Ardon II.

2. Orientačné body...
(by namarië)

Dopadla som na zem...alebo?....kam vlastne?!? Na pokožke som cítila na tráve rosu, takže to musela byť zem. Ale ten dopad bol veľmi zvláštny, ani tvrdý, ani mäkký. Okolo seba som počula štebot vtákov a ešte nejaké šuchotavé zvuky. Začala sa ma zmocňovať panika, pretože som nič nevidela. Uvedomila som si, že mám zatvorené oči. Nahnevane som prudko vydýchla cez nos, lebo moja naivita ma naštvala, ale vzápätí som si to zdôvodnila tým, že do inej dimenzie (alebo kam) človek neprechádza každý deň...
Šuchot sa približoval, tak som radšej konečne otvorila oči. ,,No vida, som si myslela, že sa už nepreberieš!" zahlásila s úsmevom Terka skláňajúca sa nado mnou. Pomohla mi vstať a uvidela som Elinu ako sa dvíha a oprašuje zo seba všetko nadbytočné. ,,Páni, napriek tomu, že som vás do toho zatiahla, som celkom neverila, že to vyjde!" povedala a pokúšala si z pliec stiahnuť plátenú tašku povážlivých rozmerov...,,Tam hore som sa cítila ako psychiatrický utečenec." pokračovala. Jej taška vyzerala, že sa nemieni vzdať tak ľahko a za každú cenu sa pokúšala vyhnúť hodeniu do mokrej trávy. ,,Tak na to, že si tomu neverila si sa pobalila celkom slušne..." nepodarilo sa mi skryť jemný ironický podtón pri pohľade na napráskanú starú plátenku. Pristúpila som k El a pomohla jej vymotať si ramienko z dlhých vlnitých vlasov. Uľahčene si vydýchla a posadila sa na veľkú skalu. Sadla som si k nej a hodila som okom na Terku, ktorá sa s nadšením obzerala okolo seba. ,, ...je tu krásne..." zašepkala a zdvihla oči k nebu. Nemohla som nesúhlasiť, bolo tam nádherne.
Stáli sme na maličkej čistinke obkolesenej starými listnatými stromami ( keďže na biológii permanentne nedávam pozor, nevedela som ich bližšie identifikovať). Nad zemou sa vznášali chumáče rannej hmly, cez ktoré už prebleskovali šteklivé slnečné lúče. Napriek tomu som sa nemohla ubrániť nepríjemným otázkam, ktoré sa mi ozývali v hlave. ,,Ehm, tak a čo teraz?" zdalo sa, že Terka moju otázku považuje za celkom na mieste. Pozrela na nás a spýtavo zdvihla obočie. Elina prudko vstala a ukazovala rukou kamsi nad naše hlavy. Bol tam akýsi pahorok, teda vlastne menší kopec, riedko porastený stromami. ,,Teraz by sme mohli vyliezť tam a trochu sa porozhliadať." Jej odpoveď sa mi zdala logická, preto som sa upokojila a otázky v mojej hlave zmĺkli. Ranná prechádzka lesom v slnečný deň, lebo hmla sa očividne dvíhala, sa mi pozdávala. Kopec sa črtal naľavo od nás. Terka pozrela na ručičkové hodinky, potom na slnko (alebo ako to tu volali), a potom opäť na hodinky. Došlo mi, že sa snaží určiť svetovú stranu. Keďže som nedávala pozor ani na geografii, nechala som to na ňu. Všimla som si, že El je na tom rovnako, lebo sa na mňa spiklenecky usmievala. Po chvíli Terka vyhlásila, že je to smerom na západ. Povedala to celkom presvedčivo, takže som sa rozhodla jej veriť.
Pozbierali sme si veci a vydali sa z čistinky do hlbokého lesa. Šlo sa nám príjemne, rozprávali sme sa o našom podivnom dobrodružstve. O tom starom archíve, v ktorom sme našli záhadné listiny, ktoré nás priviedli sem a o tom, čo tu nájdeme.
,, Už sa hrozne teším, dúfam že čoskoro niekoho stretneme, som taká zvedavá..." už som to tú kopu otázok v sebe ledva zdržiavala! ,,Vzhľadom na to, že nikde nevidno ani stopu po žiadnom chodníčku, si nemyslím, že to bude tak skoro," schladila ma Terka, ale napriek svojim slovám sa smiala. Videla som na nej, že je rovnako dychtivá a zvedavá ako ja. Aj El odhodila svoju rannú apatiu a neskrývala vzrušenie. Neustále hovorila a dokonca ani ja som sa neubránila smiechu. Všetky pochybnosti boli odrazu preč.
