Ardon VII.

7. Ante portas
(by Algiz)

Po tom, ako Danka vybehla po schodoch, začali sme pomaly zbierať svoje haraburdy aj my. Až na Meldeana. Ten nás zvedavo pozoroval ako väčšinu času a navyše- nemal so sebou nič. Dievča, po ktorom tak vehementne poškuľoval (no, vlastne skôr ono po ňom) prišlo zobrať poháre a všetko ostatné (chúďa, trčať celý život v takom pajzli a držať hubu a krok... Zišlo by sa trochu “osvietiť“ ženské osadenstvo. Feminizmus a tak... By nás ukameňovali, detail).
Nechceli sme ich rušiť, tak sme sa taktne vzdialili a vydali po nie najkvalitnejšie vyzerajúcich schodoch. Uprostred nich ma El stopla: „Počuj, je tu problém. Tie izby sú ehmechm... dvojposteľové, takže... Ja s tým Drakom nemienim spať!!!“ Po tom, ako som spýtavo zdvihla obočie, dodala: „... v jednej izbe!“ „A inak?“ uškrnula som sa. „Ani tak, nie je môj typ. Potrebujem niekoho, u koho sa nemusím báť, že si ma dá ako jednohubku, pokiaľ niečo zle poviem... A ty?!“ neskrývala svoju zvedavosť. „Nie, je príliš... hm... tvári sa príliš dokonalo. Nenávidím dokonalých a hlavne, keď si to o sebe myslia iba oni. Ale chrbát má bohovský, to musím uznať! Mala som čas očumovať, keď nás viedol do hostinca, sŕk. Ale to nestačí. A navyše je až priveľmi vtipný. Už mi začína liezť na nervy. Najradšej by som mu niekedy rozkopala koleno... minimálne to...,“ vylievala som si zlosť uprostred schodiska, kde sme už stihli pritiahnuť pár nechutne sklenených a žiadostivých očí. Keď je človek ožratý, fakt mu netreba veľa, usúdila som, pretože po dvoch dňoch bez väčšej starostlivosti o svoje telo som nevyzerala (hoci bola tma) nejak príťažlivo... Aj El si to všimla (tie pohľady) a pre istotu uzavrela náš spiklenecký dialóg: „Takže je rozhodnuté. Uff, som rada, že to nepadlo na mňa! Dúfam, že sa Dada neurazí, ako na všetko!“ „Prestaň, nech si zvyká, hihi. Veď si budú mať o čom pokecať, chcela predsa spoznať nejakú potvoru, my jej iba dávame lepšiu šancu, vlastne... je to pre jej dobro!“ otočila som našu zradu, akoby sme sa neviem ako obetovávali v jej prospech a akoby sme mali celú dobu na mysli iba Danku a jej šťastie. Otázka ešte znela, ako jej to oznámime. Zhodli sme sa na tom, že je to predsa len osoba (občas, keď sa jej chce) inteligentná, že jej dôjde...
Vtrhli sme do izby. Danka z nej vytrhla. Veľmi ma nezaujímalo, čo sa v nej nachádzalo (myslím v izbe, nie v Danke), hlavné bolo, že som tam bola ja, posteľ a žiadny drak. Sehr gut kombination!
Konečne sme mali možnosť natiahnuť sa, trochu pokecať. Žiadne hlbokomyseľné úvahy sa však nekonali, obe sme mali dosť (tuhý korienok). Už neviem ako, no dostali sme sa k Ferjancovi (profesor filozofie- jedna z vecí, kvôli ktorým som rada zdrhla z nášho sveta). El práve napodobňovala jeho zamyslený pohľad z okna a ja som sa náramne zabávala, keď vtom zostala ako z kameňa. To F. nemal v repertoári (sledovala som ho dlhý, dlhý, veľmi dlhý a veľmi nudný čas. Ten kôň by z neho pošiel). Zarazene som pozrela na El, okno, El atď, ale nedochádzalo mi. Možno to bolo tým, že oči sa mi zatvárali... „Sú tri!“ vydralo sa zo šokovanej osoby, ktorej šok sa preniesol aj na mňa. „???“ „Tri mesiace!“ „Eee?“ až po pohľade z okna (tentoraz už dôkladnejšom) som skutočne zbadala tri farebné kotúče. „No, čo už,“ pokrčila som plecami a išla si nájsť niečo na spanie. Po tom, ako som bola nútená uveriť, že rodičia mi netlačili každý večer pred spaním kaleráby do hlavy tým, že drak sem, drak tam a malý nechutný škriatok tamto, dva mesiace hore- dole. No nie? No áno.
