Ardon IV.

4. Zmätenie jazykov
(by eliss)

Ten večer sa stalo niečo, čomu som porozumela až na druhý deň.
Keď sa Terka dlhšie nevracala, založili sme si sami (viac-menej to urobil za nás náš nový známy) malý ohník z konárov, ktoré sme pozhrabali na brehu jazera. Muž, ktorého sme stretli len pred pár hodinami sa neustále vypytoval na náš svet. Bol fascinovaný ako malé decko, ale trošku zaobalene ako dospelý muž. My sme sa len málo dostali k otázkam na túto krajinu a hlavne ja som mala veľa otázok. Nie každý deň sa dostávam do inej dimenzie! Moje otázky však zostali nezodpovedané, pretože sa udialo to „niečo“.
Muž-drak sa náhle zdvihol na rovné nohy uprostred nedokončenej vety a obrátil sa k lesu. Dlho tam zamračene hľadel. S Dankou sme sa na seba pozreli a vymenili si nechápavé grimasy. V tomto svete by sme sa nemali ničomu diviť.
Chlap sa ešte viac priblížil k lesu a zostal znovu nehybne zazerať medzi stromy.
„Stalo sa Vám niečo?“ opýtala sa ho Danka po telepaticky, ale on vôbec nereagoval.
Pomaly sme vstali a vydali sa jeho smerom. Nemala som z toho dobrý pocit, pretože som si spomenula na mnohé situácie, podobnej tejto, o ktorých som čítala na internete a v knihách. Keď sa niekto takto správa, stane sa niečo neprirodzené...
A aj sa stalo... Zrazu mi pred očami vzbĺkol modrý plameň a náš cudzinec zmizol.
„Čím ďalej, tým je to lepšie,“ skonštatovala som a hrabla po svojej objemnej taštičôčke. „Môj názor znie: nájdeme Terku a padáme...“
Pozrela som na Danku a rozbehla sa k okraju hustého lesa. Dada mi klusala v pätách.
„Nemyslela som si, že sa tu tak nabehám!“ hromžila a preskakovala konáre na zemi ani srnka.
„Dám ti radu – zvykaj si!“
Neviem prečo, ale v tej chvíli mi prišlo na um, že sme nezahasili ohnisko. To nebolo veľmi rozumné, napadlo mi. Avšak už bolo neskoro niečo naprávať, a tak som namiesto toho zakričala Terkino meno. Nič, neozvala sa.
Ako by aj mohla? Dobehli sme práve včas, aby sme videli ako zmätene postáva v tieni stromov. Suché listy mala všade, na šatách aj vo vlasoch. Pred ňou stála vysoká postava odetá do dlhého tmavého plášťa a jej nohy sa kúpali presne v takom...istom... Pekne sa to začína, pomyslela som si.
Terka vrávoravo zacúvala k nám, stále otočená tvárou k mužovi-drakovi. Stáli sme v tme starého lesa a pred nami náš neznámy, osvetlený odspodu hmlistým modrastým svetlom, ktoré pozvoľna mizlo. Pokojne na nás pozeral a my zasa na neho. Už som sa pripravovala na... Ani neviem na čo, ale pripravovala som sa – asi na to najhoršie...
Potom zrazu začal ustupovať, cúvať. Za ním sa rozprestieralo rozľahlé jazero. Nočné hviezdy sa odrážali od jeho hladiny. Vyzerala ako postriebrená, na jej povrchu sa črtal tmavý obrys nejakého povykrúcaného stromu.
Tajomný dračí muž sa neustále vzďaľoval a keď už bol pri tom starom strome, náhle zatrepotal plášťom a k nebu vyletel obrovský tmavý obrys.
„Drak,“ zašepkala Danka a bežala na okraj lesa. My, pravdaže, za ňou.
Pribehli sme k stromu a zdvihli sme hlavy. Krajinou sa rozľahol dunivý dračí rev. Temná silueta križovala oblohu a chabé svetlo noci sa jej jemne odrážalo od lesklých (pravdepodobne bronzových) šupín.
Bola som priam paralyzovaná a Terka ma musela až drgnúť. Alebo to bolo kvôli niečomu inému? Spýtavo a zarazene som sa na ňu pozrela. Bradou mi ukázala na breh jazera. Myslela som, že mi oči polezú z jamôk. Na hladine, kde sa kopilo mnoho lekien, pobehovali akýsi maličký ľudkovia - špicaté klobúčiky, krátke nohavice, dlhočizné bačkory, ešte dlhšie nosy najnenormálnejších tvarov, špicaté ušiská a diabolské oči. Vyzerali ako zlý škriatkovia z rozprávok. V rukách držali malé pochodne, nepríjemne škriekali a zlostnícky dupali (ak sa to na leknách vôbec dá...).
