Je na vás, čomu veríte, siedma časť

ODPORÚčAM: PREčÍTAJTE SI NAJSKôR PREDCHÁDZAJÚCE čASTI

Zostal stáť ako obarený- po prvé ho zarazila jej uplakaná tvár a potom ním až cuklo, keď skĺzokl pohľadom nižšie na tú krajkovú fialovú vec čo mala na sebe. Bola síce zamazaná od maskary, ale vyzarala božsky..
,,Musíme sa vážne porozprávať! Zrejme ešte stále nechápate, že každú chvíľu sa vám môže prihodiť nejaká „nehoda.“ Zaburácal v malej predsieni jeho rozčúlený hlas, keď sa ako tak spamätal a vydýchol si od úľavy, že ešte žije.
,,Nemám chuť sa s vami teraz rozprávať. A vlastne ani neskôr. A vôbec, značne pochybujem o tom, že ste kompetentný pre mňa niečo v tejto veci urobiť. Nenechám len tak hocikoho na seba kričať.“ Alilea si bojovne skrížila ruky na hrudi a odhodlane vystrčila bradu dopredu.
,,No, ehm, mohli by ste sa prosím upokojiť? Šírite negatívnu energiu v mojom privátnom priestore a ja...“ snažila sa Sylvia vmiešať do rozhovoru, ak sa toto dalo rozhovorom nazvať.
,,Sylvia, nechaj tak,“ povedala Alilea unavene. ,,Tento pán je už aj tak na odchode.“ Povedala a významne pootvorila dvere.
Michael len nechápavo krútil hlavou a snažil sa rozpomenúť na nejaké tie triky zo školenia v Zurichu, kde ich učili, ako riešiť krízové a vypäté situácie. Skôr ako ho niečo napadlo, ocitol sa pred dverami- z vonkajšej strany, a bol nútený pripustiť, že túto bitku prehral. Ale on sa len tak nevzdá, má predsa svoje poslanie! Jediné plus v tejto chvíli pre neho bolo, že ešte stále neprezradil svoju skutočnú totožnosť.. Cestou k autu sa nenápadne usmial a zaťal päste. Rozhodne sa z tejto hry nenechá len tak vyšachovať. Ostane pekne krásne v aute a počká na tú pravú chvíľu.
Keby sa bol obzrel, uvidel by, ako sa pohla záclona na jednom z okien malého žltého domčeka- to Sylvia dávala pozor, či sa ten drzý policajt skutočne spakuje. Rozmrzene zaznamenala, že síce nasadol do auta, nevyzerá na to, že sa chystá odísť a nikdy sa nevrátiť- čo by si želala.
,,No, to by sme mali. Čo je ďalej na zozname?“ spýtala sa Sylvia naoko veselo.
,,Odišiel?“
,,Stráži nás, ale nemyslím, že by sa odvážil znova klopať na dvere,“ skonštatovala zvaliac sa do kresla.,,Nemám potuchy, čo by som mala v takejto situácii robiť..“vzdychla Alilrea a zvedavo pozrelo na Sylviu, ktorá sa jej hrala s prameňmi dlhých vlasov.
,,Myslím, že je najvyšší čas na zmenu. Ostrihám ťa, a mohli by sme zmeniť aj farbu, čo ty na to?“
Alilea vytreštila na ňu oči a vystrašene si prihladila svoje vlasy do bezpečia šije. Odkedy si vôbec spomína, návštevy kaderníčky neboli pre ňu ničím príjemným. Keď videla, ako hrste jej prameňov zúfalo padajú na zem, chytala ju panika akoby strácala niečo životne dôležité.
Vždy, keď mala strach, alebo sa cítila neisto, schúlila sa v kresle a česala si vlasy. V noci sa často budila na to, že vlasy jej skĺzli zo šije na vankúš a životne dôležité miesto ne tele ostalo bez ochrany. Nikdy nechápala svoje rovesníčky, ktoré experimentovali s rôznymi farbami a strihmi a svoje vlasy si vôbec nevážili. Alilea málokomu dovolila dotýkať sa jej vlasov, musela to byť naozaj blízka osoba, ktorej bezhranične dôverovala.
,,Ali, spíš?“
,,Ččože? Nie, len som sa zamyslela. Nehápem, ako ťa mohlo len tak z ničoho nič napadnúť ostrihať mi vlasy,“ krútila neveriaco hlavou.
,,Ali, ja viem, že sú pre teba veľmi dôležité, ale ide o tvoj život. Musíš zmeniť na čas identitu, nemôžeš celý čas byť zavretá u mňa ako prenasledovaná laň.“
,,Laň, vravíš? A vieš, že to nie je taký zlý nápad? Ukryjem sa v lesoch, veď Adam je predsa horár!“ skríkla víťazne.
Toto nie je príbeh, kde je všetko priezračné,jednoduché a úžasne načasované. Zatiaľ čo Alilea vymýšľala ako uniknúť pred problémami bez toho, že by prišla o svoje vlasy, milióny ďalších ľudí žilo presne v tej istej chvíli, premýšľalo, spalo, milovalo sa, rozprávalo, a- moment, áno, niekto sa presne v tej chvíli rozprával o Alilee. Obraz tej bytosti vidím len matne, zdá sa byť človekom. Tá bytosť medituje. Jej duša sa nachádza v medzipriestore s určitým cieľom. Niečo alebo niekoho hľadá..jej energia sa sústredí k jednému bodu, v tom sa víťazne zachveje a vydá neľudský zvuk. Znie ako smiech, ale nedá sa prirovnať k smiechu, aký zvyčajne počujete na námestí, či vo vašom dome.