„Vieš si predstaviť, ako bude vyvádzať Danka, keď to zistí?...,“ skonštatovala Elina, keď sa prebrala. Vybuchli sme do smiechu, keď sa zrazu rozleteli dvere. My o vlku a vlk za humny (to je slovo!). Vlk aj s... Do izby vošli dve baby. Jednu som poznala (Danku) a tú druhú... Moment, už som ju videla. Alebo... nie? Zdalo sa mi, že aj Eliške behá čosi podobné hlavou. A to “čosi podobné“ nám úplne vyhnalo z hlavy info pre Danku, že tri mesiace a tak. Napokon- pred tou babou by sme s tým aj tak nemohli vyrukovať, aby nezistila, že nie sme odtiaľto. Sakra, to aby som si dávala pozor na všetko! Ach jo, kde to sakra jsem? Kam jsem se to, sakra, zase dostal?!
Danka zo seba vysypala nejaké meno, čosi o kúpeli a ešte pár vecí. Tuším som spomenula šach, ale ruku do ohňa za to nedám. Inokedy mi Dankine rýchle (rovnajúce sa rýchlosti svetla) rozprávanie nevadí, ale teraz som bola akosi spomalená a len čo sa zavreli dvere, hodila som kosatku a zaspala. Myslím, že na El tie mesiace nepôsobili práve najlepšie, pretože sa rozhodla (napriek mojej otázke, či je normálna) pre kúpeľ. Blázon.
Dvere sa rozleteli (tu nie je zvykom klopať?! Vlastne je to jedno, aj tak by som hovno počula...). Rozlepila som oči a uvidela (asi) to dievča zo včera so šatami v náručí. Hodila som vankúš na spiacu El, aby mi vysvetlila, čo sa to deje. Prečo sa všetko dôležité musí odohrávať buď: 1) keď padám od únavy alebo 2) tesne po prebudení?! V oboch prípadoch mám totiž IQ tikve. Eliška empatizovala a tiež sa tvárila ako vyoraná myš. Vari sme v nejakom *** hoteli, že nám tu dajú aj šaty grátis?
„Nechcela som vás zobudiť, ale ten chlapík na tom trval,“ spustila bez akéhokoľvek úvodu. „Dal mi tieto šaty a poprosil... no, vlastne mi to znelo skôr ako “Skús mi nevyhovieť a uvidíš“. Chcel, aby som vám do nich pomohla,“ vysypala na nás osoba. Pri pohľade na naše tváre dodala: „Bola som tu včera s vašou priateľkou...,“ žiadna reakcia. „Volám sa Aira.“ Tým mohla začať, ale nám to neva, my to vydr (možno). Konečne som začala vnímať. Vyhrabala som sa spod duchny. Aira vyzerala dosť prekvapene. To bude asi tými kraťasmi a tričkom s krátkym rukávom. Mohlo mi dôjsť, že to tu poznať nebudú... „To je v ďalekých krajinách moderné?“ „Hm, vlastne áno,“ vyhlásila som, hoci som nemala ani páru, o akých krajinách točí. Ale keď sa to tak vezme, na našu planétu to asi tiež nie je najbližšie, takže som v podstate neklamala (no dobre, trošku možno). Natiahli sme sa do šiat. Nemali sme problém, že ktoré sú pre ktorú, pretože ja by som sa v jedných vyzerala ako hurka a El by z tých pre mňa mala minisukňu. Boli síce naozaj pekné, ale boli od Draka. To bol dôvod, prečo som ich chcela odmietnuť, ale zároveň aj dôvod, pre ktorý som si ich obliekla. A napokon- keď dávajú, ber. Ale ten korzet si mohol odpustiť. To má byť pomsta?!