Drak párkrát zakrúžil nad miestom, kde sme stáli a potom sa strmhlavo pustil dolu k nám. Oči sa mi rozšírili hrôzou, nebola som schopná sa čo i len pohnúť. Na piadimužíkov som ihneď zabudla.
Neustále sa približoval a svojím revom mi trhal bubienky. Zakryla som si uši dlaňami a keď som konečne od neho odtrhla zrak, sklonila som hlavu. Cez privreté viečka som zazrela mocné telo draka ako sa hodilo do vody v mieste, kde listy obrovských lekien tvorili akúsi studničku.
To, čo potom nasledovalo, sa protivilo všetkým zákonom fyziky, aké kedy kto vymyslel, a aj zákonom zdravého rozumu. Všetky tri sme čakali na príval ľadovej vody, ktorý by nás ošpliechal od hlavy po päty, ale nič také sa nestalo. To, čo nás zasiahlo, nebola voda, ale neuveriteľne mohutná tlaková vlna.
Odhodilo nás to ďaleko do lesa, na listový koberec, kamene a konáre. Bol to taký náraz, že nám to vyrazilo všetok vzduch z pľúc. Následne na to som stratila vedomie, ale ako som sa neskôr dozvedela, nebola som jediná...

Prebrala som sa celá dolámaná a doškriabaná. Nohy v čudnom uhle a do hlavy mi tlačil ostrý kameň. Na tyle som si nahmatala zaschnutú chrastu. Nado mnou sa cez koruny stromov už tlačili trblietajúce sa lúče slnka a vysoko v zelenej spleti listov spievali vtáky. Tak sa nám to podarilo, pomyslela som si. Predsa sme sa dostali do toho tajomného sveta...
Podvihla som sa na lakti a vystrela si boľavé nohy. Po pravici mi ležala Terka a vedľa nej Danka. Obe ešte so zavretými očami, a tak som drgla do Terky:
„Hej, zobuď sa,“ pomykala som s ňou, „vyšlo to! Sme tu! Už sme tu!“
Pomaly otvorila oči a zastenala.
„Čo?“ opýtala sa zmučeným hlasom a s ufkaním si sadla.
„Sme tu! Podarilo sa nám to. Ale nemyslela som si, že to bude také bolestivé,“ tiež som si sadla.
Hneď na to sa posadila aj Dada.
„O čom to tu hovoríš,“ zavzdychala a oprašovala si zo seba lístie.
Trochu nechápavo som na ňu pozrela. O čom to hovorím? Čo sa už načisto zbláznila?
„O čom to tu hovorím? Boli sme na Hôrke a, no, a teraz sme tu... Teda...to...a...počkať....,“ pomaly sa mi vracali spomienky.
Obe sa na mňa pozreli.
„Nepamätáš na toho draka?“ opýtali sa zborovo.
Poškrabala som sa na hlave a s ospravedlňujúcim smiechom som sa zbierala na nohy.
„Menší výpadok pamäti,“ usúdila som.
„Asi som musela stratiť vedomie. Au,“ Danka si masírovala stuhnutú šiju.
„Hej. Bola to poriadna šupa,“ pomohla som Terke na nohy a potom aj Danke. „Včerajšok bol pekne chaosný. Mali by sme naň zabudnúť a radšej sa poobzerať po okolí. Už aj tak sme stratili veľa času.“
„Zabudnúť? Na draka?“ Dada znova čumela, akoby som spadla z lesnej jahody. „Konečne som stretla živého draka a ty chceš, aby som na to zabudla?“
„Včera pri tom rozhovore mi niečo prišlo na um,“ ignorovala som poznámku o drakovi a začala som sa obzerať okolo seba. „Ale poviem vám to až keď budeme odtiaľto poriadne ďaleko!“
Oprašujúc sa, vykročila som popri jazere preč od toho miesta. O chvíľu sa pridali aj tie dve, pred nami sa rozprestrela nádherná krajina. Vydali sme sa pozdĺž jazera na juh.
Slnko bolo príjemné, aj keď bolo ešte čerstvo. Pichalo do očí ako letné slnko na poludnie. V celom kraji sa k životu prebúdzala jar a bolo vidno aj nejaké snežienky či krokusy, len tak v tráve.
