Je na vás,čomu veríte,prvá časť

Dnes mám stretnutie s tou známou vešticou,protekčne ma k nej objednala jedna kamarátka. Už mám pocit,že mi praskne hlava z toho šepotu v nej. Objavuje sa častejšie ako kedykoľvek predtým. Bola som s tým aj u doktorky, ale keďže ušná nezistila absolútne nič, odporučila mi psychológa.. Ten mi predostrel smiešnu teóriu o tom, že ten šepot si len namýšľam v kritických situáciách, keď potrebujem poradiť a nemám sa na koho obrátiť. Pripisuje to tomu, že som nikdy nepoznala svoju matku, a teda som sa nemala komu zdôveriť. Taká hlúposť!! Obliekla som si lacný kostým neutrálnej zelenej farby a nedala si žiadne šperky. Som zvedavá, podľa čoho bude veštiť. Ak vytiahne nejakú krištálovú guľu, zrejme sa neubránim smiechu.. Ale Sylvii som sľúbila, že budem nanajvýš slušná. Tak, už som tu. Bože, aký gýčový zvonček..A to meno!! Slečna Isterilda, vidiaca to, čo je obyčajným smrteľníkom ukryté.. Cha, to by som rada vedela, či sa považuje za nesmrteľnú! Zabzučali mi dvere na znak, že môžem vojsť. Neviem čo som za nimi čakala, ale rozhodne nie toto. To veštenie jej teda pekne vynáša, začínam vážne uvažovať, či sa k nej nepridám.. ,,Vitaj, Alilea. Čakám ťa už dlho,“zazubila sa na mňa starenka v zlatom plášti. ,,Dlho? Ale veď je len pol, prišla som presne,“odvetila som pozerajúc sa na hodinky. ,,Pochopila si ma nesprávne, čakám ťa už niekoľko rokov. Máloktorí z VÁS odolávajú šepotu tak dlho jako ty. Niektorí neposlúchli moje rady a zbláznili sa z toho. Pár ich dokonca spáchalo samovraždu. Ale ja verím, že ty budeš rozumná a nebudeš utekať pred tým čo ti je súdené,“povedala a významne sa zatvárila. ,,Posaď sa tu, oproti mne, dievčatko.“ ,,Myslím, že vám opäť nerozumiem, slečna Isterilda. O čom to rozprávate? A čo mám spoločné s tými ľuďmi? Nepoznala som nikoho, kto by sa zabil.“ ,,Samozrejme že nie, tvoj otec ťa už odmalička úzkostlivo chráni pred všetkým, čo súvisí s tvojou matkou. Ale to by nemal, lebo potom prichádza šepot.Musím ti najskôr položiť jednu formálnu otázku, dievčatko. A ty mi musíš sľúbiť, že nikdy nikomu z NICH neprezradíš, čo sa teraz dozvieš. Ak budeš mať šťastie, možno ICH ani raz nestretneš.“ ,,O čom to dočerta hovoríte? S nažíte sa na mňa zapôsobiť týmito drístami?! A keby ste náhodou nevedeli, moja matka neprežila pôrod. A viem o nej úplne všetko, nie je dôvod, aby ma před ňou niekto chránil!“išla som vyletieť z kresla so zlatými vankúšmi od rozčúlenia. ,,Moja milá, nezvyšuj hlas v snahe prekričať šepot. To sa ti nikdy nepodarí! A vyprosím si akékoľvek urážky. Tvoj otec je skvelý človek, ale je neodpustiteľné, že ti to zamlčal a tak nehanebne ti klamal. Ale myslím, že to chudák robí všetko len preto, lebo má o teba strach. Tak, a teraz napriek tomu, že sa búriš a snažíš sa presvedčiť sama seba, že to čo ti tu stará Istarilda rozpráva, nie je pravda, skús sa upokojiť. Chceš poznať pravdu?