Exorcista

Kto vlastne som? Na túto otázku hľadám odpoveď už veľmi dlho. Misionár? Ochranca ľudí a viery? Vrah? Kacír? Sám neviem. Náplň môjho pozemského života tvorí liečenie rán, ktoré zanechal na tomto svete Satan a jeho služobníci. Robím to síce dosť brutálnym spôsobom, ale inak to nejde. Moje meno sa stalo legendou, tak isto ako môj život. Pri vyslovení mena Claris si niekto predstavy bezcitného vraha nevinných ľudí, iný zase zhmotneného anjela, ktorý chráni svet pred Zlým, ale len malá skupinka ľudí ma pozná ako exorcistu a misionára v jednom tele. A môj vzhľad? Ďalšia legenda. Plamenné jazyky vravia, že som krpatý, škaredý a nesympatický dedko. Šľachtici ma považujú za starého, ale stále dosť silného poblázneného kňaza, ktorý vidí na každom kroku Satana. Dedinčania rozširujú klebety o múdrom, nádhernom, sympatickom, vysokom, svalnatom a kto ho vie akom ešte Clarisovi, ktorý zachraňuje ľudí a prináša do dedín radosť. Ale ani jedna skupinka ľudí nemá pravdu. V skutočnosti som len obyčajný muž, ktorého v minulosti prizabili a len vďaka mníchom zase žije. Muž, ktorého život raz vypršal. Muž, ktorého sa pomaly začína báť aj Belzebul, vodca pekelného vojska. Muž, ktorý bojuje v dlhom čiernom kabáte a nie v brnení. Muž, ktorého zvráskavenú a zo stretnutí so zlom zjazvenú tvár kryjú pramienky dlhých hnedých vlasov. Muž, ktorý nosí za opaskom schovaný meč. Muž, ktorý má cez plece opásaný batoh plný zbraní proti démonom. Muž, ktorý práve mieri do spovednice.
„Pochválený buď Ježiš Kristus!“ začínam debatu.
„Naveky. Amen.“ odpovedal mužský hlas za mriežkou. Bol to hlas Maleinsa, tridsaťročného kňaza.
„Akurát som prišiel z Francúzska,“ odpovedám: „ľudia sa už opäť radujú zo života a nikto už nevyvoláva démonov.“
„Dobre synu, dobre. Ale teraz sa stalo dačo horšie. V Severnom Uhorsku, v jednej malej dedine, boli posadnutý piati drevorubači,“ povedal Maleins.
„Piati? Jój. Pohoda, kedy po mňa príde odvoz?“ vypytujem sa na svoju novú výpravu.
„Neskáč mi do reči!“ precedil cez zuby: „Zas taká pohoda to nebude.“ Čelo mu pokryli vrásky a oči zaboril hlboko do mňa. Jeho mierumilovný výraz sa zmenil na zabijácky. „Problém je v tom, že drevorubači boli ešte ráno na prijímaní a keď sa vrátili, tak sa chovali úplne normálne ako keby sa nič nestalo. Podozrenie dostal miestny dekan, keď odmietali vojsť do kostola,“ pozrel na mňa a z jeho pohľadu sa dalo vyčítať, že čaká na odpoveď.
„Takže piatich neposadol obyčajný démon. To je aj na mňa dosť,“ odpovedal som úprimne.
„Stále zabúdaš, že ich to posadlo v lese, aj keď len pár hodín dozadu prijali svätú hostiu. To sa nestáva. Niečo na tom bude. A preto som si tento prípad nechal výlučne len pre teba,“ pri odpovedi odvrátili oči od mojich a zahľadel sa kde si preč, pričom mu z tváre zmizli vrásky a nahradil ich velebný pocit.
„Pátre, puká vám gumička na nohaviciach,“ dodal som so šibalským úsmevom.
„Tak som sa trošku zahľadel... Aj ja môžem byť pokúšaný. Pokušenie je také sladké, a najmä keď ide o ženské zadočky,“ vravel hľadiac kdesi mimo.
„Ale dedko senilný, daj si radšej studenú sprchu,“ dodal som s prísnym výrazom v tvári.
„Hej, hej,“ dodal bezducho. Schválne som zakašlal. On sa striasol, ako keby mu padla za krk snehová vločka a prehovoril: „Odvoz príde po teba o dve hodiny.“
„Hm, aby som si šiel krajíčkom sa umyť. Zbohom!“ ukončil som náš krátky rozhovor a kráčal som domov. V srdci som sa tešil na vaňu plnú teplej vody.