Kráčali sme hodnú chvíľu, vychutnávajúc tichosť krajiny, až kým niekomu nezaškvŕkalo v bruchu...
„Už som aj hladná,“ vysvetlila Terka ten žabí spevokol v svojom bruchu.
„Ejha, naposledy sme jedli včera poobede,“ spomínala Dada, pričom ja som už vyťahovala buchtu z kapsy.
„Prečo vlastne ideme na juh, El?“ opýtala sa Terka.
„Aha,“ povedala som s plnými ústami. „Včera pri rozhovore s tým chlapíkom ma niečo napadlo.“ Rýchlo som dojedla svoju poslednú buchtu a z tašky som vytiahla starý zápisník. „Ešte doma som si ho zbežne pozrela. Je to vážne užitočné. Ten,“ pozrela som na ceduľku tvrdých dosiek, „ Baltazár Beckovič, bol veľmi vynaliezavý. Načrtol tu mapku okolia a podľa nej by sme mali ísť na juh popri Jazere Baladov,“ ukázala som na jazero po našej pravici, „okolo tohto lesa,“ teraz som ukázala na les po ľavici, „a potom krížom cez lúky na severovýchod až k malej dedinke Dlhá Ves. A to mesto, ktoré sme videli z kopca je asi štyri míle na severozápad od tejto osady. Volá sa Balad. Ďalej sú tu nejaké jeho poznámky, ale tie sa mi lúštiť nechcelo. Pokúsim sa o to neskôr,“ dokončila som so zabuchnutím bloku.
„Konečne nejaký svetlý bod,“ vyjadrila sa Terka.
„Veru tak,“ poznamenala som, „a keď si ešte prečítam Baltyho zápisky, som si istá, že sa ešte viac vyjasní... Už ste rozmýšľali, čo tu budeme robiť?“
„Už sme to predsa rozoberali,“ pripomenula mi Dada.
„Ja viem, viem, ale aj tak. Keď sme konečne tu, je to iný pocit, no nie?“
„Nie.“
Zovrela som pery a nahnevane zaškúlila. Danka sa rozosmiala.
„Takže,“ začala som uštipačne, „akože prídeme do nejakého mesta alebo dediny, nájdeme si prácu a budeme pozorovať svet fantastických bytostí. Sem-tam urobíme interview s nejakým elfom, trpaslíkom, čarodejníkom alebo gnómom a znova sa pustíme s novým elánom do našej hrdlačiny... Vskutku neobyčajne dobrodružný život. Ja ani neviem, čo by som tu robila. V podstate, ja a práca, respektíve manuálna práca, to nejde dokopy. Mohla by som roznášať noviny, ak tu také niečo funguje, alebo robiť platenú spoločníčku starším dámam, ale ako žiadny oráč polí, drevorubač, slúžka, rybár prípadne tesár drieť nebudem.“
„No, ja osobne sa chcem pozrieť na zúbok tým čarodejom,“ povedala Danka, „ale interview s nimi neplánujem.“
„No jasnééé! Teba vždy zaujímali čarodejovia, draky a elfovia s dlhými vlasmi. Ty by si sa najradšej zatvorila do nejakej chatrči a študovala kúzla... Nevynímajúc z toho dlhovlasého elfa.,“ zlomyseľne som na ňu žmurkla.
„A ty?!“ oborila sa na mňa Dada. „Ty ani sama nevieš, čo chceš. Vždy ťa prestane baviť všetko skôr ako sa do toho pustíš. Vyhľadávaš problémy a všetko, čoho sa chytíš, pokazíš!“
„Tak moment,“ začala som, ale Terka nás prerušila:
„Už prestaňte. Neprišli sme sem na to, aby ste sa hádali! Ak mám povedať pravdu, ja sa do tohto vôbec nerozumiem. Všetko je tu pre mňa neznáme a nové a vy, namiesto toho, aby ste mi to objasňovali, sa tu hádate ako malé deti a vyhadzujete si na oči svoje chyby.“
„Prevravela matka predstavená,“ škodoradostne som ju podpichovala. „My sa predsa nehádame. Len sa trošičku rozprávame...“
„No, to by povedal každý...“
„A okrem toho,“ pokračovala som, „berieš úlohu Danke. Ona má by tá Uzmierovateľka konfliktov s veľkým U. Ona je z nás najrozvážnejšia, že, Dani?“
Dada na mňa zaškúlila a zafučala, čo nás náramne zabavilo. Všetky tri sme vybuchli smiechom.
