto bude objav storočia... Nie, nie tisícročia. Len si to predstavte! Nekonečne silná energia využitá...“

„Nebude sa využívať!“ odsekla mu dcéra. „Otec sa sám rozhodne, čo je správne a to aj urobí. Vaše výskumy si môžete strčiť za klobúk.“ Otec sa na ňu smutne pozrel. Matka sa doteraz len prizerala, ale teraz to už nevydržala.

„Nie! On nikam nepôjde a nikomu nevenuje svoju energiu. Teraz pekne zavrie amulet a pôjde so mnou domov!“

„Mami, ty tomu nerozumieš...“

„Nie, ja tomu veľmi dobre rozumiem. Všetkým vám tu šibe. No tak, zavri ten amulet a poďme domov.“ Otec ju akoby ani nepočul.

„Lenže keď pôjdem ja, pôjdeš aj ty,“ povedal otec dcére.

„Som pripravená,“ ticho povedala dcéra a zvesila hlavu.

„Hlúposť! Ty si rob čo chceš, ale moja dcéra tu zostane!“ Otec aj dcéra sa pozreli na matku pevným pohľadom. Chytili sa za ruky, usmiali sa na seba a dotkli sa nekonečných diaľav vesmíru.