Vytrhli sme z izby a uvideli Danku, ktorá nejavila známky traumatizujúcej noci, ako sme predpokladali, keď sme ju večer posielali na istú smrť. Práve naopak... Čudné. Už-už som sa nadychovala, že sa niečo provokačného opýtam, keď sa zo šestky vynoril Meldean. Nahromadený vzduch mi bol v tom momente nanič, tak som ho pozvoľna vypustila cez zovreté zuby. Začali čosi trepať o odškodnení (?), tak som sa len usmiala, akoby som bola v obraze. Môj skvelý image sa mi podarilo zachovať do chvíle, keď sa tí dvaja pobozkali! ??? Som si mohla myslieť! To spôsobilo ten divný výraz Dankinej tváre. A tuším to nebolo iba o bozkoch...
Otočila som sa a so zdvihnutou hlavou som zišla po schodoch a sadla si ku stolu. Ale nie k tomu, kde sme včera sedeli s Drakom, ani ma nenapadne priznávať sa k nemu! Od plaza (a ešte k tomu mužského rodu) sa dá čakať, že nebude mať rozum, ale Dada... tiež sa nemusela vrhnúť na prvého tvora (a to ani nie človeka!), ktorého stretla! Bolo mi z toho zle, takže keď prišla El s Airou, prenechala som im raňajky, čo som si objednala a rozhodla sa pre kúpeľ s nádejou, že spolu so špinou zmyjem aj nepríjemný pocit...
Špina zišla, ale stiesňujúci pocit zostával. Sviňa. V izbe som sa snažila narvať sa späť do šiat (nechápem, ako som sa ich zbavila), no zmohla som sa iba na bezmocný pohľad z okna. Po nejakej dobe prišla Eliška akoby tušila, prečo tak dlho nechodím. Po chvíli... „Ehm, Teri? Dohodli sme sa s Airou, že nás odvezie do mesta, ale mali by sme ísť hneď... a... kašli na to, je dospelá a hádam vie, čo robí.“ „To hovoríš o Aire a o tom, že sama vie, či má brať stopárov?“ neodpustila som si, za čo ma Eliška potrestala nadmieru silným stiahnutím korzetu. „Dobre vieš, o čom hovorím! Veď vyzerala šťastne...,“ dodala, akoby ma to malo presvedčiť. No uznala som, že Eliška mala pravdu. Pokiaľ to vyhovuje Danke... Ale aj tak ma to štvalo.
Pozbierali sme si veci. Pred hostincom už čakal povoz. Pochybovala som, či ten kôň zvládne odniesť čo i len sám seba, no Aira sa neoblomne vyslovila v jeho prospech, tak sme sa naskladali na voz k objemnému nákupu. Vrecia s múkou a soľou (to nie ako naše 1kilogramové balenia!), džbány s medom, ďalej nejaké sudy- asi s vínom a pivom, zväzky cibule a cesnaku, ja som sa usadila na vreci so zemiakmi, vedľa mňa bolo čosi zabalené v plachte. Podvihla som rožtek. Objavila som tam hlinené nádoby naplnené bylinkami a kopu ďalších vecí.
Eliška sa usadila k Aire a o čomsi sa rozprávali (ja som na zdvorilostnú konverzáciu nemala náladu), Dada a Meldean sedeli v objatí na druhom konci voza. Ešteže bol taký dlhý, ale aj tak sa mi z nich dvíhal žalúdok. Len čo sme vyšli z preplnenej dediny (trvalo to celú večnosť, ľudia sa vliekli ako stádo oviec!), zoskočila som elegantne (však ako inak) z voza. Všimol si ma akurát ten koník a odmenil ma vďačným zaerdžaním (prísť naraz o takú záťaž by potešilo aj zdatnejšie ťažné zviera). Ďalej som išla pešo popri ňom, pričom sa mi v hlave predbiehali samé chmúrne obrazy a myšlienky a moja ruka ho hladila po trochu zaprášenej srsti.
