Smaragdový meč

Veľký muž sa zosunul na zem. Chvíľu som na neho hľadela, potom som si chrbtom ruky zotrela krv z úst a brady. Prekročila som ho a pustila sa dolu tmavou ulicou.
Bola noc. Hviezdy jasne svietili a vánok mi ochladzoval rozpálenú tvár od príjmu čerstvej, ešte teplej krvi. Nová krv mi dodala dlho chýbajúcu silu. Celé dni som chodila spustnutou krajinou. Krv, ktorú som pila, bola slabá, chorá alebo už studená. Živila som sa len žobrákmi, malomocnými alebo mŕtvymi. Sama sebe som sa hnusila. Už aj tak bledá pokožka mi zbledla ešte viac. Na pokraji svojich síl som vstúpila do tohto mesta a hnaná smädom som nenásytne otvárala tepny, tak hlasno pulzujúce v tichom nočnom ovzduší.
Kráčala som tichou ulicou, kde-tu osvetlenou horiacou lampou. Teraz, keď som sa napila teplej krvi, ozval sa môj žalúdok. Zahla som za roh a vstúpila do prvého hostinca. Bol hlučný.
Keď som vošla, vrava utíchla. Nevšímala som si zvedavých pohľadov a sadla si k stolu čo najďalej od ostatných a najmenej osvetlenému. Za chvíľu ku mne pricupitala objemná žena a keď som si objednala, zase odcupitala. Snažila som si nevšímať pach sálajúci z opilcov ležiacich na stoloch už skoro mŕtvych od toľkého chľastu. Ani rev a nemravné ponuky od stola, kde sa hostili poloožratý strážnici (?), iste majú voľnú smenu a chceli si trošku vyhodiť z kopýtka. Podľa ich výrazu tvárí, asi so mnou. Za poslednú hodinu som si obnovila jedálny lístok a takáto čvarga na ňom už nie je. Znechutene som odvrátila zrak.
Hneď ako mi hostinská priniesla jedlo, nemyslela som už na iné veci okrem môjho žalúdka.
Odrazu som na sebe pocítila pohľad. Odtrhla som oči od taniera a začala nimi blúdiť po miestnosti. Pristavili sa na mladej žene, vyzerajúcej len o pár rokov staršie ako ja, sediacej pri stole oproti mne. Uprene na mňa hľadela. Úplne ma priklincovala k lavici. Jej oči! Už niekde som ich videla. Ale nemohla som si spomenúť kde... Snažila som sa uhádnuť, na čo asi myslí, ale jej oči nič nevyjadrovali. U ľudí si pamätám najmä oči plné hrôzy, strachu a bolesti. Ale ona akoby nič necítila, ako keby nevnímala. Alebo možno zomrela a zabudla si zavrieť oči! Pri tejto myšlienke som sa musela pousmiať.
Náhle som mala čudný pocit. Nevidela som ju tu, keď som vošla do hostinca a ani som ju nevidela vojsť potom. Možno mi už z toľkej skazenej krvi preskočilo, smiala som sa sama sebe. A možno potrebujem len čerstvý vzduch!
Vložila som si do úst posledné sústo, hodila som na stôl mince a prehodiac si plášť cez plecia, vyšla som von. Zase som sa pustila tmavou ulicou. Keď som zahla do priľahlej uličky, kdesi buchli dvere. Zrýchlila som krok, ale tentoraz nie preto, žeby som musela vyplniť prázdny žalúdok. Ako keby ma niečo poháňalo. Ako keby niečo vo mne kričalo:
„Bež! Utekaj, lebo zle dopadneš, dievča!“
Za ten čas, čo som bola v hostinci, sa zdvihol vietor. Zavíjal pomedzi domy a dvíhal mi sukne. Pevnejšie som sa zavinula do plášťa. Začula som za sebou slabý šuchot. Zastala som a obzrela sa. Nič tam nebolo. Premkol ma ešte väčší nepokoj. Nie, to nebol strach. Bol to iba veľmi zvláštny pocit, pocit blížiacej sa smrti. Ale veď ja som nesmrteľná, chcela som zakričať, ale z úst mi vyšlo len slabé zachrčanie podobné smiechu. Počuješ? Mňa zabiť nemôžeš, som totiž upír!
Rozbehla som sa na koniec uličky, v ktorej som sa práve nachádzala, a vbehla som na veľkú, kameňmi vydláždenú, plochu obklopenú starými budovami. Námestie! Ale určite nie to hlavné, to by bolo hádam väčšie, premýšľala som. Koho to teraz zaujíma!, ozvala sa vo mne panika. Ó, áno, nie všetci upíry sú odvážni a nebojácni, skôr zbabelí, najmä ak nevidia nepriateľa či hrozbu, ktorá na nich číha niekde nablízku. A ja určite patrím do tejto skupiny, sarkasticky som si pomyslela. Hlavne v tejto chvíli! Ale keď chcem, viem byť aj krutá, vtedy som si spomenula na...