“ Nechápem, nechápem. Neverím. Táto starena sa určite pomiatla. Niet sa čomu čudovať, že po rozhovore s ňou ľudia skáču z okien. Znova ten prekliaty šepot, Bože, je to čoraz hlasnejšie, nie nie, ja to už nevydržím! Starena sa pokojne dívala, ako sa Alilea zmieta na kresle a snaží sa odtrhnúť si uši vlastnými rukami. Pristúpila k nej a prekvapivo mocne jej chytila ruky a začala odriekávať slová v nejakej neznámej reči. Vlastne, Alilea ju poznala, prestala sa metať a so zdesením počúvala. Bol to ten istý jazyk, ktorý šeptal, chvíľkami až kričal v jej hlave. Síce nerozumela významu stareniných slov, melódia jej hlasu ju upokojovala a šepot utíchol. Zdvihla tvár a vystrašene sa dívala na starenu. ,,Tak, moje milé dievčatko, chceš vedieť pravdu?“spýtala sa starena unavene a zvalila sa do svojho kresla. ,,Asi, asi áno.“ Povedala strapatá Alilea a ešte stále sa chvela. ,,Tvoja matka nezomrela. Otec ju vyhnal, keď ju našiel raz v noci nad tvoju kolískou odriekať čarovné formulky. Rečou, ktorej nikto nerozumel. Myslel si, že sa pomiatla a bál sa, že by ti mohla ublížiť. V skutočnosti, ona ťa len chcela chrániť pred NIMI. Tvoja matka pochádzala z veľmi starého rodu, ktorý mal mimoriadne schopnosti. Počas druhej svetovej vojny ich sídlo zničili a potomkov prenasledujú dodnes. Matka tvojej mamy utiekla spolu so siedmimi sestrami do Európy, kde sa ich ujali adoptívne úrady, ktoré ich rýchlo podelili do adoptívnych rodín. Zmenili sa im mená, boli oddelené, žili potichu a svoje schopnosti nikomu neukazovali. Napriek tomu, štyri z nich v priebehu desiatich rokov niekto záhadne zavraždil. Niet pochýb o tom, že to boli ONI. Ostali teda štyri, a aj keď sa nikdy nestretli, pomocou telepatie mali spolu spojenie. Žiaľ, ONI na to prišli a nabúrali sa do nich. Sestry zrazu nepočuli len svoje hlasy, ale aj nejaké cudzie, ktoré im hrozili smrťou. Preto vymysleli nezávisle od seba rovnaký šifrovaný jazyk, aby boli ich myšlienky ukryté. Nevedeli však, že niečo z tohto jazyka sa v nich zachytáva ako usadenina a čaká na príležitosť, aby vyšlo na povrch. A to niečo, sa objavilo až v myšlienkach ich potomkov, tebe známe jako šepot.“ ,,Moja matka žije?“potláčaný vzlyk preťal ticho. ,,To neviem. Keď ju tvoj otec vyhnal, prichýlila som ju u seba. No po pár dňoch sa začala strhávať zo sna a neustále sa bála, že prídu ONI. Raz v noci, pribehla ku mne do izby a kričala:,,Cítim ICH! Sú blízko! Komu ste o mne povedali? Komu? Musel to byť niekto z nich! Musím odísť.“rozbehla sa do svojej izby a vzala všetko, čo by mohlo prezradiť jej prítomnosť. Pri vchodových dverách sa obrátila, v očiach mala hroznú bolesť. Takú bolesť som ešte necítila zo žiadneho človeka. Povedala:,,Už ju neuvidím, osud sa naplnil, nikdy nebudem poznať moju dcéru!Padla na kolená a prosila ma, nech hneď zajtra odídem do cudziny a zmením si meno. Potom vstala a neisto mi podávala obálku. ,,Otvorte ju, keď za vami príde mladý člověk a bude sa snažiť zapchať si uši. Bude počuť to, čo navždy malo ostať v tichu. Neskúšajte sa tomu porozumieť, keď sa to stane, pochopíte.“ Vtedy som ju videla posledný krát.