Sediac v koči som obdivoval jarnú prírodu. Spod zeme vyrastali prvé kvetiny na znak, že život už zase vyhral nad smrťou. Vtáčiky sa neulievali a priložili tiež ruku k dielu a prespevovali všade kde sa dalo, ako keby chceli prebudiť niektoré, ešte spiace zvieratká a pri tom posilniť tie, ktoré prežili krutú zimu. Aj ľudia boli radi. Po dedinách pálili Moreny a následne ich hádzali do potokov aby zima videla, že prišla mocná jar. V prírode možno vidieť Božiu tvár. Pri pohľade na toto všetko mi srdce plesá nad tou krásou. Duša sa raduje a rozum oddychuje. Ako stúpame, počuť žblnkajúce potôčky a sem-tam ešte na niektorých horách vidno poprašok snehu.
Ale mal by som sa zamyslieť nad mojou úlohou. V tej dedine je päť posadnutých. To by problém nemal byť. Istotu mi dodáva moja kapsa plná antidémonovských predmetov a zbraní. Ale čo ten les? V tom lese blúdi dozaista nejaký démon, ak nie viac. A hmotný démoni...tých nemám rád. Nie sú to obyčajný démoni, na ktorých stačí jedna modlitba, alebo pár kvapiek svätenej vody. To sú trojmetrové potvory, ktoré majú svaly veľké ako moje stehná. Z hlavy im vyrastajú rohy a v očiach horia plamene. Ich výraz v tvári prinúti obyčajného človeka stiahnuť chvost medzi nohy a podať sa hriechu. Musím spoliehať na čepeľ svojho meča, ktorá má len jeden účel. Poslať démonov tam odkiaľ prišli.
Ťažko zamyslený som si ani nevšimol, že sa príroda okolo mňa zmenila. Nádherný sen sa zmenil na temnú nočnú moru. Už to nebola krása, pri ktorej srdce a duša sa napĺňali radosťou. Je to tá príroda, pri ktorej si prajete byť radšej slepý. Z tmavého lesa fúka studený vietor, rastliny ešte len snívajú sen o živote a okrídlený speváci sú radšej ticho. Des... Nikdy ani živá duša, len smrť.
V diaľke vidno akúsi dedinu. „Už tam skoro sme,“ zakričal kočiš a v jeho hlase bolo dosť melanchólie. Z dediny stúpal k zamračeným nebesiam dym. Hustý, tuhočierny dym. Čo sa tam len mohlo stať?
„Pridaj, nech to už máme z krku,“ požiadal som kočiša.

Príchod bol otrasný. Všetci pred do mnou zatvárali dvere a okná, ako keby sa chceli schovať pred levom hľadajúcim svoju korisť. A pritom som ich prišiel zachrániť.
Keďže nik nemal chuť vyrozprávať mi čo sa stalo, musel som si nájsť miestnu faru sám. Kde len môže byť? Kočiš by mi mohol pomôcť, ale ten utiekol hneď do krčmy, kde šiel hľadať ópium, ktoré by mu zdvihlo náladu. Zostal som sám, ako Ježiš v Getsemanskej záhrade.
Ktosi mi ide oproti. Chudák, z jeho tvári sa dá vyčítať smútok a bolesť. Jeho pohyby prezrádzajú, že sa zapojil do nejakej bitky. Skúsim sa mu prihovoriť: „Dobrý večer! Prepáčte, že vás otravujem, ale potrebujem ísť za vašim dekanom a nemôžem nájsť faru.“
„Tak to vás sklamem. Fara vyhorela,“ povedal a mne z tváre zmizol výraz záchrancu.
„Čože? A čo kostol? Aj ten zhorel?“ spýtal som sa dúfajúc, že odpoveď bude znieť nie.
„Áno. Kostol, fara, dekan a všetci kňazi. Je z nich popol,“ odpovedal mi veľmi nerád. Srdce mi zasiahla kópia bolesti.
„Čo sa stalo? Prosím vyrozprávajte mi to. Ja som Claris,“ dodal som s úsmevom. V ujove oči zažiarili nádejou.
„Poďte, poďte. Všetko vám vyrozprávam,“ povedal s radosťou a ťahal ma do jedného malého domčeka.
Šikovne odomkol dvere a zaviedol ma do malej izby. Po stenách viseli obrazy rôznych svätcov. V rohu bola malá piecka a pri nej stôl so stoličkami. Jednu mi ponúkol aby som sa posadil a ja som ju s radosťou prijal. On sa posadil oproti mne a zaryl oči hlboko do mojich.
„Môžem vás niečím ponúknuť?“ spýtal sa ma zdvorilo, ale ja som pokrútil hlavou a kývol na neho, aby začal rozprávať.
