Ardon VIII.

8. Všetky cesty vedú k civilizácii
(by eliss)

Neviem, či som bola dobre informovaná, ale zdalo sa mi, že v stredoveku sa mestské brány väčšinou otvárali zavčasu ráno. Brány tohto mesta boli však uzavreté dokonale.
Pozrela som na Airu. V rukách tuho zvierala opraty a tvárila sa nechápavo. Už som chcela niečo povedať, keď sa z malých dvierok pri bráne vyrútil nejaký chlapík, celý strapatý a rozgajdaný, pokúšajúc si zaviazať špagát na nohaviciach. Dopotkýnal sa k bráne a začal ju otvárať. Obidve krídla roztvoril na maximum a s kŕčom (to mal byť asi úsmev) na bordovej tvári prestupoval z nohy na nohu.
Aira, potláčajúc smiech, posúrila svojho koňa a on pomaly vyrazil do ranného mesta. Strážca brány si prezeral prichodiacich. Nebolo ich veľa - okrem nás tu boli aj niektorí iní osadníci, či už z tato alebo bohvie z kade. Keď sa práve pokúšal ušúľať si z nudy guľôčku zo šušňa, z poodchýlených dvierok, ktorými prišiel, sa vyklonila objemná žena, dosť sporo ošatená.
„Očuj, Ingo! Dúfám, že kvóli tómu nebuteš mac proplémy,“ zašveholila a zavlnila sa v bokoch.
‚Ingo‘ sa sprisahanecky usmial a niečo jej naznačil. Spustila hurónsky chichot a dievčensky ladne zatresla dvere. Strážnik si chlipne pošuchal ruky a ďalej pozoroval pocestných...
Viac som nevidela a pravdu povediac, ani som po tom netúžila. Väčšmi som sa sústredila na mesto. Ak máte aspoň trošku radi históriu a dokážete oceniť jej kvality, dokonale si viete predstaviť, ako som sa v tej chvíli cítila.
Mesto, majestátne a veľkolepé, s dostatočne širokými ulicami, aby tam mohli prechádzať aj dva vozy vedľa seba. Domy vysoké a čím bližšie ku stredu mesta, tým boli honosnejšie. Na uliciach boli početné zástupy ľudí všetkých druhov. Iba sa mi to zdalo alebo som naozaj videla trpaslíka... Aira však manévrovala svoj voz tak obratne, že som sa nestíhala diviť. Zabáčala do rozličných ulíc a uličiek, sem-tam zoskočila z kozlíka a kúpila ešte zopár zásob. Pritom si všetko zapisovala na nejaký kus tvrdého papiera (?). Vždy, keď sme zastavili, z voza vykukla nejaká hlava (Dankina alebo Terkina, poprípade Meldeanova) a opýtala sa na situáciu.
„Kam vlastne mierime?“ opýtala som sa Airi, keď sa znovu raz usádzala vedľa mňa.
„Do nášho hostinca,“ odpovedala nechápavo.
„No dobre, ale kde je ten váš hostinec? V strede mesta, na kraji...“ pýtala som sa.
„Aha. No, v podstate je pri hradbách, pri bráne, ktorou sme vošli,“ odvetila a opäť sa vydala na cestu po uliciach. „Je to celkom výhodná poloha pre hostinec, ak niekto prechádza naším mestom. Nie je ďaleko v centre a sme lacní. A dobrí.“ No dobre, keď to hovoríš ty, pomyslela som si. Zdalo sa mi, že ho chce predo mnou obhájiť. Nemala som ani tušenia prečo. Až neskôr som zistila, že v Balade je veľa hostincov a omnoho lepších ako je hostinec jej rodiny. Mnohé z nich sa nachádzajú v blízkosti stredu mesta a sú prepychovejšie. Stretávajú sa tam šľachtici z celého okolia a v podstate vyberaná smotánka tunajšej spoločnosti. S nimi sa ich rodinný hostinec nemohol ani porovnávať. Zato sa tam schádzalo početne veľa poctivých a dobrých ľudí, obchodníkov a remeselníkov, skrátka kvalita strednej vrstvy...
Netrvalo dlho a Aira vystrela ruku, ukazujúc na veľkú upravenú budovu.
„To je on,“ oznámila hrdým hlasom. „Hostinec ‚U starého bojovníka‘.“
Budova mala tie správne rozmery na kvalitný hostinec a ani náhodou nebola zanedbaná. Pred ňou postávalo pár koňov, priviazaných k drevenému plotu. Aj keď sa všade po uliciach váľalo plno špiny a slamy, pred tavernou ‚U starého bojovníka‘ bolo všetko vyzametané a v oknách boli nasadené muškáty. Nad mocnými dubovými dverami sa nachádzal nápis ‚U starého bojovníka‘ a vedľa zo steny visel štítok s postavičkou nejakého rytierika s priveľkou helmou a neprirodzene tučným mečom, ktorý si voľnou rukou podopiera seknuté kríže. Schuti som sa zasmiala.