Cesta nám išla poľahky, rozprávali sme sa o všeličom, kedy-tedy som sa pozrela do Baltyho mapky a nasmerovala nás správnym smerom. Takto sme prišli až na kraj veľkého jazera, kde sa z veľkého brala valil mohutný, krivolaký vodopád dole do neveľkej riečky. Tá smerovala ďalej na juhovýchod.
Usilovne som sa snažila zapamätať si každý strom, kameň, lúku, vrch, rieku aj trs trávy. Je to tu také čisté a panenské – bože, čo to táram. To len, aby sa to lepšie predstavovalo. Vzduch bol svieži skoro ako horský, bez smogu z veľkomiest. Dolu pod jazerom sa rozprestierala dolina s rozsiahlymi lesmi, malinkými dedinkami, prašnými, vozmi a koňmi vychodenými cestami a v pozadí, na horizonte ju lemovali vysoké hory a kopce. Taký rozprávkový vidiek.
Zišli sme dolu kľukatými skalami až k päte vodopádu a tam sme si spravili malú prestávku. Posadali sme si na balvany, povaľujúce sa po brehu riečky, a vychutnávali slnečné lúče.
Z tašky som vytiahla prázdnu fľašu a podrala som sa naplniť ju čistou vodou. Pri vode ma ošpliechali milióny kvapôčok padajúcej vody. Bolo tu krásne - mám veľkú slabosť pre prírodu a v týchto končinách bola skutočným umením.
Načiahla som sa k vode a ponorila hrdlo fľaše pod hladinu. Povrch vody sa leskol od slnka až ma to oslepovalo. Pomedzi ten lesk som niečo zazrela...
Hrabla som do odrazu svetla. Poriadne ľadová voda, pomyslela som si a medzi prstami som zacítila chladný kov. Z vody som vytiahla za hrsť drobných mincí.
„Ááááá,“ zajačala som nadšením. Toto nám prinesie šťastie, pomyslela som si a ihneď som sa rozbehla k babám.
„Pozrite, čo som našla na dne rieky!“ povedala som s úsmevom od ucha k uchu a ukázala im zablatené peniaze.
Obom sa rozžiarili tváre.
„No vida,“ povedala Danka, „aspoň si za to kúpime jedlo, keď sa nám minie.“
„Mne sa už minulo,“ povedala som, akoby nič a vrátila sa k rieke.
Očistila som tých pár mincí od blata a strčila som si ich do zadného vrecka džínsov. Jeden som si však dobre poprezerala. Na okraji bol olemovaný vetvičkami a v strede jednej strany sa týčilo akési mesto (pravdepodobne to, ktoré sme zazreli z kopca). Na druhej strane bol nápis - tak ten rozlúštiť neviem... a pod nimi nejaký erb. Na všetkých bolo to isté, ale niektoré boli zlaté (aspoň dúfam), strieborné, medené a iné.
Podľa mapy sme zabočili na severovýchod, kade sme sa mali dostať do Dlhej Vsi. Keď sa naše nohy dotkli nepooraných hrúd hliny a nie lúčnej trávy, ušlo mi:
„Tak počkať! Tu predsa nemalo byť žiadne pole!“ Okamžite som si strčila mapu pred oči. „Pochopiteľne! Mala tu byť lúka alebo niečo také.“
„Ale no tak,“ utešovala ma Terka, „nemusel tam predsa zakresliť každé políčko v krajine...“
„Ale musel!“ vyhŕkla som na ňu. „Ak ho nakreslil za riekou, prečo ho potom nenakreslil aj pred ňou? Takú námahu si mohol urobiť, nie?“ a súčasne som jej strkala mapu pod nos a ukazovala na žlté polia na druhej strane rieky.
„ S touto mapou nie je...,“ mrmlala som si popod nos.
„Čo?“ opýtala sa Danka opatrne.
„Táto mapa nie je aktuálna,“ skleslo som povedala. „Z lúky mohli spraviť pole až po Baltazárovom odchode. Asi preto ho tam nezakreslil. Ktovie koľko zmien sa ešte udialo odkedy odišiel?“ bezradne som sa rozhliadla po okolí.
„Ale no tak,“ utešovala ma Terka. „Veď to za chvíľu zistíme...“ Uškrnula sa na mňa a vykročila smerom k dedine. Danka vykročila za ňou a keď sa na mňa po dvesto krokoch nahnevane obzrela, aj ja som sa začala potkýnať vpred cez veľké hrudy zeme.