„Dobre. Fara, kostol a všetci kňazi v meste zhoreli. Urobila to skupina piatich mužov...“ začal rozprávať, keď som ho nezdvorilo prerušil: „drevorubačov.“
„Áno,“ pokračoval: „v noci sa im podarilo zapáliť faru a v nej uhoreli všetci jej obyvatelia. Keď krik prebudil prvých ľudí, bolo už neskoro. Snažili sme sa oheň zahasiť, ale nedal sa. Nakoniec sme ho, ale dostali pod kontrolu a radovali sa, ale vtedy sme ešte nevedeli, že náš kostol žerú zvnútra plamene. Pri kostole sme našli všetkých piatich. Vysmievali sa nám a rúhali sa Bohu. Skupinka desiatich chlapov sa dohodla, že im prepočítajú kosti v tele. Kosti sa nerátali a nie preto, žeby chlapi nevedeli matematiku. Drevorubači to vyhrali.“
„Kde bývajú? Ja to s nimi vyriešim,“ spýtal som sa ho a nahodil som nebojácny výraz.
„Ja vás zavediem. Mimochodom, volám sa Virian,“ povedal a s veľkou obratnosť vyskočil zo stoličky a utekal von, ako keby to chcel mať čo najskôr za sebou. Neostávalo mi nič iné, len ho nasledovať.

„Tam vzadu. Vidíte ten dom? Ten pri ktorom svieti jediná lampa. Tam sa schádzajú,“ šeptal Virian, ako keby nechcel aby ho začula čo i len mačka.
„Ja sa o nich postarám. Ale pre vás mám jednu dôležitú úlohu. Rozšírte po dedine správu, že Boh je stále medzi vami, lebo poslal ku vám mňa. Ak všetko vyjde ako si predstavujem, tak bude po tejto bitke omša,“ povedal som mu a on sa mi odplatil úsmevom. Kývol hlavou a odišiel.
Akurát bola noc a po uliciach nesvietili lampy, lebo ich nemal kto zapáliť. Svietila len jedna lampa, pri ich dome, ktorý bol dosť starý, ale stále pekný. Dvere strážili dvaja muži s nabitými kušami, ako keby vedeli, že si idem po nich. Vyzerali dosť nesvoji a nervózny. Batoh som hodil na zem a hľadal som v ňom niečo, čo by ich rýchlo a bezbolestne odrovnalo. Nie, drevený kríž nie. Ani svätenú vodu nie... S týmito vecami je veľa opletačiek, potrebujem niečo, čo vyriadi tie spodiny pekla ajns cvaj draj. Ó, toto bude na nich platiť. Fúkatko a šípky napustené svätenou vodou. Už len nájsť dobrú pozíciu.
Zakrádal som sa tmavou ulicou. Potichučky som dopadal nohami na mramorovú cestu. Len aby nezistili, že prišla hodina, kedy sa vrátia do priepasti. Ulicou vládlo hrobové ticho.
Kľakol som si na zem, šípku som vložil do fúkatka a následne na to som priložil fúkatko k ústam. Zamieril som na jedného z nich a pomodlil sa krátku modlitbu. Šípka preletela ulicou a zasiahla prvého posadnutého, ktorý ihneď padol na kolena a vydal zo seba uši trhajúci rev. Jeho spoločníka prepadol strach, uvedomil si, že som tam. Oči našponoval a hľadal miesto kde by som sa mohol skrývať. Jeho démonický kamarát v tele človeka bol už von a na zem padlo dočasne bezvládne telo jedného drevorubača. Zase som nabil fúkatko a poriadne fúkol. Šípka preletela ulicu a zabodla sa do krku stojaceho posadnutého. Ako pred chvíľou jeho spoločník tak aj on padol na kolená, zareval a dal si šlofíka. Rozbehol som sa k domu, aby som dokončil, čo som začal.
Otvoril som dvere. V malej miestnosti ma čakal svalnatý asi dvojmetrový chlap s obrovskou sekerou v ruke. Nevyzeral moc príjemne. Démon bol v ňom už moc dlho, lebo jeho tvár už nebola ľudská. V očiach plamene, koža bledá ako stena a po tvári nespočetne veľa hlbokých zahnisavených jaziev. Nebol to príjemný pohľad. Vytasil som meč a napol svaly. Cítil som sa ako Dávid, keď sa postavil proti Goliášovi. A nie, pretože som sa bál, ale vedel som, že Pán mi pomôže vyhrať. Rozbehli sme sa proti sebe. Zahnal sa jeho obrovskou masívnou sekerou, ale ja som sa jej vďaka mojej obratnosti uhol. Nasledoval sek a zásah drevorubača do ľavého boku. Zahnal sa znova a ešte s väčšou silou, ja som uskočil dozadu a jeho sekera preletela podlahou a zasekla sa. Snažil sa ju vybrať. Ja som svoj meč zasunul naspäť do pošvy a spod kabátu vytiahol drevený kríž. Drevorubač sa hodil na zem a rukou si kryl tvár. „ Apage Satanas in nominem Jesus Christus!(Odíď Satan v mene Ježiša Krista)“ povedal som nebojácnym hlasom. Nasledoval rev, ktorý som si nevšímal a vybehol som hore schodmi.