„Presne o to ockovi išlo,“ usmievala sa Aira so mnou. „Vysnieva sa všetkým tým udatným bojovníkom, ktorí o sebe vyhlasujú, že bránia slabších a bojujú proti zlu, ale v skutočnosti im ide iba o obohatenie si vlastných mešcov.“
„Tak to sa mu podarilo,“ pochválila som jeho ostrovtip.
Z voza pomaly vystúpili aj ostatní, Aira podala opraty nejakému pomocníkovi, niečo mu potichu povedala a potom nás zaviedla dovnútra.
Hostinec bol hlučný a plný ľudí, obyčajne ako hostince bývajú. Ale tento sa odlišoval od toho v dedine. Bol čistý a vôbec nebol zasmradený, naopak vyváňal rôznymi jedlami jedna radosť. Po ľavej strane bol dlhý pult, za ktorým postával chlapík s dlhými vlasmi, už trochu prešedivelými. Nebol veľmi vysoký (no, na mňa je málo mužov vysokých...), nemal ani bradu či fúzy, ale na tvári mu sedel dobrosrdečný výraz. Za ním pobiehala nízka, zaoblená žena so slamenými vlasmi, vzadu zviazanými do mocného chvosta. Na bokoch jej visela dlhá zástera a rukávy mala vysúkané až po lakte. Niečo energicky hľadala, potom schmatla nejakú handru a vrútila sa do dverí hneď za pultom. To musia byť Airini rodičia, pomyslela som si.
Hostinský pomaly utieral odkvapkávajúci riad a rozhliadal sa po miestnosti. Keď zbadal svoju dcéru, usmial sa a zakýval na ňu. Aira sa presunula až k výčapu a my sme sa šuchtali za ňou.
„Aira! No výborne. Už som sa obával, že tam zase zostaneš trčať najmenej mesiac,“ privítal ju nadšeným hlasom.
„Díky, oci,“ odvetila Aira dotknutým hlasom. Potom sa obrátila na nás. „Ocko, toto sú moji noví priatelia. Stretla som ich v Dlhej vsi. Sú zďaleka.“ Ukázala na Danku: „Dada sem prišla na našu Univerzitu. Chce študovať mágiu...“ Oči jej žiarili, keď to hovorila. Pravdepodobne bola hrdá, že pozná niekoho, kto bude chodiť na tú Univerzitu. Zdá sa, že je to tunajšia rarita.
Airin otec povytiahol obočie: „To vám teda držím palce.“ Chvíľu si nás prezeral (najviac asi Meldeana) a potom sa opäť obrátil k Aire. „Zohnala si všetko? Kde je zoznam...“
Aira prikývla a odniekiaľ vytiahla hnedý pergamen. Jej otec si ho zobral, odložil čistý krígeľ nabok a roztvoril zoznam. Pozeral naň a pokyvoval hlavou, z času na čas sa zamračil.
„Tá múka je zo zlata, či čo? Ach, a tie zemiaky....No, ts,“ hútal si sám pre seba. Aira postupne červenela a zapichávala oči do zoznamu. Po chvíľke pán hostinský prestal mrmlať a spýtal sa svojej dcéry: „Kde je nákup?“
Aira ukázala palcom za seba. „Derin ho vykladá,“ odvetila a otočila sa k nám. „Poďte, ukážem vám, kde si môžete zložiť veci, kým sa nerozhliadnete po meste a tak...“
Viedla nás cez miestnosť k dreveným schodom, lemovaným muškátmi, a vystúpila po nich až do podkrovia. Podkrovie bolo malé a nízke. Stála tu jedna posteľ a pred ňou veľká truhlica na šaty. Pod šikmým oknom stál vysoký stolček a na ňom miska a krčah s vodou. Izba bola zariadená vkusne, ale skromne. Zo stropu viseli vysušené kytice kvetov, ktoré príjemne prevoniavali miestnosť a v okne viseli duté bambusové paličky - niečo ako náš zachytávač snov - potichu tancovali vo vánku a hrali jemnú drevenú melódiu (teda ak sa to dá...).
„Vitajte v mojom kráľovstve,“ oznámila Aira ironicky a podišla k oknu, aby sa pozrela, čo sa deje vonku.