Priznám sa, že som s tým nepočítala. Doma som sa rozplývala na tým ako to všetko do seba zapadá, že máme aj mapu. Ale zistenie, že je už stará ma trošku sklamalo. Takto sa môžeme riadiť Baltyho poznámkami len sčasti. Ktovie, či tam tá dedina ešte vôbec stojí...?
O tom sme sa mohli presvedčiť približne o hodinu (hodinu a pol), slnko bolo veru pekne vysoko, ale netrúfam si povedať či už bolo poludnie alebo dokonca po ňom.
S boľavými nohami sme vstúpili do dediny. Všade bolo plno ľudí. Nedá sa to ani opísať. Pocity, ktoré som vtedy pociťovala, sa vo mne miešali a ja som v nich nemala celkom jasno. Bola som nesmierne šťastná a zároveň na seba veľmi hrdá, že som nás sem dokázala priviesť, do tohto vysnívaného sveta.
Pokračovali sme hlavnou cestou hlbšie do vsi. Ľudia si nás nevšímali (čo bolo zaujímavé vzhľadom na moje okuliare s čiernym rámom...), hľadeli si svojich vecí - vykladali vozy, ťahali dobytok po ceste, motkali sa, rozprávali sa... Vyzeralo to tam ako na skutočnom stredovekom vidieku.
„Vyzerá to tu ako na skutočnom stredovekom vidieku,“ preniesla som svoje myšlienky do slov.
„Ó, áno,“ aj Danka vyzerala, že sa jej splnil sen.
Terka nepovedala zatiaľ ani pol slova, neviem, čo sa jej vtedy honilo hlavou.
Postupovali sme ďalej a ďalej a čím sme boli hlbšie v dedine, tým tam bolo viac ľudí.
„Čo sa to tu robí?“ opýtala sa konečne Terka.
Na to jej odpovedala Danka keď sa pred nami vynorili drevené stánky s rozmanitým tovarom.
„Trh,“ povedala so smiechom.
„Tak si to tu obzrime,“ navrhla som a už som aj stála pri jednom zo stánkov. Predavač sa mi snažil niečo predať a tak len rozprával a rozprával, o tom predmete, potom o tom a tak ďalej. S úsmevom som naňho pozerala a nechápala som ani slovo z toho, čo mi tam vykladal. Potom som zamávala rukami, že nič nechcem a pobrala sa ďalej. Bolo to náramne smiešne. Tvárila som sa, že ľuďom rozumiem a oni sa snažili predať svoj tovar, ktorý som ani nepoznala.
Takto sme si prezreli celú dedinu. Jej názov rozhodne zodpovedal jej skutočnej rozlohe. A ak si k tomu pridáte, že trh sa konal v „celej“ dedine, mali by ste nás poľutovať, pretože sme prešli „naozaj celou“ dedinou (!).
Až teraz ma fakticky začali bolieť nohy a okrem toho mi začalo príšerne škvŕkať v bruchu. Ako to už s ľudským telom chodí - pri toľkých vôňach sa ani nečudujem, že som vyhladla - žalúdok mi začal tráviť sám od seba.
„Umieram od hladu,“ chytila som sa za brucho a nahodila zmučený výraz.
„Tak sa najedz,“ poradila mi Danka.
„No hej, ale čoho,“ rozhodila som rukami. „Poslednú buchtu som zjedla ešte pri jazere.“
„Nepozeraj tak na mňa. Ja tak isto už nič nemám,“ Dada sa odo mňa vzdialila, akoby som ju chcela zjesť.
Siahla som si do vrecka a vytiahla naše mince. „Tak potom budem musieť minúť toto,“ zamávala som im s nimi pred nosom.
„Poďme si niečo kúpiť. Predsa tu nepomrieme od hladu, no nie?“ Terka sa poobzerala po trhovisku. „Tam,“ ukázala na jeden stánok, „tam majú nejaké jedlo.“ A zamierila rovno tam.
Rýchlo som ju dobehla a s mincami v ruke som podišla pred stánok. Baby si stali opodiaľ a so záujmom si prezerali chutné voňavé chlebíky pred predavačom, z ktorých ešte sálalo teplo pecí.
Ukázala som mladému predavačovi s dobrou životosprávou (ako sa dalo vidieť) jednu medenú mincu a potom som prstom naznačila, že by som si rada kúpila jeden chlieb. Ani on si nevšímal mojich okuliarov, ale začal mi niečo vysvetľovať.