Vbehol som do jednej izby, z ktorej sa šíril neznesiteľný puch. Uprostred bol kamenný oltár, po stenách rôzne znaky napísané krvou a na zemi ležali krvavé telá desiatich chlapov, ktoré zvnútra požierali červy, čo zodpovedalo moju otázku ohľadom puchu v dome. Na oltári bol akýsi kameň, čudesná fľaška a desať ľudských sŕdc. Pri oltári sedeli dvaja chlapi. Obaja boli znetvorený, ako ich druh o poschodie nižšie. Spočiatku ani neregistrovali moju prítomnosť v izbe. Buchol som dverami, ale výsledok žiadny. Modlili sa. Vytasil som meč, to už počuli a jeden z nich, ten krajší, sa postavil, zobral do ruky divnú fľašku, otvoril ju a pokúsil ma pokropiť zvláštnou vodou. Zasiahla ma a ja som pocítil ukrutnú bolesť. Cítil som, ako keby mi horela ruka, ale po plameni ani náznak. Odhodil som meč a ratoval si ruku, ale za ten čas prišiel ku mne a hrubým hlasom povedal: „Pozdravuj mojich druhov.“ Zhodil ma na zem, ako keby som bol dáka bábka a vodu z fľašky vylial na mňa. Pálilo ma celé telo a do môjho srdca sa pokúšal preniknúť hriech, ale bránil som sa. Za ten čas sa on len prizeral, ako sa topím v bolestiach. Keď mi z očí vyšli prvé slzy, dal sa do úskočného smiechu. Snažil som sa s tým bojovať, ale bolo som moc slabý. Bolesť bola ukrutná a nedala sa zastaviť. Nebolo to v mojej moci a tak som poprosil Najvyššieho o pomoc: „Pane Bože pomôž mi.“
„Haha, ten ti nepomôže. Ten si to rozdáva s celou cirkvou. Na teba kašle. Nie si pre neho nič viac než prah. Nezmyselný a zbytočný prah.“ Dodal výsmešne.
„Prosím Pane, dovoľ, aby som poslal tieto bytosti späť tam odkiaľ prišli, aby nešírili zlo po zemi,“ poprosil som úprimne zo srdca.
„Zabudni chlapče zabudni,“ vysmial sa mi ešte raz: „nechal zarevať vlastného syna na kríži, prečo by mal zachrániť teba?“
„Ježiš musel zomrieť aby vstal z mŕtvych a tak porazila vášho šéfa aj smrť.“
Pálenie odrazu prestalo a hriech zavelil na ústup. Posadnutého drevorubača prešiel smiech a z vrecka vytiahol dýku a pevne ju uchopil do pravej ruky. Ležiac na zemi som ho chytil za jednu nohu. Odvďačil sa mi kopancom do tváre, ale ja som sa rýchlo postavil a moje ruky rýchlo leteli oproti nemu. Jedným dravým pohybom som mu zlomil pravú ruku a jemu vypadla dýka. Drevorubač bol zranený, ale ani zďaleka to nemienil vzdať. Odskočil od do mňa a z spoza opaska vyťahoval malé dýky a hádzal ich po mne. Prvej som sa uhol, druhá ma zasiahla do ľavého ramena a kým vytiahol tretiu, tak už ležal na zemi a ja som si fúkal päsť. Opäť som vytiahol kríž a priložil mu na čelo a povedal: „Apage Satanas in nominem Jesus Christus!“ Ako zvyčajne démon pri svojom odchode z ľudského tela vydal hrozný zvuk, ako keby mu vŕtali koleno.