“ Alilea sedela schúlená v kresle a objímala si kolená rukami. Po líci jej tiekla slza,za ňou ďaľšia, a potom zdvihla oči a s nenávisťou v hlase sa spýtala:,,Kto sú ONI?Boli to nemci?“ ,,Nie, horšie. ONI totiž nie sú ľudia. Prahnú po schopnostiach, ktoré si ty a ostatní z VÁS získali už při narodení. Vaše matky mali schopnosť telepatie, výbornú intuíciu, ak nie priam predvídavosť a mnoho iných vlastností, o ktorých neviem. Ale VY, ich potomkovia by ste podľa genetických zákonov tieto vlastnosti buď stratiť, alebo by sa vo VÁS mali znásobiť.“ ,,V mojom prípade sa museli stratiť, lebo to by som si predsa všimla, že viem lietať alebo počúvať myšlienky iných,“povedala Alilea ironicky.,,Ešte stále ste mi nepovedali, kto sú ONI. Ako ich spoznám? Majú snáď rohy alebo chrlia oheň?“ ,,Neposmievaj sa, Alilea. Tieto veci by si mala brať vážne. Na prvý pohľad vyzerajú jako obyčajní ľudia, nemôžu si dovoliť aby ste ich hneď odhalili a nebodaj sa bránili. Všetko čo o nich viem, je ale len tisícina z toho, čo vieš ty. Máš to v sebe zakódované, bez toho, aby si o tom tušila. Vieš ich vycítiť. Keď sa ocitnú v tvojej blízkosti, budeš pociťovať chuť utiecť, budeš počuť šepot, zježia sa ti vlasy a chlpy na celom tele a inštinktívne začneš striehnuť, prípadne útočiť. Napriek tomu, že zatiaľ sa tvoje schopnosti neprejavili, alebo možno aj áno, len ty si to nepostrehla, lebo si to nepokladala za nič výnimočné, som si isttá, že nejaké máš. Je len na tebe, či sa ich budeš snažiť potlačiť, alebo sa nimi necháš viesť.“ ,,Čo mám teda podľa vás robiť? Mám len nečinne čakať, kým si ma nájdu a zabijú ma? A mám sa tváriť, že neviem o mojej matke? Prosím, pomôžte mi ju nájsť!“ ,,Nie Alilea, o tvojej matke nesmieš nikomu povedať, a už vôbec sa ju nesmieš pokúšať nájsť! Priviedlo by ICH to k tebe a zabili by ťa skôr jako by si ju našla. Ktovie, či ešte vôbec žije, a ak aj žije, nechceš predsa riskovať, že ju objavia pomocou teba?“ ,,Už toho mám dosť. Tak na čo ste mi to všetko hovorili? Načo ste mi povedali o mojej matke, ak sa mám aj ďaľej tváriť, že nič neviem. A vlastne, prečo by som vám mala veriť? Nemám na to žiaden dôvod. Ako môžem vedieť, či ste si toto všetko nevymysleli pod zámienkou vymámiť zo mňa peniaze?“Alilea vstala z kresla a opovržlivo hodila na stôl bankovky. Obrátila sa a chystala sa odísť.,,Počkaj! Ešte nemôžeš odísť, nevieš..“ Ale Alilea už dávno nepočúvala,bezhlavo vybehla von na ulicu a v duchu si opakovala:Nič som nepočula, nikde som nebola. Moja matka zomrela pri pôrode. Nič som nepočula, nič som nevidela.. Zdvihla hlavu a v tom ho uvidela. Nikdy nevidela takého krásneho chlapa. Mal dlhý hnedý kabát a polodlhé hnedé vlasy mu vietor fúkal do tváre. Keď prešiel okolo nej, zježili sa jej chlpy na krku a zachvela sa. Otočila sa, že sa na neho ešte raz pozrie, ale zrejme zabočil do nejakej uličky, lebo ho nikde nevidela. Sklamane zdvihla ruku a stopla si najbližší taxík. ,,Redsawova ulica číslo trinásť, prosím.