Krajina okolo nás sa postupne menila. Čím dlhšie sme šli, tým bol les hustejší. Určite bol veľmi starý, pretože stromy boli obrovské. Nepôsobilo to však skľučujúco ani strašidelne. Na zemi sa neváľali nijaké olámané suché konáre, práchnivé pne a dokonca aj padnuté listy vyzerali sviežo. Boli zlatisté alebo červené a bolo ich veľmi málo. Rastliny boli neobyčajne krásne, nikdy som také nevidela. Najmä stromy mi učarovali, hladká striebristosivá kôra vyzývala k dotyku. Listy na skláňajúcich sa spodných vetvičkách nás občas pohladili po tvári. Sálalo z nich poznanie dávnoveku, ktoré ma fascinovalo.
Po NIEKOĽKÝCH dlhých hodinách pochodu (tempo udávala Terka- takže skôr prechádzkového behu), ma môj počiatočný optimizmus ( ktorý za daných okolností prekvapil aj mňa) rýchlo prešiel. Tým skôr, že Terka nejavila žiadne výraznejšie známky únavy, očividne bola veľmi nadšená a zvedavá. El bola na tom fyzicky podobne ako ja, ale jej túžba skúmať neznámu krajinu aj na pokraji svojich síl bola silnejšia. Mňa na nohách zatiaľ držala moja, hm, ako to nazvať? Nebola to hrdosť, len pocit, že ak priznám, že nemám rovnako dobrú výdrž ako ony dve, určite zomriem. Ja viem, že je to hlúpe, ale neznášam, ak si musím priznať, že niečo proste nezvládam, aj keby som sa na mieste poskladala ( čo mimochodom tiež nezvládam, gymnastika, brrr). To mi však rozhodne nebránilo ,,spríjemňovať" cestu ostatným. Nerobila som to naschvál, ale keď som unavená som nervózna, a keď som nervózna bývam veľmi, veľmi nepríjemná.
Ooou, nedokázala som myslieť už na nič okrem svojho vyčerpaného tela. Všetky krásy prírody mi mohli byť ukradnuté! ,,Oooou..." zakvílila som znova, tentokrát nahlas. Elina kráčajúca tesne predo mnou sa zastavila a prudko otočila. ,,Prestaň s tým!" vyhŕkla na mňa. Jej stisnuté pery a výhražne zovreté obočie ma varovali, že to už začína byť vážne, a keď Elina niečo berie vážne, tak je to vážne vážne. Bolo mi to jedno. ,,A s čím ako?" spýtala som sa podráždene. ,,Hej, baby poďte sem..." neviem, či nás Terka počula, ale zabránila vzniku otvorenej konfrontácie. Zatiaľ. El sa otočila a pokračovala smerom k Terke. Nevidela som, čo tak čarovné tam objavila, ale aj to ma tak nejak nepotešilo. Vsugerovala som si, že aj tak je to celé jedno veľké zúfalstvo a omyl. Prevrátila som oči a silou vôle som prinútila svoje nohy spraviť tých pár krokov za Terkou.
Od radosti z toho, čo som tam uvidela som sa skoro rozplakala ( no, možno to bolo aj tým vyčerpaním, ale to je jedno). Bola tam cestička. Síce nijaká dláždená diaľnica, ale bola. Konečne nejaká známka civilizácie! Po hodinách strávených v pustom lese ma to veľmi potešilo. S úľavou som si sadla na zem a oddala sa oddychu. Aj El a Terka sa ku mne ochotne pridali. Pri pomyslení na to, že už ma nečakajú len hodiny blúdenia po lesa, som sa hneď cítila lepšie.
