Smrťou sa nič nekončí (prológ)

Je ráno, streda 19. apríla 2006. Z kuchyne sa šíri nádherná vôňa kari. Zmiešavajú sa vo mne 2 pocity. Lenivosť vstať a láska k ostrým jedlám. To je otázka. Vstať, alebo nevstať. Kto mi odpovie, čo mám urobiť? To je ťažké. V posteli je mi tak dobre. Teplučko, mäkko. Asi si ešte trošku poleňoším.
Tak a už stojím na nohách, akurát som skončil s mojou ranou modlitbou k môjmu Pánovi. Už pomaličky cupkám do kuchyne. Moje nosové bunky prežívajú dačo neopísateľné. Sliny sa kopia a množia ako nadržaná rodina králikov. Sadám si za stôl. V duchu si vravím „A začínajú orgie“. Siaham vedľa taniera s úmyslom, že chytím nožík aby som pokrájal kebab. Nič. Nič tam nie je. Ako to je možne !?! Teraz sa musím postaviť. Kurnik šopa s takouto robotou!
S príborom v ruke sa púšťam do môjho kari. Dávam si prvý kúsok do úst. Moje chuťové poháriky zaregistrovali ostrú chuť a posielajú potrebné informácie do mozgu. Nervové bunky mi oznamujú, že moja pikantná pochúťka nemá chybu, a tak sa do nej púšťam v plnej paráde.
Tak raňajky mám v sebe. Orgie sa skončili a prichádza fáza pálenia. Celá pusa ma páli a tak stojím pri umývadle a vyplachujem si ju studenou vodou. Viete, jesť ostré jedlá má 2 chyby. Na prvú práve doplácam a tá ďalšia príde o niekoľko hodín, keď sa to kari rozhodne, že sa pôjde pozrieť do záchodovej misy. Toto je o mnoho horšie, lebo ústa si môžete vypláchnuť vodou, kľudne aj trikrát, ale keď to ide von, tak na to musíte použiť bidet a nie každý si ho môže dovoliť, resp. nie každý je nóbl pánko z Francúzska, ktorý by sa do bytu / domu bez bidetu nenasťahoval. A čo z toho vyplýva? Že nóbl Francúzi majú veľmi v obľube ostré jedlá...
Operácia „Hasenie“ sa konečne skončila. Do služby boli povolaní zastaraní požiarnici, používajúci H2O a nejaký ten dezinfikačný prostriedok. Povolal by som účinnejších, ktorí majú okrem pekných sklenených „áut“ aj efektívnejšiu hasiacu zmes , využívajúce dobre spracovaný jačmeň, ktorý má okrem výbornej chuti dokonca aj bublinky! A kebyže bola ešte schladená na tých 7-8°C tak by tie plamene mali asi takú šancu prežiť ako obyvateľ Luníku 9 chváliaci skinheadovu plešinu. Tak či onak, plamene som zahasil. Pomaly by som sa mal začať obliekať.
Po dobrých 15 minútach rozhodovania, viem zhruba čo si oblečiem. Rozhodne nejaké tie nohavice, veď predsa nepôjdem v trenkách, nejakú tú košeľu s kravatou a keďže vonku je cez 30°C tak si sako asi nedám. Otváram jedinú skriňu na oblečenie v celom byte. Fíha. To je ale nohavíc. No ktoré si to len dám? Čierne, čierne, čierne alebo hnedé? Idem len po kaplána s ktorým sa vydáme na návštevu do Oravského Podzámku (Áno, volá sa to Podzámok aj keď tam nie je zámok ale hrad) a potom pôjdem na hodinu šermu. Nemám sa čoho báť tak tie hnedé si nedám na 100%. Ale, zostali mi tam ešte 3. Ktoré si dať? Čierne číslo 1 alebo čierne číslo 2, či dokonca čierne číslo 3? To je dilema. Keď je rozum v koncoch tak na scénu prichádza náhoda, takže idem vypočítavať. Ale tu prichádza ďalšia otázka. Ktorú vypočítavanku? Je to vlastne jedno. „Enten týky dva špendlíky, vyletel čert z električky, baba sa ho zľakla, na kolená padla fuj prd von“. Takže čierne číslo 3 vypadávajú definitívne von. Ešte jedenkrát. Teraz dám nejakú inú. „Aka fuka funda luka funda kava keven duka“. Ach NIEEEEE. Môj favorit čierne číslo 2 vypadli. Nevadí, tie čierne číslo 1 nie sú až také hrozné... Ešte mi zostáva vybrať opasok, kravatu a košeľu. Opasok mám našťastie len jeden univerzálny a z mojich dvoch kravát som dal jednu nedávno sušiť na balkón. Takže už len vybrať košeľu. Bielu alebo.....
