Je na vás, čomu veríte, druhá časť

,,Nie! Nie, mňa už to hrdlo nebolí, nemusíš mať starosti. Asi pôjdem pozrieť otca a uvariť mu večeru, ale zajtra by sme mohli skočiť na kávu, čo povieš?“ ,,Super! Počula som, že tam kde bola predtým tá otrasná cukráreň, teraz otvorili štýlový podnik. Môžme sa tam ísť pozrieť ak chceš.“ ,,Dohodnuté. O pol štvrtej ťa vyzdvihnem u teba.“ ,,Čo si mám obliecť? Kúpila som si fantastické červené lodičky, len neviem či nebude zajtra pršať a…“ ,,Sylvia, je jedno či bude pršať- ideme autom. Môžeš ísť aj bosá ak chceš.“prosím nech už zloží, nejmám teraz náladu na tieto táraniny.. ,,No dobre Ali, tak ja budem končiť, idem si objednať pizzu, nosí ju teraz fakt svetový čašník, má také úžasne modré oči..“ ,,Fajn, tak zajtra. Pá.“Hodím na seba tie čierne nohavice a asi si nechám tento sveter, nech vidí, že ho nosím..Ešte sa stavím v markete kúpiť nejaké krevety a cestoviny, spravím šalát. A biele víno, myslím že dnešný rozhovor bude dlhý, zrejme ostanem spať v mojej starej izbe. Je to až neuveriteľné, koľko rokov som v tom dome prežila...a myslela si, že moja matka zomrela pri pôrode. Na udržiavanej príjazdovej ceste zastal karamelovo hnedý golf. Vystúpila štíhla zamračená blondýnka v upnutých tmavých nohaviciach a vyťahanom svetri. Zazvonila. Obzerala sa okolo, ale ulica bola až na jeden párik prázdna. Došľaka, kde je ten otec, už dávno mal byť doma. Veď som mu minule vravela, že dnes prídem. Čo už, budem musieť preliezť plot..ako za starých čias. Len dúfam že si neroztrhnem nohavice..kde som to vtedy stúpila ľavou nohu? Á, už to mám. Ták a som na druhej strane. Bože, musím zoskočiť. Prečo otec dal preč ten vysoký kamenný kvetináč? Áááá...tresk. ,,Čo to bolo? Snáď sa sem len niekto nesnaží vlúpať?“starý pán sa svižným krokm rozbehol k príjazdovej ceste. ,,Haló,je tam niekto? Dcérka, to si ty? Alilea, dievčatko, pre čo preboha preliezaš plot? Mohla si si ublížiť.“ ,,Ahoj otec. Pokúšala som sa zvoniť,ale nemalo to žiadnu odozvu. Kde si bol?“ ,,Kde..kde? No predsa v záhrade, grilujem pstruhov na dnešnú večeru, zabudol som že prídeš. Dúfam že si nenakúpila veľa jedla..“ ,,Ozaj, jedlo. Otvoríš mi prosím ťa bránu, mám v aute tašku s jedlom. Chcela by som tu dnes prespať, ak by to šlo.“ ,, Ale pravdaže, zlatko. Erika sa poteší, že si nás prišla pozrieť.“ Erika. Alilea pocítila divnú triašku. Vie o tom? Vie, že jej mama nezomrela? Nasťahovala sa k nim kieď mala Ali päť rokov. A starala sa o ňu ako vlastná. Alilea ju mala rada, len jej trochu prekážalo, že vždy keď sa otca pýtala na mamu, Erika jej skočila do reči a šikovne to zahovorila. Zrazu Alilea pocítia niečo..niečo ako vibráciu. Presne, dalo by sa to nazvať brnením na zátylku. A potom jej preblesklo hlavou jediné slovo, o ktorom zrazu vôbec nepochybovala. Vie. V tom už vchádzali do zadnej záhrady, kde ju vítala Erika. Bola to útla žena pôsobiaca krehkým dojmom, avšak Alilea mala už veľakrát možnosť presvedčiť sa o tom, že je to len zdanie. ,,Alilea, miláčik! Si čoraz krajšia, musíš mi porozprávať o tvojich nápadníkoch. Iste sú ich plné zástupy, nemám pravdu?“ ,,No, ehm, túto tému necháme na neskôr..“len dúfam že zas nezačne o tom, akoby si s mojím otcom veľmi priali vnúčatá...,,Myslím že si idem odložiť veci do svojej izby, dnes tu budem spať.“ Večera bola skvelá, Erika potom zahrala prekrásnu sonátu na klavíri a vlastne všetko bolo tak ako za starých čias keď bola Alilea ešte dieťa. Pohrávala sa smyšlienkou, že rozhovor s Istarildou bude považovať len za nevydarený sen a pokúsi sa naň zabudnúť. Aké by to bolo tváriť sa že nič nevie, až raz by sa možno nevrátila domov. Nie! Želala si síce aby to bol iba sen, ale nemohla sa pretvarovať. Keď išlo o jej mamu, nemohla. Ktovie či ešte žije? Možno je celkom blízko! To asi nie, určite ma nechce ohroziť. Musím sa porozprávať s otcom. Teraz alebo nikdy! ,,Oci, máš chvíľu čas? Už dlhšie sa s tebou chcem o niečom porozprávať.