V tieni napravo odo mňa sa niečo pohlo. Rýchlo som si vytiahla dýku spod opaska a otočila sa tým smerom. Z tieňa vyšla vysoká postava zahalená v dlhom šedom plášti. Zaujala som bojový postoj a dýku som zdvihla vysoko nad hlavu. Určite nejaký zlodej z miestneho cechu alebo niekto, kto si myslel, že v dnešnej dobe žena na ulici znamená pekne strávený večer. Nevie s kým sa zahráva, usmiala som sa popod nos. Ale to rýchlo napravím! Nehybne som tam stála a prezerala si svoju budúcu obeť. Vyzeralo to, že si verí. Ešte viac vyšla z tieňa a rozhalila svoj plášť. Na chvíľu som stŕpla v úžase.
Bola to tá žena z hostinca. Aj teraz na mňa hľadela svojimi orieškovohnedými očami, ktoré neprezrádzali tajomné myšlienky svojej majiteľky. Ale už bolo neskoro na (jej) útek. Ešte viac sa vo mne ozvala chuť po sladkej krvi, v ústach som už cítila tú kovovú príchuť, cítila som ako sa mi rozlieva po tele a zohrieva ho. Oči sa mi naplnili krvou. Musela si to všimnúť!
Vykročila ku mne, ale ja som nebola schopná sa čo i len pohnúť. Jej oči! Poznám ich! Len si nepamätám, kde som ich už videla. Zrazu sa mi hlava naplnila neľudským jačaním, jačaním na poplach. Moje telo dostalo zelenú.
Vyrútila som sa na (ako som predpokladala) nepripravenú osobu. Ale mýlila som sa. V mesačnom svite sa zajagala jej štíhla šabľa. Z druhej strany opaska som si vytiahla ďalšiu dýku.
Naše zbrane sa stretli a vykresali vodopád iskier. Pustili sme sa do divokého boja. Bola skúsená! Určite to nie je mestská zlodejka, ani niekto, kto hľadal zábavu a vonkoncom nie turista na večernej prechádzke tichým malebným mestečkom. Nech už bola ktokoľvek, môj jediný cieľ bol v jej žilách. Nebolo ľahké biť sa s ňou a vyhrať, ale cítila som, že jej sila slabne. Keď som už cítila, že jej dochádza energia, trochu som povolila aj ja. Opäť som sa zmýlila, je to asi moja chyba. Jediným pohybom šabľou odhodila moje dýky a rýchlosťou vetra si ju zasunula za opasok. Bola veľmi rýchla, taká rýchla ako...
Nestačila som sa spamätať a už mi ruky zvierala za chrbtom. Bola príliš rýchla na moje myšlienky, skôr ako som si uvedomila, kto to je, jej zuby sa mi nenásytne zaryli do krku. Počula som ako pije moju krv. Bola som prekvapená. Ešte som nevidela a ani nepočula, žeby nejaký upír pil krv iného upíra. Chcela som jej to povedať; chcela som jej povedať, že aj ja som upír. Ale veľmi rýchlo som strácala silu. Tak takto sa cítia tí, ktorých držím v náručí a pijem ich životodarnú tekutinu. Oni nakoniec zomrú, ale čo ja? Ja som predsa nesmrteľná!
Už som nemohla udržať ani viečka. Vtom sa odo mňa odklonila a pozrela do mojich napoly privretých očí. Konečne som v nich niečo videla. Ale nebola som s tým ani trochu spokojná. Bola v nich nenávisť, odpor aj uspokojenie zároveň.
Nazbierala som poslednú energiu v mojom tele na slová: „...aj ja ... som...“
Mojím telom zmietala hrozná bolesť, pred očami sa mi zahmlilo. Jej silné ruky položili moje bezvládne telo na studenú dlažbu. Okolie som pozorovala len spod privretých viečok.
Sklonila sa nado mnou: „Ja viem.“
Neveriacky som zavrčala. Ticho sa zasmiala. Mala som chuť jej vyškriabať tie zákerné oči, hneď by ju ten smiech prešiel! Pravdepodobne si to nevšímala a sklonila sa ku mne ešte viac.
Skôr šepkala ako hovorila a bol to zlovestný šepot. „My sa už poznáme predsa dlhšie, nespomínaš si?“
V tele mi nezostala ani kvapka krvi, mozog mi pracoval veľmi pomaly, ale zato som ešte nebola dementná.