Už som oblečený. Momentálne stojím pred zrkadlom a pozerám aký som fešák. Čo mi chýba? Žena... NIE. Moje myšlienky sa nemôžu tiecť týmto smerom, lebo zase budem pól dňa nariekať. Musím ich presmerovať... Žena? Na čo mi je žena? Veď o jedlo sa mi stará mama. Porozprávať sa mám s kým. Jediné čo mi môže vadiť je voľné miesto v posteli... Ale keď človek má 6 mesačný absťák, tak mu to prestane chodiť aj po rozume.... No na čo som to prišiel? Na to, že som šťastný človek.
Či chcem, či nechcem, musím ísť. Nejdem načúvať hádke medzi rozumom a srdcom. Musím ísť.
S veľkou nechuťou zamykám byt a nastupujem do výťahu. Z 9. poschodia chvíľu potrvá kým sa zveziem do garáže, tak si vypočujem tú hádočku.,, Chýba nám,“ To bolo srdce...
-„ Nechýba.“
-„ Chýba.“
-„ Nechýba.“
-„ Chýba.“
-„ Nechýba.“
Som v škôlke? Myslel, že aspoň jeden povie dačo múdre, ale ako vidím... Skúsim im dať druhú šancu.
-„ Chýba a dosť. Či mám prestať biť a ty nedostaneš krv?“
-„ Pre mňa za mňa, ale potom padne celý organizmus, takže aj ty.“
-„ Vy mozgy ste nejaké múdre.“
-„ To si píš“
-„ Tak zapoť dačo múdre ešte, čo by ma presvedčilo, že nám až tak nechýba.“
-„ Ehm. Dobrá Otázka. Hm. Mám to. Lepšie je milovať a stratiť ako nemilovať vôbec!“
-„ Tak to ma dostalo. Máš pravdu.“
Výťah zastal. Vraciam sa späť do reality. Rozhovor medzi mojím srdcom a rozumom mi dodal trošku nálady. Ani plný hrniec kari by mi neurobil tak dobre ako tento rozhovor.
Pristupujem k autu a hneď ho aj odomykám a za chvíľu si to už valím stovkou dole kopcom. Pri veľkých rýchlostiach sa cítim lepšie.
Tak, už vidno faru. Hm. Ani jeden voľný flek. No nič, postavím sa pred faru, veď dlho tu aj tak nebudem... Auto stojí a ja som už z neho von. Idem k bráničke, keď tu zrazu, ktosi začnem uvažovať nahlas:“ Čéčé. To je fáro.“ Hehe. Miništrant. No chvíľku na pokecanie o mojom aute si vždy nájdem. ,, Páči sa ti?“ pýtam sa.
-„ Hej. Pekné. Muselo byť drahé, však? Veď béemvéčka teraz vyjdú draho.“
-„ Zadarmo som ho nezískal a lacné tiež nebolo.“
-„ Ale je pekné. Aj farba je pekná.“
-„ Farba je super, len v zime, keď mi ho zasneží tak ho neviem nájsť.“
-„ A koľko žere?“
-„ Koľko mu dám.“
-„ Idete za Emilom?“
-„ Áno. Ideme spolu do Podzámku na hrad.“
-„ Tak veľa šťastia a užite si. Ja musím ísť domov. Dovi.“
-„ Maj sa“
Chlapec mal radosť. Ale teraz rýchlo za Emilom. Bráničku som otvoril a teraz ju zatváram. Tak. To som, ale frajer. Tlačím zvonček a počuť také tiché CŔN a následne na to 2 hlasy. Dvere sa otvorili a v nich stojí miestny kaplán Emil. Taký sympaťák. Na tvári ma okuliare, za nimi hnedé očí a o čosi vyššie trošku tmavšie vlasy. Na krku známy šedo-biely golierik. Na sebe má oblečené čierne menšestrové nohavice a bielu košeľu, oblečenie máme na vlas rovnaké, no možno tak pre mňa. Dáka krajčírka by tam videla milión rozdielov. „Laudetur Jesus Christus (pochválený buď Ježiš Kristus),“ začínam debatu.
-„ Nazdar. Ako vidím v tej latinke robíš pekné pokroky.“
-„ Fakt? Díky. Môžeme vyraziť?“
-„ Jo. Hurá do béemvéčka“.