Meldean sa s hlasným dychčaním sklátil na mäkkú posteľ a zostal ležať ako zarezaný, pretože sa ponúkol, že nám vynesie našu batožinu hore sám - je to dokonalý gentleman, no nie? Uškrnula som sa nad tým a radšej som od neho vzdialila tú moju, lebo som mala neblahý pocit z jej poškodenia... No, chce to kondičku vyniesť naše taľafatky dve poschodia hore strmým schodiskom, ale nebol informovaný a to ho ospravedlňuje. Neborák...
Náš príchod do Baladu bol vcelku nezaujímavý, ale o pár hodín neskôr som zažila moje prvé dobrodružstvo a neodpustila by som si, keby som vám o ňom neporozprávala. Takže...
Po tom, čo sme sa zložili u Airi v izbe, sme sa rozhodli poobzerať sa po meste. Ako inak. Boli sme ešte plné očakávaní a nadšené z nového prostredia. Vyhodili sme Meldeana pred dvere a začali sa pripravovať. Na šaty, ktoré som obdržala dnes ráno, som si už viac menej zvykla, ale ešte som sa v nich cítila trochu ako princezná, pretože normálne šaty ani sukňu doma nenosím. Vlasy, ktoré sa mi záhadne skučeravili od včerajšieho kúpeľa, sa mi s veľkým vypätím síl podarilo zopnúť na temene malým štipcom, ale aj tak mi vyskočili nejaké pramene. Upravila som si make-up, naniesla trocha farby na líca, aby som nevyzerala ako náhrobok, a pery som si zvýraznila ružovým balzamom. Posledný pohľad do zrkadla a mohla som vyraziť. Baby už na mňa nedočkavo čakali. No jasné, pomyslela som si, zase som JA tá zdržiavačka... To sa iba ja tak parádim, keď sa ide niekam von?
Urazene som vyrazila z podkrovia, odstrčila som načúvajúceho Meldeana a zišla dole na ulicu, kde som zastala a čakala na Airu, aby nám robila sprievodkyňu. Ako som predpokladala, Meldean sa s najväčšou radosťou odpojil s výhovorkou na nejaké záležitosti. Vášnivo sa rozlúčil s Dankou (to vážne nemusím...a zdá sa, že ani Terka...xi - zaškerila som sa na ňu) a len sa tak za ním prášilo ako pádloval pomedzi ľudí preč od ženských vecí. Vzápätí na to som očami zachytila ďalšiu bozkávajúcu sa dvojicu. Mladík opieral dievča o najbližší dom a odborne skúmal jej mandle.
„Ale fuj,“ zabľačala Aira tak nahlas, že to tých dvoch razom od seba odtrhlo. Mládenec (nie starší ako my) sa zatváril, akoby ho zastrelili odzadu pri veľmi príjemnej činnosti, tz. prekvapene a sklamane zároveň. Bol vysoký, krátke tmavé vlasy mu padali do očí a ostrá brada bola trošku vystrčená. Pošepkal niečo svojej spoločníčke, ktorá rozčarovane odišla preč a podišiel k nám húpavou chôdzou.
„Zdravím ťa, sestrička. Nemáš na práci nič iné, len mi tu mariť moje schôdzky?“ povedal familiárnym tónom. Sestrička? Páni! Boli absolútne rozdielni. Jediné, čo ich usvedčovalo z rovnakej DNA boli oči - zelené so zlatými škvrnkami.
„Ty hnusný zradca. Ty si tu užívaš a ja sa musím terigať do dediny a späť po zásoby. Mal si to byť ty! Som zvedavá ako mi to vynahradíš. Predpokladám, že dnes si tréning trošičku obišiel, že?“ zatiahla obviňujúcim hlasom.
Rýchlo sa poobzeral, či ju niekto nepočul a potom zavrčal: „Nieže to niekomu vytáraš, jasné? Neboj sa, vynahradím ti to. Čo chceš?“
„Tak to si ešte rozmyslím! Nepremárnim takú príležitosť len tak. Vymyslím niečo pekne kruté,“ rozplývala sa a potom dodala, „aby si trpel.“
Airin brat výhražne prižmúril oči, keď si zrazu všimol nás.
„Nepredstavíš nás,“ podpichol Airu. Ona ďalej škúlila a nemala sa k činu, tak to spravil sám.
„Volám sa Garet,“ oznámil a mierne sa uklonil. Aira zagúľala očami.
„Terka.“
„Dada.“
„El.“
Ejha, to bolo stručné... Garet sa zatváril začudovane.
„Počuj, sú zďaleka. Nemajú tunajšie mená. A teraz nás láskavo zbav svojej prítomnosti,“ dôležito ho odbila Aira a začala nás tlačiť do bočnej uličky.