Potrebovala som si všetko utriediť a pozrieť sa pravde do očí. Pridala som do kroku, aby ma rušilo čo najmenej vecí. Pomaly, ale skutočne veľmi pomaly som si začala priznávať, že... že na Danku žiarlim. Strašne. Bolo to tak. Eliške som klamala. Tak zúfalo túžim po chlapovi, že by mi až tak veľmi nevadilo, že to tak úplne chlap nie je... No čo, nemala som nechať tú príležitosť odplávať. Aj keď pochybujem, že ja som Draka nejak zvlášť priťahovala. Do riti aj s chlapmi! Slzy sa mi hrnuli do očí. Už som bola dosť ďaleko on “našich“, no pre istotu som sa poobzerala, či predsa len môžem dať svojej depresívnej nálade voľný priebeh. Ešteže som to urobila!!!
Ani nie desať metrov predo mnou som zazrela postavu. Vysokú, celú zahalenú v čiernom plášti. Stála chrbtom ku mne. Cez hlavu mala kapucňu. Určite to bol muž. Ľavou rukou ležérne, ale pritom pevne, zvieral opraty najúžasnejšieho zvieraťa, akého som kedy videla! Lesklá čierna srsť žiarila v slnku, hriva aj chvost nádherne vyčesané, zbavené akéhokoľvek prachu, čo som uprostred prašnej cesty považovala (až do tej chvíle) za nemožné. Bol to ušľachtilý žrebec, prekrásny! No napriek tomu môj pohľad priťahoval jeho pán. Bol taký... ehm, neviem. Mal v sebe nesmiernu energiu, vznešenosť. Silu. Už len spôsob akým stál mi nesmierne imponoval. Srdce mi prudko bilo až kdesi v hrdle a nedokázala som sa nadýchnuť (a na vine nebol korzet). Hľadel kamsi, kde som videla kúdol prachu, pravdepodobne spôsobený stádom koní alebo veľkým množstvom kráčajúcich ľudí.
Zrazu pootočil hlavu mojim smerom. Zatajila som dych, ale nevidela som jeho tvár. Bola príliš dobre skrytá v tieni. Spozornel. Ja som len stála a pozerala na neho. Prudko sa otočil, vyšvihol sa do sedla a odcválal smerom na východ (asi). V prvej chvíli som sa za ním chcela rozbehnúť (fááákt strašne rozumné!), ale zostala som stáť bez pohnutia.
„Vyzeráš, akoby si videla ducha!“ prebral ma z ošiaľu Airin hlas. „Možno iba zaspala za pochodu,“ snažila sa ma so smiechom brániť Eliška. Zmätene som na ne pozrela a nemala som silu ani im niečo “náramne vtipné“ odvrknúť, preto som radšej svoju rozpálenú tvár sklonila k zemi. „Len som sa zamyslela,“ pokúsila som sa o chabé vysvetlenie a aby som predišla ďalším otázkam, vyskočila som na zadnú časť voza a zaujala svoje pôvodné miesto na vreci zemiakov. Baby (správne) usúdili, že zo mňa nič nedostanú, preto sa o to už nepokúšali. Našťastie.
Po chvíli, v ktorej som sa zaujímala výlučne svojimi zmätenými pocitmi, sa Danka postavila „Hej, pozrite! To vyzerá ako nejaký samurajovia na pochode!“ Aira nechápala, tak Dada dodala „Bojovníci v ďalekých krajinách,“ s pocitom, že teraz musí každý chápať a že nemieni nič dodať. Som zvedavá, dokedy nám to bude Aira veriť. Už teraz vyzerala, že tuší zradu. No to ma netrápilo až tak ako pohľad, ktorý sa mi naskytol.
