|
Stále si zviazaný.
Hoci sedíš na strome,
nohy sa Ti hojdajú nad vodnou hladinou,
okolo uší Ti duje vietor
a Ty máš pocit slobody,
na druhom brehu,
tam kdesi za vodou,
prechádza tieň civilizácie
a smrdí hniloba.
Ako
sa z tej moci vymaniť dá?
Ako
aspoň na chvíľu ujsť do miest,
kde nebude Ťa sužovať nenávisť a závisť?
Kde nájdeš miesto samoty?
Existuje?
Je na svete miesto, kde by si mohol byť
len Ty
a Tvoje myšlienky?
Možno.
Možno kdesi na dne tejto rieky
je voľné miesto pre Teba,
vraha svojej vlastnej budúcnosti,
čo chce mať pokoj
od sveta, lásky, života a radosti.
Chceš len seba a svoj pokoj hľadáš.
Nemyslíš na to, že nežiješ výlučne pre seba.
Sebectvo ovláda Tvoj svet.
Nemyslíš na to, že Ťa ktosi potrebuje
a možno, možno aj miluje.
Možno to bola chyba.
Že človek, ktorý miluje, skrýval svoju lásku.
Lásku, ktorá by Ťa možno dokázala zachrániť.
Keby si vedel, že si milovaný,
možno by si práve neroztváral náruč,
visiac nad priepasťou smrti
a neponáral by si sa dobrovoľne do jej útrob,
do chladných a tmavých vĺn záhrobia,
kde vládne vytúžené ohlušujúce ticho.
Stačilo len:
„Ľúbim Ťa!“
PREPÁČ!!!
Prepáč, že som svoju lásku skrývala!
Teraz svoje „Ľúbim Ťa!“
hovorím už len krížu.
Ale teraz, teraz je to už úplne zbytočné.
|