,,Však ste si nevšimli, kam tá cesta vedie?" víťazoslávne sa vyškerila Terka. To ma prinútilo lepšie sa porozhliadať. Zistila som, že sa už nachádzame neďaleko toho vŕšku a .... Aj ja som sa vyškerila: ,,A predstav si, že áno!" ,,Tak vymáčknete sa už?" pridala sa El, ktorá si do trávy medzičasom stihla ľahnúť a študovala nejakého poletujúceho motýľa. ,,Tá cesta vedie priamo na náš kopec!" vysvetlila som jej. El sa posadila. ,,To znamená, že určite má pre tunajších nejaký význam, hmm!" rozmýšľala nahlas. ,,???, prečo by to nemohla byť len taká cesta?" oponovala jej Terka. ,,Nó, jasné, ľudia potrebujú cestu, aby sa niekam rýchlejšie dostali, preto ju povedú na jediný kopec v okolí..." zatiahla som satiricky, ale radšej som rýchlo skončila, lebo Terka po mne hodila dosť strašidelnú grimasu.
Po krátkom, ale zato veľmi osviežujúcom oddychu, sme sa pobrali ďalej. Vykročili sme po tej celkom sympatickej cestičke. Teraz už len stačilo sa jej držať, aby sme sa dostali na kopec. Chodníček sa pomaly dvíhal a my sme získavali čoraz lepší obraz o okolitej krajine, pretože čím vyššie sme boli, tým viac sa stromy zmenšovali a ubúdalo ich. Nakoniec zostali len pôvabné štíhle briezky (teda, vyzerali rovnako ako brezy u nás). Jar tu prekvitala na prvý pohľad. Všetko bolo svieže zlatistozelené. Pofukoval jemný vánok, ktorý zo sebou prinášal tichý spev vtákov. Cestička sa ovíjala okolo vrchu ako veľký had a bola čoraz strmšia. Po chvíli som už zase dýchala ako astmatický dedko medzi 80 a smrťou. Tentokrát som sa však tak ľahko nevzdala, pretože na vrchol to už nebolo ďaleko. Vánok príjemne chladil na tvári a výhľad stál za tú námahu. Koniec koncov, o tom nám vlastne išlo... O výhľad, nie o námahu, aby bolo jasné.
Slnko sa už blížilo k poludniu keď sme vystúpili na vrch. Rástol tam riedky brezový lesík, alebo skôr ,,park". Uprostred bolo akési ohnisko a okolo neho stáli rozostavené navrchu sploštené kamene. Boli vysoké akurát na pohodlné sedenie. Kúsok od konca cestičky stála drevená tyč s opracovanými tabuľkami. Každá ukazovala iným smerom.
,,no spánombohom...." neubránila sa El pri pohľade na ňu. Súhlasila som. Štítky boli popísané neznámym písmom. Nevedela som prečítať ani mäkké f. Dokonca sa to na nič, s čím som sa dovtedy stretla, ani nepodobalo. ,,Mám taký tichý dojem, že tu budeme totálny analfabeti!" povedala som sklamane. ,,Hej, a keď si predstavím, aká si hrdá na svoje poznatky..." podpichla ma, ale nestihla dopovedať. Hodila som po nej svoj zhúžvaný kabátik. Zmohla sa len na rezignované rozhodenie rukami.
Poobzerali sme sa a panoráma bola unikátna. Na okolí neboli žiadne vyššie hory, ktoré by bránili rozhľadu. Na severovýchode bolo vidieť mesto. Z nášho stanovišťa sa nedalo usúdiť aké je veľké. Asi dosť, pretože bolo opevnené a v hradbách sa črtali aj strážne citadely. Na východe za lesom sa rozprestierali pasienky a polia a za nimi sa zrejme popri ceste, ktorá sa vynárala z lesa, tiahla dedina, nebolo ju síce vidieť jasne, ale stúpal odtiaľ dym. Po ceste sa trmácali dve, tri tlupy ľudí, rsp. bytostí, z diaľky sa to nedalo rozoznať. Na juhozápade sa rozprestieralo velikánske jazero. Bolo bezmála také dlhé ako les, v ktorom sme boli, a na druhú stranu sa dovidieť nedalo. Západ vypĺňali polia a lúky až po horizont, ktorý tvorila akási pahorkatina.
,,Takže tu máme mesto, celkom slušnú cestu, dedinu a jazero, to nie je zlé..." konštatovala Terka. ,,Máš pravdu, mala som ľahké obavy, že sme sa ocitli v nejakej pustatine, keď ten les stále nemal koniec!" súhlasila som. V skutočnosti ten les nebol zase až TAK veľký. ,,No? Kam pôjdeme?" nadhodila som otázku. ,,Ja navrhujem jazero, je to najbližšie," odpovedala mi El a Terka prikývla. ,,Fajn, ja som chcela do mesta, ale súhlasím, že je lepšie najprv to tu preskúmať a nezjaviť sa hneď v meste ako taký neuvedomelý nímand," pridala som sa aj ja, ,,ale najprv si tu oddýchneme a dáme si obed, čo vy na to?" Očividne súhlasili, lebo Terka už z batohu súkala nejakú prikrývku a El sa hrabala vo svojej plátenke.