“ ,,Ale iste, veď vieš ako radi ťa počúvame, si naše slniečko...“ ,,Oci, nie. Chvem sa rozprávať len s tebou, o samote.“ ,,Alilea, stalo sa niečo? Trápi ťa niečo? Pred Erikou predsa nemusíš mať tajnosti.“ ,,Nie, nemusím, ale ani ty by si ich nemusel mať predo mnou.“ ,,Ale, dcérka, neviem o čom hovoríš..“ ,,Ja sa teda vzdialim, aj tak som už unavená,“ ponúkla sa Erika. ,,Otec, hovorím o mojej matke. Mám dôvod myslieť si, že si mi klamal. Moja mama nezomrela pri pôrode, však?“ ,,Alilea, o čom to preboha hovoríš? Prečo by som ti mal klamať?“ ,,To sa aj ja pýtam: prečo?“ ,,Ale odkiaľ si nabrala takú hlúposť? Kto ti to navravel?“ ,,Otec,nikto mi nič nemusel vravieť. Tá tvoja historka, že s maminou rodinou sa nestretávame lebo bývajú ďaleko je podľa mňa smiešna. A Erika znervóznie vždy keď mamu spomeniem.“ ,,Nie je v tom nič také záhadné. Poviem ti teda pravdu: s Luizinou rodinou som nikdy nemal dobré vzťahy, proste ma nemali radi. Ani po našej svadbe sa to nijak nezlepšilo, nenavštevovali sme sa. Po Luizinej smrti sa úplne od nás dištancovali, myslím že ma tak trochu vinia za to čo sa jej stalo. A Erika sa len snaží byť právoplatnou členkou našej rodiny. Nechce mať pocit, že je len niečou náhradou, chápeš?“ ,,Vinia z toho mňa? Vinia ma z maminej smrti? Myslíš si to aj ty? Bol by si radšej, keby som sa nebola narodila?“ ,,Ali, preboha, ako si môžeš niečo také myslieť? Si to najcennejšie čo má,nweviem si predstaviť život bez teba! A za Luizinu smrť nemôže nikto. Bola príliš slabá, jej organizmus takú námahu a vyčerpanie jednoducho nezvládol.“ Tú noc Alilea vôbec nespala. Myslela na svoju mamu, ktorú nikdy nepoznala a na svoju starkú, ktorá ju nikdy neprišla pozrieť. Nepochybovala o otcových slovách, odhnala myšlienku na Istarildu, až kým.. Som hrozne smädná, ktovie či má Erika v ľadničke stále chladenú domácu pomarančovú šťavu ako keď som bola malá. Skúsim prejsť po špičkách okolo spálne, aby som ich nezobudila, a v kuchyni niečo pohľadám. Oni ešte nespia? Hádajú sa? Ale prečo? Ja viem, že by som nemala počúvať za dverami, ale.. ,,...nemôžem Erika, pochop to! Mohli by ju ... Lujza musí ostať mŕtva naveky. Ak sa pokúsi priblížiť k mojej dcére, ja sám sa postarám o to, aby sa už do tohto štátu vrátiť nemohla.“ ,,Ľakáš ma, ako môžeš byť taký krutý! Je to aj jej dcéra! Prečo máš z toho taký strach? Alebo z čoho? Čo by jej mohla spraviť?“ ,,Nie ona, ale už len jej blízkosť ja pre Alileu nebezpečná. Nie, nikdy sa nesmie dozvedieť kto je jej matka!“ ,,Ale ja mám na to právo.“Alilea stála v otvorených dverách a zadúšala sa slzami. ,,Alilea, čo tu robíš? Vráť sa do svojej izby. Zle si vysvetľuješ..“ ,,Zle si vysvetľujem že nemôžem dôverovať ani vlastnému otcovi? Ako si mi mohol klamať do očí? A ja som sa vinila z jej smrti! Vieš aký je to hrozný pocit? Samozrejme že nevieš! Ty vždy robíš len to čo je správne. A rozhoduješ o tom čo je správne pre druhých! Lenže ja som slobodný dospelý človek a viem sa sama rozhodnúť, sama sa o seba postarať! Povedz mi kto je moja matka a prečo si ju odohnal!“ ,,Ja som ju neodohnal, odišla sama. Opustila ťa. Nepovedal som ti to, lebo som ťa nechcel zraniť..“ ,,Zasa klameš! Neverím ti už ani slovo! Zistím si to sama. Nič už od teba nepotrebujem, otec. Sklamal si ma tak že začínam pochybovať o tom či vôbec poznám toho muža čo stojí oproti mne.“