Za ten čas, čo som si to vybavoval s hentým démonom, posledný drevorubač skončil s modlitbou. Stál pred oltárom a v ruke držal akýsi divný kamienok. „Neskoro. Príliš neskoro. Cez tento kameň vstúpi na tento svet pán priepasti,“ odvetil hrubým hlasom a kameň si zabodol do čela. Začala metamorfóza. Padol na kolená, vydával zo seba desivý rev a trhal si šaty. Bol som v pomykove, nevedel som čo robiť. Sledoval som tú mátožnú zmenu. Z hlavy mu vyrástlo šesť rohov a z chrbta dva páry krídel. Koža sčervenala a chodidlá sa zmenili na kopytá. Tvár sa menila najviac. Z tej ako tak ľudskej vzniklo niečo, čo malo od človeka veľmi ďaleko. Namiesto očí to malo dve čierne gule, v ktorých sem-tam prebehol plameň. Ústa a nos sa spojili, predĺžili sa a zmenili na pysk. V nosných dierkach sa zjavila veľké koliesko, z diaľky pripomínajúce náušnicu. Uši sa zašpicatili. Keď som si myslel, že premena sa skončila, tak sa pôvodná dvojmetrová výška drevorubača zmenila na trojmetrovú.
„Á. Konečne som hmotný. Tento svet skrýva predo mnou plno duší. Traste sa smrteľníci, vaša posledná hodina prichádza,“ vydalo démonická beštia.
„Nie. Nie dokým som tu ja,“ dodal som odvážne a snažil som sa potlačiť strach.
„Ty? Obyčajný človek chce vzdorovať pánovi temnôt? Nemyslíš vážne prosím ťa,“ potupil ma démon.
„Že nie? Koľko tvojich služobníkov sa zhmotnilo a koľko som ich poslal späť za tebou?“ opýtal som sa a nahodil som nebojácny výraz.
„No... Dobrý úsudok, ale má pár chýb. Prvá, ja nie som obyčajný démon. Druhá, ja som plno vyzbrojený, oni nemali nič,“ prekazil mi radosť a usmial sa ako lovec, tesne pred tým, než uloví svoju korisť.
„Plne vyzbrojený? Tie handry v rozkroku voláš plná výzbroj?“ vysmial som ho teraz ja. Zavrel oči a napol svaly. Zrazu sa ňom ligotalo brnenie a v pravej ruke držal meč, ktorého čepeľ oblizovali plamene. Z kapsy som vytiahol svätenú vodu a hodil ju po ňom. Rozbila sa mu o hlavu, stekala mu po tvári a zanechávala za sebou hlboké jazvy, z ktorých stúpala k stropu para. „Pekný pokus, ale teraz sa priprav na smrť svojej duše a na večný plameň pekla,“ vydal zo seba ako utekal ku mne. Vyžadovalo si to skutky, nie modlitby. Vytasil som meč a rozbehol som sa proti nemu.. Naše meče sa stretli. Odskočil som a urobil ďalší výpad. On sa uhol a jeho plamenný meč prešiel mojim kabátom aj mojou kožou, ktorá mala chrániť tráviace orgány. Cítil som ako mi telo zvnútra požierajú plamene. Padol som na zem a cítil som, ako moja duša opúšťa moje telo, keď tu zrazu som uvidel jasné svetlo prichádzajúce zo stropu. Chcel som toho vidieť viac, ale viečka mi to nedovolili.

„Vstaň,“ povedal milý hlas nado mnou. Po dlhej dobe som otvoril oči. Jasné svetlo ma spočiatku oslepovalo, ale keď si moje zreničky na to zvykli uvidel som tvár nadprirodzene krásnu. Zbabelo som sa opýtal: „Michal? Archanjel Michal, si to ty?“
„Pravdaže, ale už sa prosím ťa postav,“ požiadal ma a ja som poslúchol. Prezrel som si ho. Bol akurát v plnej zbroji. Zlaté brnenie sa mu blyšťalo na hrudi a bolo na ňom vidno kvapky krvi. Za opaskom mal meč a pod pazuchou držal helmu. V jednej ruke mal uchopený ten maličký kamienok a druhou ukazoval na mŕtve telo démona, ktoré sa zase menilo na človeka.
„Nechcem, aby si ľuďom vykladal, že satan je mŕtvy,“ poprosil ma: „lebo on stále žije. Jeho duša je už zase v priepasti a opäť kuje nejaký spôsob, ako priviesť k sebe ďalšie duše ľudí.“
„Budem dávať naň pozor. Môžeš sa na mňa spoľahnúť,“ zahral som sa na hrdinu.
„Nemám na výber. Plníš svoje poslanie moc dobre,“ usmial sa: „tak v tom pokračuj a veľa šťastia.“
Rozprestrel veľké biele krídla, zamával s nimi a vyletel.
Zlo je na kolenách. Jeho ďalší plán na zotročenie ľudských duší vyšiel nazmar. Ale viem veľmi dobre, že to nebolo naposledy...