|
Bože, ja nechápem.
Tvoju lásku NEKONEČNÚ.
Nechápem ako môžeš,
môžeš tak veľmi milovať,
napriek všetkej bolesti.
Všetky podrazy od človeka
nemôžeš predsa len tak,
len tak zmietnuť zo stola,
akoby ich nebolo.
Akoby si hluchý a slepý bol,
alebo si neuvedomoval vlastný cit.
A odo mňa žiadaš to isté-
aby som zabúdala na seba
a tých, čo mi ubližujú,
tých aby som milovala.
Aby som prešla svoje sklamanie a bolesť,
aby sústredila som sa na lásku k iným.
Ale hovoríš aj to,
aby som milovala seba...
ako potom môžem nevšimnúť si bolesť?!
Keď niekto vrazí meč,
meč bolesti do môjho srdca,
aby som bola schopná ľúbiť,
musím predsa zabudnúť
ako bolí moja vlastná duša.
Nemôžem myslieť na seba,
milovať sa zranenú,
alebo priam na dne.
To nejde!
Ako?
AKO môžem milovať toho,
kto ubližuje tomu, koho milujem???
Bože, ja ťa NECHÁPEM!
Čo odo mňa vlastne chceš???
Lásku?
Dobre, ale komu ju mám dať?
Tomu, čo zraňuje
alebo sebe?
TAK SA ROZHODNI!
Pretože oboje,
oboje nedokážem.
Vyber si
a nechaj ma konečne žiť...
|