„Bolo mi potešením,“ stihol ešte zakričať, kým sme nezmizli za rohom.
Tak, to bolo zoznámenie s celým klanom rodiny hostinských. Aira nám ukázala postupne celé mesto. Musím povedať, že to bola pekná fuška, lebo to bolo dosť obrovské (!) mesto. Pozreli sme si trhovisko (báječné), Radničné námestie (veľkolepé), chrám nejakej bohyne (monumentálne), päť rôznych univerzít (zbytočné), rôzne remeselnícke dielne (úchvatné), slepú veštkyňu (trafené - nechcite vedieť, čo nám povedala...), nejaký slávnostný sprievod (nezabudnuteľné), výstavu prasiat (fíha!) aj zložitú fontánu na hlavnom námestí (jedinečné - apropo, čo má akože predstavovať?). Nakoniec nás zaviedla k Univerzite mágie - dychvyrážajúce! Dada zalapala po dychu. Veru, veru, ešteže vie Terka podávať prvú pomoc, lebo neviem... Budova Univerzity bola gigantická! Obohnaná vysokým múrom a s vlastnou strážou pred bránou. Také malé mesto v meste. Vyzerala ako nedobytná pevnosť. V mysli sa mi vybavil film Skala so Seanom Connerym a Nicholasom Cageom v hlavných úlohách. Za bránou sa črtal pestovaný trávnik. Royal trávnik, pomyslela som si, taký vidieť len u kráľovskej rodiny. Takéto trávniky väčšinou strihajú manikúrovými nožničkami a s pravítkom v ruke. Prechádzalo sa tam mnoho študentov, pod ramenami si niesli na tony kníh a zanietene sa rozprávali, nevšímajúc si okolitý svet za múrmi Univerzity. To sú teda snobi, pomyslela som si.
„Kvôli čomu je, prosím ťa, táto Univerzita taká slávna,“ pohŕdavo som odfrkla smerom k Aire.
„Je to široko ďaleko najlepšia škola mágie, akú kto založil,“ odpovedala. „Vo svete je veľmi uznávaná. Vyšli z nej už mnohí významní mágovia. Chodia tam len tí najlepší a najbohatší. Komu príde pozvánka, je pokladaný za niečo viac než sú ostatní. Prijímacie skúšky sú také ťažké, že mnohí to len tak-tak prežili.“
„No daj sa mi svete!“ zabrblala som.
„To nie je všetko. Povráva sa, že sú tam ukryté skutočné poklady. A nie hocijaké! Nachádzajú sa tu veci, ktoré inde nenájdete. Majú neskutočnú knižnicu, najväčšiu na svete a aj najvzácnejšiu. Chodia sem študovať ľudia zo všetkých kútov Ardonu. Staré spisy, rukopisy, tajomné knihy, najstaršie aj najnovšie mapy... V širokom okolí nenájdete presnejšie mapy ako tu - dokonca ani u nás na radnici. Ale, pravdaže, to som len počula. Nemusí to byť pravda... A...“
Jej hlas mi zanikol v mysli, pretože ho prekričali vlastné myšlienky. Mapy! To je úžasné! To by nám mohlo pomôcť poznať tento svet! Záujem vo mne vzrástol z nuly až nad rizikovú hranicu. Opäť som začala vnímať svoje okolie...
„...a tie záhadnosti okolo nej!“ rozplývala sa Aira ešte stále. Toto mesto musí naozaj žiť len z tejto Univerzity, pomyslela som si.
„No, dobre! To by snáď stačilo,“ odvrkla som a schmatla som Terku za lakeť. „Poďme!“
Aira sa zarazila a obrátila sa za Dankou.
„Ty sa nejdeš prihlásiť?“ spýtala sa mierne vykoľajená.
Dada nasucho preglgla. Čo teraz? No, to si musí vybaviť sama. S Terkou sme iba zúčastnene pozerali raz na Dadu, raz na Airu.
„No, vieš,“ začala Danka, „ja.... dobre, fajn. Hneď tam zájdem, ale musím si ísť do hostinca po.... niečo,“ zakončila a nerozhodne sa vydala smerom k hostincu. Ach, bože... Mali by sme Aire povedať pravdu. Dlho nepotrvá a príde nám na to, že sme obyčajné klamárky. Rozhodne netuší, že sme z iného sveta, ale určite už začína pochybovať, že sem Dada prišla študovať mágiu - veď ešte vôbec nekúzlila.
