Ardon I.

1. Intro...
(by eliss)

(pozn. aut.: Tento príbeh je výplodom fantázie štyroch autorov. Vymyslené sú preto všetky mená, postavy, miesta a udalosti v príbehu uvedené. Akákoľvek podobnosť s reálnymi či v iných dielach uvedenými názvami, menami alebo udalosťami je čisto náhodná.)

Príbeh, ktorý vidíte pred sebou, nie je príbehom klasickým. Dej sa odohráva vo svete, do ktorého sa postavy dostali zámerne. Je to svet atypický, nie je totožný so žiadnym zo svetov už vymyslených. Je písaný štyrmi autormi, z ktorých každý má svoj vlastný štýl. (eliss)

PROLÓG:

Svet bol ešte ponorený do noci, ale na východe už bolo badať prvé sliepňavé lúče rána. Niekde zakikiríkal kohút a zaštekal pes. Celý svet bol ponorený do hustej mliečnej tmy. Preto som si pritiahla teplú bundu pevnejšie k telu a zbehla dolu dvorom k bránke. Vydala som sa nadol tichou ulicou a zahla do bočnej uličky. Tak, dnes je ten veľký deň, pomyslela som si. Konečne! Začala som si od radosti hopkať do kroku a veľká plátená taška ma odušu plieskala do stehna, až som musela prestať ak som len nechcela mať omodrinované celé stehno.
Odrazu začali vrčať a štekať všetky psy na ulici. Bože, aký randál! Rýchlo preč. Pridala som do kroku a potom do behu, až som skoro vyletela na neďaleký vŕšok ako strela. Tam sa k psom pridali ďalší. Toto mi ešte chýbalo, pomyslela som si celá nešťastná, zobudiť celú dedinu.
Trielila som celou cestou k cintorínu a môj pokus o nenápadnosť sprevádzalo štekanie psov už pomaly z celej dediny. Prefrčala som okolo cintorína a zamierila si to na vrch Hôrky. Udýchaná som sa takmer doplazila na vrchol a oprela sa o strom, aby som si trošku oddýchla.
„To som si mohla myslieť, že ten hurhaj dolu v dedine je tvoja práca.“ Zaostrila som cez okuliare do hmly, blížila sa ku mne vysoká postava v dlhej sukni.
Držiac sa za hruď som sa pomaly vystrela a odkašľala si hlieny z krku. Celá rozpálená, som prerývane začala: „Nebola to moja vina. Tie psy začali z ničoho nič. Keby som chcela, aby ma počula celá dedina, bola by som za sebou ťahala prázdne plechovky...“
Postava sa zasmiala. „Máš ten zápisník?“
„Hej, mám,“ prikývla som, „kde máš veci ty?“
Ukázala za seba na objemnú tašku. „Páni,“ pískla som, „to prekonáva aj mňa, a to som si brala ešte kadejaké sprostosti...“ Musela som sa chechtať. „Terka tu ešte nie je?“
Hneď ako som to dopovedala, z popod priestranstva, kde sme stáli, sa ozvali tlmené kroky. Z hmly vybehla svieža malá postava a celá vysmiata sa blížila k nám.
„Tak, čo? Pustíme sa do toho?“
„Ahoj, jasné!“ zajasala som a obrátila sa k predchádzajúcej spoločníčke. „Nakreslila si ten znak na zem, Dani?“ Danka energicky prikývla a všetky sme sa pobrali na miesto, kde bol znak vyrytý do studenej zemi.
Hmla sa začala pomaly rozostupovať, ale zima neustále zaliezala pod nechty. Otvorila som svoju tašku a chvíľu sa v nej prehrabovala, kým som nenašla to, čo som hľadala. Vytiahla som starý prašivý notes, vyrobený niekedy v šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia.
„Inak mám veľké podozrenie, že tento fľak tu je od moču... Taký stoštyridsať ročný moč...“ Chichotala som sa.
„Elina, prejdime radšej k tomu, prečo sme tu,“ zatiahla Danica.
„Fajn, fajn,...“ mrmlala som a otvorila knižku na posledných stranách. „Takže, každá dáme vec, ktorú sme si priniesli ako niečo „staré“, do toho symbolu,“ interpretovala som zo starého zväzku. Siahla som si do vrecka džínsov a vytiahla starú mincu. Hodila som ju do znaku k starému nožu a ku... „Kniha kúziel od Nicoly de Pulfordovej?“
„Nič iné som doma nemala,“ bránila sa Danka.
„Len či to bude s týmto fungovať...,“ zapochybovala som a znova som uprela pohľad na zažltnuté stránky zápisníka. „Teraz si stúpnime na staré veci a chyťme sa za ruky.“ Urobili sme ako bolo napísané. Bolo to zvláštne. Cítila som sa ako magor v blázinci so svojimi kolegami z izby. Ak to nevyjde, budem sa hanbiť...
„A teraz nasleduje tá formulka,“ zahlásila som polohlasne. Nemali sme problém s tým, ako budeme čítať tú formulku a zároveň sa držať za ruky, pretože sme ju vedeli naspamäť. Pustili sme sa.
„Som strašne vzrušená,“ zašepkala Danka.
„Aj ja,“ ozvala sa Terka.
„No len sa nepocikajte. Netvrdím, že ma to nezaujíma, ale akosi ma to už prešlo. Viete, ten počiatočný ošiaľ...,“ pozrela som na svoje kamošky.
„To si celá ty,“ šomrala Danica.
„Ja za to nemôžem, predsa ma poznáš...,“ bránila som sa.
„Rýchlo už! Choď si po veci Dani. A ty si schovaj ten notes do tašky. Ak ste si nevšimli je tu pekná kosa,“ diktovala Terka. Nachystali sme sa a opäť sa stretli v zvláštnom symbole.
„Počuj, naozaj si ten znak vystihla,“ pochválila som Danku.
„Ď, fakt som sa snažila.“
Opäť sme sa chytili za ruky. Chvíľu sme tam len tak stáli a nič nehovorili. „OK, tak na tri,“ zavelila som, „raz.....“ Bolo počuť trhaný nádych. „Dva....“ Začali sa mi potiť ruky. „Tri!“ Hôrka sa zrazu zachvela ozvenou troch hlasov:
Fasuar, che Fasuar!
Tu le sime, sime chatiel,
fael ce pela, Huar,
a peruch rea mesiel.
Ticho... Všade okolo mňa bolo ohlušujúce ticho... Cítila som, že moje telo oťažieva, akoby bolo z olova. Nohy mi prirástli k zemi. Na viečkach, akoby som mala pritlačené kamienky. A potom som začala padať. Pomaly, ako v spomalenom filme. Padala som dlho, netrúfam si však povedať ako dlho, pretože čas tu nezohrával žiadnu úlohu. Bolo to zvláštne, akoby som prestala existovať. A zrazu som dopadla, cítila som to, nebolelo to. Zem bola tvrdá a mäkká zároveň. Ako prvé som ucítila sviežosť a vlhkosť rannej rosy. A chvíľku pred otvorením očí si pamätám ešte na jednu vec.....na štebot vtákov.....