Cŕn..cŕn..
Došľaka, kde som dal ten blbý mobil..
Cŕn..cŕn..
,,Áno? Á to ste vy. Mám. Nie, ešte neviem. Spoľahnite sa, tentokrát mi neunikne. Aká ulica? Rozumiem. Do polnoci sa vaša neistota skončí.“ Pretrel si oči a vybral zo záhrenia plastikový obal s priezračnými kapsulami. Ruky sa mu triasli od nedočkavosti, keď jednu vyberal. Prehltol ju a vzápätí sa mu hrdlom rozlialo horkasté teplo. Cítil, ako mu klesá do útrob, rozlieva sa v ňom ako oheň. Predmety okolo neho zrazu dostali ostré obrysy a do nosa mu udrel pivný pach. Pocítil akési divné brnenie v bruškách prstov, ale po pár sekundách to prestal vnímať. Organizmus si privykol na zostrené zmysly ako si človek ľahko privykne na kvalitné topánky, ktoré ho neomínajú, ba poháňajú ho dopredu.
Odhodlane šliapol na plyn a kolesá dodávky sa prekvapene odlepili od asfaltu, na ktorý si v posledných hodinách tak privykli.

V ružovej kúpeľni sa ozýval smiech dvoch mladých žien. Sylvi sa pokúšala priviesť Alileu na iné myšlienky a rozprávala jej o nevydarenom rande, na ktorom sa pred pár dňami ocitla. ,,Aké máš zvláštne uši! Nikdy som si to nevšimla..“ čudovala sa Sylvia, keď vypínala Alilee bočné vlasy dohora, aby mohla ostrihať tie zadné.
Alilea sa prstami dotkla svojho pravého ucha a usmiala sa.
,,Nikto z našej rodiny také nemá, otec sa smeje, že som ich zdedila po susedovi..“
,,Ali, možno ich máš po svojej mame!“ vykríkla Sylvia vzrušene.
,,Tiež si to myslím, je to pravdepodobnejšie ako ten sused.“
,,Na tvoje uši akosi nefunguje gravitácia- vôbec nemáš ovisnuté lalôčky, čo by som ja za to dala,“ vzdychla nešťastne Sylvia.
,,Ale prosím ťa, ani ty ich nemáš ovisnuté,“ presviedčala ju Alilea a snažila sa nerozosmiať.
,,A tu navrchu akoby ti smeroval dozadu špic..Naozaj, ty máš špicaté uši!“ rozosmiala sa Sylvia.
,,Nemám. Moje uši sú úplne normálne. A nesmej sa mi, lebo sa ti nedám ostrihať.“
,,Dobre dobre. Takže, pripravená?“ spýtala sa držiac v jednej ruke nožničky a v druhej pevný prameň zlatistých vlasov.
Alilea stisla pery a silno zažmúrila oči, akoby sa pripravovala na úder. Hánky dlaní jej obeleli ako stískala operadlá stoličky. Nemohla sa pozerať, ako padajú na zem. Ale aj keď sa nepozerala, cítila to. Počula kovový zvuk ostrých nožov nožníc, ktoré sa krvilačne zahryzli do prameňa a počula zúfalý šelest vlasov padajúcich na zem, kde sa schúlili v smrteľnom kŕči. Pocítila tlak v očiach, ktoré ju zrazu neznesiteľne štípali. Pri ďalšom cvaknutí kovu o kov Alilea pootvorila suché pery a z úst sa jej vydral nemý výkrik. Výkrik, ktorý nebolo počuť. Hruď jej zovierala nevýslovná bolesť a po hebkej pokožke na lícach sa kotúľali bezmocné horúce slzy. V hlave jej dunelo tupé cvak, a myšlienky sa rozsypali na tisíce črepín. Črepiny zúrivo narážali do spánkov s každým ďalším cvak..cvak..cvak.. Alilea prerývane dýchala a hrýzla si pery. Do reality ju vrátila až zdesená Sylvia, ktorá ňou triasla.