Rýchlo som to pošepkala Terke a ona prikývla („Detail,“ uškrnula sa). Posúrila zaskočenú Airu a vydali sa do ulíc. Snáď jej to vysvetlí čo najšetrnejšie. Na Terku sa dalo v tomto spoľahnúť... Ja som sa rozbehla na opačnú stranu a rýchlo som doholila Danku.
„To som teda zvrzala, čo?“ nariekala.
„Ale prestaň! Raz by sa to aj tak dozvedela. Radšej skôr ako neskoro. Terka ju spracováva.“
„Čo teraz?“ opýtala sa Dada a zastala na prostriedku ulice.
„Musíme ťa dostať do tej školy,“ odvetila som úplne prirodzene.
„Šibe ti? Veď vôbec neviem čarovať. A nemám ani pozvánku!“
„A načo ti...,“ nestihla som dopovedať a už mi strkala nejaký hárok pred oči. Bol to nejaký leták. Že nejaký... Oznam z Univerzity, že prijímacie skúšky sa budú konať čoskoro a oni na ne pozývajú všetkých uchádzačov... Majú sa preukázať pozvánkami!
„Oh, no to bude problém,“ odtušila som.
„Vážne?“ zaburácala Dada sarkasticky.
„Z kade to máš?“
„Z ulice. Našla som ho pred chvíľou, tam na tej stene,“ ukazovala niekam cez pol ulice.
„Ale prestaň! Niekde ti tú pozvánku zoženiem... Ešte neviem kde a ako, ale musíš sa tam dostať,“ hútala som.
„Prosím ťa a načo,“ Danka skrkvala leták a znechutene ho zahodila.
„Nepočula si Airu?“ povedala som uchvátene. „Toto môže byť naša prvá príležitosť k dobrodružstvu...“
„Och, prestaň už s tými tvojimi dobrodružstvami! Lezieš mi na nervy! Choď tam ty ak chceš!“ Tak to sa ma dotklo. Vážne... Smrk, fňuk... Dolná pera sa mi začala triasť a oči sa mi naplnili slzami. Prirodzene, že som sa tvárila, mám predsa nejaký tréning z divadelného krúžku, no nie? Dada mi na to neskočila. Á, sakra!
„Tak fajn!“ vrieskala som. „Nebola si to práve ty, kto chcel vedieť čarovať! Nebola si to práve ty, kto... arghtvrrrrgrrr,“ divoko som rozhadzovala rukami. Už ma totiž nenapadalo nič, čo by som jej mohla vyhodiť na oči... „Si zbabelá!“
Zrazu mi niečo švihlo medzi oči a odhodilo ma to dobré dva metre od Dady. Šaty vyhrnuté až ku stehnám a štipec vo vlasoch zarytý tak hlboko, že som sa čudovala, prečo mi už netrčí niekde z krku. Zmätene a ustrašene som vzhliadla. Okolo Danky to len tak iskrilo. Potom to zrazu prestalo. Len tak...
„Dani, bojím sa ťa,“ povedala som, keď som vstávala.
„Aj ja,“ tiež bola vydesená.
„O dôvod viac, prečo tam máš ísť ty a nie ja,“ zanôtila som. „Ja by som to nedokázala. Naozaj, pozri.“ Zamračila som sa a namierila na ňu ruky. „Čáry-máry, abrakadabra, dínom-dánom... No vidíš?“ Zasmiali sme sa.
Prestala som už žartovať a vyrukovala som s pravdou von. „Počuj, na tej univerzite je podrobná mapa sveta. Alebo aspoň okolia. Chápeš? Musím ju mať. A ty zabiješ jednou ranou dve muchy. Dostaneš sa na Univerzitu mágie, čo je, pokiaľ viem, tvoj najväčší sen a pomôžeš svojej kamoške ku šťastiu, čo je, pokiaľ viem, môj najväčší sen... Tak?“
„Nó,“ rozmýšľala Dada. Viem, že to pre ňu musí byť veľké pokušenie. Ó, som hnusná vydieračka a zákerná beštia... Ale presviedčať ľudí - to je môj džob. „Fajn, ale iba ak mi niekde zoženieš tú pozvánku. Jasné?“ Namierila na mňa prstom a štuchla ma do hrude. Pri tých jej ozrutných nechtoch to fakt bolelo.
„OK. Akoby sa stalo,“ zašveholila som. „Len to možno bude trvať dlhšie...“
Tak a od teraz mi visel na krku náš ďalší dobrodružný život. Ale nesťažujem sa. Naopak, som rada, že ich môžem trošku vytisnúť z otrepaného stereotypu. Čo to trepem, z toho sme sa vytisli už pred pár dňami! Pobrali sme sa za Terkou a Airou naspäť a obdivovali krásy mesta, ktoré nám boli až doteraz odoprené. Keď sme sa stretli, vydali sme sa nazad do hostinca. Aira už bola so všetkým dokonale oboznámená a tak som Terke len vďačne pokývala hlavou. Zato Aira mala toľko otázok, že som sa nestihla čudovať...
