Je na vás, čomu veríte, šiesta časť

ODPORÚčAM PREčÍTAť SI NAJSKôR PREDCHÁDZAJÚCE čASTI

Byt sa rýchlo zaplnil policajtmi, ktorí nedisciplinovane pobiehali sem a tam a tvárili sa, že vedia, čo majú robiť. Alilea nervózne pozorovala ako obutí šliapu po jej krásnom smotanovo bielom huňatom koberci, pričom udupávali vlákna, takže koberec miestami vyzeral ako vypĺznutý. Vyzeralo to, že nič nezmizlo a všetko bolo na svojom mieste ako keď odtiaľto naposledy odchádzala. Len jeden kus papiera ale zmenil jej byt na hotovú policajnú žúrku s kopou rúk v gumených rukaviciach a všadeprítomnými uniformami, ktorých majitelia mali na tvári absolútne ľahostajný výraz. Koľko z nich práve teraz myslí na svoju manželku, prípadne milenku... koľko bytov už takto prehľadali, koľko otlačkov prstov našli, koľko nocí pokojne spali..
Pristúpil k nej Michael a podal jej igelitové vrecúško s TÝM.
,,Mali by ste si to obzrieť, neviete čo tým mohli myslieť?“
Alilea to vzala opatrne do rúk, ako by sa bála, že papier nie je skutočný a skrz igelit sa pozerala na Michaelovu modrú košeľu. Hmm.. modrá. Nemohla sa prinútiť pozerať na tie písmenká dlhšie ako pár sekúnd, mrazilo ju z toho.
,,Obávam sa, že moje vysvetlenie bude trochu šialené, takže si radšej sadnite,“ povedala a ukázala smerom k druhému kreslu. Michael sa nedôverčivo pozrel na krehký ratanový výplet a opatrne si sadol.
,,Takže. Už od detstva mávam občas stavy, keď mi hučí v hlave, a vlastne by sa to dalo prirovnať k šepotu. Šepot to ale nie je, pretože tomu hučaniu nerozumiem. Pravdepodobne to má niečo spoločné s mojou biologickou matkou, možno som to po nej zdedila alebo čo. Doktori neprišli na to, čo to je, pretože sa mi nepodarilo dokázať, že niečo naozaj počujem.“
,,Mmm, aj ja mám občas také stavy, ale musím uznať že sa to začalo až v puberte,“ priznal Michael, na čo Alilee takmer spadla sánka.
,,Čože?!!“
,,No, viete, aj ja si sem tam rád vypijem, a na druhý deň mám opicu, čo sa prejavuje hučaním v hlave,“ uškrnul sa. Alilea prudko očervenela a vyskočila z kresla.
,,Ako sa opovažujete? Vôbec ste nepochopili, o čom tu hovorím. Ja nie som nejaký ožran a nehovorím o opici z nadmerného množstva alkoholu!!!“ od rozčúlenia jej preskakoval hlas a celá sa roztriasla. Do predsiene sa začali schádzať policajti z celého bytu, zvedaví čo sa deje. Medzitým už Alilea schytila kabelku a vybehla z bytu na chodbu. Výťah bol stále na tomto poschodí, takže keď za ňou vybehol Michael, výťah už klesal k prízemiu aj s Alileou. Schody v budove neboli. Michael nervózne šťukal gombíkom a snažil sa výťah privolať naspäť hore.

Nesmie mi zmiznúť z dohľadu! Preboha, veď ju môžu vonku zabiť!
Hlavou sa mu preháňali tie najhoršie možné scenáre. Pripadalo mu ako večnosť kým sa lenivým výťahom zviezol dolu. Vybehol na ulicu a oslepili ho spätné svetlá auta ktoré práve odchádzalo.
Nie, to nemôže byť ona, nešoférovala by predsa..
Zúfalo sa o tom snažil presvedčiť sám seba a rozhliadal sa po ulici. Na ulici ale neboli žiadni chodci, chodník bol absolútne prázdny. Michaelovi zvieral hruď strach keď z vrecka džínsov lovil pokrčený papierik s číslom na jej mobil. Našťastie papierik mal oveľa menšiu chuť zdrhnúť ako Alilea, takže Michael začal vytáčať číslo a v duchu prosiť bohov aby to zdvihla.
Zvoní.. tú..tú..tú.. potom sa ozval obsadzovací tón: zrušila ho-?!!
Prekliata ženská, čo to sakra vyvádza?