-„ Až po vás patre.“
S dobrým kamarátom po boku uteká čas veľmi rýchlo. A Emil je na to odborník. Vždy nájde nejakú dobrú tému. Tu je ukážka.
-„ Ešte stále hrávaš na gitaru?“
-„ Hej. Mám pocit, že som čoraz lepší.“
-„ Ako si na to prišiel? Susedy sa prestali zťažovať?“
-„ Aj to, ale už mi mačky nekvília pod oknom“
-„ WAW. To aby som si ťa vypočul bez toho aby som si zapchával uši vatou.“
-„ Neviem, čo máte proti môjmu talentu... Mačkám sa nehorázne páči.“
-„ No vieš mačky počujú na inej frekvencií, im to možno znie príjemne, alebo... Nevieš či sú to výhradne len kocúry?“
-„ Prečo?“
-„ Počul si niekedy, aké pazvuky vydávajú mačky pri párení? Možno im to niečo pripomína...“
A takto to ide s ním stále. On má dar na vtipkovanie. Vždy vymyslí dačo vtipné, v živote neurazil ani jednu živú alebo duchovnú bytosť. A to ste ho ešte nepočuli rozprávať nejaký príbeh, keď začne tak ho všetci počúvajú tak, že skoro ani nedýchajú, aby im dačo neušlo ani slovko.
Ani som si neuvedomil, že sme už skoro v Podzámku. Na cestu dávam pozor. Neveríte? Tak vám to opíšem. Cesta je rovná. Napravo je fabrika zvaná Široká, na ľavo pár stromkov. Pred nami je zákruta doľava. Oproti nám nejde nič a za nami ide iba akási škodovka. Proste všetko je v poriadku. Práve točím volantom s úmyslom vytočiť zákrutu, keď tu zrazu, čo si do nás buchlo a hodilo nás to dopredu. Nestíham vybrať zákrutu, asi nabúrame do zvodidla.
Áno je to tu za chvíľu sa „aktivuje“ airback. BUM TRESK BÁC. Hups. Tak nič. To zvodidlo sme prerazili a teraz letíme dole kopcom (no kedysi tadiaľto tiekla Orava, ale potom odvrátili tok a už netečie). Bum. A sme na zemi. Nemôžem pohnúť rukami a nohy si necítim. Super. Dúfam, že aspoň Emil je v poriadku.
Vraví sa, že tesne pred smrťou si začne človek spomínať na celý jeho život. Je to pravda. Spomínam, ako som cikával do plienok, spomínam na svoje prvé narodeniny, keď mi mamka upiekla veľkú orechovú tortu, spomínam na ZŠ, ako ma všetky tie učiteľky hnevali, spomínam na gympel, keď sa mi stalo zo života peklo, keď sme sa presťahovali z centra mesta do zapadákova. Stratil som starých priateľov a nájsť si nových bol problém. Ale prečo, veď som bol taký dobrý chlapec? Rap, vernosť môjmu Pánovi, cigarety a alkohol. To je odpoveď. Nikdy sa mi nepáčil rap, bol som nábožný a nikdy som nefajčil a pil som len na Silvestra o polnoci. Veľa možností na nájdenie si nových kamarátov nebolo. Len jedna. Skontaktovať sa s miestnou skupinou nábožných detí, ale to bolo pre zbabelého chlapca, ktorý sa nerád vtíska nemožné. Tak som tie štyri roky zatínal zuby o sto šesť, ale môj Pán mi pomáhal. Voľný čas som trávil na internete, hľadaním pre mňa zaujímavých vecí. To bol najmä exorcizmus, čiže modlitba oslobodenia. Poznal som to naspamäť. Potom, keď prišiel čas vybrať vysokú bol som nerozhodný. Jednak som chcel ísť teológiu, ale informatika ma tiež lákala. Nakoniec som vybral informatiku, lebo od teológie ma všetci odhovárali. Spočiatku som toho ľutoval, ale po mesiaci som prestal, lebo som spoznal tú najkrajšiu bytosť na svete. (Meno?), tak sa volala. Stretli sme sa raz v bufete. Sedel som tam sám a vedľa mňa bolo jediné voľné miesto. Ako chlapec bojazlivý som mal problém sa jej prihovoriť, ale potom vo mne čosi zvíťazilo. Zoznámili sme sa, ba dokonca sa stali z nás dobrý priatelia. Stretávali sme sa čoraz častejšie, keď tu zrazu cítim, že som dostal od nej bozk na líce. Bola taká... dokonalá. Bola pekná, múdra, nábožná s dobrými