,,Alilea! Alilea preber sa! Alilea!“
Alilea pozrela na Sylviu očami plnými sĺz a opatrne si siahla na šiju. Pomaly posúvala ruky vyššie, až k ušiam, kde zacítila prvý dotyk svojich vlasov. Sylvia ju objala a utišujúco ju kolísala.
,,Čššš..už je dobre..čššš..neplač. ony dorastú, neboj sa. Ani sa nenazdáš, a budeš ich mať dlhšie ako predtým. A tieto môžeme odložiť, ak chceš. Hm?“
Alilea prikývla, ale ešte stále sa triasla.
,,Za toto mi zaplatia. Nájdem ich skôr ako polícia a ..“
,,Ali! Čo to tu rozprávaš? Koho chceš nájsť? A ako? Ty sa teraz musíš držať v ústraní. Polícia si s tým už poradí.“ Zamietla to Sylvia.,,Ak si taká odvážna, môžem ti rýchlo spraviť aj farbu, nech to máme za sebou.“
,,Dáš mi nejakú krabicu?“ spýtala sa ako by ju ani nebola počula, zošuchla sa zo stoličky na kolená a začala opatrne zbierať svoje vlasy. Sylvia len nechápavo krútila hlavou, ale podala jej krabicu od servítok. Keď ich pozbierala a uložila bezpečne do krabičky, upokojila sa a nechala Sylviu dokončiť farbenie. Zamyslene sa pozerala do zkadla na výsledný efekt. Cítila sa zvláštne. Do očí jej padala hustá ofina a tvár lemovalo pár dlhších stočených prameňov, ktoré sa nežne túlili ku krku. Smerom dozadu sa dĺžka vlasov razantne skracovala a odhaľovala šiju. Uši sa jej výrazne beleli v kontrastnej farbe gaštanových vlasov, ktoré sa miestami leskli do červena. Celkovo jej to zmenilo aj tvár, do popredia vystúpili lícne kosti a rovný nos. Sylvia okolo nej nadšene pobiehala a pridržiavala jej zrkadlo zo všetkých možných uhlov.
,,No, čo hovoríš? Celkom ťa to zmenilo, nemyslíš? Vyzeráš viac sexy a staršie. No, aká som?“ spýtala sa a čakala ovácie.
,,Keby to neboli moje vlasy, poviem že si génius. Ale myslím, že budem mať trochu problém zvyknúť si na seba.“
,,Ali, zlatko! Netvár sa tak strápene, prosím ťa. Je to pre tvoje dobro predsa,“ presviedčala ju Sylvia, keď tu zrazu stíchla a zamračene sa pozerala na fialové šaty. ,,No ale toto! Musíme vymyslieť, aké oblečenia budeš teraz môcť nosiť. Táto fialová sa k tvojim vlasom absolútne nehodí,“ zatvárila sa Sylvia skormútene, na čo sa Alilea rozosmiala.
,,Mám lepší nápad. Čo keby sme už išli spať? Určite je už skoro polnoc,“ zavelila Alilea a Sylvii neostalo nič iné ako súhlasiť, keď prekvapene zistila, že je už naozaj pol dvanástej. O pár minút zhasli všetky svetlá v dome a kúsok odtiaľ zaparkovala tmavá dodávka.




Fantasy a Sci-fi: Jeremiho Čítárna
© Jirka 'Jeremius' Wetter, jeremius@fantasy-scifi.net, 2000 - 2004

http://fantasy-scifi.net/citarna/