„A mala by som si?,“ s námahou som zašepkala.
Nahnevane udrela päsťou o dlažbu.
„Tak ja ti to priponemiem! Pred dvadsiatimi rokmi si prechádzala malou dedinkou na okraji Schwarzwaldu. Už si spomínaš? Nikto ani len netušil, kto si. Vyvraždila si vtedy skoro celú dedinu. Tí, čo mali rýchle nohy utiekli. Spomínaš si na tie výkriky strachu a bolesti? Ozývali sa celým údolím. Len jedno dievčatko o tebe nevedelo, lebo práve v dedine nebolo. Počulo iba ten uši drásajúci a do srdca zarývajúci sa krik a plač tvojich obetí a svojich blízkych. Videlo ťa, keď si odchádzala, aj ty si videla jeho. Hľadeli ste si do očí, ale nikdy nepochopilo, prečo si ho nezabila.“
Pozrela na mňa s otázkou v očiach (vedela som, že tie oči poznám!), ale keď som neodpovedala, pokračovala: „Keď sa vrátilo domov, už v podstate žiadny nemalo. Vzala si mu ho. Aj jeho rodinu. Ulice a domy boli poškvrnené krvou a znetvorenými telami, dielom tvojej práce. Darmo sa dievčatko snažilo zobudiť svojich rodičov a bratov ležiacich na holej podlahe schátralej budovy, darmo ich prosilo o vysvetlenie, čo sa to vonku deje. Až neskôr pochopilo, čo sa stalo. V srdci sa mu usadila nenávisť voči tomu, kto to urobil, voči tebe. Len toto ho držalo pri živote, túžba nájsť a zabiť ťa. Asi ti nemusím vravieť, kto bolo to dievčatko.“ Jej hlas znel zlovestne a čudne chrapľavo. Uvedomila som si, že stará bolesť sa vyplavila na povrch a s ňou aj nová nenávisť.
Veľmi dobre som si pamätala na ten osudný deň. Vtedy som sa zrodila. Mala som čerstvých osemnásť, od vtedy som nezostarla ani o deň. Môjho stvoriteľa som nikdy nepoznala. Prišiel v noci. Veľmi dobre sa pamätám aj na deň premeny. Myslela som si, že násilne oddeľujú moju dušu ešte od žijúceho tela, akoby som zaživa umierala, videla som peklo! A potom prišiel hrozný, nenásytný hlad. Táto žena prešla týmto všetkým len aby sa mi pomstila.
„Pätnásť rokov som čakala,“ prehovorila ľadovým hlasom, „učila som sa bojovať a byť rýchla. Potom som sa stala upírom. Päť rokov som ťa hľadala po Európe a živila v sebe myšlienky na pomstu. Uvedomila som si neskoro, že upíry neumierajú a nedajú sa zabiť žiadnou zbraňou. Ale to mi nebránilo. Chcela som ťa vidieť trpieť, ako trpeli moji rodičia a bratia keď si z nich sala život. Teraz sa ti pozerám do očí a vidím v nich bolesť. Povedz, aké to je, keď ti v žilách neprúdi ani kvapka krvi, ale nemôžeš umrieť? Nechcela by si byť teraz radšej mŕtva?“ Pozrela sa mi do očí. Nemusela som hovoriť nič. S chuti sa zasmiala. „Určite nebudeš trpieť na veky. Škoda. Ale ak sa ešte raz stretneme, budem sa zase tešiť z tvojej bolesti.“
Po týchto slovách sa zdvihla zo zeme a obrátila sa mi chrbtom. Jej kroky sa ozývali na stenách domov a v hrozivom nočnom tichu zneli hlasnejšie.
Vietor sa mi pohrával s vlasmi a tie mi v tom divokom tanci pohládzali tvár. Zo zamračenej oblohy sa spustili na zem prvé veľké kvapky. Mojím telom vibrovala slabá energia, energia upírov. A spolu s tou energiou prúdila mi telom aj nenávisť, nenávisť voči tomuto upírovi. Ona už síce svoju pomstu naplnila, ale moja sa len začína. Za ten krátky upírí život sa nedozvedela jediný spôsob ako zabiť upíra. Nájsť Smaragdový meč a prepichnúť tú drzú žabu bol od teraz môj cieľ. Zbaviť ju krvi bolo príliš ľahké...
Moje uši zachytili nezreteľné šuchtavé kroky. Niekto sa nado mnou sklonil.
„Hej! Čo ti jeááááá......“
Na perách sa mi objavil úsmev a zaligotala krv....
(-ea-)