mravmi. Chvíľu som mal pocit, že to je anjel. Mali sme sa tak radi, až som si raz objednal koč vystlatý kvetmi so spievajúceho kočišom a požiadal ju o ruku. Ona s radosťou v očiach povedala áno. O 3 mesiace bola svadba, na ktorú nikdy nezabudnem. Ale nič netrvá večne a stala sa tá najhoršia vec aká sa mohla stať. Raz sme sa šli prejsť po parku a prišiel k nám jeden pán. Zo začiatku sa choval veľmi milo, ale potom vytiahol pištoľ a strelil moju milovanú. Nevedel som čo robiť. Či ísť za tým chlapom, alebo utiecť, alebo ratovať (MENO). Nakoniec som si kľakol na zem a pomodlil som sa za jej dušu. Ona mi s plačom v očiach povedala:“ Čakám ťa, nie že dačo pokazíš.“ Poslednýkrát vydýchla a zavreli oči naveky. Obrátil som sa k chlapovi a ten mi strašne hrubým hlasom povedal:“ No toto. To sú veci. Náš Petrík stratil svoj zmysel života. To je ale smola. Vedel by som jednu možnosť.“
- „ Vrav!“
- „ No... Zober túto pištoľ a prežeň si guľku hlavou, potom zomrieš a budeš môcť byť zase s ňou.“
Tie slová zneli dobre. Zobral som si teda zbraň a pritlačil ju k hlave. Už, už som ju šiel stlačiť, ale povedal som: „ Hej! To je samovražda, takže by som šiel rovno do pekla a tam ma ona nečaká!“
- „ Ale... Veď si celý život prežil vo viere v Boha a dobre si mu slúžil. Ty do pekla nepôjdeš.“
- „Nie, klameš!“
- „Neklamem. Tu ber, zabi sa.“
- „Hm. Poviem ti len jednu vetu. Apage Satanas (Odíď Satan)“
Zrazu sa jeho tvár zmenila. Na čele mal napísané 666 a z očí ako keby mu šľahali plamene. Chvíľu ma prepadol strach, ktorý som hneď zahnal modlitbou. V duchu som sa modlil tieto slová: „Bože,Ty si ma cez milosť prijatia učinil dieťaťom svetla. Prosím daj, aby som sa neutopil v satanských temnotách, ale vždy zotrvával vo svetle slobody, ktorú som dostal od Teba.Skrze Krista, nášho Pána. Amen. A podišiel som k démonovi. Ten sa ma, ale nebál a povedal: „ Heh. Akú máš šancu smrteľník ako si ty proti Belsebulovi?“ a podišiel ku mne. Spod trička som vytiahol svoj drevený kríž a odpovedal som: „ Keď je sám tak žiadnu, ale ak koná v mene Ježiša Krista, tak sto percentnú!“ Vtedy sa zľakol a chcel utiecť, ale ja som schmatol za krk a hodil o zem. Stal som si nad neho, chytil som ho pod krk a povedal: „ Človek, ovládni svoje telo i myseľ v mene Ježiša Krista. Otvor oči!“. V hlave som počul mnoho hlasov, ale nesnažil som sa k nim načúvať, ale som si opakoval v duchu svoju modlitbu. Zase som povedal: „ Človek, ovládni svoje telo i myseľ v mene Ježiša Krista! Otvor oči!“ Potom nasledovali divné pazvuky, a ten pán otvoril oči. Z jeho čela zmizol znak ďiablov a v očiach nebol ani náznak plameňa. Jeho prvé slová boli...
Tak spomienky sa stratili, a som späť v krutej realite. Hlava ma bolí, zvonia mi v nej malé zvončeky a okolo lietajú strieborné a zlaté hviezdičky. Necítim si nohy, ba dokonca necítim si ani ruky, a navyše mám aj vyzutú topánku. A tak rozmýšľam nad svojím životom.
Je to dobré, ešte dýcham a osudu sa nebojím, nech sa stane čo sa stane. Dúfam, že sa odtiaľto ešte dostanem, a keď nie ja, tak aspoň Emil. A preto som vďačný za tú šancu, že po živote príde raj, kde mi bude fajn.
Kde je anjel, alebo záchranár, či hasič, nech je to tak či tak, anjel, hasič alebo čert, hlavne že to nie je úradník. A tak tu vädnem, už mi začína byť zima a maličkosti ma nezaujímajú. Smrdí tu benzín, ale nezúfam, lebo pokiaľ dýcham stále dúfam.
Pomaly zatváram oči a mám pocit, že ich už viac neotvorím. Ktohovie prečo...
Do tvojich rúk porúčam svojho ducha Pane.