,,...no a potom povedal, že aj on si rád občas vypije a sprievodným znakom opice je hučanie v hlave! Chápeš?? Skoro som dostala infarkt.“
Cŕn..cŕn..
,,Kto ti volá?“
,,Neviem, ale nemám chuť zdvíhať to,“ povedala a stlačila na mobile malé červené tlačítko, ktoré nemilosrdne prerušilo drzé cŕŕn.
,,Môžeš ostať u mňa dokedy budeš chcieť,veď vieš, že mám pre teba vždy voľnú izbu,“ usmiala sa a prudko zabrzdila pred garážou.
,,Ďakujem Sylvia, si moja záchrana. Neviem kam by som bola išla, keby si sa nebola objavila.“ Alilea vďačne objala Sylviu a vystúpili z auta. Sylvia bývala v malom žltom domčeku na konci ulice. Za jej záhradou sa zeleneli lúky a v diaľke sa črtalo pár borovíc. V žiare zapadajúceho slnka to všetko vyzeralo ako z rozprávky.
,,Je tu také ticho! Toto ti naozaj závidím,“ rozplývala sa Alilea a zasnene sa rozhliadala okolo.
,,Vyhovuje mi ten kľud, len tá čiastka, ktorú mesačne miniem na benzín je nehorázna.. ale neviem si predstaviť, že by som žila uprostred mesta, tam nemám pocit bezpečia.“
Významne sa na seba pozreli a zamierili do domu. Vchodové dvere boli obklopené kvetináčmi s drobnými kvietkami a mali starodávnu mosadznú kľučku.
,,Vieš na čo sme zabudli?“ zhíkla Alilea.
,,Na čo?“ spýtala sa Sylvia zvedavo.
,,Nemám tu žiadne svoje veci a toto by sa zišlo oprať..“ hlesla Alilea ukazujúc na svoje nohavice zelené od trávy. Sylvia sa pobavene rozosmiala a ťahala Alileu cez chodbu.
,,Niečo ti už len požičiam.“ Ponúkla sa a otvorila dvere do spálne. Steny boli vymaľované na modro a všetok nábytok v miestnosti pochádzal zo starožitníctva. Alilea najviac Sylvii závidela nádhernú vyrezávanú skriňu, ktorá mala dokonca malú mosadznú zámku na kľúčik.
Sylvia otvorila práve tú skriňu a začala sa v nej prehrabovať. Mala síce vynikajúci vkus, ale pravidelné upratovanie jej veľa nehovorilo..
,,Áá! Presne toto som hľadala,“ zvolala víťazne Sylvia a podala jej niečo fialové, čo Alilee silne pripomínalo pyžamo.
,,Mmm.“
,,Nepáči sa ti to?“ Sylvia očakávala búrlivé a nadšené poďakovanie, ale Alilea sa tvárila ako u zubára.
,,No, vieš.. Nemáš niečo pohodlné, najlepšie vyťahaný sveter neutrálnej farby?“ spýtala sa skoro prosebne.
,,Vyťahaný sveter?!!“ zakvílila pohoršene. ,,Toto ti určite sekne, len si to skús.“

O pol hodiny neskôr už sedeli v obrovských kreslách a pili horúcu čokoládu. Mali síce pustený televízor, ale ani ho nevnímali. Boli zažraté do rozhovoru, zvášť Sylvia ani nedýchala, keď jej Alilea rozprávala, čo sa dozvedela u Istarildy. Potrebovala sa niekomu so všetkým zdôveriť, ohromne sa jej uľavilo keď to dostala zo seba.

,,Prečo si mi to nepovedala skôr? Nechápem ako si to dokázala tak dlho predo mnou tajiť,“ povedala Sylvia káravo.
,,Nevedela som, čo si mám o tom všetkom myslieť. A potom tá nehoda, teraz to auto čo sa na mňa rútilo..“ vzlykla a zakryla si tvár rukami.
Sylvia ju chlácholivo objala a urputne rozmýšľala, či zamkla. V tom sa ozvalo silné búšenie na dvere. Obidve hneď vyskočili na nohy a ani nedýchali. Alilea mala pocit, že jej srdce bije tak hlasno, že je to počuť až von. Búchanie sa ozvalo znova a Alilea pošepla Sylvii, nech sa ide pozrieť kto to je.

,,No konečne! Už som myslel, že budem musieť vyvaliť dvere,“
Sylvia šokovane hľadela na vysokého chlapa, čo sa suverénne vrútil dnu a nezmohla sa ani na slovo.
,,Kde je? Je predsa u vás, či nie?“
,,Kkto?“
,,No predsa Alilea!“ začínal byť nervózny. Tá ženská sa tvári ako by videla ufónca.
,,Ale ja som sa pýtala, kto ste vy!“ skríkla Sylvia už rozčúlená a zatarasila mu cestu z predsiene. Michael zalomil neťastne rukami a nakúkal cez Sylviino plece do chodby, keď sa zjavila uplakaná Alilea. Zostal stáť ako obarený- po prvé ho zarazila jej uplakaná tvár a potom ním až cuklo, keď skĺzokl pohľadom nižšie na tú krajkovú fialovú vec čo mala na sebe. Bola síce zamazaná od maskary, ale vyzarala božsky..