Veru, tento deň nám priniesol veľa zaujímavého, ale toto nebolo to moje prvé dobrodružstvo, o ktorom som rozprávala vyššie, to ešte len malo prísť. Asi to veľmi naťahujem, však? Ale bez toho by ste sa nedozvedeli tie okolnosti, ktoré ma prinútili urobiť práve ten krok, čo ma k nemu vrhol. Ale k veci...
Danka ma neustále ďobala do ramena, aby som jej vybavila tú pozvánku.
„Teraz? Čo si sa zbláznila? To môže trvať hrozne dlho! Som unavená! A ako ju podľa teba mám teraz nájsť? Mám za ňu ponúknuť slušnú odmenu tomu, kto mi ju ako prvý ponúkne?“
„Nie,“ odvetila Dada spokojne, „len mi ju zožeň. Už sa neviem dočkať! Mohla by som tam ísť už zajtra, čo ty na to?“ Že ti šibe, pomyslela som si a zvrtla sa na päte. Ako chceš. Ja ti ju teda zoženiem, aby si videla, že len tak netrepem!
Zamierila som do ulíc a nechala som ich ďaleko za sebou. Už ma pekne boleli nohy! Páni, to som si teda navarila. Rýchlo stretnúť nejakého arogantného študentíka, ktorý si robí zálusk na „najlepšiu školu na svete“ a vytrhnúť mu pozvánku z ruky.

Už bolo dávno po poludní a ja som ešte stále nenarazila na nikoho, kto by čo i len z diaľky pripomínal uchádzača o titul „mág“. Teda na trhovisku som pár šaškov stretla, no....haha... šaškovia to zrovna neboli...vedeli celkom obstojne metať blesky.... V podstate to, čo mi dnes predviedla Dada bolo len obyčajné harašenie oproti nim. Vlastne.... boli úžasní, fenomenálni a geniálne dokonalí... ale nevyzerali na to, že sa ešte potrebujú niečomu priučiť na Univerzite. Tú mali hlboko v análnom otvore. Ja potrebujem niekoho iného, rozhliadala som sa až sa mi z hlavy kúrilo. Ako na zavolanie som začula hlučné hlasy z bočnej uličky. Opatrne som nazrela za roh.
Stáli tam piati mladíci. Dvaja boli v popredí, ostatní stáli bokom, pri stene. Upútal ma hlavne rozhovor tých dvoch. Bol hlasný, hádali sa. Obaja boli vysokí, ale chlapec s tmavými vlasmi, zopnutými do riedkeho chvostíka, bol oveľa vyšší a chudší ako jeho druh, ktorý bol síce vysoký, ale menší od tmavovlasého, vlasy mal slamovožlté (tiež v hladkom copíku - to je tunajšia móda, alebo čo!) a bol skôr širší v ramenách než chudý ako ten druhý. Stáli tesne oproti sebe a vrčali jeden na druhého. No, vlastne vrčal len ten tmavovlasý, ale čo tam po tom...?
„Ani mi na um neprišlo, že by som tu mohol naraziť práve na teba,“ povedal pohŕdavo tmavovlasý mladík. „Človek sa vyberie do jedného z najznámejších miest na Ardone a koho tu neobjaví? Úbožiaka, hrajúceho sa na veľkého vedátora!“
„Rozdiel je len v tom, že ty človek nie si, Gideon,“ vrátil mu urážku blondiak. Vzápätí mu zavrela ústa silná rana do brady, ktorá ho prinútila zaspätkovať. No vida, ruvačka... Ale viac faciek neprišlo.
„Vlastne, máš pravdu. Vaše plemeno nestojí za nič. Ste premnožení a ste absolútne k ničomu. My, elfovia, máme aspoň nejakú dôstojnosť,“ povýšene odfrkol (Elf! Elf! Kde?!). „Nesiahaš mi ani po členky! Už som ti spomínal, že čoskoro ma príjmu na Univerzitu mágie? A potom ti ukážem, kam v skutočnosti patríš!“
„Ešte ťa neprijali,“ odvetil pokojne ten druhý.
