Ardon III.

3. Jazero
(by Algiz)

„Čo?... čo?! ČOŽE!?!“ nevedelo mi stále dôjsť, čo vlastne Danka povedala. V mysli mi lietali predstavy veľkej ohavy chrliacej oheň a podobné hovadinky, ktorej smelý Lomidrevo (či nejaký jemu podobný týpek) poodtína hlavy... Nič také sa ale momentálne nekonalo. Pred nami stál absolútne normálny chlap, o ktorého by som na preplnenej ulici ani náhodou nezakopla... Nie, Danke muselo zašibať! Určite. To bude tým prechodom do iného sveta. Len ma miatlo, že El, Danka, aj ten divný ujo sa tvária, akoby jediný blázon som tu bola ja! To predsa nemôže byť...
„Ale som, zmier sa s tým, že rozprávky sa niekedy stávajú,“ ozvalo sa pevným a hlbokým mužským hlasom (a ten určite nepatril ani jednej z nás... alebo žeby?...) s podtónom, ktorý sa mi ani najmenej nepáčil. A to, že sa niekto veľmi dobre zabáva (a ja som to rozhodne nebola!). Ale ja som si bola istá, že podivný pán ústami ani nepohol! V hlave mi bubnovalo. El a Danka na mňa čudne pozerali. Asi vedeli o čosi viac ako ja a vôbec od nich nebolo pekné, že len stoja! Toto im raz musím pripomenúť. Veď počkajte, keď...
„Ale ale, maličká, na pomstu bude času dosť. Radšej mi povedz... nie ste odtiaľto, že? Málokto ma tak rýchlo, ak vôbec, spozná ako tvoja spoločníčka,“ počula som v hlave, ale na mužovej tvári som videla iba úsmev smerom k tej zradkyni..... Danka na moje prekvapenie (alebo skôr zdesenie) začala viesť s osobou dialóg! „ Nie, máte pravdu. Prišli sme do tohto sveta len pred pár hodinami,“ a tiež pri tom (asi zo šoku, to je jediné normálne vysvetlenie, ktoré som ochotná akceptovať) zabudla hýbať perami. El sa k nim, akoby sa nič nedialo (a akoby sme práve nestretli chlapíka, čo len pred chvíľou bol zverom, aj keď zlatučkým), pridala: „Viete, mám jednu otázku, ak môžem...,“ znelo v mojej hlave.
To je celá El! Bontón nikde. Také že “Teší ma, volám sa blablabla“ nič? to bolo totiž teraz to, čo ma najviac zaujímalo. Ale Drak (začala som si pripúšťať, že to môže byť pravda- pokrok) sa nezdal, že ho to nejak trápi. Naopak, v očiach mu zaihrali plamienky, ktoré prezrádzali, že tiež sa nerád zdržiava a Eliškinu zvedavosť pociťuje aj on sám. To som považovala za dobré znamenie, pretože sa nenaštval na jej drzosť a (aspoň teraz) sa nechystal usmažiť nás (alebo čo ja viem, čo robí Drak, keď sa naštve). Ale El ma nenechala ďalej rozoberať túto situáciu a jej možné následky a pokračovala: „...Na kopci sme videli tabule, z ktorých sme však nevedeli prečítať nič, ale s Vami sa rozprávať nám nerobí problémy... Teda, až na niektorých,“ a s úsmevom pootočila hlavu ku mne. Nie veľmi pekne som na El zaškúlila (dala som do výrazu tváre riadnu dávku hnevu) a cítila som sa ako totálny blb. „Najbližšie nechám tie potvorky, aby ti ukradli tú tašku plnú boh vie čoho!“ pripomenula som jej, aká som pre ňu dôležitá (hihi) s pocitom, že konečne som sama sebou. Omyl. Až keď sa všetci traja začali smiať (môj neblahý pocit, že autorom ich dobrej nálady som ja iba narastal), uvedomila som si, že som nepočula svoj hlas! Taký ten... normálny, ľudský. Všetci sme sa rozprávali v jednej veľkej mysli. Takže aj takáto je schopnosť drakov...