„Pozri sa, neviem, čo mi to tu trepeš, ale ja si chcem len kúpiť jeden sprostý chleba, ok?“ Už to nebola veľká sranda, začínala som byť z týchto ľudí nervózna. Ten chalan sa ale nevzdával, ukazoval mi na ruku a gestikuloval ako šialený. Potom som pochopila a znovu hrabla do vrecka po mince. Pozrela som na ne a vytiahla ďalší medenák.
„Tu máš. A teraz ten chleba,“ ukázala som na bochník.
Predavač zavrtel hlavou. Tak som znovu pozrela na mince a vylovila z nich strieborniak. Pozeral sa na mňa s čoraz väčším záujmom. Zazeral raz na mňa, raz na moje peniaze a neustále krútil hlavou. Tu mi už došla trpezlivosť.
„Tak koľko to vlastne stojí,“ zahučala som naňho. „Krútiš mi tu hlavou ako nejaký dilino! Rozumieš mi aspoň trošku?“
„Ot nesta. Cheb sto nedej zlat ebo na,“ stále mlel dookola.
„Už ťa mám plné zuby. Buď mi predáš ten chleba alebo si ho pôjdem kúpiť inde,“ zakončila som podráždene a otočila sa na opätku.
„Kam ste sa vybrali, veď sme sa ešte ildohoden,“ pokrikoval predavač.
Okamžite som sa zvrtla späť. „Takže ty mi rozumieš!“ skríkla som, opierajúc sa o stánok, „a tváriš sa tu, akoby si mi nerozumel. Niečo ti poviem, ty...“
„Nedej zlat un dam va cu tom dis pekn vareš,“ usmieval sa ako drgnutý a ukazoval mi varešku. Musel byť vážne mimo.
„Ako to zase rozprávaš. Počuj, hráš tu so mnou nejakú hru?!“
„Nie len vám hovorím, že sta zlat un cheb ej va,“ nastrčil mi ruku pod nos.
„Ty si snáď o niečo koleduješ?“ Odstrčila som jeho ruku preč a ukázala som mu všetky naše mince. „Tak si už vyber, čo chceš. Kvôli tebe tu predsa nezomriem od hladu,“ zavrčala som naňho.
Predavač sa nahol nad moju dlaň a pozorne si povyberal všetky zlaté mince.
„Hej! Veď toľko jeden chleba nemôže stáť!“ bľačala som naňho.
„Tolk sto jom cheb,“ opakoval a založil si ruky na hrudi vo výhražnom geste.
Možno naozaj tie peniaze majú menšiu hodnotu ako som si pôvodne myslela, uvažovala som. Ale aj tak som pochybovala, žeby jeden bochník chleba stál päť zlatiek.
„Takt as ujadarko fremden in zem Ardon, yt kaildop?!“ ozval sa neznámy mužský hlas z veľkého tieňa pod blízkym prístreškom. Na svetlo vyšla postava v tmavom plášti a podišla k stánku.
„Ka as god remenb, cheb ut imme sta en irt meden,“ zatiahol ironicky, vytiahol z vlastného mešca tri medenáky a vymenil ich za mojich päť zlatých mincí, ktoré mi vložil naspäť do ruky aj s bochníkom chleba.
Potom ma rukou primal podísť až k Terke a Danke a zastal si vedľa nás.
„Nasledujte ma, prosím,“ povedal.
Všetky tri sme naňho vyvalili oči. To bol predsa ten muž-drak, ktorého sme stretli včera!
Nevšímal si naše zmätené pohľady a vydal sa smerom na malé námestíčko, kde zabočil k veľkej budove s mozaikovými okienkami a vyrezávanými dverami. Nad nimi sa hompáľal drevený štítok s nejakým nápisom. Hostinec, napadlo mi keď som začula hlasnú vravu. Čo iné to mohlo byť? Najväčšia budova v dedine presne na križovatke dvoch ciest...
Keď sme vošli, ovalil ma taký hluk, aký som doteraz nepočula ani v našej najhlučnejšej krčme. Bolo tam toľko ľudstva, že museli byť otvorené okná, aby sa tu niekto nezadusil v tom vydýchanom priestore. Miestnosť bola veľká, aby sa do nej popratalo veľa cestujúcich a okoloidúcich. Nejaký spev, nejaké vyhrážky, smiech, zvracanie a nadávky bachratého hostinského. Bolo to ešte lepšie ako som si to predstavovala - bolo to autentické...