Po jedle sme pri bližšom prieskume vŕšku objavili prameň nejakej bystrinky. Napĺňal najprv maličké jazierko, s ktorého cez krátky kaskádovitý vodopád vytekal potôčik. Celé zátišie bolo skryté medzi mladými brezami. Bolo tam tak krásne, že som sa zaprisahala, že sa tam raz musím vrátiť.
V ceste sme ďalej pokračovali popri potoku, ktorý nás viedol dole kopcom k jazeru. Z tejto strany vrchu cesta nepokračovala, ale to vôbec nevadilo. Popri koryte sa dalo ísť celkom pohodlne a nemuseli sme dávať pozor, aby sme nezablúdili. Postupovali sme nepomerne rýchlejšie ako dopoludnia a asi po polhodine sme prestali klesať.
Na úpätí kopca bolo roztrúsených niekoľko veľkých balvanov. Niektoré z nich vyzerali ako vedome opracované, aj keď už na nich bolo badať pôsobenie zubu času. ,,Pozrite sa na tento," sklonila sa El k jednému z menších. ,,Vyzerá to ako reliéf," pokračovala. ,,Máš pravdu..." povedala Terka a vytiahla spoza opaska dýku. Začala odstraňovať hrubú vrstvu machu z kameňa. Podišla som bližšie a opatrne som si kľakla, dávajúc pozor, aby záhyby mojej dlhej sukne neprišli do styku zo slizkým machom, ktorý Terka olupovala. ,,Čo to podľa vás je?" položila som rečnícku otázku. ,,Vyzerá to ako hlava nejakého chlapíka." odpovedala som si sama. ,,No áno, ale podľa jeho stavu tu leží už pekných pár rokov..." doplnila ma El.
Zrazu sa Terka prudko postavila. Ostražito sa poobzerala. ,,Baby, tam..." to sme sa už obzerali aj my. Pod veľkými balvanmi boli otvory do zeme, ktoré sme si predtým nevšimli. Vyzerali ako vchody do jaskýň, ale bytosť veľkosti dospelého človeka by sa tade určite neprepchala. Žeby nejaké zviera?
Medzi hustými kríkmi neďaleko niečo zašuchotalo. Všetky sme obrátili pohľad tým smerom a odvrátili sa tak od zívajúcich dier. To bola chyba. Vedľa mňa stojaca Elina sa zrazu strhla a prenikavo vykríkla. Až som vyskočila ako som sa zľakla. Obrátila som sa a: ,,Čo to... ?!?" nevychádzala som z údivu. Vedľa El stál tvor, neobyčajne škaredý, ktorý jej siahal ledva po pás a dlhými ručiskami so zahnutými, hrčovitými prstami sa jej snažil vytrhnúť plátenku. ,,Hej!!! Pusti to, ty obluda!!!" syčala El namáhavo, ale nevzdávala sa. Tvor bol napriek svojej veľkosti očividne silný. Terka sa spamätala rýchlejšie ako ja a vrhla sa jej na pomoc. V nasledujúcom momente som sa k nim chcela pridať, ale to sa už na naše ostatné veci hodili ďalšie tri stvory. Rozbehla som sa k tým malým zlodejom. Pretože o to im išlo, okradnúť nás! Netvárili sa, že by nám chceli vedome ublížiť.
Uchmatla som im svoju tašku spod nosa, ale už sa stihli zmocniť Terkinej. Ona a El sa už škriatka striasli. Ten však usúdil, že ja som ľahšia korisť. Baby sa mi rozbehli na pomoc.
Kým stihli pribehnúť, z celej sily som udrela tvora č.1 cez tvár. Sklátil sa na zem. Terka sa usmiala a naznačila mi zdvihnuté palce. Teraz sme boli tri na troch (aspoň myslím, že to boli oni).