„Onedlho sa to zmení. Vidíš toto?“ opýtal sa, vytiahol z vrecka nejaký kus pergamenu a rozprestrel ho. „Toto je pozvánka, o ktorej ty môžeš len snívať a tá mi umožní dostať sa na Univerzitu. Otec bol nadšený, keď nám ju doručili. Do tej školy chodia len najlepší! Spraviť prijímacie skúšky bude hračka. Pretože ja som najlepší...“
Pomaly sa mi začal dvíhať žalúdok. Ako môže byť niekto taký arogantný? Mal však to, čo som potrebovala a to bola pozvánka. Mám síce isté obavy z Dadinej čarodejníckej praxe ohľadne tých prijímačok, ale to budeme riešiť neskôr. Vytiahla som z vrecka zrkadielko a náhlivo som sa upravila, opravila nedostatky na tvári, oživila farbu na lícach a zvláčnila pery. Vlasy som si mierne rozcuchala a nakoniec som si zložila okuliare a zabalené vo vreckovke, som si ich vložila do vrecka. Som takmer slepá, zaúpela som. No, ale to sa mi teraz bude hodiť.
Nahodila som namáhavé dychčanie ako po dvoch kilometroch a vbehla som k nim do uličky. Oči som upierala na jeden bod a snažila som sa vzlykať ako malé dievčatko. Jednou rukou som sa dotýkala steny domu a šmatlala som smerom k tmavovlasému elfovi. Prítomní si ma už stihli všimnúť a nechápavo ma pozorovali.
V plnej rýchlosti som vrazila do elfa. Ani sa nepohol, zato ja som sa ocitla na zemi.
„Čo si slepá?! Dávaj trochu pozor!“ oboril sa na mňa. To je ale kretén bezcitný!
„Pane, prosím vás, pomôžte mi! Prosím! Prenasledujú ma, chcú ma zabiť!“ zavzlykala som úpenlivo ako to robia vo všetkých hororových filmoch. Vrhla som sa k jeho nohám a silno som sa naňho nalepila.
„Ja nikoho nevidím. No tak, zmizni!“ oboril sa na mňa a snažil sa ma odstrčiť. Keď sa mu to podarilo, ustúpil odo mňa čo najďalej. Do riti! Ignorant! Asi to nebol najlepší nápad...
„Pane, prosím vás! Pomôžte mi! Pekne vás prosím!“ Slepecky som hmatkala okolo seba a z očí mi teraz už vyhŕkli naozajstné slzy. Vážne mi prišlo ľúto, že budem musieť hľadať tú pozvánku niekde inde. Bola som zúfalá.
„Ona je vážne slepá,“ skonštatoval blondiak spoza mňa a už sa chystal ma zdvihnúť zo zeme, aby mi pomohol. Ani nápad! Rýchlo som po kľačiačky zamierila k elfovi a upäla svoj „nevidomý“ pohľad na jeho hruď. Líca som mala zmáčané od sĺz. A potom sa stalo niečo, čo mi muselo zoslať samo nebo, aj keď sa klamať nepatrí...
„Kam zmizla!“ zareval nejaký hurónsky hlasisko neďaleko od nás. Neskôr som sa dozvedela, že to akýsi predavač hľadal jednu svoju zatúlanú ovcu, ktorá mu ušla z ohrady. Ale mne to nahralo do karát. Vystrašene som objala elfove nohy a s hysterickým vzlykotom som oslovila jeho rozkrok.
„Prosím, pane,“ už som len šepkala. Ach, už konečne niečo sprav, ty ťulpas!
Elf sa konečne sklonil a čupol si ku mne. Jeho veľká ruka ma chytila za bradu a jedným palcom mi zotrel slzu z líca. To iba akože, pretože som bola od sĺz celá mokrá. Hlasno som smrkla.
„No tak už neplač,“ zašepkal. Takmer som sa mu pozrela do tváre, tak ma šokoval svojou milotou, ale našťastie som odolala a vytrvalo som pozorovala jeho ucho (ách, elfské ucho - naživo je ešte krajšie...). Od niekadiaľ vytiahol honosnú vreckovku a podal mi ju. Och, vida. Využila som ponúkanú pomoc a vysmrkala som sa do jeho hodvábneho ručníčka. Keď som mu ju však vracala, urobil odmietavé gesto. A ja, že sa zmenil! Sprosták!
Šetrne ma zdvihol z dlažby a galantne ma zabalil do svojho plášťa. Zobral ma okolo ramien a vykročil na druhý koniec ulice. Zrazu sa mi zdal nejaký prítulný! Začal ma jemne hladkať po pleci a aj jeho ústa boli nejako podozrivo blízko môjho ucha. Rozbehol konverzáciu typu: „Odkiaľ pochádzate? Koľko máte rokov? Na akú školu chodíte?...“ Zrazu mi vyká! On ma chce tuším zbaliť! Nóóóó...škaredý nebol. Ale snáď si nemyslí, že kvôli mojej akože slepote, ma môže tak balamutiť. Nie som až taká naivná!
