LOVEC

Lovec

 

Dlhé tiene sa lenivo plazili po stenách a podlahe. Pohybovali sa ako démoni, trhane a nevyspytateľne. Svoju vôľu im vnucoval plápolajúci plamienok jedinej sviečky, snažiaci sa vyhrať boj s temnotou. Vzdoroval vetru, ktorý prenikal cez roztvorené okno a prinášal drobný dážď spolu s chladom neskorej jesene. Tiene tancovali svoj bizarný tanec a občas oblizli nevládne telo zmietajúce sa v horúčke. Akoby chceli ochutnať, či je v ňom stále život, či svoj boj nevzdá a jej duša sa nepridá k nim.

Vietor mocnel a jeho nápory sa stali pre drobný plameň smrteľnými. Tiene sa rozplynuli a tma pohltila celú miestnosť. Len jeden sa ani nepohol. Stál pri jednoduchom lôžku a hľadel na obraz utrpenia namaľovaný na nahom tele. Pomaly z nej stiahol tenké plátno ktoré ju prikrývalo. Videl toho už mnoho. Mŕtvoly narazené na koloch lemujúce cesty a svojim zápachom nútiace pocestných k dáveniu. Videl telá rozdrásané na kúsky, telá požierajúce samé seba, len aby sa vyhli niečomu horšiemu než je smrť.

Ona to šťastie nemala. Pred ním ležala práca skutočných majstrov svojho oboru. Majstrov, ktorí si dali záležať na tom, aby táto mladá žena spoznala skutočnú bolesť. Bolesť drásajúcu každý sval, každý kúsok duše.

Nech už bol ich dôvod pre toľkú krutosť akýkoľvek, počínali si skutočne majstrovsky. Z toho, čo videl na obväzmi nezakrytej pokožke, bolo poznať, že mučenie bolo pomalé a bolestivé. Snáď použili mágiu a niekoľko dní zvyšovali prah bolesti, aby zbytočne neupadala do bezvedomia, zostávajúc neciteľná voči ich snaženiu. Rany bičom boli úhľadné, symetricky rozmiestnené na plochom bruchu, malých pevných prsiach, štíhlych stehnách a slabinách. Nikto z mučiteľov sa neponáhľal a každá rana dopadla na vopred určené, starostlivo vybrané miesto. Zrejme ju to nezlomilo a tak muselo prísť na radu železo a pravdepodobne aj oheň. To, čo tieto nástroje spôsobili, skrývali mokvajúce obväzy spolu s ranami po okovách. Ak to prežije, budú ju po celom tele zdobiť jazvy, no najväčšia z nich zostane na duši.

Pustil plátno a to sa ladne znieslo na chvejúce sa telo pokryté studeným potom. Pohliadol na úzku bledú tvár, Cez pravé, večne zamračené obočie a mierne vystúpené líce, popri drobnom nose,  cez plné pery takmer až ku brade, sa tiahla dlhá, spuchnutá jazva. Pre ženu bola ohyzdná, no dodávala jej zvláštny, nebezpečný, až krutý výraz. Popri dlhých havraních vlasoch, na mnohých miestach poznačených ohňom, stekali pramienky potu. Oči chaoticky kmitali pod zovretými viečkami. Prerývane dýchala. Občas sa niektorý zo svalov kŕčovito zachvel a vtedy sa z hrdla vydralo bolestné zaúpenie, akoby na ňu stále dopadali rany bičom.

Odhrnul z tváre mokré pramienky vlasov. Prsty oboch rúk položil na jej spánky a palcami jemne zatlačil oči. Na okamih zostal meravo stáť, ale potom od svojho úmyslu upustil. Nemal istotu, či by ju jeho konanie nezabilo. Snáď by to bolo tak lepšie, ale zatiaľ nemal dôvod.

 

***

 

Ozvalo sa tiché zaklopanie. Otvorila oči a pretiahla sa ako mačka po dobrom spánku. Pohladila spiace telo svojej nočnej spoločníčky a zahalila ju prikrývkou. Sama sa postavila a podišla ku dverám. Otvorila ich a pohliadla do modrých očí veliteľky čestnej stráže chrámu. Tá okamžite sklopila zrak a predpisovo vzdala poctu svojej pani, najvyššej kňažke chrámu bohyne Sharis.