Pomyslela som si, že tí škriatkovia vlastne vôbec nevyzerajú nebezpečne. Boli nízky, mali dlhé ruky s veľkými dlaňami. Ich tváram dominovali široké, tupé nosy medzi očami s nie veľmi inteligentným výrazom. Na hlavách, ktoré pokrývalo len pár pomotaných chlpov, mali veľké netopierie uši, ktoré sa im pri pohybe kývali. Telá mali špinavé, zahalené do akýchsi handier žalostného výzoru. A páchli teda riadne. Celkovo budili dojem, že sú dosť hlúpi.
Už sme si mysleli, že sa tých krpcov zbavíme, ale v tej istej chvíli, keď sa prebral ten omráčený, sa ich z dier začali valiť celé tlupy. Situácia začínala byť vážna. Škriatkovia boli síce hlúpi, ale bolo ich na nás príliš veľa.
,, Bežte!!!" skríkla Terka a naozaj nám nič iné nezostávalo. Schytili sme každá svoje veci a prekopali sa spomedzi prvých štyroch oblúd. Rozbehli sme sa do lesa, smerom k jazeru. Kľučkovali sme medzi stromami a uháňali stále ďalej. Nebola som si celkom istá, kam vlastne bežíme a čo urobíme keď tam dobehneme, ale aj cez svoj hlasný dych som počula dupot desiatok nôh a krik škrekľavých škriatkovských hlasov, tak som mlčky upaľovala za Terkou a El predo mnou.
Dobehli sme k jazeru, lenže ďalej som už nevládala ani na krok. Lesík sa končil asi 15 metrov od brehu a voľné priestranstvo bolo pokryté trávou. Zastali sme až celkom pri vodnej hladine. Takto sme boli chránené aspoň z jednej strany. ,,V najhoršom prípade budeme plávať..." rozhodli sme sa jednomyseľne. Nebol to zlý plán (odhliadnuc od toho, že príroda mala zimu ešte v čerstvej pamäti), pretože tie potvory smrdeli tak, že vodu určite neobľubovali.
Vyvalili sa z lesa a obkľúčili nás. Kruh sa stále zužoval a predné rady už po nás naťahovali svoje špinavé pracky. Odrazu sa zozadu začala šíriť akási vlna nepokoja. Rady sa nervózne zamrvili a obzerali sa. Nechápali sme, čo sa to s nimi deje.
Tí vzadu zmenili tón a začali vydesene vykrikovať. Keď to začuli ostatní akoby na nás zabudli, rozpŕchli sa na všetky strany a zmizli v lese. Ostali sme na brehu stáť samé, teda skoro... Pár metrov pred nami stálo zvieratko. Vyzeralo ako malý dinosaurus, alebo také niečo. No, rozhodne to bol plaz. Približoval sa k nám a zvedavo si nás obzeral. Siahal mi asi po kolená, chodil po silných zadných nohách, predné mal kratšie a vystreté pred sebou. Pripomínal maličkého tyranosaura s bronzovými šupinkami, ale vôbec nevyzeral hrozivo. Naopak, bol priam roztomilý.
,,Tohoto sa zľakli?" nechápala Terka. Pozreli sme s El na seba a pokrčili ramenami. Ani nám to nedávalo zmysel. Ale v tom mi to došlo! ,,Teri! nie!" skríkla som na Terku, ktorá sa už-už načahovala za zvieratkom. ,,Prečo, pozri aký je zlatučký.." zmätene sa na mňa obrátila. Aj Elina sa na mňa pozrela, ale ani sa nepohla, ani nič nepovedala. Zhlboka som sa nadýchla. Cítila som ako blednem. ,,Je to..." začala som, ale nestihla som dokončiť. ,,Šikovné dievča, ako si na to prišla?" ozval sa neznámy, príjemný hlas.
Na mieste, kde doteraz bolo to zvieratko stál muž a huncútsky sa na nás usmieval. Bol mladý, vysoký a štíhly. Svetlohnedé vlasy začesané za špicatými ušami mu siahali po plecia. Tvár nemal vyslovene peknú, ale celkom príjemnú, a určite zaujímavú. Mal veľké žltohnedé, jemne šikmé oči so šibalským výrazom a pestovanú briadku. Bronzovú pokožku mu zahaľoval lesnícky odev, cez plecia mal prehodený dlhý plášť neurčitej farby.
,,Dokonči, čo si chcela povedať!" vyzval ma so širokým úsmevom na perách. Cítila som, ako mi bije srdce. So stiahnutým hrdlom som zašepkala odpoveď. ,,Vy ste....bronzový drak..."