Dračí „priateľ“ sa pretláčal až na druhú stranu miestnosti a nám nezostávalo nič iné len ho nasledovať. V tom najzadnejšom a najtmavšom rohu stál jeden malý opotrebovaný stolík, za ktorý si bez váhania sadol. Postupne sme sa tam dostrkali aj my a sadli sme si na druhú stranu stola. Všetky tri. On na jednej strane, majúc celú lavicu len pre seba, my na druhej, tlačiac sa jedna na druhú ako sardinky v konzerve... Chlieb som položila na stôl pred seba.
Muž si zložil z hlavy kapucňu a odkryl tak svoje zlatohnedé vlasy, siahajúce mu až po plecia. Pozeral na nás tým svojím zošikmeným lišiackym pohľadom žltohnedých očí a zároveň sa opieral o stôl lakťami, škrabkajúc sa vo svojej malej bronzovej briadke. Keď k nám podišla krčmová pomocníčka, zahľadel sa na ňu uznanlivým pohľadom a usmial sa kútikom úst. Dievča sa zachichotalo a očervenelo ako reďkovka.
„Ó, oč ot vid ejom augen? Slne ned ej gege tě na...,“ povedal veselým tónom, na čo sa dievča ešte viac začervenalo a mávlo rukou, že to nemusel.
„Senirp nam krč vais piv un iryt rahopen,“ dodal ešte stále s úsmevom.
Dievča odišlo a muž sa nám prihovoril, pochopiteľne, že po telepaticky:
„Ten muž tam vonku nemal dobré úmysly. Snažil sa vás oklamať a to je mi proti šupinám,“ povedal s kyslým výrazom na tvári.
Ešte sme boli z toho všetkého trochu mimo, ale Danka sa už pomerne spamätala.
„Ďakujeme, že ste nám pomohol,“ povedala pričom štuchla Terku do rebier.
„Áno, vďaka,“ vykoktala Terka a vrazila mi lakeť do boku.
„Áááno, vrelá vďaka,“ šuchala som si boľavé miesto na boku.
Muž sa zasmial... Už ma nebaví neustále písať muž sem, muž tam, ale Danka ma predbehla:
„Smiem sa spýtať ako sa voláte?“
Ehm... Mladík....sa na ňu pozrel zamysleným pohľadom, naklonil sa bližšie až mu pár pramienkov vlasov ušlo spoza ucha a polohlasne povedal po telepaticky:
„Meldean. Volám sa Meldean.“
Meldean. Skutočne fantastické meno! Na jazyku som mala veľa otázok, tak som začala od včerajška:
„Takže, Meldean,“ oslovila som ho. „Teraz by sme sa mohli vrátiť k včerajšiemu večeru, čo vy na to?“
Jeho odpoveď nám prekazilo dievča, ktoré nám prinieslo krčah s nejakým nápojom a štyri poháre. Rozkladala to mimoriadne dlho a neustále sa pozerala na Meldeana. A on na ňu... Čo na ňom vidí? To sme mali koho stretnúť, pomyslela som si.
„No?“ nemohla som si odpustiť, keď dievča odišlo a on sa pustil nalievať do pohárov.
„Musíte mi odpustiť, ak som vás včera nejako vystrašil,“ začal, neprestávajúc nalievať. Že nejako! Skoro som vypustila dušu! A to ja mám teda tuhý korienok...
„Pri starej borovici je vchod do mojej jaskyne a ešte nikto nebol tak blízko, aby ho nespozorovali moji strážcovia.“
„Vaši strážcovia?“ opýtala sa Terka, mysliac na tých škriatkov.
„Waritiovia. Strážcovia mojej jaskyne pod starou borovicou,“ vysvetlil nám. „Sú to výborný hlásnici. Každý večer chodia k vchodu medzi leknami a otvárajú ho, aby som mohol vstúpiť. Vždy, keď je nablízku nebezpečie, upozornia ma. Lenže včera,“ zahľadel sa na Terku, „si sa dostala veľmi blízko a upozornili ma neskoro. Chceli na teba zaútočiť. Preto som ti rozkázal stade odísť. Waritiovia poznajú mocné kúzla...“
Ani jedna sa nezmohla na slovo a tak pokračoval:
„Včera som bol zaskočený tak ako vy. Nebol som schopný vám to vysvetliť a tak som radšej utiekol,“ povedal skormúteným hlasom a pozeral sa do svojho pohára, budiac dojem -‚veď aj ja som človek...‘. „Videl som ako ste sa odrazu zjavili v lese,“ pokračoval, „bol som zvedavý a tak som vás sledoval. Zbadal som ako vás napadli hôrkari, a tak som si dovolil vám pomôcť.“
Stíchol a odpil si z pohára. Pozreli sme sa jedna na druhú. Čo dodať? To, že sme z iného sveta už vie od včera vďaka našej plodnej konverzácii. Teraz mi treba objasniť už len ten babylon dnes na trhu.