Za nami som začula niekoľko párov nôh. Mňa však lákal len jeden cieľ. A potom z tato ufujazdím, pomyslela som si. Uvoľnila som si jednu ruku, ktorými som kŕčovito zvierala plášť pri krku, a zamierila ňou k jeho opasku. Takto to nepôjde, uvedomila som si. Zarazila som sa v chôdzi a nesmelo som sa k nemu obrátila, hľadiac mu do pravej nosnej dierky.
„Pane, myslíte, že už som v bezpečí?“ zašepkala som tak potichu, že sa musel nakloniť tesne ku mne. To je ono! Moja ruka vystrelila ako šíp. Aby to vyzeralo prirodzenejšie, pri jeho slovách „So mnou sa vám nič nestane“, som sa oňho jemne oprela. Tak a moja ruka mohla začať s prehliadkou Gideonových vreciek.
„Hej, Gideon!“ ozval sa narušiteľ, ktorého som pomýšľala v tej chvíli veľmi vážne uškrtiť(!). To musel byť zaiste tej blondiak. Prečo sa s nami ešte trepe?! „Niečo si mi zabudol vrátiť.“ Zase ten jeho konštatujúci hlas. Taký pokojný a vyrovnaný až to núti človeka vraždiť. Mňa určite.
„Ach, ty si ešte tu? Hádam nemyslíš ten plesnivý zošítok, ktorý uráža dejiny matičky zeme tým, že vôbec existuje. Tomu hovoríš kvalitná kniha o histórii?!“ Gideon pohŕdavo vytiahol nejakú brožúrku spoza opaska a odhodil ju čo najďalej od seba. „Dúfam, že sa nedostaneš na Dejiny Ardonu, lebo to by som ťa tu musel znášať ešte veľmi dlho,“ zakričal za odchádzajúcim posledné urážky a potom sa znovu obrátil ku mne.
Ja som nelenila a vypracovala si nový plán útoku. Už sa to naťahovalo príliš dlho!
„Och, ste taký odvážny,“ smrkla som a oči sa mi znovu zaliali slzami. To, na čo som sa práve odhodlávala, mi nebolo až tak proti srsti, ale musela som to urobiť poriadne. Arogantne sa usmieval a ja som to už nemohla vydržať. Vrhla som sa mu do náručia a začala som mu bozkávať bradu, aby to nevyzeralo, že vidím jeho ústa. Očividne mu to neprekážalo, pretože nedočkavo schmatol moju tvár do rúk a prisal sa mi na ústa. Odhliadnuc od toho, že to bolo typické mužské prasa, ktoré samozrejme očakáva, že každá žena si mu ľahne k nohám, bolo to viac než príjemné.
Bol taký zaujatý mojimi perami, že nevnímal nenápadné pokašlávanie jeho spoločníkov a ani moju ruku v svojich nohaviciach. No, tú vlastne vnímal až veľmi jasne. A bolo to vidieť na jeho naliehavom bozku. Pár ťahov a pozvánka odpočívala v mojom vrecku. Pomaly som sa odtiahla od zadýchaného elfa.
„Prepáčte. Nechcela som vás zaskočiť,“ on vôbec nebol zaskočený, „ani obťažovať,“ on ani najmenej nebol obťažovaný. „Ďakujem za pomoc, nikdy na to nezabudnem. Ale už budem musieť ísť...“ S námahou som sa vytrhla z jeho pevného zovretia.
„Nechoďte,“ zaúpel, pretože sa mu vzďaľovala zábava na dnešný večer. „Dovoľte mi aspoň odprevadiť vás...“
To som sa už strácala v dave ľudí. Blázniš?, pomyslela som si. Zostať s tebou ešte päť minút a vytrhám si všetky vlasy na hlave! Skrčila som sa pri jednom stánku a urýchlene som si nasadila okuliare. Pohladila som vrecko s pozvánkou a hrdá sama na seba som vykročila preč od toho trkvasa.
Keď som prišla až k hostincu „U starého bojovníka“, zarazilo ma to množstvo ľudí pred domom. Všetci sa prekrikovali, jeden cez druhého. Na prahu pred nimi stál vyvýšený hostinský a snažil sa ich upokojiť.
Z davu sa niekto vyrojil a blížil sa ku mne. Boli to baby s Garetom v závese. Aira ku mne rýchlo podišla a skľúčene sa na mňa zahľadela...