“Vznešená. Odpusť moju trúfalosť.” pokľakla na jedno koleno. “Ale je tu jeden muž, domáhajúci sa neodkladne rozhovoru s tebou, Najvyššia.”

“Moja milá Tarin. Čím na teba ten muž zapôsobil, že ho nenecháš čakať pred bránou do obvyklej doby, keď prijímam dary a vyrušuješ v tak skorú rannú hodinu?” Uchopila jej bradu a vyvrátila hlavu, aby videla do očí.

Kňažka sa tvárila pobavene. Cítila, že ma veliteľka strach. Nebol neopodstatnený, ale po skvelej noci mala veľmi dobrú náladu, aby jej ju len tak niečo pokazilo.

“Pani,” naprázdno a sťažka prehltla  “ten muž nie je pred bránou. Neviem, ako sa mu podarilo prekĺznuť popri stráži nemŕtvych, ale teraz je pred oltárom. Uvidela ho tam jedna zo sestier a tá zburcovala stráž a...” nedopovedala. Bola donútená, aby sa postavila a kňažka ju bolestivo uchopila za dlhé vlasy.

“Hovor! Čo sa stalo! Zneuctil chrám alebo inak urazil bohyňu!?! Hovor Tarin!” V jej hlase sa miešali obavy zo zlosťou a až po chvíli si uvedomila, akú bolesť spôsobuje veliteľke.

“Neviem, Pani. Musel tam už byť dlhšie, sedel na schodoch vedúcich k oltáru a opieral sa o svoj obnažený meč. Keď sme tam prišli a chceli zaútočiť, podal nám meč a vyslovil svoju prosbu. Všetko je na svojom mieste a ani aura okolo oltára nie je narušená.” bola rada, že jej týranie konečne prestalo.

“Veľmi zvláštne správanie? Asi si neuvedomuje, čoho sa dopustil, alebo je jeho drzosť bezhraničná. Dobre, Tarin, vyveďte ho na nádvorie, tam sa s ním stretnem a pokiaľ sa bude nejako vzpierať spozná môj hnev! Rozumela si?”

Chvíľu stála a hľadela za veliteľkou, ako mizne na konci chodby. Potom sa otočila a vstúpila do svojej izby ešte stále páchnucej potom po nočnom úsilí. Jej spoločníčka stála pri posteli a ustrašene sa na ňu pozerala. Musela počuť celý rozhovor, ale to nevadilo, zjavne si nedokázala zoradiť súvislosti tak ako kňažka. Tá k nej podišla a venovala jej posledný bozk na rozlúčku.

“Teraz už bež a nájdi matku Pataru, nech sem za mnou urýchlene príde.”

Dievča prikývlo a vybehlo z miestnosti nesúc si svoje šaty v rukách.

 

***

 

Neznepokojoval ju ani tak fakt, že pod rúškom noci do chrámu prenikol votrelec, ale to, že ani ona nedokázala rozpoznať jeho prítomnosť. Mala tušenie, o koho asi ide a s kým jeho návšteva súvisí, preto dôkladne okolo seba vytvorila obranné kúzlo a zopár útočných si nechala v zásobe, čakajúcich len na invokáciu. Práve, keď sa chcela obliecť, vrzli dvere a do miestnosti vstúpila zošuverená starena.

“Buď pozdravená Antara.”

Po mladom tele prebehol závistlivý pohľad, no potom sa starena priateľsky usmiala. “Vyzeráš skutočne veľmi dobre,” unavene si sadla do mohutného vyrezávaného kresla “a nesnaž sa opätovať moju lichôtku.”

“Ty si zas výnimočná múdrosťou,  matka Patara.” Kňažka sa začala súkať do svojho odevu.

Starena kľudne čakala, až sa sama od seba rozhovorí.