“ V taxíku sa dívala von oknom, rada pozorovala ľudí, ktorí sa niekam ponáhľali, každý z nich mal svoj život, myšlienky a sny. Vlastne keď si predstaví, koľko emócií zažije za jeden jediný deň len ona sama, a predstavila si to množstvo ľudí na svete, svet je jedna veľká rozubuška. Ako to, že sa pod náporom toľkých protichodných túžob nezrúti? Keď prišla domov, vyzliekla si zhnusene zelený kostým, vošla do kúpeľne a pustila na seba horúcu vodu. Áno, sprcha je presne to, čo potrebuje. Keď zmyla zo seba všetky zmätené myšlienky, zabalila sa do svetra, ktorý jej otec kúpil minulý rok k meninám a spravila si horúce kakao. Predovšetkým nesmiem brať vážne všetko,čo som dnes počula, myslím že bude najlepšie, keď na to teraz nebudem myslieť..pustím si telku, možno pôjde niečo dobré. Neodbytne sa jej však vracala posledná myšlienka Istarildy. Čo ešte neviem? Dávali mimoriadne správy. Záhadná vražda v Shalottovej ulici. Známa veštkyňa prišla dnes za nezvyčajných okolností o život. Ak ste ju poznali, ohláste sa na polícii, všetky informácie môžu pomôcť dolapiť vraha. ,,Doriti! To nie je možné.“ Musím ísť na políciu a povedať, že som ju dnes videla a hovorila s ňou. Nie..nie! Čo ak to spravili ONI, a teraz len pekne čakajú ktorí blbec sa prihlási, čo ak zistili, že to ona prichýlila před rokmi moju matku? Alebo už vedia o mne? Čo keď ju odpočúvali a vedia o všetkých? Možno tie samovraždy neboli samovraždami, možno sa o nich postarali ONI. Crŕŕn…crŕŕn. Alilea sa strhla, ale to len zvonil telefón. Natiahla ruku po slúchadlo, aby ho zdvihla, ale potom ju nechala klesnúť. Počká na záznamník. ,,Ahoj, tu je Ali, práve nie som doma, zanechajte mi prosím odkaz, ozvem sa vám neskôr. Píp. ,,Ahoj, tu je Sylvia. Ali, si tam? Ali, mám o teba strach, bolo si dnes u tej veštici? V telke hovorili, že ju niekto zabil a že..“ ,,Ahoj Sylvia, som v poriadku.“ ,,Vďakabohu, išla som zomrieť od strachu. Čo ti povedala? O koľkej si vlastne u nej bola? Predstav si, možno tam ten vrah prišiel len chvíľu po tebe! Bože,to je hrozné, predstav si, čo by sa stalo, keby si tam ešte bola!“ ,,Sylvia, upokoj sa a prestaň tárať nezmysly! Nikde som nebola, počuješ? Nebola som u nej. Dnes ráno ma škriabalo v hrdle a tak som ostala v posteli. Možno to bol osud alebo čo, každopádne mi jej je ľúto. Okey?“ ,,Určite to bol osud! Viem, že ty na takéto věci neveríš, ale ja ďakujem dnešnej konštelácii hviezd, že ťa prinútila ostať v posteli. Ach, ani nevieš ako mi odľahlo, mám ťa veľmi rada, vieš to vôbec? Ali, si tam ešte?“ ,,Ehm.. no, jasné, len som sa trochu zamyslela.. Čo myslíš,prečo ju zabili? Prečo by niekto zabíjal starenku, ktorá z kávovej usadeniny veští päť detí a bohatého manžela?“ ,,Ali! Predsa som ti povedala, že neveští z nijakej usademniny, bola to veľmi seriózna pani. A videla to, čo je nám smrteľníkom ukryté.“ ,,To máš z toho jej prekliateho zvončeka“zamrmlala Alilea. ,,Čo si vravela?“ prerušila Sylvia svoj monológ. ,,Ehm, že to s tými smrteľníkmi či čo si to vravela, to sú len také fámy, ktoré všeobecne kolujú o ľuďoch čo sa tvária, že poznajú tvoju minulosť, budúcnosť a bankové konto.“ ,,Alilea, s tebou nie je rozumá reč! Nemám prísť uvariť ti čaj?“