Môj tep sa pomaly (veľmi pomaly) začal vracať do normálu. Ešte stále som sa však neodvážila na nič myslieť, pretože mi už došlo (no nie som ja génius?), že pri Drakovi je aj myšlienka na myšlienku nebezpečná. Všemožne som sa snažila zablokovať svoj mozog a tak som si nevšimla, že tí traja sa už posadili a (našťastie) prestali mi venovať pozornosť. Bola som rada, že môžem podľahnúť slabosti v kolenách a uľahčene som sa zosunula k najbližšiemu kameňu.
Keď som konečne bola schopná vnímať aj niečo iné okrem seba, upriamila som svoju pozornosť na rozhovor vo svojej hlave. Drak sa práve vypytoval na Zem a baby mu ochotne (čo iné im zostávalo?) odpovedali. No až teraz som si všimla, že aj ony sú nejaké bledé. Doteraz som mala čo robiť sama so sebou. Danka sa spamätala najrýchlejšie. Asi to bude tým, že vedela najviac (čo sa s mojou infantilnou predstavou o týchto- zjavne inteligentných tvoroch- nedalo ani porovnať). Rozžiarené oči El prezrádzali, koľko vecí by sa rada spýtala. No zatiaľ bol na ťahu Drak...
Podľa jeho otázok sa dalo usúdiť, že je dosť pokrokový (čo som od tohoto miesta, času a priestoru neočakávala). Pýtal sa napr. na postavenie žien v našom svete, na rozdelenie moci, systém obchodu... El a Danka sa predbiehali, ktorá mu skôr čosi vysvetlí, ja som ich len obdivne pozorovala. Nechápala som, ako môžu byť také uvoľnené, keď mne stále čosi zvieralo hrdlo, akoby vo vzduchu bol akútny nedostatok kyslíka.
Zbadala som, že sa z lesa pomaly začínajú vynárať tiene (to som musela byť mimo dosť dlhý čas), ako sa slnko blížilo k západnému horizontu. Tento úkaz ma nejak zvláštne upokojil. Aspoň niečo je stabilné a nemenné, keď sa už naše životy otočili o 180°. Konečne sa vo mne ozval zdravý rozum. Zodvihla som sa a zamrmlala som, že idem po nejaké drevo. Drak sa netváril nadšene, ale nechal ma tak. Celkom sa mi to hodilo. Potrebovala som si všetko osamote urovnať v gebulke. Veru- mala som čo urovnávať! A to bol iba prvý deň a nedostali sme sa ani medzi ľudí. Ešte bude sranda! Ale musím uznať, že sa mi v novom svete zapáčilo. Okolo nebol ten stály hluk, čo počuť v našom svete. Vo vzduchu sa znášal nesmierny pokoj...
V podobných myšlienkach a hlbokých úvahách som prišla na kraj lesa. Tiene už pohltili väčšinu svetla, a hoci tma zhustla, nebolo to ešte úplne tragické. Začala som zbierať menšie konáre. Nebolo ich veľa, preto som zašla ďalej, než som pôvodne chcela. Nebála som sa, že zablúdim, môj orientačný zmysel bol na takej úrovni, že by sa zaň nemusel hanbiť ani “typický“ chlap. Znepokojovalo ma však niečo iné...
Zo smeru, kde som tušila jazero sa ozývalo okrem pravidelného narážania vĺn na breh aj čosi iné, čo mi akosi do kľudnej atmosféry nesedelo. Moje objaviteľské túžby prekryli zdravý rozum natoľko, že som zabudla na baby, Draka, drevo skončilo už pred časom na zemi. Začala som sa čo najtichšie plížiť k okraju vody. Breh bol v tomto mieste vyvýšený, takého pol metra nad hladinou. Vyrastala tam nejaká borovica či kerý nahosemenný pako. To ma teraz pramálo zaujímalo. Vedieť to, čo som sa dozvedela neskôr, poriadne by som si ten strom obzrela!
Miesto bolo ako stvorené na utajené pozorovanie. Na okraji vyrastali trsy trávy dosť vysoké, aby som sa za ne pohodlne skryla. To som aj urobila. Naskytol sa mi nevšedný pohľad. Na hladine plávali tmavé škvrny, pravdepodobne listy lekna. Kvety som zatiaľ nevidela. Jasné, veď jar iba začínala. Do tejto chvíle nebolo nič čudné, ale... Na tých listoch (z ktorých najväčší nepresahoval v priemere ani 30 centimetrov!) pobehovali maličký ľudkovia! V rukách držali miniatúrne fakličky, ktoré sa pohybovali šokujúco rýchlo a nad hladinou sa niesol nesmierny dupot! To bolo to zvláštne, čo som počula. Ale... ako mohli dupotať po leknách? Hm...