Na východ od nás (tam, kam odcválal môj “duch“) sa doďaleka tiahli trávnaté plochy. Človek by čakal, že budú využité ako pasienok pre dobytok, ale nie. Na južnom okraji prebiehalo práve čosi ako vojenské cvičenie. Boj zblízka bez zbrane. Pripomínalo mi to aikido, karate a tomu podobné veci. V tomto bolo zo všetkého kúsok. Tých približne sto mužov sa pohybovali ako jeden na povely, ktoré vydával... Muž na koni v čiernom.
O čosi vyššie na severe sa nachádzalo čosi ako strelnica (devinu som odtiaľ nepočula), do slamených pandrlákov metali šípy z kuší a lukov. A na konci môjho orlieho zraku pobehovali machule a podľa rýchlosti som usúdila, že sú to vojaci na koňoch. Alebo žeby kone na vojakoch? Hmmm.
Všetky tri (teda El, Danka a ja) sme fascinovane hľadeli. Meldean spal, takže mu to mohlo byť (a aj bolo) ukradnuté. Keď som už bola schopná (na chvíľu) odvrátiť pohľad z úžasného divadla, hodila som na Airu spýtavý pohľad. Najprv sa zatvárila, akože sa mieni zabávať na našej nevedomosti (to za tie “ďaleké krajiny“), no potom sa zľutovala: „To je naše vojsko (fááákt?). Tí, ktorých teraz vidíme, sú prípravka, špecializujú sa až po troch rokoch všeobecnej prípravy.“ „No neviem, mne už teraz pripadajú dosť profesionálne!“ prečítala moje myšlienky Eliška. „Musia sa snažiť, pretože sa im veľmi ľahko môže stať, že ich vyrazia.“ Airine vysvetlenie sa mi zdalo logické, ale predsa mi stále čosi vŕtalo lebkou... „A čo ten chlapík v čiernom?“ dostala som zo seba, ale tep už bol okolo 150. Dúfala som len, že baby si to nevšimli. „To je ich veliteľ, má na starosti výber do špecializovaných skupín. Je zlatý!“ ukončila Aira (pre mňa) šokujúcou informáciou.
Zvyšok cesty si takmer nepamätám, pretože som striedavo myslela na tréning vojakov, ale hneď nato som prešla k ich veliteľovi. Nedal mi pokoj! Pri myšlienke na neho som sa musela usmievať. Videla som ho jasne sa črtať vo svojej hlave. Tvárila som sa, že spím, hoci to bolo za daných podmienok pre normálneho človeka nemožné, pretože voz sa abnormálne kýval a naskakoval a vydával zvuky, akoby to s nami chcel každú chvíľu skončiť a rozpadnúť sa a navyše som bola tak rozrušená, že by som nebola zaspať ani v posteli s nebesami! Chcela som byť so svojimi myšlienkami sama.
„Ale, ale, tak tebe sa zapáčil veliteľ? Dobrý výber!“ vplížil sa do mojej mysle Meldean. Blbý plaz! „To akože už nemáš ani najmenšiu úctu k súkromiu?!“ urobila som obranný pohyb rukou, akoby sa mi zdal nepríjemný sen. Škoda len, že to bola skutočnosť. „Vyzerám na to?! Ma neurážaj!“ zasmial sa ten vtierka. Rozhodla som sa ho ignorovať a všetku svoju energiu som sústredila na zabarikádovanie myšlienok.
Dlho som sa snažiť nemusela, pretože Kafo zrazu zastal. Po chvíli nechápavého ticha som otvorila oči, hoci sa mi neveľmi chcelo prerušiť svoje snívanie o veliteľovi. Pravdu povediac, myslela som, že ten úbohý zver jednoducho dostal rozum a odmietol ďalej drieť ako kôň (moment... on bol kôň. No, čo už.) Uvidela som monumentálne kamenné múry (neboli také vysoké iba preto, že sme boli tesne pod nimi) čnejúce sa k oblohe. Bola v nich vsadená masívna drevená brána spevnená železným kovaním. Avšak... bola zatvorená. Aira zvraštila čelo „A to čo má znamenať?“ Jej tón sa mi nepáčil. Ani brána, ktorá mala byť otvorená a nebola...