„A čo malo znamenať to s tým predavačom? Som si istá, že hovoril naším jazykom, ale tváril sa, že mi nerozumie,“ povedala som, mračiac sa von oknom na trh. „To sa tu všetci tak radi zabávajú na cudzincoch?“
„Nie,“ povedal, „to bola moja práca...“
Nahnevane a rozpačito som sa naňho zahľadela.
Ospravedlňujúco sa zasmial. Musel sa cítiť naozaj trápne, pretože mal na tvári meravý úsmev.
„Pri jazere som vás už nenašiel a tak som sa vybral do dediny. Keď si sa tam tak dovrávala s tým úbohým predavačom, zišlo mi na um, že by to mohla byť dobrá zábava...“
„Aha, takže to všetko bola vaša práca!“ Urazene som sa oprela o operadlo a schmatla svoj pohár do ruky. Danka aj Terka v sebe dusili niečo ako smiech a to ma urážalo! To vôbec nie je smiešne! Cítim sa zneužitá...
Ďalej som iba zazerala a len na pol ucha počúvala, o čom Meldean hovorí. Je to somár! A čo sa týka jeho vzhľadu, určite nie je môj typ... ts.
„Ak by ste mi dovolili,“ povedal na záver, „rád by som odčinil svoj malý nedôstojný žart.“
Mávol rukou nad našimi hlavami a príjemne sa usmial. Stále sa ceril, keď privolával obsluhu a ešte sa mu úsmev viac roztiahol, keď dievča prišlo a on spustil:
„Rád by som zaplatil,“ vyhlásil slávnostne.
Pozerali sme naňho s očakávaním, ale nič sa nedialo. Fakt s ním nie je niečo v poriadku...
Meldean chytil odchádzajúce dievča za ruku a zopakoval ešte hlasnejšie:
„Rád by som zaplatil!“
Dievča sa pridalo k nám a čumelo so vzrastajúcimi obavami o jej pekného hosťa.
Dada sa náhle rozrehotala a pučila sa aj potom ako dievča celé vykoľajené odbehlo k výčapu. S Terkou sme mali vážne obavy o jej zdravý rozum. So slzami v očiach sa na nás obrátila:
„Vy to nechápete?“ začala, držiac sa za brucho. „Práve povedal vetu v ich jazyku a my sme jej rozumeli! Myslím, že nám pomohol s jedným závažným problémom...“
„Aha,“ zamrmlala som a potom som sa pousmiala. Zrazu som rozumela všetkému, o čom sa v krčme hovorilo. „To je fantastické!“
„Aké?“ spýtal sa rozjarený Meldean.
„Tak, za toto ti odpúšťam aj ten žart,“ povedala som a načúvala hluku.
Vonku sa už slnko klonilo k západu, obloha začala nadobúdať červený nádych. Vybrala som sa teda precvičiť si novú reč a pristúpila som k výčapu.
„Prepáčte,“ zavolala som na hostinského, ktorý utieral drevený tanier. „Máte ešte voľnú izbu?“
„Áno,“ zahučal hostinský.
„A koľko stojí jedna trojposteľová,“ hrabla som si do vrecka.
Hostinský sa ku mne naklonil, chvíľu si obzeral moje okuliare (konečne niekto!) a potom povedal:
„Nemáme trojlôžkovú izbu. Môžem ponúknuť len dve dvojlôžkové, každú za dva zlaté,“ zatiahol, odkladajúc tanier bokom a vyťahujúc nejakú knižku. Otvoril ju, naslinil si koniec brka a čakal na moje rozhodnutie.
Mozog mi pracoval na plné obrátky a zvažoval všetky možnosti. Nakoniec som povedala, že tie izby berieme. Zaplatila som štyri zlatky a s dvomi kľúčmi v ruke som sa pobrala naspäť k nášmu stolu s presvedčením, že dnes skysnem v tej jednej izbe asi ja....