Medzi jednotlivými listami boli vybudované akési provizórne mosty, no tie som skôr iba vytušila podľa pohybu svetielok a z toho mála, čo osvetľovali. Nebolo ich však veľa, pretože lekno rástlo veľmi nahusto.
Mrzelo ma, že som neprišla skôr, kým bolo ešte svetlo. Ale možno tieto stvory vychádzajú iba v noci, utešovala som sa a ďalej som sledovala čulý ruch podo mnou. Úplne som sa do toho ponorila. Snažila som sa vytušiť, o čo ide. Obrátky som zapla naplno. Či je to čosi ako osada, alebo tadiaľto len prechádzajú. Ale z kadiaľ? A kam? Rozhliadla som sa. Lekná sa tiahli asi päť metrov popri brehu rovnako na každú stranu od tej čudnej borovice (?) a dva až tri smerom do stredu jazera. Najširší bol tento útvar kolmo na strom a rovnomerne sa zužoval až ku koncom. Žiadne svetielko som nevidela mimo tohto územia, čiže to bola akási uzavretá komunita (rozšírená o moju- z ich pohľadu asi ťažko- maličkosť).
Zrazu som v pôvodnom chaose zbadala známky organizácie. Postavičky sa zbiehali z najvzdialenejších koncov do približného stredu leknovej osady. Tam bol kruh, v ktorom nebol žiadny list, iba hviezdy (ktoré sa medzi časom ukázali na oblohe) sa odrážali na uvoľnenej hladine. Okolo tohto “javiska“ sa začali vytvárať kruhy svetiel. Keď som sa poriadne pozrela, zistila som, že je možná akási matematická súvislosť medzi javiskom, stromom a vôbec- celým usporiadaním toho, čo som videla. Presný kruh bol v ťažisku rovnoramenného trojuholníka, pričom strom tvoril stred prepony. To nebolo len tak! Také niečo v prírode nevznikne samo od seba. Naskočila mi husia koža. Čosi sa chystalo. Viselo to vo vzduchu. Napätie. A akosi, medzi rečou tam viselo aj to, že ja tu nemám čo robiť, no nedokázala som počúvnuť to nutkanie. Túžba zistiť, o čo ide bola silnejšia... Myslela som...
„Stiahni sa!“ začula som vo svojej mysli Draka. Ten hlas sa nedal neposlúchnuť. Lámal moje odhodlanie, lámal môj odpor ako zápalku. „Prečo?“ snažila som sa využiť tú trochu síl, čo mi zostávali a postavila som sa na odpor. „Okamžite sa stiahni, je to rozkaz!“ Nechápala som, ani trochu som tomu nerozumela. Nedokázala som však ďalej zostať na mieste. Šírilo sa z neho, z toho podivného javiska, čosi zvláštne. So zdesením som si všimla, že už neodráža ani hviezdy! Pozrela som hore, súhvezdie podobné Cassiopei sa jasne črtalo v tme.
Hlas sa nemusel viac ozývať, už mi došlo, že musím zmiznúť. Čo najrýchlejšie a najtichšie (čo sa mi však neveľmi darilo, pretože som nebola schopná sústrediť sa- to som ešte nezažila!) som sa odplazila od okraja a rozbehla som sa lesom k nášmu táboru. Aspoň myslím, že tým smerom bol tábor, pretože zmätok, čo vo mne panoval, akosi zablokoval môj “bezchybný“ orientačný zmysel. Ale teraz mi to bolo jedno (pokiaľ sa to nedozvedia baby), pretože môj jediný cieľ bol dostať sa čo najďalej v čo najkratšom čase.
Zakopla som o kopu dreva, ktoré som predtým odhodila. Zaryla som sa do machu, zanadávala som (ale len v duchu, nahlas som sa neodvážila). Vstala som a už som naberala rýchlosť, keď zrazu kúsok za mnou, kde som ešte pred chvíľou ležala, vyšľahol modrý plameň. Oči sa mi rozšírili strachom, prekvapením, zdesením...