“Určite sa ti už donieslo o tej nečakanej... no, zatiaľ o tom hovorme ako o návšteve. Ten muž prenikol strážou nemŕtvych až k oltáru. Jeho schopnosti budú mimoriadne a podľa toho, ako sa správa, vie presne, čo chce. Buď za ním stojí niekto mocný,  alebo dokonca sám barón Furrdo. Som si viac než istá, že mu pôjde o to mladé dievča, ktoré si vykúpila. Bolo to tvoje želanie, aby bola tu a ja každé tvoje slovo ctím, ale neviem, ako zatajiť jej prítomnosť. Toho muža nemôžeme len tak zabiť, prinieslo by to mnohé komplikácie, obzvlášť pokiaľ skutočne zastupuje baróna. Ak bude reč o nej, tak....” Pohliadla na starenu a bolo vidieť, že má slzy na krajíčku.

“Ja .... ja urobím všetko, čo len budeš chcieť, no prosím, nenúť ma klamať.”

Zavládlo ťaživé ticho.

“Čo ťa viac trápi Antara? Tvoje presvedčenie alebo strach z trestu?”

“Bojím sa trestu, matka. Bojím sa bolesti, ktorú zo sebou prinesie.” Nezniesla starenin skúmavý pohľad.

“Niet sa čoho obávať. Náš chrám a kláštor je uctievaný v širokom okolí. To, že leží na Furrdovom panstve nieje dôvod, aby mohol proti nám čokoľvek podniknúť. Neurobil to, keď k nám ušla jeho dcéra a neurobí to ani teraz.” Matka predstavená sa postavila a pristúpila ku kňažke, aby jej pomohla s úpravou rúcha. “Okrem toho si myslím, že Furrdo už nemá o ňu záujem. Akonáhle z nej dostal to, čo potreboval, nechal ju ako psa priviazať za reťaz pred hlavnou bránou Wyngoru. Chcel ju tak čo najviac ponížiť, predtým než jej svetlo pohasne.” zasunula si ruky do rukávov a otočila sa na odchod.

“Tak kto to potom je? “

“Neviem, dieťa moje. Všetci sme len prach v súkolí osudu a ani mne sa nedostáva poznania. Neviem, kto je tá žena, netuším, prečo musela tak trpieť, aké tajomstvo skrývala. Boli to sny ktoré ma k nej priviedli a sama dobre vieš, čo sny predznamenávajú.” Hľadela na ňu a dúfala, že ju kňažka pochopí.

“Nech je to už ktokoľvek, niet dôvodu prečo by sme mali pred ním zatajovať jej prítomnosť. Pokiaľ viem nebola ani súdená, a už vôbec nie odsúdená a jediný, kto porušil zákon, je Furrdo.”

Pri týchto slovách sa kňažke viditeľne uľavilo.

 

***

Cez úzku štrbinu pootvoreného okna sa predieral vietor a vrhal na kňažkynú tvár drobné kvapky dažďa. Uprene hľadela na muža stojaceho na nádvorí. Nebyť jeho dlhého pláčťa, ktorý povieval pod nápormi vetra budil by dojem mohutnej sochy vytesanej s čierneho kameňa.

Kapucňa pretiahnutá cez hlavu mu úplne zakrývala tvár a ruky mizli v dlhých rukávoch. Odkedy ho pozorovala, tak sa ani nepohol. Len tam tak stál nedotknutý chladom a jej snahou dotknúť sa jeho mysle.

“Zvláštne akoby tu ani nebol.” povedal kňažka a roztrasenou rukou si zotrela kvapky dažďa z tváre.

“Ako to myslíš?” starena sa jej tázavo pozrela do očí.

“Vidím ho, ale necítim. Ak zavriem oči selkom sa tratí. Si tu len ty a sestry a on akoby tu ani nebol.” pomaly si začala uvedomovať vážnosť svojich slov. “Musí ho ochraňovať mocné kúzlo alebo amulet.

 

***

 

Pomaly poklakol na koleno ale hlavu nesklonil. Zrak mal zastretý skoby sa jeho duša túlala niekde inde a tu ponechala len to telo. No napriek tomu jej vzdal poctu a poklonu aku si zasluhovala. Hovoril ticho a pomaly. Zdalo sa jej akoby vážil každé slovo než ho vyslovil.